Demódamas, vodca Seleukov a Antiochov, prekročil Jaxartés a jeho správy sú hlavným prameňom Plinia. Medzi výskumnými cestami 3. storočia sa často uvádza tiež Patrokleova plavba po Kaspickom mori, ktorá mala uskutočniť neprevedený plán Alexandra Veľkého. Patrokés, ktorý zastával vysoké hodnosti na Seleukovcov dvore (padol asi r. 280 na výprave proti Bithynom), bol obhajca teórie, podľa ktorej bolo možné oboplávaním Indie dospieť do Hyrkanského mora. Ale priamo z prameňov Patrokleovu zvláštnu výskumnú plavbu sa nedá dokázať a väčšina jeho správ o Kaspickom mori sa asi neopiera o vlastný názor Patroklea, ale o hore zmienený spis z babylonského archívu, ktorý mu dal Xenoklés.

Za vlády prvých Ptolemaiovcov v Egypte sa rozšírila známosť o pobreží červeného mora až po Škoricový mys (Kinnamómon, dnešný Guardafuiu), na pevnine potom prenikla výprava do vnútra Etiópie.
Veľký vedecký materiál nahromadený výpravami 4. storočia, ktoré nebývalou mierou rozšírili grécky obzor, vyžadoval po kritickom ocenení nové spracovanie nie iba literárne, ale tiež kartografické. Staršie mapy už nestačili, lebo pribudlo príliš veľa nových poznatkov. Tejto úlohy sa prvý ujal Aristotelov žiak Dikaiarchos (okolo r. 320). Dikaiarchos bol veľmi všestranný spisovateľ, ktorého činnosť zasiahla do rôznych odborov (filozofie, histórie, politiky). Ako geografického spisovateľa ho výslovne uvádza Strabón a Plinius. Jeho hlavné zemepisné dielo malo názov Periodos gés.

Svoj popis doplnil pravdepodobne mapou. Oikúmenu, už pripísal (podobne ako Démokritos) dĺžku skoro o polovicu väčšiu ako šírku, rozdelil na dve polovice. Deliacu čiaru viedol od Hérakleových stĺpov cez Sardíniu, Sicíliu, Peloponéz na južné pobrežie Malej Ázie a cez Tauros až k horskej hradbe severnej Indie, k Imau, (Himalájám). Je to vlastne rovník na starých iónskych mapách, tvoriaci os Stredozemného mora a postupne predlžovaný. Dikaiarchos je tiež prvý známy bádateľ, ktorý sa pokúsil stanoviť meraním výšky hôr. Tak udával výšku horstva Kylléné (v Arkadii) na menej ako 15 štádií, výšku Atabyria na Rhode na menej ako 14 štádií.
Keď predstava o guľatosti Zeme ovládla grécke vedecké myslenie, dostavila sa nezbytná otázka o veľkosti jej obvodu. Najstarší číselný údaj, ktorý je po tejto stránke známy, je zachovaný u Aristotela: matematici, ktorý sa pokúšajú udať veľkosť zemského obvodu, tvrdia, že sa rovná 400.000 štádiám. Snáď pochádza toto číslo od Eudoxa z Knidu. Poznáme síce ešte iné meno, ktoré by sa mohlo uviesť v spojení s Aristotelovým údajom „Meračom mora a Zeme“ sa nazýva Archytas v Horatiových ódach. Ale tento básnický prejav nemožno nijako overiť.

U Kleoméda je zachovaná správa, že obyvatelia Lysimacheie (pri Hellésponte) majú vo svojom erbe hlavu súhvezdia Draka, a obyvatelia Syény majú zas Raka. Oblúk medzi Drakom a Rakom je 15. diel nebeského meridiánu, ako dokladá gnómón, a vzdialenosť medzi oboma miestami sa rovná 20.000 štádiám. Gnómón bol prístroj k stanoveniu poludnia a slnečnej výšky. Bola to kolmá tyč, ktorej tieň padá na horizontálnu rovinu. Podľa starovekej tradície Aristarch zo Samu (asi 260 pr. n. l.) podstatne zlepšil pozorovanie slnečnej výšky tým, že použil dutú pologuľu, na ktorej vnútornú stenu, rozdelenú na stupne, vrhal svoj tieň kolmý polomer, gnómón. Prístroj sa nazýval skafé. Z hore uvedených údajov plynie pre celý zemský obvod 300.000 štádií. Toto číslo je potom skutočne doložené u Archimeda(zomrel r. 212 pr. n. l.), ktorý zaznamenáva, že niektorí zememerači sa pokúsili dokázať, že Zem má v obvode asi 30 miliárd štádií. Za autora tohoto výpočtu býva považovaný Dikaiarchos alebo astronóm Aristarch zo Samu (narodené asi r. 280 pr. n. l.), geniálny budovateľ heliocentrickej (slnečnej) svetovej sústavy.

Pokroky v rozšírení geografických obzorov v Alexandrovej dobe a jeho epigónov, ale tiež rozvoj exaktných vied, geometrie, astronómie, fyziky, boli hybnými silami, ktoré pôsobili na ďalší vývoj gréckej vedeckej geografie. Jej strediskom sa stalo mesto Alexandria, založené Alexandrom Veľkým r. 332 v dolnom Egypte. Za dynastie Ptolemaiovcov tu vzniklo preslávené Museion, zbor učencov, ktorí boli pod ochranou. Pôsobili v miestnostiach, ktoré boli súčasťou kráľovských palácov v alexandrijskej štvrti Brucheion. Tam bola aj preslávená knihovňa. Ak už samo postavenie, aké mala v svetovom obchode Alexandria, v ktorej prístave sa stýkal obchod z troch svetadielov, poskytovala výhodné podmienky pre geografické štúdie, mohla teda vedecká práca v tom obore ťažiť ešte z pokladov odbornej literatúry nakopenej podľa Hipparchovho svedectva v tejto knižnici. Za jej správcu povolal Ptolemaios III. Euergetés Eratosthena.