V stopách Foiničanov sa často objavovali grécky plavci. Ich mená síce zapadli, ale ich dobrodružstvá patrili k obľúbeným témam epickej poézie. Ohlas týchto plavieb a výprav sa ozýva z tradície o plavbe Argonautov a z vyprávania o Odyseových bludných cestách. Že Čierne more, ku ktorého brehom Foiničania nedospeli, je na severu a východe uzatvorené, nebolo Grékom po dlhú dobu známe. Cieľom plavby Argonautov, o ktorej čítame prvú zmienku v Odysei, bola Aiaiská výspa. Sídlo jej kráľa Aiéta kladie ešte Mimnermos v 7. storočí do Oceánu. Ale Hésiod ju uvádza v spojení s gréckou Fasidem. V tom potom, ako bola stanovená spätná cesta Argonautov, zračia sa geografické vedomosti určitej doby. Návrat lode bol uvádzaný často v súlade so súdobými predstavami a geografickými vedomosťami.
V Odyseových plavbách a jeho dobrodružstvách sa zaiste odrážajú príhody aj poznatky rôznych gréckych plavcov a ich rozprávanie. Je možné teda podľa údajov v Odysei zostaviť dosť uzavretý obraz gréckeho geografického obzoru v období kolonizačného ruchu, asi pred 7. storočím.
Bola to oblasť, ktorú ohraničovali na juhu Aithiopovia, na západe ostrov Sicília, na východe Foinikia a Malá Ázia asi od Lykie po Paflagóniu; na severe potom Čierne more, od ktorého severovýchodných brehov prenikli prvé, veľmi zastreté správy o Skythoch. A snáď sa podarí časom získať pevnejší základ pre hľadisko, ktoré uplatnil Albert Herrmann v zaujímavej rozprave o Odyseovom blúdení. Nakoľko v tom, ako javisko eposu vzrastá a ako boli krajiny navštívené Odyseom lokalizované, javí sa tesný vzťah k dejinám plavieb a zakladaní gréckych osád. S rozšírením geografického horizontu sa potom dostali do Odysei nové dobrodružstvá a nové príhody z iných geografických oblastí.
Identifikácia rôznych lokalít v Odysei je však veľmi neistá. Príkladom tu môže byť spor o Odyseovu Ithaku, stotožňovanú s ostrovmi Thiaki, Korfu a Leukadou. Ako sa v podobných výkladoch mienky rozchádzajú, toho názorným príkladom môžu byť verše o zemi Laistrygónov. Väčšinou sa tieto verše uvádzajú v spojení so svetelnými javmi, okolo severného polárneho kruhu. H. Berger sa napríklad domnieval, že ich znalosť pochádza snáď z dôb najrannejšieho styku Grékov so Skythami, zatiaľ čo podľa W. Sieglina je povesť o Laistrygónoch a ich zemi prvou matnou stopou vedomostí o severozápadnej Európe v stredomorskej oblasti. Ku Grékom sa vraj dostala od foinických plavcov tiež po ceste, po ktorej sa k nim dostal cín. V tej veci má však moderný bádateľ svojho predchodcu v antike.
Kratés, žijúci v 2. storočí pr. n. l., vykladal miesto z Odysei na krajiny, ktoré navštívil Pytheas, teda na ostrovy Britské. Ale, ako sa zdá, neznamená slovo KELEUTHA na uvedenom mieste vôbec slnečné dráhy, ale ide tu o celkom inú vec, na ktorú upozornil R. Hennig. Je možné spojiť ju s obyčajom, o ktorom sa zmienil Varro.
Nedá sa pri výklade Odyseových dobrodružstiev prehliadnuť možnosť, že sem zasahujú aj motívy iné ako geografické.
Tak je tomu aj s Aiolovým plávajúcim ostrovom, známym z epizódy, ako boh vetru Aiolos daroval Odyseovi mech, v ktorom boli uzatvorené vetry, a ako keď Odyseus spal, jeho druhovia zo zvedavosti mech otvorili a zavinili tým Odyseovo blúdenie. Podľa výkladu v Odysei žije Aiolos, priateľ bohov, pán nad vetrami, na výspe plávajúcou morom a obklopenej kovovou hradbou. Výklad tohoto miesta kolísa medzi dvoma názormi, ktoré vyslovili už v staroveku Eratosthenés a Polybios. Eratosthenés popieral, že by Homér bol poznal okolie Sicílie, kam býva kladené Odyseovo blúdenie, a že by ho vôbec mohol klásť do známych krajín. Jeho skeptické vývody vrcholia potom vo vete, že iba vtedy bude snáď možné zistiť, kde Odyseus blúdil, keď bude nájdený ten remenár, ktorý zašil mech s vetrami. Polybios zastáva druhé stanovisko, že nemožno považovať Aiola a Odyseovo blúdenie iba za báj. Hľadá v podaní reálny geografický základ, ktorý je však zastretý básnickým rúchom. Tieto dve hľadiská sa vracajú v zmenenej podobe tiež v moderných výkladoch. Pôvodne tu však ide zrejme o astrálny mýtus, takže geografická lokalizácia Aiolovho ostrova, ktorý pláva vlastne na nebeskom oceáne, nie je vôbec možná. Už Thukydidés uvádza, že Liparské ostrovy boli od starých pomenované podľa Aiola.
Zatiaľ, čo v Odysei je geografický obzor značne širší ako v druhom epose, spojovanom s Homérovým menom, v Iliade, poskytuje táto zas vo vyčítaní achajského loďstva a trójskych vojsk topografický obraz pevninského i ostrovného gréckeho sveta a veľkej časti malej Ázie.
Rozvoj gréckeho horizontu súvisí tesne s gréckou kolonizáciou, ktorej významná fáza sa počíta okolo roku 750. V priestore rozloženom na sv. od Egejského mora sa kolonizačná činnosť obmedzila pôvodne asi iba na základné fakty. Iba od 7. storočia vznikali skutočné osady na brehoch Helléspontu, Propontidy, Bosporu a Pontu (Čierne m.): Kyzikos v Propontide, Sinópé na severnom pobreží Malej Ázie, Olbia, založená v 7. storočí pri ústi Bugu boli niektoré z hlavných osád. V čele kolonizačného ruchu boli iónske maloázijské mestá a medzi nimi pripadlo vodcovské postavenie mestu Milétu. Asi v stopách Karov založili Milétšťania radu osád: Istros, Borysthenés pri ústi Dnepru, Pantikapaion na východnom pobreží Krymu, ktoré už na začiatku 6. storočí doviedli osadníci k značnému rozkvetu, Tanais pri ústi Donu, Dioskurias na úpätí Kaukazu. Silný prúd gréckej kolonizácie sa bral smerom na západ. Podľa Hérodota podnikali Fókajčania prvé zo všetkých Hellénov ďaleké plavby a objavili Adriu, Tyrrheniu (Etruriu), Iberiu a Tartéssos. Adriatické more bolo teda skoro poznané. Hlavný smer plavby potom viedol od Korkyry (Korfu), ktorý bol v držaní Korinťanov, priamo k talianskym brehom, k Japygickému mysu v južnej Kalabrii. Na brehoch Adriatického mora sa však Gréci usadzovali iba v 4. storočí. Na Sicílii založili už v r. 735 mesto Syrakúzy. Početné grécke osady vznikli v južnej časti Apeninského polostrova.
Kolonizácie západnej panvy Stredozemného mora sa zúčastnili hlavne Fókajovia, ktorí dosiahli Korziky a ligurského pobrežia, kde založili na východ od ústia Rhônu Massaliu (Marseille) na začiatku 6 storočia. Samský plavec Kólaios (okolo r. 650), o ktorom zachoval správu Hérodot, preplával Hérakleovými stĺpmi (Gibraltárskou úžinou) a dostal sa do Tartésu. Na pobreží severnej Afriky potom vzniklo niekoľko gréckych osád v 6. storočí v Kyrenaice, ktorej predné mesto Kyréné bolo založené už v druhej polovici 7. storočia.
Zatiaľ, čo kolonizačné plavby zoznámili Grékov s celým rozsahom Stredozemného mora, ostávalo jeho zázemie stále ešte terra incognita. To platí predovšetkým o Európe.
Z tejto rušnej doby zaznieva zvesť o veľkolepom horstve, ktoré neskôr tradícia umiestňuje
na mlhavom severe Skythie (východnej Európy). Sú to Rhipajské hory. Tradícia o nich siaha do 7. storočia. Alkman je prvý autor, u ktorého je možné doložiť zmienku o Rhipajskom horstve.
Ale niektorí bádatelia zastávajú názor, že správa o ňom bola obsiahnutá tiež v epickej básni „Arismaspea”, pripisovanej Aristeovi z Prokonnésu. Z tejto básne pochádza vraj záznam vo fragmente Damasta zo Sigeia v Troade (v Malej Ázii). Damastés bol žiakom Hellanikovým a náleží teda do konca 5. storočia. Podáva výčet národov na sever od Skythu. Podobný výčet obsahuje tiež dielo Hérodota a ten sa dovoláva výslovne Aristeových básní. Z celkovej zhody oboch výčtov sa potom dochádza k záveru, že Damastove údaje pochádzaju z Aristea a tam, kde sa oba výčty rozchádzajú, teda v zmienke o Rhipajskom horstve, ktoré u Hérodota nie je, zatiaľ čo Damastés ho uvádza nad Arimaspami, ozýva sa vraj u Damasta pôvodná Aristeova správa ešte v úplnejšom znení ako u Hérodota. Ale u Hérodota nie je zmienka o Rhipajskom horstve asi preto, že nebola ani u Aristea. Že Damastov záznam je založený zrejme na Hellanikovom výklade, dokladá to, že Damastés zhodne so svojím učiteľom kladie sídla Hyperboreov, obyvateľov na najvzdialenejšom severe, nad Rhipajskými horami. Tým sa tiež strácajú určité doklady, že najstaršie správy o tomto pohorí ich zaznamenávaly v severovýchodnej Európe, na sever od Skythov. Nakoľko Alkmanova zmienka o ňom uvádza iba zalesnený vrch Ripa. Pre určenie polohy hôr neposkytuje tento fragment žiadne vodítko. To nájdeme až v Aischylovej dráme “Oslobodený Prométeus”.
Podľa zachovaného fragmentu z tohoto diela, vyteká Istros (Dunaj) zo zeme Hyperboreov a z horstva Rhipajského. To je teda prvá určitá správa o polohe horstva. Ale i tu ostáva otázkou, kam kládol Aischylos pramene rieky Istru, či do severnej či do západnej Európy, ako Hérodot. V tej súvislosti zasluhujú zmienku záznamy o Henetoch v Pseudoskymnovej Periégési. Je to kompilačná práca asi z počiatku 1. storočia pr. n. l., ale jej autor sa opiera o Efora a tým tiež o Hekataia. Píše o stĺpoch na severe, u ktorých bývajú Henetovia pri Istre. Tam ležia tiež dava ostrovy, ktoré majú najlepší cín. Tento záznam je asi veľmi starého pôvodu a mohol by sa vzťahovať k pobrežiu severozápadnej Európy, k polostruvu Bretagni, staréj Oestrymnide, kde neskôr história pozná keltský kmeň Venetov.
Je možné, že sa ku Grékom dostaly prvé správy o Rhipajských horách od severozápadu. Tam, snáď v Bretónsku, bolo by možné s akousi pravdepodobnosťou hľadať pôvodné miesto ich polohy, ale neskôr, určite už od 5. storočia boli kladené do východnej a severovýchodnej Európy. Za neskoršími správami o Rhipajských horách sa skrýva niekedy zrejme Ural. S horami bola však spojená mylná predstava, že prestupujú v rovnobežkovom smere východnú Európu, a tá mala veľmi tuhý život. Udržala sa totiž do začiatku 16. storočia.
Medzi domorodcami východnej Európy, obzvlášť Skythami, a gréckymi osadami na pobreží Pontu panoval čulý obchod. Obchodné styky prispeli k rozšíreniu geografického obzoru. Tak došla ku Grékom správa o starej karavánnej ceste, ktorá viedla severne od Kaspického mora do strednej Ázie krajom Issédonu (asi v poriečí rieky Issetu, pobočky rieky Obi) do zeme Arimaspov. O týchto krajinách a ich obyvateľoch pojednával epos “Arismaspea”, pripisovaný Aristeovi z Prokonnésu. Báseň náleží však iba do 6. storočia, lebo sa jej skladateľ zmieňuje o vpáde Kimmeranov.
Najstaršia ľudová grécka predstava o Zemi je nám zachjovaná v epických básňach. Predstavu, akú mal Homér a ako sa prejavuje u starých básnikov, vystihol astronóm Geminos takto: “Homér a takmer všetci starí básnici si predstavujú Zem plochú a súvisiacu s vesmírom, svetové more ju obklopuje okolo a zaujíma miesto obzoru; východy Slnka sa dejú z oceánu a západy do oceánu. Preto sa tiež domnievali, že Aithiopovia blízko východu a západu bývajúci sú spaľovaný Slnkom.”
Prvý pokus o vedecký výklad podoby a postavenia Zeme vo vesmíre sa zrodil v stredisku kultúrneho života maloázijských Grékov, meste Milétu, kde stála tiež kolíska gréckej geografickej vedy. Prvá kozmologická grécka sústava pochádzala od Thaléta Milétskeho, ktorý žil v druhej polovici 7. a v prvej polovici 6. storočia (predpovedal zatmenie Slnka 28. Mája r. 585).
Sám nič nepísal, jeho učenie o Zemi sa zachovalo v Aristotelovom a Senekovom podaní. Podľa údaja Aristotelova učil Thales, že Zem pláva ako drevo (xylon) alebo iný podobný predmet na vode. Podľa Seneka učil Thales, že Zem je vodou nesená a pláva na spôsob lode. Pri pohybe sa kolísa a tým nastáva otras zeme. Nie je podivné, že má hojnosť vody k vzniku riek, keď celý vesmír spočíva na vode. Slnku pripisoval Thales tvar podobný Zemi, ktorá zaujíma v kozme ústredné postavenie.
W. Schultz, ktorý sa neskôr zaoberal Thaletovými kozmologickými názormi, sa domnieva, že Thales preniesol na Zem ľudovú predstavu, ktorá videla v oboch najväčších nebeských telesách, Slnku a Mesiaci, člny. Podobne ako Mesiac bola podľa jeho výkladu aj Zem doskou na nebeskom oceáne, a to neosvetlenou. Myšlienka o oceáne, z ktorého sa rodí život a ktorý sám ako pravodstvo nesie zemskú dosku, sa zhoduje s kozmologickým obrazom Hellénov, ale ako Thales tieto predstavy vystihol, to vraj upomína na astronomické názory Egypťanov. Že Thaletovo učenie sledovalo vzor babylonský a egyptský, to predpokladal tiež H. Berger.
V akej podobe si vlastne Thales predstavoval Zem? Na túto otázku znie odpoveď takmer pravidelne, že jej dával tvar dosky alebo nízkeho valca. V prameňoch priamy údaj o Thaletovej predstave nie je mimo poznámky u Pseudoplutarcha, že Thales, si predstavoval Zem v podobe gule. Nebolo teda úplne bezdôvodné mienenie tých, ktorí Thaleta pokladali za stúpenca učenia, že Zem má tvar gule. Ale to odporuje všetkému, čo o vývoji gréckej geografie vieme, a preto sa táto teória dnes právom zamieta.
Podľa Thaleta pláva Zem na svetovom oceáne a tá predstava dáva tušiť aj predlohu Thaletovho učenia. Ak ju nájdeme v názoroch Chaldeou (Babylončanov). Podľa zápisu Diodóra, ktorý pochádza z Béróssa, predstavovali si Chaldeovia Zem v podobe člnu a vydutú. Podobné člny nám z Babylonie popísal veľmi podrobne Hérodod. Píše, že majú podobu guľatého štítu, majú lodné rebrá z vŕb, ktoré sú v nich potiahnuté kožami. Poznáme tvar týchto člnov aj z assýrskych reliéfov, podobných plavidiel sa nakoniec v Mezopotámii doposiaľ používa. Zem v predstave Thaleovej sa podľa tohoto výkladu podobala tvaru guľového vrchnáku, po prípade pologuli. Táto najstaršia podoba Zeme, ktorú je možné doložiť v gréckej vede, súvisí teda zrejme s kultúrnou oblasťou babylonskou.
Thaletovým žiakom bol podľa Eratosthenova svedectva Anaximandros. Zomrel skoro po roku 547. Anaximandra je možné považovať za prvého predstaviteľa matematicko-prírodovedeckého smeru v dejinách gréckej geografie. O podobe, akú prikladal Zemi, sa zachovalo niekoľko správ, ale z neskoršej doby. Podľa záznamu Plutarchovho, zachovaného u Eusebia, má Zem podobu valca, ktorého výška sa rovná tretine šírky, podľa údaja u Hippolyta má podobu vydutého okrúhleho stĺpového bubienka – na jednej ploche stojíme, druhá potom je protiľahlá a konečne podľa poznámky u Diogena Laertského spočíva Zem uprostred vesmíru, majúc tvar gule. Správy si odporujú a spravidla sa prihliada k Plutarchovmu údaju, že Zem má podobu valca. S tým sa potom zrovnáva aj veta Hippolyta, že na jednej s plôch stojíme, druhá že je protiľahlá. Ale Anaximandrovu predstavu o Zemi je možné snáď vykladať na guľovú vrstvu a mať za to, že bola iba poniekiaľ pozmenená a viac geometricky vyjadrená Thaletova predstava. Ako dokladá Eratosthenes bol Anaximandros prvý Grék, ktorý zostrojil mapu sveta. Dá sa predpokladať, že podkladom jeho obrazu boli správy gréckych plavcov a ich básnické spracovania. Kolonizácia Pontu priniesla do gréckej literatúry báje o národe Hyperboreov, žijúcich na vzdialenom severnom okraji obývanej Zemi životom šťastným a blaženým, o báječných Makrokefaloch a nomádických Skythoch. Takéto správy obsahovalo básnické dielo Hésiodovo. Na západe pozná Hésiod Ligurov, Tyrrhénčanov (Etruskov), Etnu, Ortygiu (ostrovček u Syrakúz). Na južnom úpätí Kaukazu pri rieke Fasidu (Rionu), pozdĺž ktorej zostupovala stará obchodná dráha k pobrežiu Čierneho mora, sa končila asi v dobe Anaximandrovej v tú stranu známa časť zemského povrchu.
Anaximandrovu mapu opravil a doplnil Hekataios Milétsky (žil v druhej polovici 6. storočia, posledná zmienka o ňom je z roku 494), prvý predstaviteľ druhého smeru v gréckej geografii, smeru, ktorý charakterizuje tesné spojenie s dejepisom. Heho Periégésis alebo Periodos gés podávali slovný výklad k mape a zahrňoval zemepisné vedomosti vtedajšej doby. Z jeho diela sa zachovali iba zlomky. Hekataios si predstavoval Zem obtekanú oceánom, ktorý úžinou u stĺpov Hérakleových súvisí so Stredozemným morom, na východe potom vniká Kaspickým morom do trupu pevniny. Hekataios pri svojej oprave Anaximandrovej mapy použil asi staré perzské mapy a zobrazil tiež výsledky plavby Skylakovove a Dreiove výpravy indické, podniknuté pred jeho ťažením proti Skythom. Z Kaspapyru, na ľavom brehu Indu, blízko miesta, kde ústi rieka Kófén (Kábul), vyplávalo Skylakovo loďstvo a sledovalo tok Indu až k jeho ústiu. Po plavbe Červeným morom (Indickým oceánom) pristálo loďstvo tridsiateho mesiaca v egyptskom prístave. “A keď plavbu vykonali, podmanil si Dareios Indov a vládol nad tímto morom. Tak sa zistilo, že tiež Ázia mimo tej časti, ktorá leží smerom k východu, je rovnako utváraná ako Libya”. Tomu sa dá rozumieť tak, že sa Áziu na juhu dá práve tak oboplávať, ako Líbyu, o čom čerpal Hérodot doklad zo spomenutej plavby Foiničanov za egyptského kráľa Nech II. Skylax z Karyandy je prvý grécky autor, ktorý písal o báječných národoch v Indii podobajúcich sa netvorom, ako boli Tieňonožci (Skiapodes), Jednookí (Monofthalmoi), Ótoliknovia (čo je grécky preklad zo sanskrtského Karnaprávarana), ktorí sa zahaľujú svojimi ušami, a Henotiktovovia,(preklad sova ekagarbha) u ktorých ženy rodia len raz za života.
Popis západnej Európy bol Hekataiom podaný so značnou podrobnosťou, ako o tom svedčia zachované zlomky z jeho diela. Ak, ako sa zdá, sú do obrazu Thrákie a Sythie vložené poznatky z Dareiovej výpravy proti Shythom z posledného desaťročia 6. storočia, by bolo možné zaradiť Periégésiu a jej mapu do doby po tomto ťažení. Iba veľmi neistá je hypotéza, podľa ktorej k prameňom Hekataiovým náležal tiež Euthymenés Massilský. Správa o tom, že sa plavil po Atlantickom oceáne, k nám došla vo veľmi porušenom stave a ani dobu jeho života sa nedá zistiť. Podobá sa iba pravde, že je ju treba klásť pred Hérodota, ku konci 6. storočia teda do doby pred tým než Kartáginčania uzavreli plavbu pri Hérakleových stĺpoch. Podrobný je Hekataiov popis Egypta, ktorý poznal z vlastného názoru. Tiež u Hekataia sa ozýva tradícia o boji Pygmejov, žijúcich na juh od Egypta, so žeriavmi, o ktorom sa zmieňuje už Ilias. Tu prirovnáva básnik pochod Trójanov ku kŕdľu bojovných žeriavov, ktorí sa vrhajú na Pygmejov, sídliacich pri oceáne na ďalekom juhu.
Zemepisný obzor Hekataiov siahal v strednej Ázii až do kraja Chorsmiu (Chiva), v ktorého horách zaznamenáva charakteristickú stepnú vegetáciu, bodliaky, šípok, vŕby a tamarišky. Že Kaspické more bolo na Hekataiovej mape pravdepodobne zálivom vonkajšieho oceánu, nemožno síce zo zachovaných fragmentov priamo doložiť, ale dôraz, aký kladie Hérodot na uzatvorenosť Kaspického mora, nasvedčuje asi tomu, že je namierený proti opačnému názoru jeho predchodcu Hekataia. Problém, ak je tiež Kaspické more záliv oceánu či vnútrozemné more, ostal potom spornou otázkou antickej geografie.
Hekataiova mapa, zobrazujúca zem obklopenú oceánom a rozdelenú na dve celkom rovnaké časti, Európu na severe a Áziu na juhu, bola priamo označená za dielo hodné obdivu. Stala sa hlavnou predlohou pre dve nasledujúce storočia a trvalo pôsobila na vývoj starovekej kartografie.
Niekoľko základných rysov týchto najstarších gréckych máp poznávame z Hérodota. V 36. Kap. IV. knihy sa posmieva tým, ktorí zobrazovali Zem. Kreslia vraj oceán okolo Zeme, ktorá má podobu kruhu, akoby kružítkom zobrazeného, a znázorňujú Áziu práve tak veľkú ako Európu. Inou vlastnosťou týchto starých iónskych máp bolo, že v strede nich bolo zobrazené Grécko, ktorého stredom a tiež stredom celej mapy boli Delfy, “posvätný stred zeme”, ako píše Aischylos.
U Hérodota sa ďalej dočítame, že Aristagoras, tyran milétsky, ktorý okolo r. 500 navštívil Spartu, aby získal spartského kráľa Kleomena pre chystaný odboj maloázijských Grékov proti Peržanom, priniesol so sebou kovovú dosku, do ktorej bola vrytá mapa zemského povrchu. Z ďalšieho jeho výkladu sa dozvedáme, ako boli na tejto mape nakreslené provincie perzskej ríše od iónskeho pobrežia až po Susy.
Hérodot tiež výslovne uvádza, že bolo už veľa tých, ktorí až po jeho dobu nakreslili mapu Zeme. Mená niekoľko najstarších gréckych zhotoviteľov máp čítame jednak u Agathémera (zo zač. 3. storočia n.l.), jednak v scholiách (vecných pamiatkach) k Dionysiovej Periégési, obľúbenom diele autora žijúceho ku koncu 3. alebo na začiatku 4. storočia našej éry, ktoré podávalo vo viazanej zmluve (v hexametroch) popis zemského povrchu.
Tieto schólie, o ktoré sa opiera tiež Eustathios v svojom komentáti k Dionysiovi Periégétovi, čerpali z predlohy ďaleko staršej, z Eratosthena. Dozvedáme sa tu, že prví, kto znázornili oikúmenu, t.j. obývanú časť zemského povrchu, na mape, boli: Anaximandros, druhý Hekataios Milétsky, tretí Démokritos, žiak Thalétov, štvrtý Eudoxos. Kreslili ju okrúhlu, Démokritos potom v podobe obdĺžnika.
V dvoch storočiach po Hekataiovi pokročili vedomosti o zemskom povrchu veľmi značne.
Asi po upevnení svojho panstva nad úžinou pri Hérakleových stĺpoch vyslali Kartáginčania vraj súčasne dve výpravy, v ktorých čele boli Himilko a Hanno. Výpravy spadali snáď do doby akolo roku 465 (iní kladú Hannonovu plavbu do doby o niečo staršej) alebo tiež neskoršej, akolo r. 450. Himilkonovi pripadla úloha plávania pozdĺž západného pobrežia Európy k Cínovým ostrovom. Z jeho správy sa zachovlo iba niekoľko úryvkov v Avienovej básni Ora maritima, v ktorej nájdeme tiež prvý popis Atlantického oceánu pri západnom pobreží Európy. Vykresľujú sa v nej obtiaže, ktoré zdržujú plavbu. “Z hladiny mnoho morských rias vyčnieva a často na spôsob krovia zadržia loď. Tiež sa nedá vyplávať na šíre more, nakoľko sa tam ďaleko rozkladajú početné plytčiny, voda sotva pokrýva spodné piesčiny. Tma zahaľuje ako plášťom oblohu a stála hmla zakrýva priepasť a deň sa stráca v hustých mračnách. Množstvo oblúd pláva po hladine a veľký des so šialenstvom vládne na mori .”
Ďaleko významnejšia bola plavba Hannonova. Po jeho návrate bola správa o výprave vyritá na medenú dosku a uložená v Melkartovom chráme v Kartágu. Zachovala sa v gréckom preklade. Ale grécky text neobshuje úplné a neporušené znenie správy. To dokladá poznámka u Arriana, podľa nej Hanno plával pozdĺž západného pobrežia Libye 35 dní, kým sa obrátil k výchdu. Keď sa potom obrátil k juhu, skúsil vraj veľa obtiaží nedostatkom vody, žeravým žiarom a ohňom valiacimi sa do mora. Uvedené udanie o dĺžke plavby však v zachovanej relácii Hannona chýbajú. Vrch, z ktorého šľahal plameň ku hviezdam, ktorý Hanno nazýva Vozom bohov, bola snáď sopka a ohnivé prúdy valiace sa do mora boli zrejme prúdy žeravej lávy. Na západnom pobreží Afriky je sopečnou oblasťou krajina Kamerun. Až tam teda dospel podľa všetkého Hanno na svojej plavbe. Hanno sa zmieňuje o veľkej a širokej rieke, plnej krokodílov a hrochov, väčšinou sa ztotožňuje so Senegalom. Výprava mala tiež vybudovať kolónie na západoafrickom pobreží. Stalo sa tak aj na ostrove Kerné, na ktorom založil Hanno poslednú osadu, ktorá sa v jeho správe uvádza. Ostrov sa hľadá pri ústi rieky Rio Oro. Podľa Hannona vplávala výprava z ostrova Kerné do jazera, z ktorého do rieky plnej krokodílov a hrochov (Senegalu) a vrátila sa potom opäť k ostrovu Kerné; tento ostrov však možno hľadať aj v rieke Senegal. Tam však nastaly za 2500 r. značné zmeny, ktoré by sa dali zistiť iba štúdiom terénu.
Podľa Hannonových údajov sa na juh od rieky oživenej krokodílmi a hrochmi začína zem černochov. Aestuarium Senegalu, s ktorým sa spájajú záznamy je doložené ako severná medza negrov. Je to najstarší historický údaj o etnickom rozhraní medzi živlom hamitským a černošským v západnej Afrike.
Podľa mienky niektorých bádateľov dospelo kartáginské loďstvo na svojej plavbe iba k Palmovému mysu alebo k ostrovu Sherboro. Ak je však pravdepodobnejší výklad, že Hanno dosiahol až brehy Kamerunu, potom ostrov v zálive, na ktorom sa stretol s lesními ľuďmi, mohol byť Fernando Po. “Bolo tam ďaleko viac žien so srstnatým telom. Tlmočníci ich nazývali Gorilly. Prenasledujúc ich, sme mužov nemohli chytiť, nakoľko všetci nám unikli po krkolomných cestičkách, brániac sa kameňmi, ale tri ženy sme dolapili, ktoré hryzúc a škriabajúc nechceli nasledovať sprievodcu. Zabili sme ich teda, stiahli ich kože a doviezli ich do Kartága. Ďalej sme už neplávali, lebo nám došli potraviny.”
Zemepisné údaje, často veľmi dôležité, obsahovali popisy pobreží, vzniknuté z praktických potrieb pre účely plavby. Je možné ich presnejšie sledovať asi do konca 6. storočia, zachovali sa však až v prepracovaní z neskoršej doby. Je to zvlášť Periplus popisujúci pobrežie západnej Európy, ktorý sa k nám dostal v latinskom prepracovaní z počiatku 5. storočia n. l. od Rufia Festa Aviena pod názvom De ora maritima. Obsahuje starý a veľmi cenný popis, massilského plavca, ktorý je významným prameňom pre poznanie geografických a národopisných pomerov na európskom západe v dobe ďaleko staršej, ako je vek Avienov. Geografický horizont zaberá celé západné pobrežie Európy od ústia Rhônu až po Oestrymnis (Bretagne). Pri nej ležia ostrovy Oestrymnides, bohaté na cín a olovo (snáď archipel Ouessant alebo ostrovy Scilly a záp. Časť Cornwallu), ďalej potom k severu ostrov Albion (Británia) a Svätý ostrov (Sacra insula) Hiernu, to jest Írsko. Z básne získavame obraz o bývalej moci Tartéssčanov, o ich bohatom prístave Tartéssu pri ústi rovnomennej rieky (dnešný Quadalquiviru), odkiaľ Tartésčania konali plavby do Oestrymnidy. To bolo v dobe, než Kartáginčania zničili niekedy okolo r. 500 ich panstvo. Podľa Schultenovho výkladu poskytlo ostrovné mesto Tartéssos tiež predlohu pre vyobrazenia ostrova Atlantis v Platónových dialozách "Timaios" a ""Kritias".
Z Avienovho popisu poznávame tiež staršiu fázu vo vývoji narbonského okolia, kde sa rozkladaly dva zálivy: záliv troch a záliv štyroch ostrovov, ktoré boli postupne nánosom rieky Attagus (Aude) vyplnené. Rieka sama ústila do mora dvoma ramenami. Rovnako významné sú v Avienovej predlohe aj údaje ethnografické; zaznamenáva v západnej Európe Iberov, Ligurov, Keltov, Libyofoinikov a grécke mestá. V jeho vyobrazení sa zreťeľne odráža zápas, ktorý sa v dobe pôvodného periplu odohrával v západnej Európe. Pozorujeme tu rozmach dvoch etnických skupín, Keltov a Iberov, na úkor tretieho, staršieho živlu, Ligurov. Ligurovia sa ocitli takmer v kliešťach, ktoré ich z oboch strán zvierajú. Ustupujú a sú zatláčaní z jednej strany Keltmi, z druhej Ibermi.
Asi z počiatku 5. stor. pochádza periplus Stredozemného mora, skôr označovaný omylom Skylakovým menom. Ale redakcia diela, ktoré je nám zachované, pochádza asi z polovice 4. storočia pred n. l. Údaje o vzdialenostiach na pobreží sa v periplu uvádzajú jenak podľa dĺžky plavby (počtu dní a nocí), jednak podľa štádií. Prvé údaje sú zrejme staršieho dáta, udané podľa štádií sú z doby neskoršej. Popis pobrežia sa počína u Hérakleových stĺpov a mesta Gadeir (Cadix). Sleduje pobrežie pozdĺž celého Stredozmného aj Čierneho mora a vedie pozdĺž afrického pobrežia až k ostrovu Kerné, vzdialenému dvanásť dňovou plavbou od Hérakleových stĺpov.
Celkom dosť podrobný popis obshuje poznámky o ostrovoch, prístavoch a riekach, zmieňuje sa o mestách a kmeňoch, ktoré bývajú pri pobreží. V zaujimavom popise Talianskeho polostrova sa stretávame po prvý raz s názvom Ríma. Svojím mylným údajom o adriatickom rameni rieky Istru (Dunaja), ktorý súvisí zrejme s menom kmeňa Istrov (v dnešnej Istrii), prezradzuje, že v geografických vedomostiach o európskom pobreží v najvnútornejšom kúte Adrie bola doposiaľ značná medzera. Príčinou nej bolo iba pozvolné prenikanie gréckej kolonizácie v tejto oblasti. Za vlády syrakúzskeho tyrana Dionysia I. bol okolo r. 390 kolonizovaný ostrov Issa (Vis), odtiaľ potom Tragurion (Trogir) na pevnine a s tyranovou podporou založili Peržťania osadu na ostrove Faru (Hvar).
Z početných podrobností, ktoré obsahuje popis severoafrického pobrežia, zasluhuje zmienku poznámka, že Libyovia Gyzantovia (v dnešnom Tunisku) sú všetci plavovlasí.
Pokrok, ktorý bol učinený v poznaní zemského povrchu od dôb Hekataiových, sa najlepšie zračí v diele Hérodotovom. Hérodot zomrel asi akolo roku 425. Bol to historik, ale do vypísania grécko-perzského zápasu vložil miestami veľmi obsiahle odstavce obsahu zemepisného a ethnografického. Tak v prvej knihe popisuje Mezopotámiu a kraje pri Kaspickom jazere, v druhej sa zaoberá veľmi podrobne Egyptom a Aithiopiou, v štvrtej vyobrazuje Skythiu, kraje a národy nad Pontom a prechádza potom k vypísaniu Kyrény a Libye, načrtávajúc tu opäť ucelený obraz geografických a nýrodopisných pomerov severnej Afriky. Hérodot je presvedčený o jednote súše na zemskom povrchu, ale prijíma jej rozčlenenie na tri svetadiely s obviklým označením Európa, Ázia, Libya, avšak s poznámkou: „Ani toho sa nemôžem dohádať, prečo pevnina, jestvujúc jediná, má tri mená, utvorené podľa ženských mien a prečo sa za rozhrania vytkla egyptská rieka Níl a kolchidská Fasis, niektorí potom za medze vydávajú maiótsku rieku Tanais (Don) a brod Kimmerský (dnešná úžina Kerčská), a nemôžem tiež zistiť mená tých, ktorí to rozdelenie učinili a prečo tie mená dielom dali.“
Meno Európa v geografickom význame sa po prvý raz vyskytuje v hymne na Apollóna, ale značí tu vlastne pevninskú Helladu na rozdiel od Peloponnésu a ostrovov. Názov Líbya ako názov krajiny je doložený v Odysei, názov Ázia iba u Pindara a Aischyla.
Hérodot si predstavoval, že dĺžka Európy presahuje dĺžku Ázie s Líbyou. Sever a východ Európy sa strácajú v neznáme, nikto nevie, či sú obklopené morom. Istros (Dunaj), ktorý pramení u Keltov a mestá Pyréné, pretína svojím tokom Európu uprostred. Mimo oblasť stredozemného pobrežia pozná Hérodot dôkladnejšie Skythiu, rozloženú od Istru k Maiétskemu jazeru (Azorskému moru). Vedomosti o ostatnej Európe nie sú valné. Podrobný je popis Skythie, zvlášť Hérodotov národopisný obraz zeme. Zrejme neboli Skytkovia jednotným etnickým celkom. Tak medzi Skythami – oráčmi, sídliacimi v poriečí Borysthenu (Dnepru) a Hypaniu (Bugu), je možné predpokladať obyvateľstvo slovanské, ku ktorému náležal aj kmeň Neurov na území dnešnej Volyne a Podolia. Tiež mongolský živel bol asi zastúpený medzi Skythami. Ale u väčšej časti takto označeného celku prevládal pôvod indoeurópsky. K tejto skupine patrili tiež iránsky Sarmati, sídliaci za Tanaidom – Donom. V Hérodotovom diele sa rysujú aj vedomosti o Urale. K tomu poukazuje správa o kamennej zemi na úpätí vysokých hôr, kde bývajú lysohlaví a ploskonosí Argippaiovia. V ďalších správach sa silne prejavuje rozprávková zložka. Počujeme o tom, že v tých horách bývajú ľudia s kozími nohami, nad nimi potom ľudia, ktorí spia šesť mesiacov. Východne od Argippaiouv sú Issédoni, nad nimi k severu jednooký ľudia (Arimaspovia) a strážcovia zlata, Nohovia (grypes). S Issédonmi, ako už bolo spomenuté, sa dostávame asi do úvodia rieky Obi, kde je pobočkou Tobolu Isset.
Hérodot o týchto zlatonosných krajinách na ďalekom severe poznamenal: V severnej Európe sa vyskytuje ďaleko najviac zlata. Ale ako sa dobýva, to neviem s určitosťou povedať, vypráva sa však, že Arimspovia, jednookí ľudia, kradnú Nohom. Ale ja ani tomu neverím, že by sa rodili jednookí ľudia, majúci inak prirodzenosť podobnú ostatným ľuďom. Končiny Zeme však obmykajú ostatné zeme, chovajú v sebe veci, ktoré sa nám zdajú najkrásnejšie a najvzácnejšie.
Hérodotove správy z uvedenej oblasti súviseli nepochybne s veľkou obchodnou dráhou, ktorá viedla na sever od Kaspického mora do strednej Ázie, a podľa údajov odtiaľ došlých uzavrel Hérodot tiež Kaspické more na severe, pokladajúc ho správne za more vnútrozemné. Medzi prítokmi Maiétskeho jazera uvádza Hérodot rieku Oaros. Ide tu asi o rieku Volgu, ktorej ústie položil grécky historik do Azovského mora, ako to činili ešte stredovekí arabskí geografi. V Hérodotovom údaji, sa ozýva zvesť o obchodnej trati, ktorá z dolného Donu prešla pri ohybu Volgy u dnešného Stalingradu do tejto rieky a viedla po nej ďalej do Ladožského jazera. Tak by bolo možné vysvetliť v Hérodotovom diele hydrografický obraz východnej Európy. Tanais (Don) vyteká z veľkého jazera a Oaros (Volga) ústi do Maiétidy. Vedľa vlastných skúseností a poznatkov, ktoré Hérodot získal sám v Skythii, kde sa dostal po rieke Bugu na vzdialenosť štyroch denných pochodov od pobrežia do vnútrozemia, boli mu prameňom pre jeho obraz zeme a jej obyvateľstva správy, ktoré súviseli s tamojším obchodom a jeho cestami.
Z Ázie vybiehajú dva polostrovy, podľa našej terminológie Arabia a Malá Ázia, o jej šírke mal Hérodot predstavu celkom nesprávnu. Píše vlastne, že dobrý chodec ju môže prejsť naprieč medzi Čiernym morom a morom oproti Cypru ležiacim za päť dní. Severná hranica Ázie je Kaspické more a rieka Araxés. Tento Hérodotov Araxés vznikol pravdepodobne kontamináciou správ o dvoch úplne rôznych riekach. Jednou bol arménsky Araxés (dnešný Aras), druhou asi Jaxartés, v neskorších prameňoch zvaný tiež Araxates a Orexartés. Je možné teda u Hérodota zistiť zastretú vedomosť o stredoázijskom veľtoku Jaxartu (Syr-darja), nemožno však súhlasiť s výkladmi, ktoré z jeho diela dokladajú tiež vedomosť o Aralskom jazere. Tak ďaleko horizont Hérodota nesiahal a toto jazero ostalo antickému svetu neznáme.
Ázia je obývaná až po Indiu, ktorá leží na hraniciach známej časti zemského povrch, a nikto nevie povedať, akú má odtiaľ podobu. Podrobné správy, ktoré obsahuje tretia kniha o perzskej ríši a jej administratívnom rozdelení, doplňuje zaujímavý popis kráľovskej cesty vedúcej zo Sard do Sus.
V druhej svojej knihe sa Hérodot zaoberá podrobne riekou Níl. S Nílom a jeho tokom bolo v starovekej geografii spojených niekoľko problémov a táto rieka neprestala byť v africkej geografii problémom až do 19. storočia. Okrem záhady jej vzniku a smere jej toku boli to pravidelné záplavy, ktoré upútavali veľmi skoro pozornosť a záujem gréckych učencov. Hérodot sa zmienil o pokusoch, ktoré boli podané na objasnenie tohto javu, hľadá výklad v pôsobení Slnka. V zimnom období postúpi pred zimnými búrkami na juh, nad Hornou Líbyou. Tam odsáva vodu z riek a rozprašuje ju do vyšších priestorov, kde ju prijímajú vetry. Tie potom vlahu roznášajú. Preto vraj vetry vanúce od juhu a juhozápadu prinášajú najviac vlahy. Keď zimy ubúda, Slnko sa opäť vracia do stredu nebeskej klenby a odsáva potom rovnomerne vodu zo všetkých riek, ktoré sa tým zmenšia. V zime sa Nílu nedostane žiadneho dažďa a nadto je jedinou riekou, z ktorej Slnko vodu odsáva; je tiež jedinou, ktorá je v zime menšia ako v lete. K poznámke, že o hornom toku Nílu nie sú vedomosti, pripojil Hérodot správu, ktorú sa dozvedel od Kyrénčanov, o výprave Nasamónov, bývajúcich pri Syrte, podniknutej za preskúmaním líbyjskej púšte.
Hérodot delí Líbyu na tri pásma: pobrežné pásmo, nad ním pásmo divokých zvierat a nad ním piesčité pásmo bez vody, púšť. Do neho sa vydalo 5 Nasamónčanov, ktorí cestou k západu sa stretli s malými mužmi, ešte podpriemernej výšky. V ich sprievode prešli Nasamóni rozsiahlymi močiarmi a dospeli konečne do osady, kde všetci obyvatelia boli práve tak malí ako ich sprievodcovia a mali čiernu pleť. A okolo osady tiekla od západu k východu veľká rieka, oživená krokodílmi. Bol to vraj Níl. Tečie uprostred Líbye tým istým smerom ako Istros v Európe, od západu k východu. Hérodotov záznam o malých ľuďoch sa nesporne týka afrických pygmejov a je to teda významný doklad z historickej etnológie Afriky. Ale sporné je zase ich umiestnenie. Konečný cieľ cesty Nasomónov, rieka tečúca od západu k východu, býva totiž rôzne stanovený. Najčastejšie sa stotožňuje s Nigerom, ale tiež s prítokom jazera Čad, s Bahr el Ghazalem. R. Hennig potom, rozhodne odmietajúc jej stotožnenie s Nigerom, hľadá Hérodotom zaznamenanú rieku vo Fezane.
Medzi oázami, ktoré uvádza Hérodot v piesočnatom líbyjskom pásme, je Augila (dnešná Audžila), ďalej sa zmieňuje o aithiopských tróglodytoch, ktorí sú pokladaní za predkov dnešných Tibbu.
Do poslednej tretiny 5. storočia pripadá spis „O vzduchu, vodách a miestach “, ktorý býva pripisovaný lekárovi Hippokratovi, podľa Wilamowitzovho rozboru náleží však jeho žiakovi, ktorý bol autorom spisu o padúcnici. Spis je lekárskeho obsahu. Preberá sa v ňom otázka, ako na zdravotný stav obyvateľstva pôsobí podnebie, voda a povrchové pomery. Druhá jeho časť obsahuje akýsi dokladový materiál k týmto úvahám, v ktorých sa porovnávajú obyvatelia Ázie a Európy. Vyobrazením Skythov, ich fyzickými vlastnosťami a spôsobu života doplňujú tento spis Hérodotove údaje. Charakteristika Skythov, že boli bezfúzi, tuční, červenej pleti, jeden ako druhý, vystihuje ďaleko viac vlastnosti rasy mongolskej ako príslušníkov indoeurópskej skupiny. Tiež výklad ich kočovného života na vozoch ťahaných volmi pripomína obdobné vyobrazenie mongolských kočovníkov, s ktorými sa stretol o 16 storočí neskôr Rubruk v juhoruských stepiach. Etnograficky je cenná tiež zmienka o kolových stavbách na rieke Fasidu. Inak sa hlási v rozprave gréckeho lekára predstavy starých iónskych mysliteľov v určení polohy Skythie pod samým súhvezdím Veľkého medveďa a Rhipajskými horami, odkiaľ vanie severný vietor.
Na samý koniec 5. storočia pripadá výprava, ktorá tiež s geografického hľadiska nadobudla značný význam. Je to ťaženie Grékov v službách Kyra mladšieho ku Kunaxom (r. 401) a preslávený návrat „desať tisícou“ k pobreží Čierneho mora, vyobrazenie v Xenofóntovej Anabasii. Významný je hlavne pochod doposiaľ neznámymi krajinami zasneženej arménskej vysočiny.
Popisná geografia je aj naďalej zastúpená vložkami v historických dielach. Stretávame sa s nimi u Thukydida, Efora a Theopompa. U Thukydida sa zhodne s tématom jeho dejín obmedzujú na hellénsky svet. Je to hlavne niekoľko poznámok národopisného rázu a z nich hlavne výklad o vývoji etnografických sicílskych pomerov.
V Eforových dejinách, spísaných po r. 357, pojednávali celé dve knihy o geografii. Jej základy sú zachované vo veršovanej periégésii, ktorá sa mylne pripisovala Skymnovi. Dielo pochádza z počiatku 1. storočia pr. n. l. a uvádza so pod názvom Pseudoskymnos. Je zaujímavé, ako sa už v diele Efora stretávame s problémom zdôrazneným neskôr opäť Strabónom, ktorému však pozornosť v plnom rozsahu venovala iba moderná geografia, teda s problémom geografickej polohy. Eforos vytýkal výhody polohy Boiótie v porovnaní so susednými krajinami a našiel tak určité predpoklady, ktoré z toho vyplývajú pre boiótsku hégemoniu. Ale tieto polohou dané výhody boli vraj zase vyvážené tým, že sa vodcom nedostávalo starostlivej výchovy a vzdelania. Podľa Efora nie je teda rozhodujúcim činiteľom vo vývoji dejín geografický faktor, ale človek. U Efora nájdeme tiež jediný pokus o akési roztriedenie ľudstva. Rozoznáva tieto skupiny: Skythov, Keltov a Iberov s predchádzajúcimi skupinami Keltiberov a Keltoskythov, potom Indov na východe a na juhu Aithiopov. Tiež Eforov vrstovník Theopompos zabočil vo svojom hlavnom diele, zvanom Filippika, často do zemepisných a etnografických úvah.
Vedľa popisného smeru geografie sa však v 4. storočí vyvíjal ďalej v gréckej geografii tiež exaktný matematicko – prírodovedecký smer. Jeho popredný predstavitelia v tej dobe boli Eudoxos a Aristoteles, prvý súčasník, druhý žiak Platóna, obaja presvedčení hlásatelia nového učenia o tvaru našej Zeme.
Predstavy o tvaru Zeme, aké mali grécky myslitelia, vypočítal astronóm Kleomédés, žijúci v 2. storočí. n. l. V 8 kap. I. knihy svojho diela „O pohybe nebeských telies“ píše „Medzi staršími fyzikmi bolo mnoho rôznych názorov o tvare Zeme. Jedni totiž, usudzujúc podľa zrakového vnemu, tvrdili, že je široká a plochá. Iní sa domnievali, že by sa voda na Zemi neudržala, keby nebola hlboká a vydutá, a vraveli, že je takej podoby. Iní však tvrdili, že sa podobá kvádru a štvorcu, niektorí potom, že sa podobá ihlanu. Našinci však, všetci matematici a väčšina zo Skratových žiakov tvrdí, že Zem má podobu gule.“
Otázka, ako vzniklo učenie o guľatosti Zeme, ako a kedy sa došlo k tomu skutočne revolučnému poznatku v myšlienkovom vývoji ľudstva, je problém doposiaľ plne a uspokojivo nerozriešený, práve ako otázka, koho možno považovať za pôvodcu tohoto učenia. Na túto otázku sa už v staroveku dávala rôzna odpoveď.
V diele Diogenia Laertského De vitis philosophourm čítame, že za zakladateľa učenia o sférickej podobe Zeme sa pokladá Pythagoras, podľa Theofrasta však, že to bol Parmenidés, podľa Zénóna Hésiod. Záznam o Pythagorovi sa zakladá na údaji Favorina, Rhétora v 2. Storočí n. l. U Diogena Laertského nájdeme však ešte ďalšie svedectvo, ktoré pochádza od Alexandra Polyhistora, súčasníka Cicera. Píše, že podľa Pythagora obklopuje guľatý vesmír Zem, ktorá je uprostred, sama je guľatá a okolo obývaná. Tiež sú antipodovia, pre ktorých je hore to, čo pre nás dole. V tomto podaní sa však ozývajú určite už neskoršie názory, ktoré boli spojované s menom Pythagora. Tradícia o ňom je málo hodnoverná, aj keď sa skoro stal legendárnou osobnosťou, ktorej sa postupom času pripisovali všemožné vedomosti.
Pythagoras opustil okolo r. 533 Samos pre tyranstvo Polykrata o odišiel do Krotónu v južnom Taliansku, kde sa stal zakladateľom školy. Pri otázke, kto prvý učil, že Zem má tvar gule, sa nedá spoliehať na svedectvo Alexandra Polyhistora. Vec sa má inak s prvým z oboch uvedených dokladov z Diogena Laertského.
Zápis je významný predovšetkým preto, že ako zakladateľa učenia o guľatosti Zeme uvádza podľa Theofrasta, svedka veľmi spoľahlivého, Parmenida (520-450). Námietky proti tomuto výkladu vyslovil však W. A. Heidel. Podľa jeho mienky podáva správa iba doklad o tom, že Parmenidés o podobe Zeme použil slovo (strongylé). To však nie je jednoznačný výraz, lebo môže znamenať okrúhlu dosku aj guľatú podobu a v 5. storočí sa určite toho slova neužívalo výhradne pre guľu.
Ale podľa celej súvislosti textu, v ktorom sa Theofrastova poznámka uvádza vedľa Zénónovho svedectva o Hésiodovi, ktorému pripisovali vedomosť o guľatosti Zeme, sa sotva dajú mať pochybnosti, že Theofrastos Parmenida naozaj označil ako zakladateľa učenia o guľatosti Zeme.
Sme dosť spoľahlivo informovaný o tom, že Pythagorovi žiaci zotrvávali celkom pri názoroch svojho majstra. Za stúpenca Pythagora sa však môže pokladať tiež Parmenides. Počíta sa tiež k jeho žiakom, nie je teda nemožné, že zakladateľ pythagorskej školy bol sám tiež hlásateľom novej náuky o podobe Zeme.
Predmetom záujmu a bádania Pythagora a jeho školy bola astronómia, geometria, muzika, veda o číslach a prírodovedecké otázky. Jeho matematika a geometria spočívala na vedomostiach Egypťanov. Podľa údajov Rhindovho papiera sa však už Egypťania zaoberali vlastnosťami gule a geometria je so svojimi počiatkami zrejme náuka o rysovaní. V geometrii a rysovaní sa dá asi hľadať tiež popud, ktorý viedol k poznatku, že Zem má podobu gule. Gréci spojovali podobu Zeme s tvarom veľkých nebeských telies. Už Thalés pripisoval Slnku tvar podobný Zemi. O Pythagorovcoch je tiež zachovaná správa, že zrovnávali Mesiac so Zemou a domnievali sa, že je dookola obývaný ako táto. Najprv sa mohlo dôjsť k poznatku, že sa za zdanlivú podobu dosky, ktorú majú Slnko a Mesiac, skrýva v skutočnosti tvar gule. Zobrazením gule v rovine sa v geometrii a rysovaní taký poznatok prakticky tiež neuplatnil.
Učenie o guľatosti Zeme, ktoré vzniklo v pythagorskej škole, obsahovalo správu samozrejme tiež nevedecké prvky. Súvisia zrejme aj s predstavou, že najdokonalejším tvarom priestoru je práve guľa. Toto učenie spočiatku ostávalo obmedzené na kraj svojho vzniku, na južné Taliansko. V Aténach sa s ním stretávame až v dobe Sokrata a Platóna. V Platónovom dialógu Faidón vraví Sókratés o podobe Zeme: „Rozpráva sa teda, priateľovi, že Zem sama, keby sa na ňu niekto pozeral zvrchu, je na pohľad taká, ako sú lopty z dvanástich koží, pestrá, preložená farbami.“ Už pred tým sa dotkol tej istej veci Sókratés slovami: „Som teda presvedčený, že ak je Zem v strede neba a ak je guľatá, nič nepotrebuje ani vzduch, aby nespadla, ani žiadne iné prírodné sily, lebo všestrannú podobnosť neba sebe samému a rovnováha samej Zeme ju stačí držať.“ Z dialógu je ďalej zreteľné, že v Sókratovej dobe bola otázka o pohybe Zeme pretriasaná, lebo Sókratés hľadal vraj poučenie, či je Zem plochá, či guľatá u Anaxagory.
Podľa výkladu vo Faidóne spočíva Zem v podobe veľkej gule v strede guľatého vesmíru. Na svojom povrchu má početné prepadliny, z ktorých jedna je naše oikúmené. Predstava o sférickej podobe Zeme plynie aj z Platónovho dialógu Timaios. Naše oikúmené (Európa a Ázia) je jedným z ostrovov vo veľkom mori, ktoré je okolo obklopené ohromnou („pravou“) pevninou. Pred Hérakleovými stĺpmi, ktorými vedie úžina do nášho (Stredozemného) mora, ležal kedysi ohromný ostrov Atlantis, pohltený zemetrasením a prívalom vôd.
Ostrov Atlantis bol kedysi stred ríše, odkiaľ sa valil útok na celú Európu a Áziu, ktorý však Aténčania víťazne odrazili. Ale neskôr, v dobe veľkých zemetrasení a prívalu vôd, bola Atlantis pohltená morom, ktoré sa v týchto miestach stalo plytké a nesplavné, zatiaľ čo predtým bolo spojenie medzi Atlantídou a našou oikúmenou, ostatnými ostrovmi a tiež pravou pevninou.
Platónov dialóg Kritias obsahuje potom podrobnejšie údaje o samotnom ostrove. Už v
staroveku sa rozchádzali názory, či základom povesti je skutočná udalosť, či je Atlantis iba plod básnickej fantázie. To dokladá úryvok z Poseidónia, zachovaný u Strabóna. Poseidónios má vlastne spojiť vyprávanie Platóna o atlantíde so zmenami na zemskom povrchu spôsobenými zemetrasením a podobnými vplyvmi, ako ich považovať za púhu myšlienku.
V novodobej literatúre sa Platónova Atlantis stala problémom s obľúbeným pretrasom. Stala sa jednou z tých geografických bludičiek, ktoré preskakujú z miesta na miesto po celom takmer zemskom povrchu. V nespočetných výkladoch sa pokúsili rôzni bádatelia aj diletanti upútať bludný ostrov na určité miesto. Najrozmanitejšie krajiny Starého sveta, najmä Afriky (Azory, Kanýrske ostrovy, Togo s Nigériou), ale tiež Amerika (už u španielskeho historika 16. vekov Lópeza de Gomára) sa objavujú vo venci týchto hypotéz, ktoré sa často pokúšali o riešenie otázky s veľmi bujnou fantáziou. Až do počiatku nášho storočia bol stav celej otázky taký, že triezvou kritikou bola Atlantis odkázaná do ríše fantázie, ktorá ju stvorila, aby ju spravila sídlom filozofickej utópie, ale potom ju opäť uvrhla do hlbín mora. Z nového a zaiste veľmi pozoruhodného hľadiska osvetlila celý problém Schultenova práca o Tartéssu z r. 1922. Podľa Schultena je báj o atlantíde v neskoršej gréckej literatúre upomienkou na Tartéssos. Toto mesto, ktoré bolo skôr stotožňované s foinickou osadou Gadeirou (Cadizem), ležalo neďaleko ústia rieky toho istého názvu (neskôr nazývanej Baetis, dnešný Quadalquivir) pri pravom južnom brehu. Ale ústie rieky bolo vtedy rozvetvené, takže jej ramená uzavierali ostrov a na ňom asi mesto ležalo. Schulten upozornil na niektoré naozaj veľmi zaujímavé analógie v Platónovom vyprávaní o Atlantíde s Tartéssom.
Nie je to iba ostrovný poloha, ale aj bohatstvo kovov, ktorými skutočne bola Sierra Morena na pravom brehu Quadalquiviru obdarená, lebo prekvapujúca časť k zmienke o starých zákonoch a eposoch v Atlantíde, starých vraj 8 000 rokov, u Strabóna o Turdetanoch, potomkoch Taréssov; pokladajú sa za najvzdelanejších z Iberov, používali písmo a viedli spisy o svojich starých dejinách, básne a zákony, písanej viazanou zmluvou, ktoré ako tvrdí, majú 6000 rokov.
Podobá sa veľmi pravde, že sa v báji o Atlantíde u Platóna ozýva značne zastretý ohlas údajov starého periplu o pobreží západnej Európy a o plavbách tartésskych plavcov. V pevnine, ktorá sa v dialógu „Timaios“ prestiera okolo „pravého mora“ (teda svetového oceánu), je možné, že asi znamená predchodcu toho predpokladaného svetového ostrova, ktorý sa neskôr označuje ako oikúmené perioikov, ktorých zem leží s našou oikúmenou v tej istej šírke, ale na opačnej dĺžke. Vecné je pozadie, ktoré podnietilo túto predstavu, či tu boli správy tartésskych plavcov o vzdialených ostrovoch Albiónu a Hiernu.
Ale bol by to základný omyl, keby niekto pre výklad Platónovej báje o Atlantíde, ktorá má silno moralizujúcu tendenciu, vyjadrenú najmä na konci dialógu „Kritias“, hľadal iba jedinú čiastku jej vzniku. Ide tu zrejme o niekoľko veľmi rôznorodých zložiek, z ktorých sa Platónov obraz Atlantídy skladá. Fr. Novotný v poznámkach, ktorými sprevádzal svoj preklad, zaiste správne poznamenal: „Živých farieb a snáď aj motívov pre výklad toho najslávnejšieho činu starých Aténčanov poskytli Platónovi nedávne dejiny jeho vlasti, iba 100 rokov ho delilo od perzských vojen, na ktoré je možné ten výklad doslova previesť “. K tomu sa dá dodať, že v tej istej dobe Gréci na Sicílii v tuhom boji s Kartágom a Etruskovia ohrozovali súčasné grécke osady v južnom Taliansku. Oba títo odporcovia gréckeho živla, Kartágo a Etruskovia, sa spojili už skôr a pripravili Fókajom v námornej bitve u Korziky zničujúcu porážku r. 532. Ak sa v báji o Atlantíde deje zmienka o tom, že jej králi vládli nad Líbyou až po Egypt a nad Európou až po Tyrrhéniu (Etruriu), dá sa túto poznámku ľahšie uviesť v spojení s dejinami Kartága ako s dejinami Tartéssu. Podobne aj údaj v Kritiovi, že na ostrove bolo „zvlášť tiež veľmi veľa slonov,“ dá sa bez všetkého vyložiť na severoafrickú obchodnú metropolu, v ktorej vojsku sa používali vojnové slony.
V tom istom dialógu čítame, že „v posvätnom okrese Poseidóna boli na slobode chované býky“, ktoré pre slávnostnú obeť pred zahájením súdu naháňali „bez železných zbraní, kyjakmi a osidlami“. Ak rozumieme slovom osidlá vlastne sieť, čo slovo (brochos) gréckeho textu môže znamenať, vynorí sa pred nami výjav znázornený na zlatom vafijskom pohári z doby, keď význačným strediskom kultúry bol ostrov Kréta. Tam sídlil báječný kráľ Minós, ktorého loďstvo ovládalo Egejské more a ostrovy Kyklady. A medzi novšími výkladmi nájdeme tiež pokus stotožniť Atlantídu s minojskou Krétou. Povesť o Atlantíde vraj nevyrástla z prírodnej katastrofy, ale z politickej a základom báje je minojská ríša, skaza Knóssu a činy mykénskych plavcov.
Je ale sporné, čia mienka o guľatosti Zeme sa vlastne podáva vo Faidóne, Sókrata či Platóna. Výklad oboch má svojich obhajcov. Snáď to bol Sókratés, ktorý sa k tomu názoru hlásil. Tomu by mohla nasvedčovať poznámka u Kleoméda, že väčšina Sokratových žiakov tvrdila, že Zem má podobu gule. O Sókratovi vieme, že k jeho priateľom náležali Simmias a Kebés, ktorí obaja počúvali výklady Pytagorovca Filolaa v Thébach. Sókratés mal tiež styky s matematikmi Theodórom z Kyrény a Theaitétom z Atén. Aj keď sami neboli stúpencami Pythagorovej školy, nedá sa pochybovať o tom, že boli oboznámení s matematickými a astronomickými štúdiami.
Predstava, že Zem má podobu gule, sa však neujala rýchlo. Jej odporcom bol Perikleov priateľ Anaxagoras a poslední vážny odporca bol asi Démokritos (okolo r. 460-370), ktorý si predstavoval Zem v podobe disku, prehĺbeného v strede. Do širokých vrstiev ľudu potom vôbec neprenikla. To dokladá z ďaleko neskoršej doby, v prvom storočí nášho letopočtu, C. Plinius zmienkou o mohutnom boji, ktorý vedie veda v tom smere proti ľudovému názoru, a dá sa dôvodne podozrievať aj takého spisovateľa, akým bolo rímsky historik Tacitus, že ostal na starej ľudovej predstave o Zemi v podobe dosky.
Ale v gréckej vede bolo učenie o guľatosti Zeme v 4. storočí už pevne zakotvené. K jeho obhajcom náležal nepochybne astronóm a matematik Eudoxos z Knidu (okolo 365), ktorému sa tiež pripisuje geografické dielo Gés periodos (popis Zeme), ktorého zlomky zobral naposledy Fr. Gisinger. Ale niektoré fragmenty sa podľa Heidela pripisujú knidskému astronómovi mylne, ale pravdepodobnejšie pochádzajú z diela neskoršieho autora.
Platónov dialóg Faidón prezrádza, že učenie o guľatosti Zeme vtedy ešte nepokročilo z počiatočného štádia. Ale Aristoteles podal už tri dôkazy pre ne: 1. Všetci súčasníci majú snahu tak sa usporiadať, aby najťažší z nich zaujali stred; z toho nutne plynie, že všetky časti povrchu Zeme musia byť rovnako vzdialené od jej stredu. To je možné iba u gule; 2. Tieň Zeme pri zatmení Mesiaca má vždy podobu kruhu; to predpokladá guľu, z ktorej vychádza; 3. Pri zmene miesta smerom k severnému pólu alebo k juhu sa mení tiež obzor a s ním hviezdy.
Tieto doklady obsahuje Aristotelov spis „O nebi“, ktorý sa zaoberá astronomickým a matematickým zemepisom. Iné významné dielo Aristotela sa zaoberá úvahami z fyzického zemepisu. Sú to „Meteórologika“. Ako v spise „O nebi“ a v iných svojich rozpravách postupuje Aristoteles aj v tomto diele tak, že uvádza výklady, ktoré boli k objasneniu určitého javu už podané. Tým sa stávajú jeho Meteórologika tiež dôležitým prameňom pre vývoj fyzicko – geografických názorov u Grékov. Boli to hlavne otrasy zeme, ktoré svojím častým výskytom budili záujem gréckych učencov, ako dokladá aj to, že Démétrios Kallatijský (okolo 200 pr. n. l.) zostavil katalóg všetkých zemetrasení, ktoré boli v Hellade pozorované. Je teda celkom prirodzené, že Aristoteles práve tomuto javu venoval zvláštnu pozornosť. Príčinu otrasov hľadá vo vzduchu: ich pôvodcom je tiež sila, ktorá rozpútava vietor vo vzduchu a búrku v oblakoch, teda suché pary. V tesnom spojení so zemetrasením uvádza Aristoteles tiež sopečné javy. Keď sa zdržoval v Chalkide na ostrove Euboji, upútalo ho pravidelné striedanie výšky vodnej hladiny v Euripu, úžine medzi ostrovom a pevninou. Je to grécky problém Euripu, zhodný s obdobnými javmi známymi z niektorých jazier a uzavretých morských paniev. Aristoteles jav vysvetľoval ako príliv a odliv pôsobením Slnka.
Pri živom záujmu, ktorý mal Aristoteles o všetky prírodné javy, je samozrejmé, že ho upútal jeden zo základných problémov antickej geografie, ako vyložiť stúpanie Nílu. V barbarskej latinčine stredného veku k nám dospel spis s názvom: Liber Aristotelis de inundacione Nili.
Že tu ide o latinské spracovanie Aristetolovej Rozpravy, dokazuje veľmi presvedčivo J. Partsch. Pojednanie sa začína prehľadom rôznych pokusov o vysvetlenie pravidelných záplav. Autor sám kladie dôraz na pozorovanie očitých svedkov a dospieva k záveru, že celý jav už nie je problémom. V Aithiopii padá v letnej dobe veľa dažďa, v zime však žiadny. Rozvodnenie, spôsobené dažďom, nastáva súčasne so severnými vetrami vanúcimi v lete, ktoré ženú mračná do oných krajín. Keď potom dosiahnu hôr, padá dážď na jazerá, ktorými preteká Níl.
Grécka geografia zakladá svoje závery občas na zoo geografických poznatkoch.. Tak rozšírenia krokodílov bolo dôvodom pre identitu riek. S podobnou úvahou sa stretávame tiež u Aristotela, keď píše, že zemeguľa nemôže byť príliš veľká, a odôvodňuje svoj výklad tiež rozšírením slonov na krajoch pevniny, v Indii a pri Atlase.
Aristoteles síce regionálny zemepis súborne nespracoval, ale v jeho spisoch, sa dajú zachytiť rysy v obraze vtedy známej časti zemského povrchu. V Ázii pozná dve veľké pohoria, z ktorých stekajú najväčšie tamojšie rieky. Na severovýchode je to Kaukaz, na juhovýchode Parnas, z ktorého stekajú rieky Baktros (Balch), Choaspés (pobočka Kábulu), Indos a Araxés (skôr Jaxartés (Syr darja) ako Oxos (Amu)), od ktorého sa odštepuje Tanais (Don), ktorý sa vlieva do Maiótidy. Ak sa prekročí Parnas, objaví sa vonkajšie more. V tejto Aristetolovej vete, zhrňujúcej vtedajšie predstavy o hraniciach oikúmeny na juhovýchode, je kľúč k porozumeniu Alexandrovmu ťaženiu v Pandžabu. Náčrt horskej a vodnej sústavy Ázie sa opiera o mapovú predlohu. Podobá sa potom veľmi pravdivo, že Aristotelove nové údaje boli čerpané z diela Hérodotovho odporcu Ktésia, ktorý ako lekár strávil na perzskom dvore vraj 17 rokov, odkiaľ sa roku 398 vrátil do svojej vlasti Knidu. Ktésius potom užil patrne tiež Eudoxos, uvádzaný ako štvrtý autor svetovej mapy. Tá bola tiež, ako sa môžeme domnievať Aristotelovou predlohou.
V Aristotelovom obraze Afriky prekvapuje správa o jazerách, z ktorých vyteká rieka Níl a prvá určitá lokalizácia afrických pygmejov v tejto oblasti. Tieto nové poznatky poskytla asi vedecká výprava, vyslaná Alexandrom Veľkým na Aristotelov popud okolo roku 331 do hornonílskej oblasti. Bolo by síce možné pomýšľať pri Aristotelových slovách na východoafrickú jazernú oblasť, ale skôr sa podobá pravde, že tu ide o močiare pri hornom Bielom Níle pred jeho sútokom s riekou Sobat.
V geografii Európy zaznamenáva Aristoteles po prvý raz Arkynské hory, neskôr obvykle zvané Hercynským lesom, ktoré tvoria rozvodie medzi Dunajom a riekami tečúcim k severu a zmieňuje sa ďalej o pretekaním rieky Rhônu Jurským pohorím, kde jej tok je čiastočne zakrytý balvanmi (Perte du Rhône).
Aristoteles zomrel r. 322. Dožil sa teda ešte počiatku obdobia objavov v dejinách gréckej geografie, ktoré otvorilo brány k širším obzorom na severe Európy, v strednej a južnej Ázii.
Objaviteľom severozápadnej Európy pre grécky svet bol Pytheas z Massalie, ktorý predstihol svoju dobu. Ak sa jeho správy stretli už u jeho súčasníka Dikaiarcha s nedôverou, stupňovala sa táto nedôvera k naprostému a urážlivému odmietaniu u neskorších autorov, Polybia a Strabóna. Rozhodného odporcu mal Pytheas v Polybiovi, ktorý tvrdil, že je neuveriteľné, ako by bol nemajetný súkromník mohol preplávať a precestovať také ďaleké končiny. Ale hlavní protivník Pythea bol Strabón, ktorý zašiel tak ďaleko, že ho nazval najväčším klamárom, inde píše o Pytheových, Euémerových a Antifanových klamstvách „Pytheas, ktorý vždy klame ľudí, klamal aj tu,“ poznamenáva pri inej príležitosti. Dnešná kritika však oceňuje v Pytheovi neohrozeného plavca, naplneného túhou poznať doposiaľ neznáme diaľky a stavia sa na stanovisko tých antických autorov, u ktorých Pytheas našiel vieru. Bol to Eratosthenés a astronóm Hipparchos, dvaja z najväčších predstaviteľov svojich oborov v antickej vede. Je však možné, že Pytheove plavby nasledovali výhradne vedecké ciele, ale že sa s nimi spojovali tiež veľmi reálne záujmy Massalijských na obchode s cínom a jantárom.
Príslovečného významu z objavov Pythea nadobudol ostrov Thúlé, pokladaný za najvzdialenejší severný bod na zemskom povrchu. Thúlé bola kladená do rôznych krajín severnej Európy. Už zo staroveku a ranného stredoveku sú známe lokalizácie, s ktorými sa stretávame znova v moderných výkladoch. S ostrovmi Shetlandy bola stotožnená u Tacita, s Nórskom u Prokopia, s Islandom u Dicuila.
Opatrná kritika Pytheových správ, z ktorých sa zachovali iba zlomky spracované inými autormi a iba stručná vlastná poznámka u Gemina, pripúšťajú výklad, že Pytheas o ostrove Thúlé písal iba z dopočutia. Z pokusov potom určiť polohu Thúlé má asi nárok na najväčšiu pravdepodobnosť jej stotožnenia so západným pobrežím strednej Škandinávie (Tellmarken), kde podľa archeologických dokladov bola vo veľmi starom spojení s východnou Britániou.
Pytheas tvrdil, že prešiel celú Britániu a hovoril: „o tých krajinách, v ktorých nie je ani zem o sebe, ani more, ani vzduch, ale akási zmes z nich, morské medúze podobná, v ktorej vraj sa vznáša zem a more aj všetko ostatné, a to jest akési spojenie všetkého, po čom nemožno ani ísť ani plávať. Zmes medúze podobnú uvidel vraj sám, o ostatnom rozpráva podľa dopočutia“.
Z pokusov vyložiť tento záhadný jav sa stretol so značným súhlasom výklad G. Gerlenda. Gerland sa domnieva, že v prirovnaní javu k medúze neide o porovnanie s rôsolovitou hmotou, ale o porovnanie s jej svetielkovaním v noci, ktoré býva často pozorované. Pytheas poznal severnú žiaru, ktorú porovnal k svetielkujúcej medúze. Tento zvláštny zjav bol neobvyklý pre obyvateľa juhu. Ale aj pri tomto výklade ostáva nevysvetlené, prečo by massalijský plavec k zmienke o severnej žiari bol pripojil poznámku, že nie je prístupná ani chôdzi, ani plavbe a prečo by ju bol nazval zmesou zo zeme, vody a vzduchu. Preto je, myslím, oprávnenejší Markhamov výklad, že ide o ľadovú triešť. Zbadaná za hmly, snáď aj snehová víchrica, mohla skutočne vzbudiť dojem, že vzduch, zem aj more splývajú v jedno.
Pytheova plavba do Británie nepriniesla vlastne nový objav, lebo ostrov bol aspoň v massalijskej oblasti známi už skôr pod názvom Albión. Ale vedomosti o tamojšom priestore, uložené v starom periplu, ostali zrejme u východných Grékov neznáme. To dokladá výrok Hérodota, že nevie nič o Kassiteridoch, odkiaľ pochádza cín, aj keď ho periplus uvádza pod menom Oestrimnides.
Okrem Británie navštívil Pytheas ešte pobrežie severnej Európy. Cieľ, ku ktorému dospel na svojej plavbe, sa dá stanoviť len približne. Bola to asi krajina pri ústi Labe. Poznal ostrovy pomenované podľa jantáru, Glaesiae. Boli to ostrovy medzi ústim Rýna a Labe a snáď tiež ostrovy pri šlesvickom pobreží (Severofríske). Ostrov Abalus, ktorý podľa Pytheova údaja je vzdialený dennú plavbu od pobrežia zálivu zvaného Metuonis, býva stotožňovaný s Helgolandom.
Podľa Polybia navštívil vraj Pytheas celé pobrežie Európy od Gades po Tanais (Don). Výklad tejto vety sa dá spojiť s Timaiovou správou o plavbe Argonautov. Timaios vedie vlastne Argonautov z Kolchidy po Tanaidu až k jeho prameňom. Z Donu potom vláčili Argonauti svoju loď do riečiska inej rieky, ktorá sa vlieva do oceánu. Plávajúc potom stále pozdĺž európskych brehov, dospeli do blízkosti Gadeir a vplávali odtiaľ do Stredozemného mora. V tejto Timaiovej správe je nepochybne zmienka o voloku vo východnej Európe. Bolo už uvedené, že v tom, ako bol vykladaný smer návratu Argonautov, sa zračia geografické vedomosti určitej doby. V nových výkladoch o spiatočnej plavbe Argonautov sa prejavili aj nové zemepisné poznatky. Z Timaiovho vyobrazenia získavame doklad o obchodnej dráhe, ktorá viedla z Donu k niektorému prítoku Baltského mora. Timaios čerpal z Pythea a pravdepodobne aj jeho výklad o plavbe Argonautov po Tanaidu do severného oceánu sa opiera o údaje massalijského plavca. Tie potom ostali zas na správach, ktoré dostal, lebo sa nedá dôvodne predĺžiť Pytheovu cestu až do Baltského mora.
Väčšou mierou ako Pytheove plavby prispeli k rozšíreniu geografického obzoru Alexandrove výpravy.
Podľa Eratosthenových slov odhalil Alexandros veľkú časť Ázie a celú severnú časť Európy až k Istru (Dunaju). Jeho výprava k Istru spadá do roku 335. Ťaženie proti Peržanom začalo na jar nasledujúceho roku. Potvrdilo výstižnú charakteristiku, ktorú o perzskej ríše podal Xenofón, že silu, ktorú získava šírim rozsahom svojich zemí a množstvom obyvateľstva, stráca opäť pre dĺžku ciest a ďaleké rozloženie vojsk, ak nepriateľ vie rýchlo viesť vojnu. Alexandrovo vojsko neprešlo iba veľkým územím vlastnej perzskej ríše ale vniklo po ťažení v Egypte do Amónovej oázy (Sivah), prekročilo potom v Ázii Paropamisos (Hindakuš), zostúpilo do údolia Óxu (Amu), vtrhlo do Marakand (Samarkand) a postupovalo ďalej až k rieke Jaxartu (Syr), ktorý aj prekročilo. Cieľom výpravy r 327 bola India. Tam prenikol Alexandros v Pandžabu až k rieke Hyfasis (Satledž). Na ďalšom ťažení a potom pridržal Indu. Pri jeho ústi sa Gréci dozvedeli o veľkej zemi na juh od Indie, ktorú nazvali Taprobané (z domáceho názvu Támrapaní pre Cejlón) a o ostrovoch Argyré a Chrysé. Kladú sa do Zadnej Indie (Arakan a Pegu s Burmou). Na pochode do Sus prešlo Alexandrovo vojsko púšťou južnej Gedrósie (Beludžistan). Na Alexandrov rozkaz vyplával Nearchos z prístavu pri ľavom ramene Indu na jeseň r. 325, aby preskúmal perzské pobrežie až k ústiu Eufratu a zistil jeho členitosť a krajinný ráz. Správy a záznamy účastníkov výpravy spracovali potom skúsení odborníci v popis, uložený v ríšskom archíve v Babylone.
Alexandros prejavil veľký záujem o cudzie zeme, ktoré si už podrobil alebo hodlal podrobiť. S posolstvom ku Skythom sa tam odobralo niekoľko jeho druhov, aby preskúmali prírodný charakter tamojšej zeme a podrobné správy získal o Arábii. Účastník Nearchovej výpravy Androsthenés z Thasu vykonal plavbu pozdĺž západného pobrežia Perzského zálivu od ústia Eufratu po mys v zemi Makov. O výprave do hornonílskej oblasti sa zmienka už stala. Z Arriana sa dozvedáme ďalej o vedeckej výprave, ktorú chystal Alexandros pod vedením Hérakleida, syna Argeia, aby zistila podobu Kaspického mora. Stará sporná otázka, či je Kaspické more vnútrozemskou panvou či zálivom Severného mora, zaujímala tiež macedónskeho kráľa. Jeho učiteľ Aristoteles pokladal Kaspické more za jazero. Súčasne však rozoznával Kaspické a Hyrkanské more, takže v jeho poňatí išlo vlastne o dve samostatné panvy. Ale k chystanej výprave nedošlo. Jej uskutočneniu zabránila predčasná Alexandrova smrť (r.323).
S Alexandrovými výpravami súviseli rôzne prírodovedecké pozorovania. K najzaujímavejším poznatkom, ku ktorým výpravy prispeli po fyzicko - geografickej stránke, patria pozorovania priesypov a ich vzniku. Zobrazovanie púští a ich pohyblivého povrchu, ktoré nájdeme v gréckej literatúre, sa zakladajú na skúsenostiach nadobudnutých na týchto výpravách. Aristobúlos vyobrazil africkú púšť a jej obraz bol potom čiastočne vnesený do vypísania púšte v Baktrii a v Gedrósii. Vedľa vlastných skúseností použil pozorovanie účastníkov Alexandrovho ťaženia Theofrastos (zomrel asi 286) vo svojom veľkom botanickom diele (Dejiny rastlinstva), ktoré obsahuje často veľmi názorné fytogeografické popisy.
Doba po Alexandrovej smrti doplnila obraz Ázie niektorými novými poznatkami získanými za vlády sýrskych kráľov Seleuka Nikatora (312-280) a Antiocha Sótéra (280-261). Na dvor indického kráľa Čandragupta v Pateliputre nad strednou Gangou bol vyslaný Megasthenés (okolo r. 290). Jeho spis o Indii sa potom stal hlavným starovekým prameňom o nej. Megasthenova znalosť Indie sa obmedzila na Hindustan. Všimol si síce tiež geografické a klimatické pomery zeme, hlavne monsonov, a vystihol dobre vodopisnú sústavu jej severnej časti, ale hlavnú pozornosť venoval obyvateľstvu, jeho povahe, spôsobu života, zriadeniu, spoločenskému riadeniu a hlavne náboženstvu. Tiež človek je mu produktom zeme a pôdy. Telesné vlastnosti odvodil z úrodnosti zeme a vynikajúce vlohy Indov pre umenie remesla odôvodnil čistým vzduchom a pitím veľmi dobrej vody. Ak Megasthenove správy vzbudili kritickú nedôveru, platí to ešte v ďaleko väčšej miere o správach, ktoré podal o Indii vyslanec na dvore Čandragupta nástupcu Allitrochada Déimachos. U oboch sa vlastne opakovali staré báje o Indii a jej obyvateľoch: o enótokoitoch (ľuďoch s dlhými ušami), o beznosích a bezústich, o jednookích, dlhonohích, a ľuďoch s prstami obrátenými dozadu, o homérskom boji žeriavov s Pygmejmi, o mravcoch vyhrabávajúcich zlato, o hadoch, ktorí pohltia jelene a dobytok aj s rohmi.
Demódamas, vodca Seleukov a Antiochov, prekročil Jaxartés a jeho správy sú hlavným prameňom Plinia. Medzi výskumnými cestami 3. storočia sa často uvádza tiež Patrokleova plavba po Kaspickom mori, ktorá mala uskutočniť neprevedený plán Alexandra Veľkého. Patrokés, ktorý zastával vysoké hodnosti na Seleukovcov dvore (padol asi r. 280 na výprave proti Bithynom), bol obhajca teórie, podľa ktorej bolo možné oboplávaním Indie dospieť do Hyrkanského mora. Ale priamo z prameňov Patrokleovu zvláštnu výskumnú plavbu sa nedá dokázať a väčšina jeho správ o Kaspickom mori sa asi neopiera o vlastný názor Patroklea, ale o hore zmienený spis z babylonského archívu, ktorý mu dal Xenoklés.
Za vlády prvých Ptolemaiovcov v Egypte sa rozšírila známosť o pobreží červeného mora až po Škoricový mys (Kinnamómon, dnešný Guardafuiu), na pevnine potom prenikla výprava do vnútra Etiópie.
Veľký vedecký materiál nahromadený výpravami 4. storočia, ktoré nebývalou mierou rozšírili grécky obzor, vyžadoval po kritickom ocenení nové spracovanie nie iba literárne, ale tiež kartografické. Staršie mapy už nestačili, lebo pribudlo príliš veľa nových poznatkov. Tejto úlohy sa prvý ujal Aristotelov žiak Dikaiarchos (okolo r. 320). Dikaiarchos bol veľmi všestranný spisovateľ, ktorého činnosť zasiahla do rôznych odborov (filozofie, histórie, politiky). Ako geografického spisovateľa ho výslovne uvádza Strabón a Plinius. Jeho hlavné zemepisné dielo malo názov Periodos gés.
Svoj popis doplnil pravdepodobne mapou. Oikúmenu, už pripísal (podobne ako Démokritos) dĺžku skoro o polovicu väčšiu ako šírku, rozdelil na dve polovice. Deliacu čiaru viedol od Hérakleových stĺpov cez Sardíniu, Sicíliu, Peloponéz na južné pobrežie Malej Ázie a cez Tauros až k horskej hradbe severnej Indie, k Imau, (Himalájám). Je to vlastne rovník na starých iónskych mapách, tvoriaci os Stredozemného mora a postupne predlžovaný. Dikaiarchos je tiež prvý známy bádateľ, ktorý sa pokúsil stanoviť meraním výšky hôr. Tak udával výšku horstva Kylléné (v Arkadii) na menej ako 15 štádií, výšku Atabyria na Rhode na menej ako 14 štádií.
Keď predstava o guľatosti Zeme ovládla grécke vedecké myslenie, dostavila sa nezbytná otázka o veľkosti jej obvodu. Najstarší číselný údaj, ktorý je po tejto stránke známy, je zachovaný u Aristotela: matematici, ktorý sa pokúšajú udať veľkosť zemského obvodu, tvrdia, že sa rovná 400.000 štádiám. Snáď pochádza toto číslo od Eudoxa z Knidu. Poznáme síce ešte iné meno, ktoré by sa mohlo uviesť v spojení s Aristotelovým údajom „Meračom mora a Zeme“ sa nazýva Archytas v Horatiových ódach. Ale tento básnický prejav nemožno nijako overiť.
U Kleoméda je zachovaná správa, že obyvatelia Lysimacheie (pri Hellésponte) majú vo svojom erbe hlavu súhvezdia Draka, a obyvatelia Syény majú zas Raka. Oblúk medzi Drakom a Rakom je 15. diel nebeského meridiánu, ako dokladá gnómón, a vzdialenosť medzi oboma miestami sa rovná 20.000 štádiám. Gnómón bol prístroj k stanoveniu poludnia a slnečnej výšky. Bola to kolmá tyč, ktorej tieň padá na horizontálnu rovinu. Podľa starovekej tradície Aristarch zo Samu (asi 260 pr. n. l.) podstatne zlepšil pozorovanie slnečnej výšky tým, že použil dutú pologuľu, na ktorej vnútornú stenu, rozdelenú na stupne, vrhal svoj tieň kolmý polomer, gnómón. Prístroj sa nazýval skafé. Z hore uvedených údajov plynie pre celý zemský obvod 300.000 štádií. Toto číslo je potom skutočne doložené u Archimeda(zomrel r. 212 pr. n. l.), ktorý zaznamenáva, že niektorí zememerači sa pokúsili dokázať, že Zem má v obvode asi 30 miliárd štádií. Za autora tohoto výpočtu býva považovaný Dikaiarchos alebo astronóm Aristarch zo Samu (narodené asi r. 280 pr. n. l.), geniálny budovateľ heliocentrickej (slnečnej) svetovej sústavy.
Pokroky v rozšírení geografických obzorov v Alexandrovej dobe a jeho epigónov, ale tiež rozvoj exaktných vied, geometrie, astronómie, fyziky, boli hybnými silami, ktoré pôsobili na ďalší vývoj gréckej vedeckej geografie. Jej strediskom sa stalo mesto Alexandria, založené Alexandrom Veľkým r. 332 v dolnom Egypte. Za dynastie Ptolemaiovcov tu vzniklo preslávené Museion, zbor učencov, ktorí boli pod ochranou. Pôsobili v miestnostiach, ktoré boli súčasťou kráľovských palácov v alexandrijskej štvrti Brucheion. Tam bola aj preslávená knihovňa. Ak už samo postavenie, aké mala v svetovom obchode Alexandria, v ktorej prístave sa stýkal obchod z troch svetadielov, poskytovala výhodné podmienky pre geografické štúdie, mohla teda vedecká práca v tom obore ťažiť ešte z pokladov odbornej literatúry nakopenej podľa Hipparchovho svedectva v tejto knižnici. Za jej správcu povolal Ptolemaios III. Euergetés Eratosthena.
