V stopách Foiničanov sa často objavovali grécky plavci. Ich mená síce zapadli, ale ich dobrodružstvá patrili k obľúbeným témam epickej poézie. Ohlas týchto plavieb a výprav sa ozýva z tradície o plavbe Argonautov a z vyprávania o Odyseových bludných cestách. Že Čierne more, ku ktorého brehom Foiničania nedospeli, je na severu a východe uzatvorené, nebolo Grékom po dlhú dobu známe. Cieľom plavby Argonautov, o ktorej čítame prvú zmienku v Odysei, bola Aiaiská výspa. Sídlo jej kráľa Aiéta kladie ešte Mimnermos v 7. storočí do Oceánu. Ale Hésiod ju uvádza v spojení s gréckou Fasidem. V tom potom, ako bola stanovená spätná cesta Argonautov, zračia sa geografické vedomosti určitej doby. Návrat lode bol uvádzaný často v súlade so súdobými predstavami a geografickými vedomosťami.
V Odyseových plavbách a jeho dobrodružstvách sa zaiste odrážajú príhody aj poznatky rôznych gréckych plavcov a ich rozprávanie. Je možné teda podľa údajov v Odysei zostaviť dosť uzavretý obraz gréckeho geografického obzoru v období kolonizačného ruchu, asi pred 7. storočím.

Bola to oblasť, ktorú ohraničovali na juhu Aithiopovia, na západe ostrov Sicília, na východe Foinikia a Malá Ázia asi od Lykie po Paflagóniu; na severe potom Čierne more, od ktorého severovýchodných brehov prenikli prvé, veľmi zastreté správy o Skythoch. A snáď sa podarí časom získať pevnejší základ pre hľadisko, ktoré uplatnil Albert Herrmann v zaujímavej rozprave o Odyseovom blúdení. Nakoľko v tom, ako javisko eposu vzrastá a ako boli krajiny navštívené Odyseom lokalizované, javí sa tesný vzťah k dejinám plavieb a zakladaní gréckych osád. S rozšírením geografického horizontu sa potom dostali do Odysei nové dobrodružstvá a nové príhody z iných geografických oblastí.

Identifikácia rôznych lokalít v Odysei je však veľmi neistá. Príkladom tu môže byť spor o Odyseovu Ithaku, stotožňovanú s ostrovmi Thiaki, Korfu a Leukadou. Ako sa v podobných výkladoch mienky rozchádzajú, toho názorným príkladom môžu byť verše o zemi Laistrygónov. Väčšinou sa tieto verše uvádzajú v spojení so svetelnými javmi, okolo severného polárneho kruhu. H. Berger sa napríklad domnieval, že ich znalosť pochádza snáď z dôb najrannejšieho styku Grékov so Skythami, zatiaľ čo podľa W. Sieglina je povesť o Laistrygónoch a ich zemi prvou matnou stopou vedomostí o severozápadnej Európe v stredomorskej oblasti. Ku Grékom sa vraj dostala od foinických plavcov tiež po ceste, po ktorej sa k nim dostal cín. V tej veci má však moderný bádateľ svojho predchodcu v antike.
Kratés, žijúci v 2. storočí pr. n. l., vykladal miesto z Odysei na krajiny, ktoré navštívil Pytheas, teda na ostrovy Britské. Ale, ako sa zdá, neznamená slovo KELEUTHA na uvedenom mieste vôbec slnečné dráhy, ale ide tu o celkom inú vec, na ktorú upozornil R. Hennig. Je možné spojiť ju s obyčajom, o ktorom sa zmienil Varro.
Nedá sa pri výklade Odyseových dobrodružstiev prehliadnuť možnosť, že sem zasahujú aj motívy iné ako geografické.

Tak je tomu aj s Aiolovým plávajúcim ostrovom, známym z epizódy, ako boh vetru Aiolos daroval Odyseovi mech, v ktorom boli uzatvorené vetry, a ako keď Odyseus spal, jeho druhovia zo zvedavosti mech otvorili a zavinili tým Odyseovo blúdenie. Podľa výkladu v Odysei žije Aiolos, priateľ bohov, pán nad vetrami, na výspe plávajúcou morom a obklopenej kovovou hradbou. Výklad tohoto miesta kolísa medzi dvoma názormi, ktoré vyslovili už v staroveku Eratosthenés a Polybios. Eratosthenés popieral, že by Homér bol poznal okolie Sicílie, kam býva kladené Odyseovo blúdenie, a že by ho vôbec mohol klásť do známych krajín. Jeho skeptické vývody vrcholia potom vo vete, že iba vtedy bude snáď možné zistiť, kde Odyseus blúdil, keď bude nájdený ten remenár, ktorý zašil mech s vetrami. Polybios zastáva druhé stanovisko, že nemožno považovať Aiola a Odyseovo blúdenie iba za báj. Hľadá v podaní reálny geografický základ, ktorý je však zastretý básnickým rúchom. Tieto dve hľadiská sa vracajú v zmenenej podobe tiež v moderných výkladoch. Pôvodne tu však ide zrejme o astrálny mýtus, takže geografická lokalizácia Aiolovho ostrova, ktorý pláva vlastne na nebeskom oceáne, nie je vôbec možná. Už Thukydidés uvádza, že Liparské ostrovy boli od starých pomenované podľa Aiola.
Zatiaľ, čo v Odysei je geografický obzor značne širší ako v druhom epose, spojovanom s Homérovým menom, v Iliade, poskytuje táto zas vo vyčítaní achajského loďstva a trójskych vojsk topografický obraz pevninského i ostrovného gréckeho sveta a veľkej časti malej Ázie.

Rozvoj gréckeho horizontu súvisí tesne s gréckou kolonizáciou, ktorej významná fáza sa počíta okolo roku 750. V priestore rozloženom na sv. od Egejského mora sa kolonizačná činnosť obmedzila pôvodne asi iba na základné fakty. Iba od 7. storočia vznikali skutočné osady na brehoch Helléspontu, Propontidy, Bosporu a Pontu (Čierne m.): Kyzikos v Propontide, Sinópé na severnom pobreží Malej Ázie, Olbia, založená v 7. storočí pri ústi Bugu boli niektoré z hlavných osád. V čele kolonizačného ruchu boli iónske maloázijské mestá a medzi nimi pripadlo vodcovské postavenie mestu Milétu. Asi v stopách Karov založili Milétšťania radu osád: Istros, Borysthenés pri ústi Dnepru, Pantikapaion na východnom pobreží Krymu, ktoré už na začiatku 6. storočí doviedli osadníci k značnému rozkvetu, Tanais pri ústi Donu, Dioskurias na úpätí Kaukazu. Silný prúd gréckej kolonizácie sa bral smerom na západ. Podľa Hérodota podnikali Fókajčania prvé zo všetkých Hellénov ďaleké plavby a objavili Adriu, Tyrrheniu (Etruriu), Iberiu a Tartéssos. Adriatické more bolo teda skoro poznané. Hlavný smer plavby potom viedol od Korkyry (Korfu), ktorý bol v držaní Korinťanov, priamo k talianskym brehom, k Japygickému mysu v južnej Kalabrii. Na brehoch Adriatického mora sa však Gréci usadzovali iba v 4. storočí. Na Sicílii založili už v r. 735 mesto Syrakúzy. Početné grécke osady vznikli v južnej časti Apeninského polostrova.

Kolonizácie západnej panvy Stredozemného mora sa zúčastnili hlavne Fókajovia, ktorí dosiahli Korziky a ligurského pobrežia, kde založili na východ od ústia Rhônu Massaliu (Marseille) na začiatku 6 storočia. Samský plavec Kólaios (okolo r. 650), o ktorom zachoval správu Hérodot, preplával Hérakleovými stĺpmi (Gibraltárskou úžinou) a dostal sa do Tartésu. Na pobreží severnej Afriky potom vzniklo niekoľko gréckych osád v 6. storočí v Kyrenaice, ktorej predné mesto Kyréné bolo založené už v druhej polovici 7. storočia.
Zatiaľ, čo kolonizačné plavby zoznámili Grékov s celým rozsahom Stredozemného mora, ostávalo jeho zázemie stále ešte terra incognita. To platí predovšetkým o Európe.
Z tejto rušnej doby zaznieva zvesť o veľkolepom horstve, ktoré neskôr tradícia umiestňuje
na mlhavom severe Skythie (východnej Európy). Sú to Rhipajské hory. Tradícia o nich siaha do 7. storočia. Alkman je prvý autor, u ktorého je možné doložiť zmienku o Rhipajskom horstve.

Ale niektorí bádatelia zastávajú názor, že správa o ňom bola obsiahnutá tiež v epickej básni „Arismaspea”, pripisovanej Aristeovi z Prokonnésu. Z tejto básne pochádza vraj záznam vo fragmente Damasta zo Sigeia v Troade (v Malej Ázii). Damastés bol žiakom Hellanikovým a náleží teda do konca 5. storočia. Podáva výčet národov na sever od Skythu. Podobný výčet obsahuje tiež dielo Hérodota a ten sa dovoláva výslovne Aristeových básní. Z celkovej zhody oboch výčtov sa potom dochádza k záveru, že Damastove údaje pochádzaju z Aristea a tam, kde sa oba výčty rozchádzajú, teda v zmienke o Rhipajskom horstve, ktoré u Hérodota nie je, zatiaľ čo Damastés ho uvádza nad Arimaspami, ozýva sa vraj u Damasta pôvodná Aristeova správa ešte v úplnejšom znení ako u Hérodota. Ale u Hérodota nie je zmienka o Rhipajskom horstve asi preto, že nebola ani u Aristea. Že Damastov záznam je založený zrejme na Hellanikovom výklade, dokladá to, že Damastés zhodne so svojím učiteľom kladie sídla Hyperboreov, obyvateľov na najvzdialenejšom severe, nad Rhipajskými horami. Tým sa tiež strácajú určité doklady, že najstaršie správy o tomto pohorí ich zaznamenávaly v severovýchodnej Európe, na sever od Skythov. Nakoľko Alkmanova zmienka o ňom uvádza iba zalesnený vrch Ripa. Pre určenie polohy hôr neposkytuje tento fragment žiadne vodítko. To nájdeme až v Aischylovej dráme “Oslobodený Prométeus”.