Strategické úžiny

O brány do Stredozemného mora sa kedysi zvádzali tuhé boje.

Vasco da Gama sa 17. novembra 1869 musel obrátiť v hrobe, keď Ferdinand de Lesseps vyslovil vetu: „Vaša výsosť, prieplav je hotový. Čaká na vás, aby ste ho odovzdali do užívania.“ Jeho objavná cesta z Európy okolo celej Afriky na východ od tejto chvíle stratila význam. Na svete bol Suezský prieplav, stošesťdesiatpäť kilometrov dlhý, tepna svetového obchodu, cez ktorú denne prejde sedemdesiat až sto lodí.

Suezský prieplav: Vasco da Gama by sa však asi veľmi čudoval, keby sa bol dozvedel, že tento prieplav vlastne vôbec nie je nový, že ho vraj využívali už za čias faraónov, za dynastie Ptolemaiovcov, ba možno aj skôr. Až do siedmeho storočia cezeň plávali lode s indickou slonovinou a korením, arabskými voňavkami, so zlatom a striebrom či s čínskym hodvábom. A potom, ako to už v dejinách chodí, začal pomaly pustnúť, zavial ho púštny piesok a na dlhé stáročia ho vymazal z ľudských pamätí. Kým si na dobrú myšlienku nespomenul rakúsky staviteľ Alois Negrelli. Jeho plány inšpirovali francúzskeho diplomata Ferdinanda de Lesseps a dal sa dielo propagovať. Francúzi sa nadchli, Angličania skôr hovorili o slabomyseľnom dobrodruhovi, pochybovači o hazardérovi. Lesseps si však nič nevšímal, raz cestoval do Paríža, raz do Káhiry, potom zasa do Londýna či Carihradu a presviedčal a presviedčal, len aby získal podporu a povolenie. Anglická diplomacia bola proti, obávala sa, že stratí vplyv nad východnými kolóniami. Panovníci v Káhire a v Carihrade zasa nevedeli, komu majú vlastne veriť - buď Lessepsovej vízii, že im prieplav zabezpečí hospodársky rozkvet, alebo Angličanom, ktorí vraveli, že ich Francúzi mienia kolonizovať. Angličanom hralo do kariet aj to, že Lesseps nemal ani deravý groš.

A predsa! Nakoniec získal podporu Napoleona III., založil účastinnú spoločnosť na získanie základného kapitálu a hneď začal predávať účastiny. Banky mu veľmi nepomohli, pochybovali o úspechu celej akcie. Takže, hazardoval. Stavil na vlastenecké cítenie drobných francúzskych občanov. Kronikári zaznamenali, že keď napríklad prišiel jeden starý vojak kupovať účastiny, povedal: „Tí Angličania! S radosťou sa im pomstím, kúpim si tieto papiere Suezského prieplavu.“ Iný muž prišiel kupovať na švédsky ostrov s úmyslom, že si kúpi účastiny na výstavbu železnice, ale zistil, že vonkoncom nejde o železnicu, ale o prieplav, že nebude vo Švédsku, ale v Sueze. Jeho reakcia? „Mne je to jedno, dôležité je, aby to bolo proti Angličanom!“ Účastiny sa čoskoro stali pomstou za Waterloo, napriek tomu sa ich nepodarilo predať všetky. Chýbajúce peniaze doložil egyptský vládca Said paša a na jeho počesť potom aj pomenovali nové mesto Port Said.

Lesseps sa nemýlil, pre Egypt bol prieplav veľkým prínosom. Vyrástlo tam nové moderné veľkomesto s modernými bulvármi, palmami, palácmi, mramorovými mešitami. Ešte aj dnes je umenie vidieť dakde na svete pokope toľko zlatých šperkov a briliantov! Vedľa obchodov so suvenírmi sú obchody so špičkovou elektronikou či módne salóny s kožušinami. Akoby výklady chceli prezradiť, čo všetko sa cez prieplav vozí.

Výstavba Suezského prieplavu trvala desať rokov, počas nej umrelo vyše stotisíc robotníkov, fellahov, hoci im pitnú vodu od Nílu cez púšť nosilo na svojich chrbtoch tritisíc tiav dňom aj nocou. Na jeho otvorenie prišli známe hlavy z celej Európy, napríklad aj František Jozef I. so svojím ministrom zahraničia grófom Gyulom Andrássym a všetci počuli tú Lessepsovu vetu určenú francúzskej cisárovnej Eugénii - „Vaša výsosť, prieplav je hotový. Čaká na vás, aby ste ho odovzdali do užívania.“

Prieplav sa neskôr dostal do rúk Angličanov, stal sa jablkom sváru, keď v roku 1956 prezident Egypta vyhlásil, že ho štát vyvlastní, na dlhý čas zamrel aj po šesťdňovej vojne medzi Izraelom a Egyptom. Vždy mu však nanovo vrátili jeho dôležitú úlohu. Veď komu by sa chcelo oboplávať celú Afriku? Každý radšej zaplatí tých sedemdesiattisíc dolárov, vždy je to lacnejšie...

Gibraltársky prieliv: Tam, kde sa Pyrenejský polostrov dotýka Afriky, je ďalšia pradávna strategická úžina, brána do Stredozemného mora a do Atlantického oceánu. Meno Tarikova skala dostal po arabskom vojvodcovi Djebelovi al Tarik, ktorý ním v prvom storočí preplával so svojou armádou z Afriky, aby dobyl Európu. O mnoho storočí neskôr ho využívali škandinávski piráti, plienili bohaté mestá v severnej Afrike, vraždili ich obyvateľov. Potom sa dostali na Sicíliu, zastavili sa v Neapole a dvakrát napadli aj Byzantskú ríšu.

Odnepamäti platilo, že kto v ruke drží kľúč od Gibraltáru, ten kontroluje Stredozemie. A platí to aj dnes, inak by predsa stále nestáli anglické vojenské základne na jeho severnej strane a španielske na juhu, v cípe afrického kontinentu.

Zo Španielska vedie cesta k 429 metrov vysokej Gibraltárskej skale, ale pred ňou, pred vstupom do malej anglickej kolónie, treba čakať. Pri hraničnej závore človek raz-dva pochopí, kto je tu pánom a môže o tom uvažovať dlho! Španieli prichádzajú o rozum, tú krajinu za závorou totiž pokladajú za svoju vlasť. Angličania si, samozrejme, myslia niečo iné.

Cesta do mesta Gibraltár s 25-tisíc obyvateľmi vedie cez betón letiska, kde sa okrem leteckej a námornej základne museli pomestiť aj kontrolné stanoviská na pozorovanie prielivu. Šofér vás vyvezie na vrchol strmého brala, po úzkej ceste jazdí na ľavej strane s chladnokrvnosťou Angličana, hovorí len po anglicky, ale volá sa - Pedro. Z Terasy kráľovnej, akéhosi lastovičieho hniezda, ktoré postavili pre kráľovnú Alžbetu, vidno celé azúrovomodré more. Vyššie je už len Herkulov stĺp, ktorý tu zanechali starí Rimania, veriac, že toto je koniec sveta. Vyryli to aj do kameňa: „Non plus ultra“. Koniec sveta...

Kto sa rozhodne preplávať cez prieliv do Afriky, musí sa vrátiť do Španielska a z prístavu Algeciras sa prevezie loďou. Na lodi sa námorník tvári, že prieliv dnes nie je vo forme. Keď vlny zdvihnú loď do výšky, aby ju vzápätí spustili dole, zo stola spadne šálka s kávou a prevráti sa pohár s džúsom. Netreba sa báť, vraví námorník, zostalo už len pätnásť kilometrov k španielskemu mestečku Ceuta. Na jeho okraji sa začína Maroko...

Všade sú stráže. Z jednej i z druhej strany prielivu, aby nepovšimnutá neprebehla ani myš. Myš možno nie, ale pašeráci prejdú aj s kobercom päť krát tri metre. Zrolujú ho, hneď je menší, a keď dajú bakšiš do tých správnych rúk, stane sa neviditeľným...

Bosporská úžina: Bojovali o ňu Peržania, Rimania, Gréci, Byzantská ríša, cárske Rusko i Turecko, ktorému dnes patrí. Námorníci ju majú radi, je dosť široká, aby sa ňou dostali do Stredozemného alebo do Čierneho mora aj tie najväčšie lode. V stredoveku si ju zas nevedeli vynachváliť ázijskí dobytkári. Jej brod má len 660 metrov a oni nechali zvieratá z jednej strany na druhú preplávať. Z Ázie do Európy, hoci ich to mohlo zaujímať len pramálo. Osud mali spečatený. Práve kvôli dobytkárom zvyknú Gréci i Turci o Bospore hovoriť ako o dobytčom brode.

Z lode sa úžina podobá na veľkú rieku lemovanú horami. Morský prúd na povrchu unáša lode k Stredozemnému moru a v hĺbke sa vracia do Čierneho mora. Kopce okolo sú plné spomienok na časy, keď odtiaľto kontrolovali prieliv, vidíte mnoho stredovekých bášt. Dnes ich už nepotrebuje nikto, k slovu sa dostala technika. Celá úžina je pod kontrolou radarov. Lode sa na celej jej dĺžke, tridsať kilometrov, plavia v rade po vytýčenej trase ako po dvojprúdovej diaľnici. Ak porušia predpisy, kapitán má smolu, pokuty sú vysoké a treba ich zaplatiť v dolároch. Odvážny oblúk mosta, ktorý preklenuje celú úžinu, spája dva kontinenty, Európu a Áziu. A za ním je už panoráma úžasného mesta, starobylého Istanbulu s mešitami, sultánovým palácom Topkapi seraj a neopakovateľnou atmosférou.