Žili veľmi prostým spôsobom, ale vlastnili jeden silný nástroj-oheň. Keď sťahovali tábor, brali si so sebou obvykle horiaci alebo tlejúci kus dreva,aby nemuseli znovu zakladať oheň trením kúskov dreva alebo kameňa. Oheň využívali takmer ku všetkému. V zime sa zohrievali tým, že spali medzi malými ohníkmi, a v lete zaháňali dymom z ohňa komáre. V rovinatých oblastiach obratne využívali dym k tomu, že ním dávali vzdialeným priateľom znamenia, kde sa presne dostali. Taktiež zapaľovali ohne, aby nadháňali zver k čakajúcim lovcom. V horúcom popole z ohňa si pripravovali mäso, ryby a tiež niektoré rastliny. V príslušných ročných obdobiach zapaľovali krovie a suchú trávu, aby sa im ľahšie putovalo krajom alebo aby po dažďoch mohla ľahšie vyrásť nová tráva. V niektorých krajoch úplne zmenili trvalým vypaľovaním rastlinstvo. A je dosť pravdepodobné, že mnohé z trávnatých oblastí tak vznikli ich zásluhou.

Najprepychovejším obydlím boli pre nich prosté chatrče. Pri jazere Condah na zvlnených pláňach západnej Viktórie stáli zhluky kamenných chatrčí s jednou miestnosťou, so stenami asi meter vysokými, so strechami z rákosia, s dvernými otvormi, ale bez dverí. V takých chatrčiach sa ľudia museli ustavične krčiť. V suchom vnútrozemí spávali pôvodní obyvatelia obvykle pod šírym nebom za nízkou kôpkou chrastia alebo olistených konárov, ktoré ich chránili pred zimným vetrom.

Skoro na celom kontinente bývali Austrálčania nahí. Chodili s nepokrytými hlavami a bosí, a len vnútrozemských púšťach mávali niekedy v horúcom piesku na nohách sandále. V chladnejšej Tasmánii si natierali telá živočíšnym tukom, aby nepociťovali zimný chlad. Najväčšie umenie však dosiahli, keď si pred obradmi pomaľovali svoje nahé telá. Niektorí k tomu používali červený a biely íl a oker – železité hlinky nazbierané v oblastiach ložísk železných rúd – a naviac sa zdobili vtáčimi perami a niekedy i náhrdelníkmi zo zvieracích zubov. Ich skalné rytiny, rezbárske práce a maľby sa dočkali väčšieho obdivu kritikov v 20. než v 19. storočí. Pokiaľ sa dá civilizácia posudzovať i podľa pôsobivého symbolického umenia, tak si mnohé austrálske kmene zaslúžia vysoké ocenenie.

Niektorí z historikov, ktorí sa zaoberajú dejinami dávnych vekov, dospeli nedávno k názoru, že Austrálčanov bolo na tomto kontinente milión. Pokiaľ je tento odhad správny, je zrejmé, že tak veľké množstvo ľudí muselo pri spôsobe života založeného výhradne na obyčajnom love a zberu potravy žiť veľmi obyčajne. Podľa iného, staršieho názoru, žilo však v dávnych dobách v Austrálii pôvodných obyvateľov necelých 500 000, dokonca snáď len 250 000, a potravy pre tak malý počet ľudí tu bolo až na dlhšie obdobie sucha viac než dosť.

Nárast populacie mal svoje prirodzené obmedzenia. Tak napríklad matky kojili deti až do ich troch rokov, čo často bránilo k ďaľšiemu otehotneniu. Počet obyvateľstva obmedzoval i fakt, že sa len málokedy dožil päťdesiatky. A veľkým strátam dochádzalo i v častých bojoch.

Začiatok konca kľudného života, aký tu viedli pôvodní obyvatelia, zvestovala malá loď brázdiaca divoké more pri južnej Afrike. V roku 1486 oboplávala prvá portugalská loď mys Dobrej nádeje, a tak otvorila novú cestu k Indii, ktorá bola obchodnou Mekkou tej doby, a zvestovala blížiacu dobu, kedy Európania dorazia do všetkých prístavov a údolí Ázie i blízkych ostrovov. Okolo Južnej Ameriky sa potom vydávalo do Indie, Japonska, Číny, na Jávu, Sumatru a Timor mnoho európskych lodí – portugalských, holandských a neskôr i britských a francúzskych – a odvážalo odtiaľ náklady korenia, čaju, porcelánu, santálového dreva a iného tovaru. Niekoľko málo z tých lodí sa priblížilo k austrálskym brehom a iste ich spozorovali i pôvodní obyvatelia, ktorí sa pohybovali okolo pobrežia.

Prvých z Európanoch snáď spozorovali Austrálci Portugalcov. Portugalsko si vybudovalo v roku 1516 malé opevnenia v Timore a severozápadné monzúny občas zahnali niektorú ich loď na dohľad od ostrovov alebo pobrežia severozápadnej Austrálie. Mnoho moreplavcov, holandských aj portugalských, sa plavili okolo austrálskych brehov, ale videli len piesočnatú a suchú zem. S nahými domorodcami sa ťažko dalo obchodovať a nemali pre nich žiadny vzácny tovar.

Východné pobrežie Austrálie, obrátené k Tichému oceánu, je vľúdnejšie než západné. Prvý, kto oboplával celé pobrežie bol pravdepodobne britký moreplavec James Cook. Vyplával z Anglicka v roku 1768 s príkazom, ktorý sa takmer rovnal úlohe, akú o dvesto rokov neskôr dostali muži, ktorí mali pristáť na Mesiaci. V sobotu ráno 3. Júla 1769 mal byť na ostrove Tahiti najpresnejšími pozorovacími prístrojmi sledovaný rýchly prechod Venuše cez Slnko, vzácny jav, z ktorého chceli Angličani po prvykrát vypočítať základný astronomický údaj, vzdialenosť Slnka od Zeme.

Z Tahiti odplával k Novému Zélandu, vtedy už objavenému Holanďanmi, a keď neskôr preskúmaval neznáme moria na severozápad odtiaľ, objavil v apríli 1770 pobrežie Austrálie. Zem, ktorú vtedy zbadal, ležala blízko dnešných hraníc Viktorie a Nového Južného Walesu. A keď sa za jasného počasia plavil okolo pobrežia, uvidel, ako tam z veľkých ohňov stúpa dym, a zistil, že zem za tými bielymi piesočnatými brehmi je osídlena. Kapitán James Cook priplával až k Botanickej zátoke do blízkosti miest, kde dnes leží sydneyské letisko, a bol náramne spokojný pohľadom, ktorý sa mu naskytol – bolo tu priaznivé podnebie, bezpečný prístav, dobré možnosti rybolovu, úrodna pôda.

Botanická zátoka mala pre Britov význam, až keď sa vzbúrili severoamerické kolónie a vytvorili Spojené štáty americké. Dovtedy posielala Británia svojich trestancov na americké plantáže, keďže stratila Ameriku tak musela nájsť iné vhodné miesto na ich deportáciu. V roku 1786 padli po prvýkrát návrhy na posielanie trestancov z britských preplnených väzníc do Botanickej zátoky. Jej nevýhodou bolo, že bola veľmi vzdialená od Británie a lodná preprava boloa veľmi nákladná. Prvá flotila dorazila do Botanickej zátoky 13.mája 1787, no kapitán lode sa rozhodol presunúť osadu trochu na sever do sydneyského prístavu,, ktorý bol chránený dvomi pieskovcovými útesmi.