Dňa 26. Januára 1788 vztýčil kapitán Phillip v zátoke Sydney Cove britskú vlajku a tento deň sa stal neskôr austrálskym štátnym sviatkom. No prví obyvatelia nemali mnoho dôvodov na radosť, lebo nemali dostatok potravy. Potraviny boli pridelované na týždeň, no boli veľmi biedne. Avšak nemali problémy s domorodcami ako to bolo vo väčšine ostatných krajín, napr. Mexico. Guvernér Phillip presadzoval súžitie s domorodcami v mieri, no vyskytovali sa občasné nepokoje, ak niektorí trestanci strielali na domorodcov. Pokúšal sa presvedčiť i niekoľkých Austrálcov, aby saw usadili v Sydney a žili európskym životom, ale sa mu to nepodarilo. Ďalšie a ďalšie lode priplávavali do Sydney a privážali veľké množstvo trestancov. Typickým trestancom bol mladý muž, ktorý sa dopustil malej krádeže. Keďže trestanci po odpykaní trestu nemali dostatok peňazí na vrátenie sa do vlasti, usadzovali sa v Sydney ženili sa. V roku 1813 bola štvrtina bielych obyvateľov mladšia ako dvanásť rokov. Väčšinou to boli deti trestancov. Už v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia bol známy úplny tvar Austrálie. V roku 1803 bolo po prvýkrát osídlena Tasmánia. Prvým mestom bol Hobart, ležiaci pri krásnom ústi rieky Derwent.

Novým Južným Walesom sa nazývalo územie východnej Austrálie.

Dôležitým prvkom, ktorý zmenil túto krajinu bolo privezenie oviec na austrálsky kontinent. Ovce boli dovezené v roku 1788 na lodiach Prvej flotily. Pochádzali prevažne z Južnej Afriky a z Bengálska. Neskôr sa doviezol španielský druh merino. Ovce sa nebrali spočiatku vážne, no postupne sa začali rozširovať a osadníci ich začali chovať. V tridsiatych rokoch 19. storočia už bolo mnoho oviec a pastviny sa posúvali ďalej na západ. Austrálske podnebie bolo vhodné pre chov oviec, lebo i cez zimu nemuseli pastieri zaháňnať ovce do prístreškov. V roku 1820 už boli zdokonalené stroje a zlacnili výrobu vlnených látok, odevov a prikrývok a to práve v dobe, keď si ho obyvateľstvo stále viac a viac vyžadovalo. Vlna vtedy patrila medzi najcennejšie materiály, takže chovatelia si mohli dovoliť nákladný dovoz vlny do prístavu, odkiaľ bola prepravovaná do ostatných častí sveta.

V rokoch 1824 až 1836 vznikli nové prístavy – v tej dobe boli založené štyri najväčšie austrálske mestá. Prvé z nich Brisbane, bolo pôvodne malým trestaneckým prístavom, ktoré sa stalo hlavným mestom Queenslandu. Perth vznikol ako slobodné mesto a rozvíjal sa veľmi pomaly, až kým ho nezasiahla zlatá horúčka. Melbourne vznikol v roku 1835 ako dedina pri brehu rieky a bol živený z vlny. Začínal ako slobodné mesto a dočkal sa rýchle úspechu. Adelaide, posledné zo štyroch veľkých miest, bolo najkultúrnejšie mesto a malo najkvalifikovanejších ľudí. Adelaide ležalo neďaleko bohatých zásob nerastov a meď bola po prvýkrat nájdená v roku 1842 v Kapunde. Po tom, ako bolo objavené veľké nerastné bohatsvo v oblasti Burra, predstihla kolónia v ťažbe medi i anglický Cornwall. Rozmachu Adelaide a Melbourne napomohli slobodní prisťahovalci, ktorí priplávali do Austrálie.

V roku 1850 už bolo v Austrálii 405 000 obyvateľov. Skoro polovica ich žila v Novom Južnom Walese a zvyšok sa rovnomerne rozdelil medzi Viktóriu, Tasmániu a Južnú Austráliu. Noví usadníci sa usadzovali do juhovýchodného kútu. Austrália sa snažila prilákať prisťahovalcov tým, že im ponúkali prepravu za málo peňazí, pôdu. Tak sa stala konkurentom pre USA, ale nikdy sa jej nepodarilo dobehnúť Spojené štáty americké i kvôli tomu, že tam bolo podobné podnebie ako v Európe. V Austrálii začali vznikať miestne vlády a tým sa začlo obmedzovanie moci Londýna. Austrália sa pomaly začala približovať Veľkej Británii. Austrália bola úplne bez náboženskej výchovy. V roku 1803 tu bol deportovaný katolícky kňaz James Dixon, odsúdený v Anglicku za poburovanie, postupne sem začalo pribúdať kňazov a začali sa stavť kostoly. V roku 1835 prišiel katolícky biskup Polding a o rok neskôr i anglikánsky.

V roku 1836 uzákonil guvernér Bourke rovnosť všetkých náboženstiev. S pribúdajúcimi slobodnými prisťahovalcami začínal byť ohrozený trestanecký sytém. Tieto dva systémy nemohli vedľa seba existovať. Trestanectvo poškodzovalo povesť Austrálie a utečenci sa zväčša dopúšťali trestných činov. Anglickí reformátori sa rozhodli skoncovať s trestanectvom. V roku 1845 tu bolo ešte 16 800 trestancov, no v nasledujúcom roku ich počet klesol na 11 200. Odo dňa , keď do Austrálie priplávala Prvá flotila, bolo dovezených 16 000 trestancov. Celý národ sa hanbil za svoju trestaneckú minulosť.

V roku 1851 sa stal hrdinom Austrálie Edward Hargraves. Našiel zlato a presvedčil ostatných, aby hľadali zlato za horskou cestou západne od Sydney. Hargraves v roku 1849 odišiel do Kalifornie hľadať zlato a vrátil sa s niekoľkými uncami zlatého prachu . Uvedomil si, že zlato sa musí niekde nachádzať i v Austrálii. V zime roku 1851 bol objavený reťazec bohatých nálezísk vzdialených len pár dní cesty od Melbourne. V nasledujúcich rokoch sa začalo vo veľkom ťažiť množstvo zlata. Vo Viktórii a Kalifornii sa ťažilo toľko zlata, že londýnski bankári predpovedali veľký vzrast cien na celom svete.

Mali pravdu – došlo k najväčšej inflácii, akú svet zažil za sto rokov od konca napoleonských vojen. Väčšina nálezísk ležala mnoho kilometrov od najbližšieho prístavu. Preto sa muselo postaviť mnoho príbytkov, hostincov a potraviny sa museli dovážať koňmi. V prvých rokoch zlatej horúčky získalo mnoho ľudí malé bohatstvo. Vo Viktórii bolo zlato nalezené na trávnatých ovčích pastvinách, v lesoch a horských údoliach. Niekedy sa nahrnulo k miestu nálezu aj 30 000 ľudí, ktorí si postavili osady a chatrče.Spočiatku tu deväť mužov z desiatich kopalo zlato, ale behom času bolo omnoho viac pomocníkov ako samotných zlatokopov.

Viktória stačila vyrobiť len zlomok tovaru, ktorý si bohatí zlatokopovia žiadali. Múka sa dovážala z Chile. Pivo, pálenka, vysoké topánky, klobúky a sladkosti z Anglicka. Z Bostonu priplávavali lode naložené ľadom, ktorý sa rozvádzal v Melbourne do jednotlivých hostincov. Z nových nálezísk zatiaľ plynulo ďalšie a ďalšie zlato a priemerný príjem v Melbourne bol pravdepodobne najväčší zo všetkých. Melbourne sa stalo po prvýkrát najväčším mestom Austrálie. Do Austrálie priplávalo mnoho lodí z Anglicka, ale aj z Číny. Číňania žili osamostatnene od ostatných ľudí a keď v roku 1858 tvorili asi 10 percent obyvateľov Austrálie, mnohí si mysleli, že vlnu prisťahovalectva už nikto nezastaví. Viktória zaviedla daň pre Číňanov, ktorí prichádzali do Austrálie. Zlatá horúčka sa rýchlo rozšírila po okraji kontinentu a v Queenslande došlo k prvému vzrušujúcemu nálezu zlata v roku 1867 v Gympie. To už zavádzali daň pre Číňanov jedna kolónia po druhej a najďalej v tomto smere došla Západná Austrália, keď v roku 1886 Číňania mali zakázané pracovať na náleziskách. Počet obyvateľov v roku 1850 bol 405 000 ľudí, do roku 1858 sa rozrástol na jeden milión.

Zmeny, ktoré by prebiehali desiatky rokov, teraz prebehli za desať rokov. Produkcia vlny sa vzpamätala až v roku 1870, keď sa mohla vyrovnať zlatu. Austrália sa rozhodla pre výstavbu železníc, no vyšlo ju to veľmi draho. Prvé vlaky potrebovali na cestu zo Sydney do Lithgowa, vzdialeného necelých 160 kilometrov, šesť hodín. Viktória bola hrdá na železnicu s rozpätím koľají širšími než v Európe. V rokoch 1871 až 1891 sa dĺžka tratí zväčšila deväťkrát. Nakoľko mala Austrália málo obyvateľov, budovala železnicu najobdivuhodnejšie zo všetkých krajín. Na dlhých cestách mával často vlak meškanie a muselo sa mnohokrát prestupovať. Najhoršie však bolo ak cestujúci museli prestupovať kvôli tomu, že jednotlivé štáty mali rozdielne rozpätie koľají. Najrušnejšia bola stanica v Albury na južnej hranici Nového Južného Walesu a Wallengara na jeho severnej hranici. Južná Austrália a Viktória si postavili železnice s rozpätím koľají o šírke 1600 milimetrov. Nový Južný Wales sa rozhodol pre 1232 milimetrov a ostatné štáty si zvolili úzky rozchod 1067 milimetrov. To sa neskúr vyčítalo staviteľom, lebo nevytvorili celoštátny systém železníc.

Zlatá horúčka v pätdesiatich rokoch 19. storočia dramaticky zvýšila záujem o divácky príťažlivé športy. Austrália sa pravdepodobne stala prvou zemou sveta, kde sa prikladal športom taký význam. Ľahko sem prenikli z Anglicka šporotové disciplíny ako boli dostihy, futbal, kriket, veslovanie a neskôr i golf. No vďaka veľkému množstvu koní sa stali národným športom dostihy. Najslávnejšie austrálske dostihy – Melbournský pohár – sa išiel po prvýkrát v roku 1861 pred iba štyrmi tisícmi divákov. Už v roku 1865 poskytovali banky a štátne úrady v Melbourne svojim zamestnancom odpoludnia voľno, aby mohli sledovať dostihy, ktoré sa konali na náplavovej rovine niekoľko kilometrov za mestom. O tri roky neskôr sa už pretekalo pred 25 000 ľudmi a v roku 1883 už sledovalo preteky 100 000 divákov, čo predstavovalo tretinu obyvateľstva Melbourne.