V Austrálii je výnimočne veľká koncentrácia ľudí v mestách, takže pred tým, než v roku 1891 presiahol počet obyvateľov Austrálie tri milióny, sa schádzalo na športových stretnutiach množstvo ľudí. Doba povznášajúceho, ale krehkého optimizmu skončila.

V roku 1891 štyridsať tučných rokov skončilo. Možili sa varovné signály, ale nikto im nevenoval pozornosť. Ceny vlny a väčšiny vývozných artiklov klesali a postupne sa začal zužovať prameň britských pôžičiek. Austrália sa obrovský zadĺžila v zahraničí. Austrálskí bankári, ktorí pred tým poskytovali pôžičky jedna radosť, zistili, že začínajú prerábať. Na začiatku zimy roku 1893 vypukla finančná panika. Klienti, ktorí mali v bankách uložené peniaze sa domáhali vrátenia svojich vkladov a tým iba urýchlili pád niektorých bánk. Trinásť z týchto bánk muselo v prvom polroku roku 1893 zastaviť činnosť, aby sa pokúsili získať ďaľší kapitál a uskutočnili nutné zmeny vo svojom usporiadaní. V bankovom sektore došlo k zmrazeniu polovice všetkých vkladov na dobu päť týždňov do takmer piatich mesiacov. Prestíž Austrálie v Londýne hlboko klesala. Pomaly, len ťažkou prácou, šetrnosťou a odriekaním sa začala Austrália spamätávať.

Vzápätí však prišla ďaľšia pohroma – sucho, ktoré na mnoho mesiacov roku 1895 postihlo rozsiahle oblasti, ale tentokrát prišlo najsuchšie obdobie, aké bolo do tej doby zaznamenané. Za necelých desať rokov klesol počet oviec v Austrálii na polovicu. V mnohých oblastiach bol najhorší rok 1902. V Mallee vo Viktórii obilné polia natoľko vyschli, že sem museli zvláštne vlaky dopravovať ako svoj jediný náklad plechové nádrže plné vody. Pretože asi štvrtina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve, postihlo sucho hospodárstvo celej zeme. V roku 1902 bola taká slabá úroda, že miesto vývozu obilia musela Austrália dovážať tony z USA a Argentíny. Na väčšine Austrálie trvalo sucho už deväť rokov až konečne v roku 1903 spadol tak dlho očakávamý dážď. Ťažká doba odradila i prisťahovalcov a za pätnásť rokov sem prišlo asi toľko ľudí ako za jeden rušný mesiac.

Viktória najviac utrpela hospodárskou krízou a mnoho obyvateľov sa odsťahovalo. Melbourne stratil svoj titul najväčšieho mesta a Sydney bolo opäť prvé. Ľudia odchádzjúci z Viktórie sa väčšinou usádzali v Západnej Austrálii, ktorá bola dovtedy považovaná iba za nejaký odpad. Perth, hlavné mesto, malo v polovici osemdesiatych rokov len 5 000 obyvateľov. Potom v roku 1886 bolo nájdené zlato a jedna zlatá horúčka striedala druhú . Obyvatelia kolónie boli dostatočne vyspelí a uvedomelí, aby si mohli sami vládnuť. V roku 1890 ustanovili parlament, ktorý mal rovnakú zákonodarnú moc ako snemovne ostatných kolónii.

Prvým ministerským predsedom sa stal John Forrest, muž narodený v Západnej Austrálii, mohutný rázny človek. V roku 1892 bolo nájdené zlato blízko Coolgardie a o rok neskôr i v Kaloorlie a tieto nálezy vyvolali poslednú slávnu zlatú horúčku v Austrálii 19. storočia. Prilákali sem zástupy mladých ľudí. Západná Austrália predčila v ťažbe zlata i Viktóriu. Všetkých šesť kolónii rozkvitalo. Ich obyvatelia si zriadili vlastné pošty, budovali vlastné železničné trate. Každá kolónia mala až do roku 1895 svoj vlastný čas. Na hraniciach medzi nimi vyberali colníci clo.

Všetky kolónie mali svoju domobranu. V roku 1889 bolo sedem kolónii v Austrálii a Novom Zélande schopné povolať v dobe ohrozenia do zbrane 30 000 dobrovoľníkov, ale len tisíc profesionálov. V prípade vojny by neboli schopné kolónie, ktoré sa riadili vlastnými zákonmi, zmôcť na spoločnú akciu. Dokedy sa spoliehali na britskú armádu a jej loďstvo, nemuselo im to vadiť. Keď sa v roku 1885 dostali Rusko a Británia do sporu kvôli Strednej Ázii, začali sa šíriť reči o tom, že ruské krížniky napadnú austrálske prístavy. V roku 1889 prišiel na inšpekciu austrálskych vojsk generál major J. B. Edwards, veterán krymskej vojny. To čo uvidel ho veľmi nenadchlo, lebo v prípade vojny, keby sa museli vojská jednotlivých kolónii zhromaždiť, trvalo by im to strašne dlho. Volal po federalizácii armády jednotlivých kolónii. Jeho správa veľmi zapôsobila.

Sir Henry Parks, ministerský prdeseda Nového Južného Walesu, ktorý sa považoval za patriarchu austrálskej politiky, to využil k presadeniu federácie. Austráliu prirovnal k malým Spojeným štátom. Parkes vyzval kolónie, aby vyslali delegátov na zhromaždenie konané v Sydney v apríli roku 1891, ktoré amlo pripraviť návrh ústavy pre federálnu vládu. Navrhol i názov federácie – The Commonwealth of Australia – Austrálsky zväz. Nová ústava sa mala skladať zo 118 článkov.

V júni roku 1898 prišli kvoľbám voliči troch silných kolónii, ktoré boli naklonené k federácii – Viktória, Tasmánia, Južná Austrália – a presvedčivo hlasovali pre novú federáciu. Nový Južný Wales však zďaleka nebol natoľko presvedčený – hrali tu rolu aj obavy, že nový parlament by mohol byť ovládaný Viktóriou. V Sydney sa väčšina voličov vyjadrila proti federácii. V kolónii ako celku však bolo 71 600 kladných hlasov a 66 200 záporných. A pretože vláda Nového Južného Walesu sa pred voľbami rozhodla, že výsledok hlasovania bude pokladaný za rozhodujúci iba vtedy, ak sa federáciu vyjadrí 80 000 voličov, znamenal výsledok vlastne porážku. Keď chceli voličov Nového Južného Walesu nalákať, muselo sa im prisľúbiť, že hlavné mesto bude na územi ich štátu aj keď nie blízko Sydney – úplatkom sa stala dnešná Canberra. Pripojil sa i Queensland i keď veľmi tesne. O rok neskôr sa pripojila Západná Austrália. Austrálsky zväz, vyhlásený v roku 1901, začal existovať.

Ministerským predsedom bol menovaný Edmund Barton. Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa Británia blížila k vrcholu moci. Na začiatku vojny vyslala Austrália svoje loďstvo na nemeckú Novú Guineu a zmocnila sa prístavu Rabaul a jeho silnej rádiovej stanice. Za najväčší deň svojej histórie pokladajú Austrálčania 25.04.1915. Tej nedele, vo chvíli keď šli austrálske rodiny do kostola, sa britské, francúzske, austrálske a novozélandské jednotky vyloďovali na úzkom tureckom pobreží. Trinásť dní po tom ako sa vojská vylodili, vyšli vo všetkých novinách správy o hrdinstve Austrálčanov.

Štyri vojnové roky zmenili hospodársky život Austrálie. Ceny nájomného a potravín stúpali rýchlejšie než mzdy. Vojna skomplikovala prevádzku v najväčších priemyslových podnikoch. Zvýšenie výrobných nákladov poškodilo i bane na zlato, pretože zlaté tehly predávali stále za rovnakú cenu. Vojnou vzrástlo i sebavedomie Austrálčanov. Z viac než 300 000 Austrálčanov, ktorí odišli bojovať do cudziny, väčšina slúžila Na Gallipoli a vo Francúzsku, ale ďalšie tisíce i na iných frontoch. Celkom padlo alebo zomrelo na následky zranení 59 258 Austrálčanov. Spojené štáty, ktoré vstúpili do vojny až v roku 1917 takéto straty neutrpeli.

Najhoršie straty však boli, že vo vojne bojovali mladí dobrovoľníci, z ktorých sa mohli stať lekári, básnici, učitelia, sudcovia, vynálezcovia. Bola to vojna, v ktorej nasadzovali životy ľudia nadaní vodcovskými schopnostiami, odvahou a ochotou sa obetovať . Mladý národ si nemohol dovoliť o takýchto ľudí prísť. Skoro po skončení vojny nečakane stúpla nezamestnanosť, v roku 1921 až na trinásť percent. Nové oceliarne v Newcastli boli zatvorené na deväť mesiacov.

V rokoch 1919 a 1920 sa preštrajkovalo viac času než za nasledujúcich osemnásť rokov. V najväčšej bani na polymetalické rudy Broken Hillu, kde množstvo jemného prachu ohrozovalo zdravie baníkov trval štrajk 18 mesiacov. V istej zasadačke v Sydney, neďaleko dokov prístavu Darling Harbour, sa konala schôdza, ktorá mala spôsobiť vlnu otrasov po celej zemi,. V sobotu 30. októbra 1920 sa v tejto zasadacej sieni zišlo 26 delegátov, ktorí založili Komunistickú stranu Austrálie. Ľudia oprávnene verili, že povrch Austrálie bol zatiaľ prebádaný len málo.

Ľudskú fantáziu však vtedy viacej než nové územia uchvátilo nové stavebné dielo. V Sydney bol postavený veľkolepý most. Bol to najväčší most s jediným oblúkom, aký bol dovtedy postavený . Vošli sa na neho štyri železničné koľaje šesť prúdov pre automobily, ako to potrebovalo mesto, ktoré malo už 1 200 000 obyvateľov – Sydney bolo veľké ako Káhira a v poradí 17. najväčšie mesto na svete.

Keď Hitler v septembri napadol Poľsko a vyvolal tak európsku vojnu. V prvej svetovej vojne bojovalo Japonsko i Taliansko po boku Austrálie, no v roku 1940 boli proti nej. Od Japonska hrozilo veľké nebezpečenstvo. Austrália sa začala riadne pripravovať na vojnu. V roku 1939 sa po Lyonsovej smrti stal ministerským prdesedom Robert Gordon Menzies. V auguste 1940 sa pri pristávaní v Canberre zrútil jeden bombardér, v ktorom cestovali traja ministri a náčelníka generálneho štábu, a všetci zahynuli. V osudných mesiacoch, keď Austrália, Kanada, Británia boli hlavnými spojencami, sa Menzies musel často sústrediť na stranícku politiku ako i na vojnu. Japonsko náhle zaútočilo na Pearl Harbour a napadli Malajský polostrov, kam už Austrália v očakávaní vojny vyslala svoje vojsko a letectvo. Pätnásteho februára 1942 padol ostrov Singapur do rúk Japoncov. Väčšina austrálskych jednotiek, ktoré sa sem plavili z bojov v severnej Afrike, dorazili neskoro. Vojakov, ktorí sa vylodili V Holandskej Východnej Indii, zajali víťaziaci Japonci. V Juhovýchodnej Ázii padlo do zajatia 22 000 Austrálčanov a viac než jedna tretina zahynula pri otrockých prácach. Austrália mala len sedem miliónov obyvateľov a bola príliš závisla na svojom starom spojencovi Británii.