Zalesnené územia - sú podstatne rozšírené z otvorených lesov v regiónoch s nižšími zrážkami, ale ich relatívne rozšírenie ovplyvňujú pôdne faktory.
Najbežnejším porastom sú eukalypty, nasledované papyrusmi /Melaleuca/ na severe a akáciami, či samičími dubmi na juhu. Mnoho z týchto zalesnených území je modifikovaných na rozsiahle pasienky hlavne pre hovädzí dobytok v tropických a pre ovce v miernych oblastiach. Široké plochy porastené eukalyptami južne od Obratníka Kozorožca boli vyklčované a osiate sezónnymi plodinami, hlavne pšenicou v kombinácii s pôvodnými alebo exotickými trávninami.
Otvorené zalesnené územia – sú rozšírené zo zalesnených území na miestach výskytu
Najrozšírenejšie stromy na týchto územiach sú eukalypty a akácie, nasledované dubmi, papyrusmi a píniami. Niektoré plochy týchto území boli premenené na rozsiahle pastviny tvorené nízkymi krami a trávninami. Avšak ďalšie rozsiahle plochy týchto území, ktoré majú ako podklad piesočnaté púštne pôdy, sú v dôsledku nedostatku vlahy najmä v prízemných vrstvách porastené ostnatými pichľavými trávami, ktoré nie sú pre dobytok, či ovce spásateľné.
1.9 ZVIERATÁ
Austrália, najplochejší kontinent, je už 50 miliónov rokov izolovaná od ostatného sveta. O čosi viac ako polovica jej územia leží vo výške nad 300 m n. morom.Túto výšku dosahujú najvyššie vrchy horského oblúka, ktorý sa tiahne od severného Queenslandu po Bassov prieliv a potom ďalej do Tasmánie. Na západ od tohto pohoria sa nachádza prevažná časť kontinentu a charakteristické oblasti – piesočnaté, kamenisté a ílovité púšte. Na prvý pohľad zabudnuté, nehostinné púšte pôsobia neprívetivo len na súčasného človeka.
Kedysi boli oblasťou, kde sa neobmedzene vyvíjali žívočíšne druhy, ktoré nemali prirodzených nepriateľov, a ktoré nenájdeme nikde inde, okrem malého výskytu v Južnej Amerike, s ktorou Austrália v minulosti tvorila veľký kontinent . Pôvodne živočíšne druhy týchto oblastí boli vačkovce. Rozvinuli sa do takmer toľkých druhov ako ich príbuzné dokonalejšie placentárne cicavce na iných kontinentoch. Ešte nezvyčajnejšie sú Monotremata / vajcorodé cicavce / skupina živočíchov, ktorá sa oddelila od hlavnej vývojovej vetvy v čase, keď sa z prvotných plazov vyvíjali primitívne cicavce.Viac ako 1 600 km mora oddeľuje tento starý kontinent od obidvoch ostrovov Nového Zélandu.
Rovnako ako v Austrálii i na Novom Zélande možno sledovať evolučný vývoj rastlín i mierumilovných zvierat. Prežili tu napríklad prastaré skupiny plazov, ktoré inde na svete vyhynuli už pred 135 miliónmi rokov, ktoré neboli pripravené na ničivú inváziu človeka.
VAČKOVCE
Keď sa rastlinný alebo živočíšny druh dostane do iného prostredia, zmení sa jeho spôsob života, pretože sa zmení jeho postavenie v potravovom reťazci. Príčinou môžu byť dva faktory : zmena pôvodného geografického prostredia alebo anatomické zmeny, napríklad živočíšnemu druhu narastú v priebehu evolúcie krídla, ktoré mu umožnia iný spôsob života. V obidvoch prípadoch sa rýchlo zvyšujúe počet druhov rodu. Zároveň sa začnú vytvárať nové formy.
Typickým príkladom takéhoto vývoja – adaptačnej radiácie – sú austrálske Vačkovce. V ranom mezozoiku / pred 150 – 200 miliónmi rokov / sa vyvinula skupina cicavcov, dodnes sa presne nevie, v ktorých oblastiach. V tom čase sa podľa všetkého rozpadla Gondwana, veľký južný kontinent , a prevláda názor, že vačkovce sa rozšírili z Južnej Ameriky do Austrálie prechodom cez Antarktídu, ktorá v tom čase nebola pokrytá ľadovcom.Tieto tri kontinenty sa za sto miliónov rokov od seba oddialili a Austrália a Nová Guinea sa stále posúvajú smerom na sever k rovníku a k juhovýchodnej Ázii. Po oddialení kontinentov ostali vačkovce v Austrálii izolované.Placentálne cicavce sa tu nevyskytovali, takže vačkovce,ktoré nemali potravových konkurentov, mohli sa nerušene vyvíjať.
Rozšírili sa po celom kontinente a prispôsobili sa rozličným životným prostrediam. Aj niektoré rastliny sa prispôsobili austrálskemu podnebiu.Vo veľkom rozsahu sa tu rozvinuli najmä eukalypty a akácie, ktoré často dosahujú rozmery stromov či krov. Rastie ich tu asi 400 druhov a vyskytujú sa od hranice lesa v Austrálskych Alpách po najsuchšie oblasti strednej časti púšte. Stromy aj kry dokážu vzdorovať aj ohňu, ktorý tu nie je zriedkavý. Podľa všetkého sa obidva druhy dostali na tento kontinent veľmi skoro, na začiatku jeho vývoja, prípadne ešte skôr, alebo sa izolovali od dokonalejších kvitnúcich rastlín prevládajúcich v ostatných častiach sveta. Každú triedu stavovcov reprezentuje veľké množstvo druhov, ktorým sa vďaka adaptačnej radiácii vyvinuli kľúčové rozoznávacie anatomické znaky, ktorými sa odlišujú od príbuzných jedincov. Zuby, schopnosť žiť bez vody, stála telesná teplota a vývin plodu v tele matky sú len niektoré znaky, ktoré nasvedčujú, že vačkovce sa v priebehu vývoja zdokonalili. Podobné vývojové zmeny sa v menšom rozsahu zaznamenali aj v rámci tried, čeľadí a rodov.
Suché vnútrozemie Viac ako dve tretiny Austrálie pokrýva suchá nehostinná pustatina, nezriedka pripomínajúca púšť. Veľmi málo tohto územia tvorí skutočná púšť. Vznik rozľahlého pustého vnútrozemia najviac ovplyvnili reťazce pohorí vo východnej častí kontinentu a studené morské prúdy obmývajúce jeho západné pobrežie.
Pohorie na východe Austrálie zadržiava hmlu, ktorú prinášajú juhovýchodné pasáty od Tichého oceánu. Všetka vlhkosť sa zadrží na východnom pobreží a vietor prenikajúci cez pohoria je už suchý. Západné vetry prúdiace na pevninu z juhu Indického oceánu sa zase ochladia nad chladnými prúdmi vody pritekajúcimi zo subpolárneho pásma, preto takisto neprinášajú do vnútrozemia nijakú vlhkosť. V suchom austrálskom vnútrozemí päť druhov púšti: pieskovú, kamenistú, hornatú, tabuľovú a ílovitú. Celkový vzhľad týchto oblastí je výsledkom tamojšieho podnebia, ktoré spolu s vetrom, dažďom, mrazom a zmenami teploty prispelo k formovaniu povrchu zemskej kôry. Púšťové oblasti sú obývanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá, lebo živočíchy sú prispôsobené zväčša na aktívny život v noci. Najaktívnejšie sú hneď po súmraku a krátko pred úsvitom. Počas chladných nocí a horúcich dní sa ukryjú do podzemných skrýš, a tak uniknú pred krajnými výkyvmi teploty.
Väčšina púšťových stavovcov dokáže prežiť aj pri malom množstve vody, prípadne bez vody; stačí im voda, ktorú získa ich organizmus z potravy, a voda, ktorá sa uvoľní rozkladom tukov. Kengury, podobne ako púšťové korytnačky, nanovo využívajú odpadové dusičnany. Nemusia preto piť vodu potrebnú na vylúčenie týchto látok spolu s urínom ako zvieratá nežijúce na púšti. Menšie stavovce sa vyhýbajú letným horúčavam tak, že celé leto prespia, podobne ako zvieratá u nás prespia zimu.
Keďže vegetácia je v týchto oblastiach veľmi riedka, živočíchy si musia hľadať potravu na rozľahlom územi, preto sa väčšina austrálskych živočíchov pohybuje veľmi rýchlo. Nielen kengury, ale aj niektoré menšie stavovce, ako sú hlodavce a jašterice, majú dlhé zadné končatiny a na udržanie rovnováhy pri rýchlom behu na dvoch nohách používajú chvosty. Mnohé z menších zvierat si robia zásoby potravy na horšie časy. Keďže je v týchto oblastiach nedostatok úkrytov, mnohé zvieratá majú nadmerne vyvinutý zrak a orgány, ktoré živočícha varujú pred nebezpečenstvom osobitným zvukom, ako aj zväčšenie ušnice, napríklad bandikuty. V prostredí s nedostatkom prírodných úkrytov je veľmi dôležité sfarbenie živočíchov. Takmer všetky púšťové živočíchy sú sfarbené tak, že splývajú so svojím okolím.
Tu sa nachádza prehľad živočíchov:
Rajka Raggiho – za názov vďačí nádhernému elegantnému periu samčeka. Farebná škála peria a jeho tvary sú neuveriteľne krásne.
Kuskus škvrnitý – svoj dlhý chvost využíva na to, aby sa mohol zavesiť na konár a zároveň mu pomáha udržiavať rovnováhu pri love na vtáky, hmyz a malé cicavce.
Korunáč vejárovitý – je najväčší zo všetkých divých holubov. Žije v lesoch a močarinách Novej Guiney. Je prekrásne sfarbený a na hlave má hrebienok podobného tvaru ako čipka.
Agama golierikatá – keď chce vyzerať hrozivejšie, vztýči kožený golier rastúci okolo krku, pričom prská ako mačka. Po takej výstrahe však vždy ujde.
Vakoveverica krátkohlavá – podobá sa veverici. Žije na stromoch a živí sa potravou s bohatým obsahom cukrov. Jej doménou je schopnosť udržiavať rovnováhu. Kožné záhyby po stranách tela jej umožňujú preplachtiť vzduchom až 50 metrové vzdialenosti.
Ježura austrálska – vajcorodý cicavec, ktorý sa živí larvami a hmyzom. Nachádza si ich pod zemou. Len čo vyjde slnko, schúli sa do klbka a prespí celý deň.
Dingo – zdivočený pes, ktorý unikol prvým usadlíkom a narobil obrovské škody na pôvodnej faune Austrálie. Keď sa ocitne v nebezpečenstve predstiera, že je mŕtvy. Najprv útočníka zmiatne, ale potom ujde.
Bandikut králikovitý – je najväčším druhom svojej čeľade. Vie výborne hrabať a celý deň strávi pod zemou. V oci loví rozličný hmyz a žerie semená, ovocie a huby.
Koala medvedikovitá – milo vyzerajúci vačkovec s hustou jemnou kožušinkou, žijúci na eukalyptových stromoch. Živí sa ich lístím. Vďaka eukalyptom sa teda nemusí obávať nijakých nepriateľov, lebo mäso koaly je takmer nejedlé.
Emu hnedý – dosahuje výšku až meter osemdesiat. Má silné, veľmi dlhé nohy a je teda výborným bežcom. Jeho krídla sú malé, a preto nevie lietať.
Kengura sivá – najznámejší austrálsky živočích. Stavbu tela má uspôsobenú na skákanie, ktoré ju vlastne preslávilo. Jej mláďatko musí po narodení niekoľko mesiacov stráviť v matkinom vaku.
Kazuár veľkoprilbý – veľký nelietajúci vták, ale zato vynikajúci bežec. Podobá sa emu, je však väčší a ťarbavejší. Na hlave má rohovinový hrb v tvare prilby, ktorý ho chráni, keď si kliesni cestu hustým lesným porastom.
Vtákopysk divný – je akoby krížencom viacerých zvierat: je síce cicavec, ale kladie vajíčka, kožuch má ako vydra, chvost ako bobor, zobák a nohy ako kačica a ostrohy ako kohút.
Vakovlk tasmánsky – je najväčším mäsožravým vačkovcom, môže dosiahnuť dĺžku až 1,3 metra. Loví najmä v noci a prežíva v malých skupinách v odľahlých oblastiach. Donedávna sa myslelo, že je vyhubený.
Kusu líškovitý – žije v najhustejších austrálskych lesoch. Je veľký ako mačka a elegantný ako veverica. Vďaka svojmu chytavému chvostu je schopný visieť na konároch a robiť neuveriteľné akrobatické kúsky. Diabol tasmánsky – za svoje pomenovanie vďačí povere, že je agresívny. V skutočnosti je však diabol tasmánsky veľmi milé a spoločenské zviera, hoci je schopné prehrýzť svojimi zubami aj železný drôt.
