Labuť čierna – napriek tomu, že je výborným letcom, na rozdiel od ostaných labutí nie je sťahovavá. Mláďatá sú po vytiahnutí sivé a trvá im aspoň tri roky, kým nadobudnú elegantnú čiernu farbu.

Orol klinochvostý – patrí medzi najväčšie orly na svete. Vysoký je takmer meter a jeho krídla majú rozpätie dva a pol metra. Takmer vyhynul a dnes žije iba v najodľahlejších a najneprístupnejších miestach.
ULURU

Austrálski aboriginskí obyvatelia nemali a ani nemajú životnú potrebu stavať veľkolepé stavby pre ich posvätné obrady ako väčšina ostatných ľudí, pretože majú veľkolepé prírodné pozoruhodnosti. Jedna z takýchto pozoruhodností je aj skala Uluru, ktorá sa stala svetoznámou ako symbol srdca Austrálie. Pre Aboriginov žijúcich v západných púštiach, Uluru ("obrovská tľapka) znamená viac než len miesto návštevy . Pre nich je to najposvätnejšie miesto v Austrálii. Skoro každý znak vetrom ošľahanej tváre skaly má mytologické spojenie. Prameň a jaskyne v základoch skaly sú uctievané ako miesta označujúce križovatku neviditeľných chodníkov vytvorených duchovným životom ich predkov na ich potulkách cez krajinu za hľadaním vody a potravy. Stopy Mala (zajaca wallaby), Kunija (neškodný had) a Liru (jedovatý plaz) sa tu všetky zmiešavajú. Takáto viera je vyjadrená v symbolických kresbách na skalách uchovaných v jaskyniach v okolí skaly.

Pre neaboriginských obyvateľov Austrálie obrovská kamenno – piesčitá skala , 9.4 km v obvode, má špeciálny význam. Tísice navštevujú Severné Teritórium každý rok , aby videli Uluru využitím ich základne, modernej dediny Yulara, postavenej špeciálne pre turistov a starostlivo umiestnenej 20 km od samotnej skaly.

Vidieť Uluru pri západe slnka v bezvetrí cez zimu ako sa mení z lososovo ružovej na tehlovú červenú a potom na silno fialovú a potom späť za úsvitu je hlavná turistická atrakcia. Pre najzdatnejších je tu možnosť vyliezť na skalu po strane, ktorá má tvar plastu medu, skôr než bude príliš horúco. Majú možnosť vidieť plochú, riedko zarastenú krajinu rozkladajúcu sa míle a míle vo všetkých smeroch. Kompletná prehliadka skaly trvá okolo 4 hodín.

Skala je len 348 metrov vysoká, ale vyzerá omnoho väčšia, pretože rastie skoro vertikálne z okolitej krajiny. Dôvody pre toto sú jasné . Usadeniny, z ktorých sa skladá skala i okolitá krajina boli uložené na začiatku Kambria (540 miliónov rokov dozadu) ako sled pieskovcov a kôp. Tieto sa stali silno zatmelené počas Paleozoickej doby, keď pohyb zemskej kôry ich deformoval . Zatmelenie horniny bolo nerovnomerné a niektoré časti boli odolnejšie voči erózii než ostatné.

Uluru je jedno z takýchto odolných miest. Dnes časti horniny v Uluru sú veľmi príkro sklonené a pretože sa rôznia trochu v tvrdosti, strmé horniny zreteľne vystupujú na zvetraný povrch skaly. Skupina 36 kupolovitých skál nazývaných Katatjuta (znamená mnoho hláv), alebo Olgas 26 kilometrov na západ od Uluru, sú ďaľšie podobné miesta horniny približne rovnakého veku ako Uluru, ale tieto nie sú príkro naklonené. Ich povrchy sú zjazvené hlbokými priepasťami utvorenými eróziou pozdĺž vertikálnych zlomov nazývaných kĺby.

Nie je známe ako dlho tieto skaly sú vystavené erózii, ale musí to byť najmenej 300 miliónov rokov. Pohyb vetra, pieskové závany a dažďová voda počas tejto dlhej doby zmenili tvar povrchu týchto odolných miest a rozvrhli úlomky do okoloia menej odolných skál obklopujúcich tieto. Toto im dalo vzhľad monolitov vyrastajúcich z roviny.

Prvý Európan, ktorý sa vyšplhal na Uluru bol juhoaustrálsky zememerač William Christie Gosse, ktrorý objavil skalu v 1873. Pomenoval ju podľa juhoaustrálskeho premiéra Sira Henryho Ayersa; aboriginský názov Uluru je teraz upredňostnovaný. Územie bolo uznané za národný park v roku 1950. Bolo zlúčené s Olgas pod Severoteritórne parky a rezervácie v 1958. A znovu reorganizované ako Národný park – Uluru pod Národnými parkami a WILDLIFE SERVICE v 1977. V októbri 1985, vlastníctvo Uluru bolo vrátené pôvodným vlastníkom, Yankutjatjatura a Pijantjatjara ľuďom, ktrorí ju opäť prenajali federálnej vláde na 99 rokov a tak môže pokračovať ako národný park. Aboriginskí vlastníci dostali nájomné a majú kľúčovú rolu v riadení parku. Mnoho posvätných oblastí pre Aboriginov je uzatvorených pre turistov.

ZOZNAM SVETOVÉHO DEDICSTVA

Nasledujúce austrálske miesta sú na zozname svetového dedičstva, dátum ich zápisu je uvedený v zátvorke.

Veľký bariérový útes (1981), rozkladá sa 200 kilometrov pozdĺž východného pobrežia Queenslandu a skladá sa z približne 2900 jednotlivých útesov: poskytuje život 300 druhom koralov a viac než 1500 druhov rýb.

Kakadu – národný park ( časť I,1981; časť II, 1987; časť III, 1992): nachádza sa v Severnom Teritóriu, 120 km východne od Darwinu, pôsobivá dažďová krajina a vodopády, vzbudzujúce úctu skalnaté OUTCROPS, hojnosť divej zveri vrátane sladkovodných a morských krokodíloch, bohatstvo aboriginského skalnatého umenia.

Oblasť Willandra Jazier (1981): okolo 3700 km2 v západnom Novom Južnom Walese; obsahuje systém Pleistocénskych sladkovodných jazier, 100 000 ha rozsahu, skamenená krajina všeobecne upravovaná of konca Pleistcénu, veľmi význačné archeologické pozostatky, ktoré zahŕňajú 30 000 rokov staré kostry muža pokrytého čerstvým OCHRE pred pohrebom a čiastočné spopolnené pozostatky mladej ženy datované 26 000 rokov dozadu – najstaršie známky spopolnenia na svete. Rôzne kamenné artefakty sú 30 000 – 40 000 rokov staré.

Lord Howe skupina ostrovov (1982): mimoriadne krásne ostrovy so susednými korálovými útesmi v Južnom Pacifiku, asi 7000 km severovýchodne od Sydney.

Austrálske východopobrežné mierné a subtropické parky (1986): tieto územia dažďových pralesov pozdĺž dĺžky pobrežia Nového Južného Walesu a vrátane rôznych národných parkov, prírodných rezervácii a rastlinných chránených oblastí, starajúcich sa o ukážku mokrých a suchých prispôsobených lesov a dramatickej horskej scenérie.