Austrália

1.1 POLOHA Najmenším a najredšie zaľudneným kontinentom na zemi je Austrália. Svojou polohou je odľahlá od ostatných svetadielov: 13 000 kilometrov od Južnej Ameriky a 350 kilometrov od Ázie. Leží na južnej pologuli, medzi 118° až 153° východnej zemepisnej dĺžky a 10° až 39° východnej zemepisnej šírky. Najsevernejším bodom pevniny je Yorkský mys (10°41 juž. šírky), najjužnejším bodom South East Point (39°07 juž. šírky), najvýchodnejším Byronov mys (153°39 vých. dĺžky) a najzápadnejším Príkry mys (113°09 vých. dĺžky). Austrálsky ostrovný kontinent omývajú vody Indického oceánu ( na severe Arafurské a Timorské more, na juhu Veľký austrálsky záliv ), Tasmanovho a Korálového mora Tichého oceánu.

Jeho pevninská časť je takmer taká veľká ako Spojené štáty bez Aljašky . Jej meno pochádza z latinského "australis", t. j. "južná"( Terra australis incognita ). Prvým objaviteľom zeme bol holandský moreplavec W. Janzs, ktorý v roku 1606 pristál na západe Yorkského poloostrova. V štyridsiatych rokoch 17. storočia Abel Tasman objavil Tasmániu, Nový Zéland (1642), ostrovy Tonga, Fidži a Bismarckovo súostrovie. Anglický moreplavec James Cook dokázal v roku 1769 ostrovnú polohu Nového Zélandu a objavil v roku 1770 východné pobrežie Austrálie, ktoré nazval Nový Južný Wales, a tým dal podnet k anglickej kolonizácii. Od tejto chvíle sa stala súčasťou obrovskej koloniálnej ríše Anglicka.

1.2 ROZLOHA Austrália má rozlohu 7 682 300 km2. Z tejto rozlohy tvorí poľnohospodárska pôda 61,4 %, lesy 13,8 %, vodstvo 0,9 % a ostatné 23,9 %. Šírka pevniny dosahuje 3200 kilometrov a dĺžka pevniny 4100 kilometrov. Najväčšími polostrovmi sú Arnhemská zem s rozlohou 243 000 km2 a Yorkským polostrovom, ktorý meria 210 000 km2. Najväčším ostrovom je Tasmánia (67 800 km2). Je federáciou šiestich štátov, dvoch pevninských teritórií a teritória Koralových ostrovov.
Medzi zväzové štáty patrí :

QUEENSLAND nachádzajúci sa na severovýchode s rozlohou 1 727 200 km2
NEW SOUTH WALES (Nový južný Wales) na juhovýchode s 801 600 km2
VICTORIA (Viktória) ležiaca taktiež na juhovýchode s 227 600 km2
SOUTH AUSTRALIA (Južná Austrália) na juhu kontinentu s 984 000 km2
WESTERN AUSTRALIA (Západná Austrália), pokrývajúca západnú tretinu kontinentu s 2 525 500 km2
TASMANIA (Tasmánia) ostrovný štát na juh od Viktórie s 67 800 km2
Medzi teritória patrí :

CAPITAL TERITORY (Územie hlavného mesta) ležiace v štáte Nový Južný Wales s rozlohou 2 400 km2
NORTHERN TERITORY (Severné teritórium) - severná a stredná Austrália s 1 346 200 km2
CORAL SEA ISLANDS TERITORY (Teritórium koralových ostrovov)
Ostrovy závislé od Austrálie sú :

CHRISTMAS ISLAND (Vianočný ostrov) s 135 km2
COCOS (KEELING) ISLANDS (Kokosové ostrovy) s 1 705 km2
NORFOLK ISLAND s rozlohou 36 km2
ASHMORE and CARTIER ISLANDS – 5 km2
HEARD ISLAND and McDONALD ISLANDS – 412 km2

1.3 GEOLOGICKÁ STAVBA

Slovné spojenia ako "Najstarší zemský kontinent" a "Večná pevnina patria Austrálii. V skutočnosti má Austrália veľmi aktívnu geologickú minulosť. Súčasná štruktúra Austrálie môže byť chápaná len v dobách tejto dlhej geologickej histórie. Dôležitý aspekt je, že približne pred 160 miliónmi rokmi, pred strednou Jurskou dobou, Austrália bola súčasťou superkontinentu nazývaného GONDWANA. Bola to veľká južná pevnina tvorená terajšou Južnou Amerikou, Stredným Východom, Madagaskarom, Indiou, Srí Lankou, Austráliou, Novým Zélandom a Antarktídou. Názov GONDWANA znamená "zem Gondov" a je odvodená z oblasti Indie, kde kedysi bolo staroveké kráľovstvo Gondov, aboriginovský kmeň. Ako dlho existovala GONDWANA sa nevie, ale tiež sa nevie ako bola obrovská pevnina zostavená, ale základné časti sa museli vyvíjať nezávisle počas Prekambria a skorého Paleozoiku.

Vonkajšie brehy majú oceánsku kôru pripojenú tam, kde sa proto-Pacifická doska zbieha na kontinente. Vnútorné okraje ukazujú praskliny, kde sa superkontinent rozdelil pozdĺž od seba, ktoré sú teraz stredooceánske chrbty. Dve oblasti, preto majú rozdielnu štruktúru a históriu.

Satelitné snímky spôsobili revolúciu v našich predstavách, aby sme pochopili kontinent fyzicky i ekonomicky. Máme všeobecnú kostru, čo sa týka štúdia vzťahov medzi geologickou štruktúrou a povrchom, klímy, pôdy a vegetácie a lesov, vlhkosť. Snímky tiež poskytujú informácie o polohe minerálnych zásob a pokroku na poľnohospodárskych plochách.

Najstaršie skaly v Austrálii boli nájdene v západnej polovici kontinentu. Formovali sa viac než 4 200 miliónov rokov a patria medzi najstaršie na svete. Pred miliónmi rokov bola prekambrianská láva a usadeniny hlboko pochované v zemskej kôre a boli premenené teplom a tlakom do skál prenikajúcich až do hĺbky žulových más. Tak zložité skaly obsahujú väčšinu z austrálskych zásob zlata, niklu, kobaltu. Ďalšie kovy nájdené na podobných miestach ako Kalgoorlie a Kambalda v Západnej Austrálii.

Medzi týmito starovekými Prekambriskými centrami alebo jadrami sú usadeninové panvy obsahujúce horniny bohaté na železo formované počas neskoršej fázy vývoja kontinentu. Zahŕňajú aj slávne zásoby železnej rudy v Hamersley a Mt. Newman, ktoré sa tiež nachádzajú v Západnej Austrálii.

Približne pred 2,000 miliónmi rokov zóny topenia v základoch zemskej kôry spôsobili trhliny a výsledkom toho sú trhlinové bazény vyplnené vulkanickou hmotou a hrubými usadeninami. Následné ochladenie vyvolalo širokú plytkú panvu, ktorá sa opäť zaplnila usadeninami. Lámanie, prekryvy a zosuvy týchto skál, a rozsiahle prenikanie do kôp žuly, zabralo miesto približne pred 1,800 miliónmi rokov.

Medzi 1,800 až 2,000 miliónmi rokov pred naším letopočtom, stále v čase Prekambria, niektoré z pravekých čiar slabostí boli znovu aktivované a vyskytla sa i dotieravosť ďalších žúl. Ako výsledok tohto poradia udalostí; rozľahlé plochy zemskej kôry boli stabilizované a pripojené k starším kontinentálnym skalám a vytvorili tu Austrálsky štít. Rovnaké udalosti boli zodpovedné za vytvorenie minerálnych ložísk na Mt. Isa v Queenslande a Broken Hill v Novom Južnom Walese, z ktorých pochádza väčšina vyťaženého striebra, zinku, tuhy a medi.

Neskôr, niektoré z týchto starších blokov sa rozštiepili vo vnútri alebo klesli pozdĺž ich okrajov, aby vytvorili jamy, v ktroých sa usadeniny hromadili, niektoré z nich sú stále pekne viditeľné v krajine. MacDonnelove vrchy, idúce z východu na západ cez oblasť Alice Springs v Severnom Teritóriu poznačili severný okraj Amadeuskej panvy, zlomenej a plnej usadenín, ktorá je viac než 10 km hrubá. Svah, z ktorého Stirlingove vrchy v Západnej Austrálii utvorili časť, predstavujúce zlomený západny okraj Yilgarnového bloku. Nie všetky zlomy vznikli v rovnakom čase. Jeden bol aktívny pred 1,000 – 300 mliónmi rokov a nachádzal sa pozdĺž MacDonnelových vrchoch. Piesočnaté usadeniny veľkej hrúbky (vyše 20 km) sa hromadili v tomto poklese pôdy, až kým neskôr v Kambriu, keď boli deformované k vytvoreniu kompletnej sady prehybov odhalených dnes v Flindersových vrchoch v Južnej Austrálii.

Blízko začiatku Kambria, pred 540 miliónmi rokov, východna časť kontinentu začala rásť ako sopečné reťaze ostrovov a zasahujúcich do utvorených paniev . Toto sa vzťahuje na Tasman Fold Belt. Skladá sa z dvoch častí – západná Lachlan Fold Belt (Kambrium – Devon) a východná New England Fold Belt (Devon – Perm). Pás sedimentov a vulkanického materiálu, prenikajúci žulou, dnes označuje miesto týchto pravekých stavieb. Kopy hmoty uloženej na oceánskej panve boli prenesené smerom k okraju kontinentu a nalepené pohybom oceánskej dosky. Skaly tohto typu sú dobre viditeľné v New English Tablelands v Novom Južnom Walese a Coastal Bell of Queenslande. V Perm – Trias dobe, pred 280 – 300 miliónmi rokov, jamy za kopou veľkého množstva hromadených usadenín bohatých na tuhé rastliny, ktoré sa stali ložiskami uhlia, na ktorých zisku Austrália závisí.

Začiatkom Mezozoickej doby, pred 240 miliónmi rokov, väčšina zemskej kôry sa prestala pohybovať. Nasledujúca austrálska geologická história je charakterizovaná regionálnymi jamami v relatívne pokojnej kontinentálnej mase.

Najväčšia z týchto jám je Veľká Artézská Panva, ktorá pokrýva okolo jednej pätiny Austrálie. Tento rozľahlý bazén bol čiastočne vyplnený ložiskami usadenín z prúdov a jazier spojených s veľkým vnútorným odtokovým systémom – niečo podobné ako súčasne jazero Eyre v centrálnej Austrálii. Tieto usadeniny ležia na rôznych starých skalách, v rozpätí doby Prekambria až Permu.

Počas skorej Kriedy (100 – 120 mil. rokov), more sa dostalo do oblasti Karpentárskeho zálivu blízko Maryborough v Queenslande, aby vytvorilo rozľahlé vnútrozemské more. Zmena obsahu piesku usadenín uložených pred a po tomto morskom pôsobení vytvorilo zanechávajúcu vrstvu vodných ložísk hornín. Voda pod tlakom môže byť vyťahovaná vrtmi a to umožní vidiecky rozvoj, aby bol úspešný napriek nízkym zrážkam. Ostatné porovnateľne oslabené oblasti sú Eucla panva (Nullarborská planina).

Všeobecne, usadené skaly vyplňujúce panvu klesajúce smerom dovnútra z okraju, ktorý je priepustný, môžu niesť množstvo podzemnej vody. Vo Veľkej Artézskej Panve, táto voda je filtrovaná do veľkých hĺbok kvôli hrúbke usadených hornín a je zachytená. V Eucla Panve, voda nie je zachytená, ptretože bazén je otvorený do mora. V Murray Panve, naopak, je ventil taký malý, že podzemná voda sa zastavila.

Je dôležité poznamenať, že veľké planinové územia vo východnej a západnej polovici Austrálie vznikli z rozdielnych geologických udalostí. Na východe, hlavné jamy boli zaplnené usadeninami vyčistenými z okolitých výšin, zatiaľ čo na západe, jednoduché oblasti boli formované pokračujúcimi kĺzaním pravekých Prekambrianských blokov, ale pokračujúce stúpanie to pomaly udržiavalo na rovnovážnej pozícii.

1.4 POVRCH

Austrália je najnižší, najplochejší a mimo Antarktídy aj najsuchší kontinent. Priemerná nadmorská výška je okolo 300 metrov. Jej základný tvar bol spôsobený pohybmi zemskej kôry, ale väčšina detailov bola vykrojená činnosťou riek. Tieto faktory spolu s účinkami opakujúcich sa zmien podnebia a morskej hladiny spôsobili terajší rozmanitý austrálsky povrch.

Kontinent sa skladá z troch hlavných celkov: Západná plošina, Centrálna nížina a Východná vysočina.

Západna plošina je rozdelená na oblasti s miestnymi názvami (Yilgarn, Kimberley, Arnhemská zem atď.). Väčšina z nich leží na pravekých skalách datovaných až do Prekambriských časov a sú uložené na tých miestach viac než 600 miliónov rokov. Piesková krajina a Barklyho plošina sú podložené mladšími (hlavne Palezoickými) skalami, zvetrané na rovný povrch a hrubo pokryté pieskom. Vápencový Nularborská planina bola pokrytá morom pred 15 – 20 miliónmi rokov, keď pozdĺž západného pobrežia sa skaly, také mladé ako Pliocén (2 – 5 miliónov rokov), boli oddelené Darlingským zlomom.

Väčšina z centrálnej Austrálie je plochá avšak nachádza sa tam aj veľa pohorí (napr. MacDonnellove vrchy a Musgravove vrchy) a niekoľko osamelých skál, z ktorých najznámejšia je Uluru (Ayersova skala) nachádzajúca sa v Severnom Teritóriu. V Južnej Austrálii, oblasť jazera Eyre je planinou, ale územie Flinders geologicky pozostáva zo zlomených blokov, ktoré vytvorili pohoria (napr. Flindersove vrchy a Mt. Lofty).

Centrálna nížina, ktorá sa rozkladá od Karpentárskeho zálivu cez Veľkú Artézsku panvu až po Murray-Darlingské planiny je charakteristická hrubými usadeninovými nahromadeninami. Ako názov hovorí, Veľká Artézska panva je tvorená vodnými ložiskami usadených hornín. Voda vstupuje do bazénu vo Východnej vysočine. Centrálna časť Centrálnej nížiny je vnútorný kanalizačný bazén jazera Eyre v Južnej Austrálii, ktoré leží 12 metrov pod hladinou mora. Naopak, rieky Murray-Darlingského a Karpentárskeho kanalizačného bazénu prúdia do mora.

Východná vysočina vystupuje mierne z centrálnej Austrálie smerom ku vyšším plošinám: dokonca najvyššia oblasť, okolie Mt. Kosciusko (2,230 m.n.m) v Novom Južnom Walese je plošina. Niekoľko mladých zlomov a záhybov, podobne ako jazero George zlom neďaleko Canberry a Lapstone Monocline pri Sydney, majú priame dôsledky na povrch. Po väčšinu jeho dĺžky Veľký Predel (oddeľujúci rieky tečúce na západ od riek prúdiacich do Pacifiku) sa tiahne naprieč pozoruhodnou plochou krajinou s jazerami a v skutočnosti to nie sú pokračujúce pohoria, aj keď názov Veľké Predelové Pohorie je širšie používaný, ale mylne.

Plošiny Východnej vysočiny zvyčajne končia na ich východných okrajoch vo vysokých zlomoch, ktoré spoločne vytvorili Veľký zlom, tiahnuci sa juhovýchodne od severného Queenslandu po východnú Victoriu. Austrálske najväčšie vodopády, napr. Wollombi v Novom Južnom Walese a Wallaman a Tully v Queenslande, ktoré sú všetky vysoké okolo 200 metrov – vznikli tam, kde rieky prúdia cez Veľký zlom. Vo Viktórii, stará plošina bola rozdelená do množstva oddelených Vysokých Planín.

Sopky vybuchovali vo východnej Austrálii po celý čas Cenzoickej doby. Jednotlivé sopky boli často také veľké ako súčasný Vezuv a rozľahlé lávove prúdy pokryli niektoré celé územia. Staršie sopky sú teraz hlboko narušené, ale valcovité výplne (sopečné zátky) nám poskytujú pôsobivú scenériu na miestach ako Glass House Mountains v Queenslande a Warrumbungles v Novom Južnom Walese. Sopečná aktivita pokračovala pred 2 miliónmi rokov vo Viktórii a Queenslande, keď Južná Austrália sa môže pochváliť najmladšou sopkou, 5000 rokov starým Mt. Gambier. Podobné mladé sopky majú prirodzene viac zrejmé sopečné materiály. Dnes väčšina Austrálie je vyprahnutá alebo polo-vyprahnutá. Piesočné duny sú zvyčajne dĺžkové, sledujúce najvýznamnejší smer vetra a väčšina je ustálená. Kamenné púšte alebo ílové roviny (pokryté malými kamienkami a ílmi) sú územia bez pokrytia piesku a zaberajú väčšie územia ako dunové polia. Slané jazerá, tiež sa vyskytujú vo väčšine nízkoležiacich miestach. Niekoľko miliónov rokov boli rozlíšené ľadovou dobou.

V Tasmánii sú stopy po niekoľkých fázach glaciál v Quaternarskej dobe, najstaršie majú viac než 780 000 rokov a Oligocénskej glaciály okolo 35 miliónov rokov. Avšak hlavná časť Austrálie bola ovplyvnená len počas vrcholu poslednej ľadovej doby, pred 20 000 rokmi. Dokonca potom ľad pokryl len 25 km2 okolo Mt. Kosciusko. V ľadových dobách rieky klesali na hladinu mora viac než o 100 metrov ako je to dnes. Ako sa atmosféra oteplovala a hladina mora stúpla po druhýkrát, nižšie údolia boli zatopené: niektoré sú teraz dobrými prístavmi – napr. Sydney, ale ostatné sú vyplnené usadeninami. Väčšina z austrálskej pobrežnej konfigurácie je výsledkom hromadenia usadenín na vytopených pobrežiach a na východe je charakteristická striedaním kamenných mysov a dlhých pláži podporovanými planinami vyplnenými riečnymi a lagúnovými usadenianami.

Hlavné znaky Austrálskeho povrchu sú dlhej doby a môžu byť pochopené len v kontexte globálnych tektonických zmien. Austrália bola niekedy časťou superkontinentu Gondwana a obklopená zemou na západe, juhu a východe. Nové oceány sa zjavili na východe a na západe, medzi 50 až 10 miliónmi rokov, kontinent sa posúval naprieč povrchu zemegule, pohybujúc sa severne z pozície susednej Antarktídy.

V minulosti boli v Austrálii veľké zmeny podnebia, ale zvláštne je to, že nevplývali na jej šírku. Ani keď Austrália bola blízko Južného pólu, podnebie bolo teplé a vlhké a tento model vytrval dosť dlhú dobu. Počas tohto času bola utvorená väčšina typických austrálskych pôd. Zdá sa, že vyprahnutosť sa objavila len potom, čo kontinent dosiahol jeho súčasnú šírku a severná časť pravdepodobne nikdy nebola suchá. Napriek prevahe dnešného suchého počasia, skutočná vyprahnutosť je geologicky mladá, s žiadnymi dunami alebo slanými jazerami staršími než 1 milión rokov. Naopak mnoho znakov odtokových modelov je pravekých: niektoré kurzy riek na juhu a východe sú staršie než rozbitie Gondwany a utvorenie súčasných austrálskych kontinentálnych brehov.

Pevninský tvar Austrálie vznikol hlavne z modelu rozpadu Gondwany. Až na to, že v Novom Južnom Walese, kde pevninský šelf je veľmi úzky, odkryl široký pevninský šelf spájajúci sa so strmým pevninským svahom. Queenslandské pobrežie je spojené so širokou podmorskou doskou, na ktorej vyrástla Veľká Útesová Bariéra pred 2 miliónmi rokov.

1.5 PODNEBIE

Austrália má pomerne kruté a premenlivé podnebie. Väčšina vnútrozemia je suchá, viac než trištvrtina kontinentu príjma menej než 600 mm zrážok za rok a polovica kontinentu menej než 300 mm. Avšak Severná Austrália má silné monzúnové dažde počas leta (December až Február) a ojedinele aj ničivé tropické cyklóny. Južná Austrália sa teší zvyčajne miernemu, ale stále veľmi premenlivému podnebiu s prevažne zimnými dažďami a častými lesnými požiarmi v juhovýchodnej polovici kontinentu. Tasmánii spôsobujú požiare také škody, ktoré sú porovnateľné len s Kaliforniou a Južnou Európou. V roku 1994 zasiahol jeden z požiarov aj predmestie Sydney, kde bolo zničených stovky domov.

Prvé teplotné záznamy siahajú až do roku 1800, keď boli urobené pre niekoľko miest. Hlavný rast siete meteorologických staníc nastal po roku 1908, keď bola prenesená zodpovednosť z minulej koloniálnej vlády na Commonwealth. Prvý podrobný opis podnebia z celého kontinentu bol vydaný v roku 1913.

V súčasnosti sú tieto stanice používané na monitorovanie zmien podnebia z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Zhromaždenie národných meteorologických staníc sa skladá z približne 6000 staníc zachytávajúcich množstvo zrážok, 500 staníc zaoberajúcich sa okrem zrážok aj teplotou, oblačnosťou, vlhkosťou a vetrom a 50 staníc merajúcich teplotu , veternosť a vlhkosť vo výške 15 až 20 kilometrov.

Dva vplyvy s globálnou škálou na Austrálske podnebie sú vzostupujúca vetva Headley Cell a zostupujúca vetva Walker Circulation.

Headley Cell je hlavný severo – južný premiešavanie v atmosfére okolo rovníka. Je poháňaný rozdielmi vyžarovaného tepla slnkom medzi rovníkom a pólmi. Vzduch, ktorý zostupuje do vyhrievaných trópoch, urýchľuje východne, kým sa pohybuje na juh, až kým západne prúd vyrazí do vĺn a vírov dôverne známemu kľukateniu prúdov, vyššej troposféry, ktorá približne leží na povrchu vysokotlakového hrebeňa a strednej šírky.

V strede zimy (Júl), v oblasti tropického pásma sa sťahuje na severnú pologuľu a subtropického páasma zo sériou východne pohybujúcich sa anticyklón sťahujúcich sa severne nad Austráliu. Juhovýchodné až východné vetry prevažujú nad severnou polovicou kontinentu a Južná Austrália je ovplyvnená vetrami v severozápadnej až juhozápadnej Austrálii. V strede leta (Január), vysokotlakové pásmo smeruje južne cez rovník a severozápadné monzúnové vetry sa rozprestierajú nad Severnou Austráliou.

Walker Circulation vyžaduje pomalé veľkorozsahové východnozápadne premiešavanie pozdĺž rovníka s hlavnou bunkou ležiacou cez Pacifik. Vzduch zostupuje v ťažkozrážkovej oblasti na teplej západnej časti Pacifiku cirkulujúci južne vo vyššej troposfére a zostupuje cez studenú vodu na východe Pacifiku v opustených pobrežiach Chile a Peru.
SYSTÉM POČASIA

Tri hlavné typy denného systému počasia prispievajú modelu austrálskeho podnebia.

1. Východne smerujúce nízkotlakové systémy, s ich mimoriadne studenými dažďovými frontami, pohybujúce sa pravidelne cez južnú Austráliu na západe počas zimy.

2. The " Cut off " Lows na severe hlavného pásu západu, ktoré prinášajú zriedkavo veľmi silné dažďe do juhovýchodných štátov.

3. Tropické cyklóny, ktoré sa vytvárajú nad oceánom na severe Austrálie medzi decembrom a aprílom.

Tropické cyklóny sú najviac devastujúce z uvedených systémov počasia, ktoré zasahujú Austráliu prinášajúc so sebou pustošiace vetry a prudké dažde na pobrežné oblasti, kým sa pohybujú smerom do vnútrozemia.

Oni sledujú nespoľahlivé vzdušné cesty a ich frekvencia sa očividne rôzni z roka na rok, v priemere okolo 6 cyklónov priamo zasahujúcich Austrálske tropické pobrežie každoročne. Tropický cyklón Tracy, ktorý zasiahol Darwin na Štedrý Večer 1974 s maximálnou rýchlosťou vetra 217 km za hodinu, totálne zničil viac ako plovicu budov v meste a zanechal 65 smrteľne zranených ľudí a 145 vážne zranených.
Klimatické modely

Hlavné znaky austrálskeho podnebia sú zrejmé z priemerných ročných zrážok, dažďových dní a teploty. Silné dažde naprieč severnou Austráliou a pozdĺž východného tropického pobrežia odráža vplyv letných monzúnov a vplyv Veľkého Predelového pohoria na pobrežné juhovýchodné vetry na Queenslandskom pobreží. Oblasť s najvyšším počtom zrážok je Queenslandské pobrežie na juh od Cairns, kde mesto Tully má priemerné ročné zrážky 4048 mm. Oblasť s najnižším počtom zrážok je okolie jazera Eyre v Južnej Austrálii, odkiaľ sa rozprestierajú rozľahlé územia s nízkym počtom zrážok objímajúce Simpsonovu, Gibsonovu a Veľkú Viktórinu púšť.

Priemerný ročný rozsah teplôt z okolia 28°C na Kimberley pobreží na severe Západnej Austrálii, 4°C v alpinskom regióne v juhovýchodnej Austrálii. Priemerná denná maximálna teplota je od 40°C nad veľkým územím svernej časti Západnej Austrálii v lete a v zime okolo 0°C v najvýšších častiach Austrálskych Alpách. Priemerná nočná minimálna teplota je okolo 25°C pozdĺž severozápadného pobrežia v lete a v zime v Austrálských Alpách –6°C. Najvyššia zaznamenaná teplota je 53,1 °C v Cloncurry v Queenslande v Januári 1889 a najnižšia - 22,2°C v Charlotte Pas v Austrálskych Alpách v júli 1945.

1.6 PôDY

Austrálske pôdy sú často opisované ako veľmi staré a veľmi zvetrané a väčšinou neúrodné. To je celkové zovšeobecnenie, ale obsahuje aj niektoré prvky pravdy. Pôdy vznikli z celkového vzájomného pôsobenia týchto faktorov – podnebia, organizmov, povrchu, materskej horniny a času. Pretože je málo prípadov, kde každý zo spomenutých faktorov sa podieľal rovnakou mierou, nachádzajú sa v Austrálii rozmanité pôdy.

Veľa pôd vzniklo postupne zo starých zvetraných hornín na mladých povrchoch. Niektoré boli utvorené na stálych povrchoch pod častými premenami podnebia; ostatné sa vyvíjali zo starších hornín premiestnených vodou a vetrom. Je malý zrejmý vzťah medzi klimatickými pásmami a typmi pôd v dnešnej Austrálii a látky nachádzajúce sa v jednotlivých pôdnych modeloch sú dôležité k určeniu druhov pôd.

Je mnoho dôvodov pre rôznorodý a niekedy neočakávaný rozsah pôd nachádzajúcich sa na kontinte. Napr. vo vyprahnutom vnútrozemí nie je vzácnosťou nájsť pôdy, ktoré sú silne zvetrané a hneď vedľa pôdy, ktoré sú málo zvetrané. Klimatická a geomorfologická história je dôležitá k porozumeniu tohto typu pôdneho modelu. Vieme, že geologické udalosti datujúce sa od začiatku Cenozoickej doby (65 miliónov rokov) mali silný vplyv na súčasné rozmiestnenie pôd.

Cenozoická tektonická história je pomerne malým kľúčom. Žiadne zložené pohoria sa nevyvíjali, ani sa neotvorili rozsiahle riftové údolia; sopečná aktivita bola mohutne obmedzená na úzku oblasť pozdĺž východného a juhovýchodného pobrežia; pohyb zemskej kôry sa skladal väčšinou z jemných, aj keď významných zdvihnutí, ktoré sú najviac viditeľné v juhovýchodných vysočinách. Počas väčšiny Cenozoickej doby, Austrália pravdepodobne mala nízky reliéf podobný dnešnému. Ďaľší následok tohto nízkeho reliéfu a šírkovej polohy kontinentuje je, že glaciálne doby pred 2 miliónmi rokov boli menšie a obmedzujúce sa na juhovýchodnej vysočine a Tasmánii.
Skupiny pôd

Austrália má šesť veľkých skupín pôd s nasledujúcimi znakmi:
1. Povrchové kamenné pôdy
Štrk a kamene po celom profile, bez horizontov a zvyčajne plytkej hĺbky.

2. Hlboké piesky
Zvyčajne viac než 1 m hĺbka a obsah kremíka, s minimálnym vývojom pôdneho profilu. Veľa pôd sa vyvíjalo na aeolianských horninách (zvetrané a uložené vetrom); ostatné vznikli zo starej horniny bohatej na železo.

3. Seskvuioxidic pôdy
Pôdy s hlinenými zlomkami zvyčajne prevládajúcimi vápencami a železnými oxidmi. Hlinené obsahy zvyčajne narastajú postupne s hĺbkou. Veľa pôd sa nachádza extrémne hlboko.

4. Hlinené pôdy
Pôdy s vysokým obsahom hliny ( 50 - 70 %) , ktoré sa nadúvajú alebo zrážajú na mokré alebo suché . Majú široký rozsah hĺbky a zvyčajne vznikajú na viacerých modeloch látok.

5. Štruktúrovo – rôzná pôda
Veľmi rôznorodé pôdy : charakteristické výraznými rozdielmi v štruktúre medzi svetlejšími povrchovými pôdami a ťažšími ( zvyčajne hlinité) pôdnými podlažiami . Veľa ďalších pôd je hustých a veľmi málo trvalé kvôli ich pôvodu.

6. Uhlíkové pôdy
Charakteristické ľahkými a ťažkými uhlíkovými hromadeninami po celej pôde: plytký až hlboký profil, ten posledný zvyčajne vznikol na aeolian materiáloch v rôzných časoch. Veľa ostatných pôd vzniklo v Austrálii, ale tie zaberajú len relatívne malé oblasti kontinentu. Niektoré svetovo rozšírené typy pôd, hlavne odvedené zo sopečného popola a nánosmi z Pleistocénskej glaciály, nie sú prítomné a pôdy mnoho zmenené ľudskými zásahmi sú zriedkavé.

Avšak , je niekoľko príznačných pôd, ktoré patria k Austrálii. Prvé sú pôdy vyskytujúce sa vo vyprahnutej zeme, veľa z nich je vyprahnutých a silno zvetraných - "nezvyčajná charakteristika pre také prostredie".

Po druhé sú to Hlinité pôdy. Aj keď India a Afrika tiež majú veľké oblasti s týmto druhom pôd, rôznorodosť Austrálie je oveľa väčšia. Austrália taktiež má vysokú časť štruktúrovo – rozličných pôd ako ostatné kontinenty.

Sú veľmi rôznorodé : rôznia sa v hĺbkovom profile od 30 cm do viac než 5 metrov, v úsečnom prírastku ich hlinitých súčasti od povrchu po pôdne podlažia vo vyprahnutom a stupni zvetrávania a narušenií pôdného podlažia.
Využívanie pôdy a ľudské osídlenie

Aj keď regionálne vzory rozličných typov zeme boli z veľkej časti odvodené podnebia a v menšej miere aj povrch, rozdiely v pôdných živinách a dostupnosť vody by celkovo odvodili miestne oblasti používané pre osobitné plodiny .

Celkovú klimatickú oblasť. Vo všeobecnosti suchý kontinent podobný Austrálii primerane využíva vodu na sadenie plodín. Veľa území trpí na nedostatočnú vlhkosť počas väčšiny rokov, a ochrana vlhkosti, ktorá zvyčajne vyžaduje obdobie ležiace ľadom, je dlho znakom austrálskeho poľnohospodárstva. To znamená, napr. že obilie vyrastie na uloženej vlhkosti v hlinách v oblastiach s relatívne nízkymi a veľmi nespohľavými zrážkami v Queenslande a Novom Južnom Walese. Naopak, v južnej Austrálii pšenica rastie a naozaj chutná na ľahkých štruktúrových pôdach, pretože zimné dažde sú spoľahlivé.

Tieto dva príklady ilustrujú potrebu mať na zreteli pôdu a klimatické podmienky spoločne skoro vo všetkých formách využitia pôdy. Obvzlášť v prípade zavlažovania, kde nadbytok vody, dažďa alebo nevhodné zavlažovanie, môže spôsobiť vážne problémy podobné ako bahnitosť a salinitu spôsobenú stúpajucou vodnou hladinou (vodné tabule).

Aj keď Austrália je dlhodobo považovaná ako majúca z veľkej časti neúrodne pôdy, je správnejšie povedať, že veľké územia nemajú dostatok niektorých rastliných živín, niektoré oblasti sú vysoko nepostačujúce vo väčšine živín. Relatívna dôležitosť týchto faktorov závisi, či v dnešnej klíme je možné zlepšiť využívanie zeme. Dôvody nepravidelného rozloženia živín ležia v minulosti v dôsledku histórie zvetrávania pôdy.

Dva najrozšírenejšie nedostatky sú fosfor a dusík. V južnej Austrálii čelia dlhodobo – vžitými nedostatkami živín a využívajú rozšírené poľnohospodárske využitie fosfátových hnojív a kompostov. Ďalšie nedostatky sú bežné, ale zvyčajne menej rozšírené. Najvýznamnejšie sú síra, draslík a stopy prvkov molybdénu, medi, zinku a horčíka. Niektoré toxické problémy sa tiež vyskytujú napr. hliník a mangán v kyslejších pôdach a bór vo vysoko alkalických pôdach.

Aj keď Austrália bola vždy riedko obývaná, nad väčšinou jej územia sa udiali obrovské zmeny od európskeho osídlenia pred 200 rokmi. Pred kolonizáciou, austrálske pôdy nikdy neboli zbavené vegetácie (ostatné potom príležitostne ohňom) ani otrávene. Ľudské osídlenie podľa toho má silný účinok v priaznivejších klimatických pásmach. Čistenie pôd v dôsledku pasenia je spojené so zavedením exotického živočístva, nie len dobytku, oviec a kôz, ale tiež králikov. Tieto zmeny špeciálne spôsobené nerozumným používaním zeme, majú škodlivé vplyvy na mnoho pôd.

1.7 VODSTVO
Povrchová voda

Austrália má veľmi variabilné zrážkove režimy hlavne pre tieto tri faktory: jej stredne – široká poloha, nízky reliéf a oceánska izolácia. Jej krajina , pôda, rastlinstvo sa zlučuje, aby premenilo tento variabilný zrážkový model do ešte viac variabilného a nepredvídateľného sledu odtoku, priemerný ročný odtok je najmenší spomedzi všetkých kontinentov.

Vo väčšine častí Austrálie, pomer najväčších zaznamenaných prietokov k priemerným mesačným a ročným prietokom je veľmi veľký: skutočne, väčšina veľkých riek prestala prúdiť nejaký čas predtým,odkedy sa začalo záznamenávať: vrátane celého Murray – Darling odtokovej oblasti. Burdekin River v severovýchodnom Queenslande, pravdepodobne siedma najväčšia rieka v Austrálii, prestala prúdiť mnoho rokov predtým ako bola vybudovaná regulačná priehrada v 1958, sedem mesiacov po tom ako najvyšší prietok dosiahol hodnotu 38 500 m3/s – pravdepodobne najväčší prietok v tomto storočí – a pôvodný objem 15000 megalitrov prestalo tiecť (megaliter, ML, je rovnaký ako 1,000 cm3).

Austrálske rieky a potoky sú nezvyčajné v ich správaní ako kontinentálna jedinečná flóra a fauna, a rovnako sú aj odpoveďou rôznorodých zrážok. Zrážkový model bol nazvaný "vačkovitý".
Nároky na vodu

Pobrežná a vysoko koncentrovaná populácia, spolu s miestnymi továrňami a vysokým štandardom života vytvárajú nezvyčajné požiadavky a značné miestne zaťaženie na regionálne vodné zdroje. V budúcnosti je možnosť pre rozvoj významných vodných zdrojov v ľahko osídlenej severnej časť kontinentu. Aj keď toto nastoľuje značné spochybnenie pre nedostatok konvenčných stavebných miest pre hrádze.

Austrálska, najviac urbanizovaná, populácia, ktorá je koncentrovaná, spolu s priemyslom, v piatich pobrežným miestach sústredených v okolí Brisbane, Sydney, Melbourne, Adelaide a Perth má obmedzené povrchové vodné zdroje. Ako následok, Perth je stále viac závislý na podzemnej vode – tiež obmedzený zdroj – a Adelaide, ktorá normálne poberá 40 percent jej vody z rieky Murray potrubím, musí zvžšiť odber na 70 percent v suchom období.

Viac než 80 percent všetkej vody odklonenej z toku je používaných na zavlažovanie. Domáce využitie ovláda mestské a priemyselné zásoby a vo veľkej časti je používaná pre záhrady. Ďaľší dôležitý rozdiel od ostatných rozvinutých krajín je, že väčšina tepelných elektrárni je chladených morskou vodou alebo špeciálnymi chladiacimi jazierkami a nie riečnym tokom.
Ročný odtok

Austrália príjima v priemere 420 mm zrážok ročne a z toho len 48 mm odtečie do okolitých oceánov. Antarktída, s 150 – 200 mm ročných usadenín, príjima menej ale prepustí okolo 160 mm ako ľadové prúdy. Austrália je preto často opisovaná ako suchý kontinent. Avšak polovica austrálskeho zemského povrchu nemá priamy výtok do mora a tretina sa odčerpáva do systému jazera Eyre, najnižšieho bodu v Austrálii - 15,2 m pod hladinou mora.

Murray – Darling bazén je oblasť podobnej veľkosti ako jazero Eyre bazén 106 miliónov ha, jedna sedmina Austrálie, ale je odlišný od jazera Eyre, prepúšťa do mora v Južnej Austrálii s priemerným odtokom 12.2 miliónov megalitrov. Toto množstvo je však menšie než polovica celkového ročného odtoku vyrobených v prúdoch bazéna. Zostatok je stratený vyparovaním povodňových vôd v plochej, riečnej krajine.

Súčasný odhad odklonenej čerstvej vody je len štvrtina ročného odtoku a súčasne je rozvinutá len pätina odklonených zdrojov – dvadsiatina ročného odtoku. Ak celkový ročný odtok je delený populáciou, objem vody na jednu osobu je 28 ML. To je oveľa viac než vo väčšine rozvinutých krajinách, je len prekročená u takých bohatých krajinách na vodu ako je Kanada a Nový Zéland.

Viac než 50 percent celkovej spotreby, ale len sedmina odhalených zásob, je dosiahnutá v severnej Austrálii v Odtokových oblastiach VII, VIII, IX, I. Toto je oblasť nízkeho rozvoja a nižšej osídlenosti, ale jediná s veľkým rozvojovým potenciálom. Je to oblasť väčšinou s nízkym reliéfom s nedostatočnými uskladňovacími možnosťami na obmedzenie toku. To je tiež dôvod k letným monzúnom s veľkým povrchovým odtokom spôsobeným ojedinelými veľmi silnými dažďami, spojenými s tropickými cyklónmi a dažďovými tlakovými nížami – nespoľahlivými a nepravidelnými zdrojmi odtoku.
Odtokové oblasti

Najviac rozvinutý v oblasti vodných zásob je Murray – Darling bazén (Odtoková oblasť IV). Odhadované odklonené toky sú takmer polovicou ročného odtoku a viac než 80 percent je rozvinutých. Uskladnené množstvo teraz celkovo činí 25.4 milióna ML – oveľa viac než hlavný ročný odtok - Voda je používana hlavne na zavlažovanie, oveľa viac vo veľkej verejnej sieti.

Najväčšie elektrárne v Oblasti IV. sú v oblasti Snežných vrchoch, ktoré tiež uskladňujú a odkláňajú 1 milión ML vody z pobrežnej Oblasti II (Juhovýchodne pobrežie ) do Oblasti IV, keď vyrábajú ako hydroelektrárne okolo dvoch tretín potenciálnej energie a tiež veľká čiastka vyrovnanej energie využitím čerpadlových – turbínových systémov.

Tasmánska oblasť (III) má veľké zásoby povrchovej vody, ktorá je regulovaná 61 veľkými priehradami , 55 pre vodno – elektrické využitie. Priehrady regulujú viac než 60 percent celkového odtoku a uskladňujú odklonené zdroje (70 percent ročného odtoku).

Severovýchodné pobrežie – oblasť (I) má najväčšie odklonené zdroje, z ktorých 15 percent je rozvinutých. Ďaleký sever má vysoké zrážky a riečny tok a tento odtok je čiastočne využitý pre hydroelektrárne. Najväčší samostatný zdroj je Burdekin River, kde sa nachádza priehrada, ktorá v súčasnosti uskladňuje 1.75 milióna ML, ale môže uskkladňovať až 8.5 milóna ML, je tu aj ďaľší rozvoj v južných oblastiach, kde koncentrácia obyvateľstva je väčšia.

V Juhovýchodnej pobrežnej oblasti (II) len 35 percent odklonených vodných zdrojov bolo rozvinutých - väčšinou okolo dvoch metropolitných konurbácii Newcastle – Sydney – Wollongong a Melbourne – Geelong, kde zdroje sú skúpe pre celý rozvoj.

Južný austrálsky záliv – oblasť (V) má najmenšie vodné zdroje zo všetkých oblastí , ktoré odtekajú do mora . Je to však plne rozvinutý región, aby spĺňal potrebu Adelaide a špeciálnych fárm.

Juhozápadna pobrežná oblasť (VI) pokrýva juhozápadný kút kontinentu. Štyri bazény uzavierajúce Perth sú plne rozvinuté pre mestské a zavlažovacie zásoby. Významne je využitie podzemnej vody v týchto oblastiach a voda sa objavuje ako obmedzený zdroj pre ďaľší rozvoj.

Indický oceán, Timorské more, Karpentársky záliv (VII,VIII, IX) sú pozoruhodné pre ich malú časť rôznych zvážených odklonených tokov a dokonca menšiu časť skutočne využívaných. Najväčšia samostatná regulačná stavba je Ord River priehrada a jej zásobáreň jazero Argyle, ktoré kompletne reguluje výtok. Avšak vyparovanie a variabilný tok redukuje odklonené zdroje 40 percent hlavného ročného odtoku 5.1 milióna ML.

Jazero Eyre, Bulloo – Bancannia a Východná plošina (X, XI, XII) nevypúšťajú povrchovú vodu do oceánov a pravdepodobne málo podzemnej vody v Oblasti X končí v nízkoležiacom jazere Eyre. Vedci boli toho názoru, že jazero príjima záplavové vody len zriedkavo, ale letecké a satelitné pozorovania počas posledných 20 rokoch potvrdili nepravidelné, ale časté čiastočné zapĺňanie. Povodeň v 1974, keď hlavné jazero sa rozlialo do južného jazera Eyre, bolo pravdepodobne najväčší vzostup za 500 rokov. V 1984, dokonca ešte viac nezvyčajná, ale celkom lokálna povodeň rozliala južné jazero Eyre do hlavného jazera.

Väčšina veľkých soľných jazier označených na mapách v oblastiach X, XI, XII sú podzemné vody potápajúce sa s len obmedzenými vliatinami z povrchovej vody a dažďovými zhromaždeninami.
Podzemná voda

Dostupnoť vody je hlavným faktorom v prírode a smerom austrálského rozvoja. Podzemná voda v plytkých a hlbokých usadeninových nánosoch a v skalách je rozšírená. Aj keď množstvo a kvalita sa veľmi rôznia v rozdielnych častiach krajiny, je všeobecne dostupná v mnohých oblastiach, kde povrchové vodné zdroje sú nespoľahlivé.

Austrálske, ekonomicky významné, vidiecké, poľnohospodárske a banícke továrne sú všetky umiestnené vo vnútri územia s nízkymi a vysoko variabilými zrážkami a neistými tokmi. Avšak, mnoho z týchto oblastí majú veľké, hlboké podzemné bazény. Dodatočné zdroje podzemnej vody sú v ložiskách a povrchových zlomoch.

Viac než 60% kontinentu o veľkosti 7.7 milióna km2 je úplne závislé na podzemnej vode; v ďalších 20% kontinentu je podzemná voda najdôležitejším zdrojom vody. Austrálske zásoby čerstvej podzemnej vody môžu vydať 72 000 miliónov m3 (alebo 72 miliónov ML) za rok. Odhad zásob povrchovej vody je okolo 118 miliónov ML. V súčasnosti sa spotrebuje 2.7 milióna ML za rok – 13% celkových zásob.

Približne tri štvrtiny vody v Austrálii je využívaných na zavlažovanie. Okolo 1.7 miliónov ha pôdy je zavlažovaných (takmer polovica obrábanej pôdy). Dvanásť percent vody využívanej na zavlažovanie je z podzemia, skoro všetká sa čerpá zo súkromných studní.

Podzemná voda je široko využívana v juhovýchodných, východných a juhozápadných okrajových častiach kontinentu a väčšinou sa čerpá zo studní. Celkovo je v Austrálii okolo 400 000 vodných studní a tieto poskytujú 14% všetkej vody využitej za rok.

1.7 VEGETÁCIA
Rastlinstvo pokrývajúce Austráliu pred príchodom Európanova s tým súvisiacim zakladaním európskych usadlostí možno definovať ako prírodnú vegetáciu. Aboriginovia, domorodí obyvatelia, nepochybne modifikovali rastlinstvo na mnohých miestach najmä pôsobením ohňa, keď v dôsledku jeho používania dochádzalo v súvislosti s typicky suchou vegetáciou pre tento kontinent často k rozsiahlym požiarom. Avšak ich vplyv na vývoj vegetácie bol značne potlačený účinkom neskorších efektov, ktoré sa vytvárali európskym pastoralizmom, poľnohospodárstvom a lesníctvom.

Hlavné skupiny prírodnej vegetácie poskytujúce podklad pre štúdium, poznanie zmien, ktoré viedli až k dnešnej vegetácii.

Dažďové pralesy – majú rôznorodé, nejednotné rozšírenie cez východné a severné oblasti na miestach, kde ročné zrážky sú okolo 1.200 mm. V teplom prostredí dažďové pralesy majú veľkú rozmanitosť rastlinných druhov a štrukturálneho zloženia, ale v studenom prostredí sa môžu skladať z viacerých vrstiev stromov dominantných pre druhy z južného pobrežia /Nothofagus/. Niektoré lesy sú ako rezervácie, resp. ako chránené, spravované lesy, avšak ďalšie boli nahradené pastvinami alebo pestovateľskou pôdou slúžiacou najmä k pestovaniu cukrovej trstiny.

Otvorené pralesy sú rozšírené hlavne vo Východnej Austrálii, na menších plochách aj na severe krajiny a v juhozápadných častiach Západnej Austrálie. Najrozšírenejšie sú eukalypty, po nich akácie a cyprusovité pínie.Najnižšia hranica ročných zrážok pre eukalyptové porasty v týchto pralesoch je okolo 600 mm v miernych oblastiach, ale v tropických oblastiach, kde dominantnými sa môžu stať plochy s akáciovými a píniovýni porastmi, môžu byť vodné zrážky i s nižším ročným úhrnom.

Pokiaľ ide o dažďové, resp. otvorené pralesy, určité lesy sa stali rezerváciami alebo obhospodarovanými lesmi, ďalšie plochy boli nahradené plantážami vysadenými hlavne exotickými píniami. Niektoré plochy boli zase premenené na pastviny, alebo vyklčované a osiate exotickými trávninami a rastlinami.

Zalesnené územia - sú podstatne rozšírené z otvorených lesov v regiónoch s nižšími zrážkami, ale ich relatívne rozšírenie ovplyvňujú pôdne faktory.
Najbežnejším porastom sú eukalypty, nasledované papyrusmi /Melaleuca/ na severe a akáciami, či samičími dubmi na juhu. Mnoho z týchto zalesnených území je modifikovaných na rozsiahle pasienky hlavne pre hovädzí dobytok v tropických a pre ovce v miernych oblastiach. Široké plochy porastené eukalyptami južne od Obratníka Kozorožca boli vyklčované a osiate sezónnymi plodinami, hlavne pšenicou v kombinácii s pôvodnými alebo exotickými trávninami.

Otvorené zalesnené územia – sú rozšírené zo zalesnených území na miestach výskytu
Najrozšírenejšie stromy na týchto územiach sú eukalypty a akácie, nasledované dubmi, papyrusmi a píniami. Niektoré plochy týchto území boli premenené na rozsiahle pastviny tvorené nízkymi krami a trávninami. Avšak ďalšie rozsiahle plochy týchto území, ktoré majú ako podklad piesočnaté púštne pôdy, sú v dôsledku nedostatku vlahy najmä v prízemných vrstvách porastené ostnatými pichľavými trávami, ktoré nie sú pre dobytok, či ovce spásateľné.

1.9 ZVIERATÁ
Austrália, najplochejší kontinent, je už 50 miliónov rokov izolovaná od ostatného sveta. O čosi viac ako polovica jej územia leží vo výške nad 300 m n. morom.Túto výšku dosahujú najvyššie vrchy horského oblúka, ktorý sa tiahne od severného Queenslandu po Bassov prieliv a potom ďalej do Tasmánie. Na západ od tohto pohoria sa nachádza prevažná časť kontinentu a charakteristické oblasti – piesočnaté, kamenisté a ílovité púšte. Na prvý pohľad zabudnuté, nehostinné púšte pôsobia neprívetivo len na súčasného človeka.

Kedysi boli oblasťou, kde sa neobmedzene vyvíjali žívočíšne druhy, ktoré nemali prirodzených nepriateľov, a ktoré nenájdeme nikde inde, okrem malého výskytu v Južnej Amerike, s ktorou Austrália v minulosti tvorila veľký kontinent . Pôvodne živočíšne druhy týchto oblastí boli vačkovce. Rozvinuli sa do takmer toľkých druhov ako ich príbuzné dokonalejšie placentárne cicavce na iných kontinentoch. Ešte nezvyčajnejšie sú Monotremata / vajcorodé cicavce / skupina živočíchov, ktorá sa oddelila od hlavnej vývojovej vetvy v čase, keď sa z prvotných plazov vyvíjali primitívne cicavce.Viac ako 1 600 km mora oddeľuje tento starý kontinent od obidvoch ostrovov Nového Zélandu.

Rovnako ako v Austrálii i na Novom Zélande možno sledovať evolučný vývoj rastlín i mierumilovných zvierat. Prežili tu napríklad prastaré skupiny plazov, ktoré inde na svete vyhynuli už pred 135 miliónmi rokov, ktoré neboli pripravené na ničivú inváziu človeka.
VAČKOVCE

Keď sa rastlinný alebo živočíšny druh dostane do iného prostredia, zmení sa jeho spôsob života, pretože sa zmení jeho postavenie v potravovom reťazci. Príčinou môžu byť dva faktory : zmena pôvodného geografického prostredia alebo anatomické zmeny, napríklad živočíšnemu druhu narastú v priebehu evolúcie krídla, ktoré mu umožnia iný spôsob života. V obidvoch prípadoch sa rýchlo zvyšujúe počet druhov rodu. Zároveň sa začnú vytvárať nové formy.

Typickým príkladom takéhoto vývoja – adaptačnej radiácie – sú austrálske Vačkovce. V ranom mezozoiku / pred 150 – 200 miliónmi rokov / sa vyvinula skupina cicavcov, dodnes sa presne nevie, v ktorých oblastiach. V tom čase sa podľa všetkého rozpadla Gondwana, veľký južný kontinent , a prevláda názor, že vačkovce sa rozšírili z Južnej Ameriky do Austrálie prechodom cez Antarktídu, ktorá v tom čase nebola pokrytá ľadovcom.Tieto tri kontinenty sa za sto miliónov rokov od seba oddialili a Austrália a Nová Guinea sa stále posúvajú smerom na sever k rovníku a k juhovýchodnej Ázii. Po oddialení kontinentov ostali vačkovce v Austrálii izolované.Placentálne cicavce sa tu nevyskytovali, takže vačkovce,ktoré nemali potravových konkurentov, mohli sa nerušene vyvíjať.

Rozšírili sa po celom kontinente a prispôsobili sa rozličným životným prostrediam. Aj niektoré rastliny sa prispôsobili austrálskemu podnebiu.Vo veľkom rozsahu sa tu rozvinuli najmä eukalypty a akácie, ktoré často dosahujú rozmery stromov či krov. Rastie ich tu asi 400 druhov a vyskytujú sa od hranice lesa v Austrálskych Alpách po najsuchšie oblasti strednej časti púšte. Stromy aj kry dokážu vzdorovať aj ohňu, ktorý tu nie je zriedkavý. Podľa všetkého sa obidva druhy dostali na tento kontinent veľmi skoro, na začiatku jeho vývoja, prípadne ešte skôr, alebo sa izolovali od dokonalejších kvitnúcich rastlín prevládajúcich v ostatných častiach sveta. Každú triedu stavovcov reprezentuje veľké množstvo druhov, ktorým sa vďaka adaptačnej radiácii vyvinuli kľúčové rozoznávacie anatomické znaky, ktorými sa odlišujú od príbuzných jedincov. Zuby, schopnosť žiť bez vody, stála telesná teplota a vývin plodu v tele matky sú len niektoré znaky, ktoré nasvedčujú, že vačkovce sa v priebehu vývoja zdokonalili. Podobné vývojové zmeny sa v menšom rozsahu zaznamenali aj v rámci tried, čeľadí a rodov.

Suché vnútrozemie Viac ako dve tretiny Austrálie pokrýva suchá nehostinná pustatina, nezriedka pripomínajúca púšť. Veľmi málo tohto územia tvorí skutočná púšť. Vznik rozľahlého pustého vnútrozemia najviac ovplyvnili reťazce pohorí vo východnej častí kontinentu a studené morské prúdy obmývajúce jeho západné pobrežie.

Pohorie na východe Austrálie zadržiava hmlu, ktorú prinášajú juhovýchodné pasáty od Tichého oceánu. Všetka vlhkosť sa zadrží na východnom pobreží a vietor prenikajúci cez pohoria je už suchý. Západné vetry prúdiace na pevninu z juhu Indického oceánu sa zase ochladia nad chladnými prúdmi vody pritekajúcimi zo subpolárneho pásma, preto takisto neprinášajú do vnútrozemia nijakú vlhkosť. V suchom austrálskom vnútrozemí päť druhov púšti: pieskovú, kamenistú, hornatú, tabuľovú a ílovitú. Celkový vzhľad týchto oblastí je výsledkom tamojšieho podnebia, ktoré spolu s vetrom, dažďom, mrazom a zmenami teploty prispelo k formovaniu povrchu zemskej kôry. Púšťové oblasti sú obývanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá, lebo živočíchy sú prispôsobené zväčša na aktívny život v noci. Najaktívnejšie sú hneď po súmraku a krátko pred úsvitom. Počas chladných nocí a horúcich dní sa ukryjú do podzemných skrýš, a tak uniknú pred krajnými výkyvmi teploty.

Väčšina púšťových stavovcov dokáže prežiť aj pri malom množstve vody, prípadne bez vody; stačí im voda, ktorú získa ich organizmus z potravy, a voda, ktorá sa uvoľní rozkladom tukov. Kengury, podobne ako púšťové korytnačky, nanovo využívajú odpadové dusičnany. Nemusia preto piť vodu potrebnú na vylúčenie týchto látok spolu s urínom ako zvieratá nežijúce na púšti. Menšie stavovce sa vyhýbajú letným horúčavam tak, že celé leto prespia, podobne ako zvieratá u nás prespia zimu.

Keďže vegetácia je v týchto oblastiach veľmi riedka, živočíchy si musia hľadať potravu na rozľahlom územi, preto sa väčšina austrálskych živočíchov pohybuje veľmi rýchlo. Nielen kengury, ale aj niektoré menšie stavovce, ako sú hlodavce a jašterice, majú dlhé zadné končatiny a na udržanie rovnováhy pri rýchlom behu na dvoch nohách používajú chvosty. Mnohé z menších zvierat si robia zásoby potravy na horšie časy. Keďže je v týchto oblastiach nedostatok úkrytov, mnohé zvieratá majú nadmerne vyvinutý zrak a orgány, ktoré živočícha varujú pred nebezpečenstvom osobitným zvukom, ako aj zväčšenie ušnice, napríklad bandikuty. V prostredí s nedostatkom prírodných úkrytov je veľmi dôležité sfarbenie živočíchov. Takmer všetky púšťové živočíchy sú sfarbené tak, že splývajú so svojím okolím.

Tu sa nachádza prehľad živočíchov:
Rajka Raggiho – za názov vďačí nádhernému elegantnému periu samčeka. Farebná škála peria a jeho tvary sú neuveriteľne krásne.

Kuskus škvrnitý – svoj dlhý chvost využíva na to, aby sa mohol zavesiť na konár a zároveň mu pomáha udržiavať rovnováhu pri love na vtáky, hmyz a malé cicavce.

Korunáč vejárovitý – je najväčší zo všetkých divých holubov. Žije v lesoch a močarinách Novej Guiney. Je prekrásne sfarbený a na hlave má hrebienok podobného tvaru ako čipka.

Agama golierikatá – keď chce vyzerať hrozivejšie, vztýči kožený golier rastúci okolo krku, pričom prská ako mačka. Po takej výstrahe však vždy ujde.

Vakoveverica krátkohlavá – podobá sa veverici. Žije na stromoch a živí sa potravou s bohatým obsahom cukrov. Jej doménou je schopnosť udržiavať rovnováhu. Kožné záhyby po stranách tela jej umožňujú preplachtiť vzduchom až 50 metrové vzdialenosti.

Ježura austrálska – vajcorodý cicavec, ktorý sa živí larvami a hmyzom. Nachádza si ich pod zemou. Len čo vyjde slnko, schúli sa do klbka a prespí celý deň.

Dingo – zdivočený pes, ktorý unikol prvým usadlíkom a narobil obrovské škody na pôvodnej faune Austrálie. Keď sa ocitne v nebezpečenstve predstiera, že je mŕtvy. Najprv útočníka zmiatne, ale potom ujde.

Bandikut králikovitý – je najväčším druhom svojej čeľade. Vie výborne hrabať a celý deň strávi pod zemou. V oci loví rozličný hmyz a žerie semená, ovocie a huby.
Koala medvedikovitá – milo vyzerajúci vačkovec s hustou jemnou kožušinkou, žijúci na eukalyptových stromoch. Živí sa ich lístím. Vďaka eukalyptom sa teda nemusí obávať nijakých nepriateľov, lebo mäso koaly je takmer nejedlé.

Emu hnedý – dosahuje výšku až meter osemdesiat. Má silné, veľmi dlhé nohy a je teda výborným bežcom. Jeho krídla sú malé, a preto nevie lietať.

Kengura sivá – najznámejší austrálsky živočích. Stavbu tela má uspôsobenú na skákanie, ktoré ju vlastne preslávilo. Jej mláďatko musí po narodení niekoľko mesiacov stráviť v matkinom vaku.

Kazuár veľkoprilbý – veľký nelietajúci vták, ale zato vynikajúci bežec. Podobá sa emu, je však väčší a ťarbavejší. Na hlave má rohovinový hrb v tvare prilby, ktorý ho chráni, keď si kliesni cestu hustým lesným porastom.

Vtákopysk divný – je akoby krížencom viacerých zvierat: je síce cicavec, ale kladie vajíčka, kožuch má ako vydra, chvost ako bobor, zobák a nohy ako kačica a ostrohy ako kohút.

Vakovlk tasmánsky – je najväčším mäsožravým vačkovcom, môže dosiahnuť dĺžku až 1,3 metra. Loví najmä v noci a prežíva v malých skupinách v odľahlých oblastiach. Donedávna sa myslelo, že je vyhubený.

Kusu líškovitý – žije v najhustejších austrálskych lesoch. Je veľký ako mačka a elegantný ako veverica. Vďaka svojmu chytavému chvostu je schopný visieť na konároch a robiť neuveriteľné akrobatické kúsky. Diabol tasmánsky – za svoje pomenovanie vďačí povere, že je agresívny. V skutočnosti je však diabol tasmánsky veľmi milé a spoločenské zviera, hoci je schopné prehrýzť svojimi zubami aj železný drôt.
Labuť čierna – napriek tomu, že je výborným letcom, na rozdiel od ostaných labutí nie je sťahovavá. Mláďatá sú po vytiahnutí sivé a trvá im aspoň tri roky, kým nadobudnú elegantnú čiernu farbu.

Orol klinochvostý – patrí medzi najväčšie orly na svete. Vysoký je takmer meter a jeho krídla majú rozpätie dva a pol metra. Takmer vyhynul a dnes žije iba v najodľahlejších a najneprístupnejších miestach.
ULURU

Austrálski aboriginskí obyvatelia nemali a ani nemajú životnú potrebu stavať veľkolepé stavby pre ich posvätné obrady ako väčšina ostatných ľudí, pretože majú veľkolepé prírodné pozoruhodnosti. Jedna z takýchto pozoruhodností je aj skala Uluru, ktorá sa stala svetoznámou ako symbol srdca Austrálie. Pre Aboriginov žijúcich v západných púštiach, Uluru ("obrovská tľapka) znamená viac než len miesto návštevy . Pre nich je to najposvätnejšie miesto v Austrálii. Skoro každý znak vetrom ošľahanej tváre skaly má mytologické spojenie. Prameň a jaskyne v základoch skaly sú uctievané ako miesta označujúce križovatku neviditeľných chodníkov vytvorených duchovným životom ich predkov na ich potulkách cez krajinu za hľadaním vody a potravy. Stopy Mala (zajaca wallaby), Kunija (neškodný had) a Liru (jedovatý plaz) sa tu všetky zmiešavajú. Takáto viera je vyjadrená v symbolických kresbách na skalách uchovaných v jaskyniach v okolí skaly.

Pre neaboriginských obyvateľov Austrálie obrovská kamenno – piesčitá skala , 9.4 km v obvode, má špeciálny význam. Tísice navštevujú Severné Teritórium každý rok , aby videli Uluru využitím ich základne, modernej dediny Yulara, postavenej špeciálne pre turistov a starostlivo umiestnenej 20 km od samotnej skaly.

Vidieť Uluru pri západe slnka v bezvetrí cez zimu ako sa mení z lososovo ružovej na tehlovú červenú a potom na silno fialovú a potom späť za úsvitu je hlavná turistická atrakcia. Pre najzdatnejších je tu možnosť vyliezť na skalu po strane, ktorá má tvar plastu medu, skôr než bude príliš horúco. Majú možnosť vidieť plochú, riedko zarastenú krajinu rozkladajúcu sa míle a míle vo všetkých smeroch. Kompletná prehliadka skaly trvá okolo 4 hodín.

Skala je len 348 metrov vysoká, ale vyzerá omnoho väčšia, pretože rastie skoro vertikálne z okolitej krajiny. Dôvody pre toto sú jasné . Usadeniny, z ktorých sa skladá skala i okolitá krajina boli uložené na začiatku Kambria (540 miliónov rokov dozadu) ako sled pieskovcov a kôp. Tieto sa stali silno zatmelené počas Paleozoickej doby, keď pohyb zemskej kôry ich deformoval . Zatmelenie horniny bolo nerovnomerné a niektoré časti boli odolnejšie voči erózii než ostatné.

Uluru je jedno z takýchto odolných miest. Dnes časti horniny v Uluru sú veľmi príkro sklonené a pretože sa rôznia trochu v tvrdosti, strmé horniny zreteľne vystupujú na zvetraný povrch skaly. Skupina 36 kupolovitých skál nazývaných Katatjuta (znamená mnoho hláv), alebo Olgas 26 kilometrov na západ od Uluru, sú ďaľšie podobné miesta horniny približne rovnakého veku ako Uluru, ale tieto nie sú príkro naklonené. Ich povrchy sú zjazvené hlbokými priepasťami utvorenými eróziou pozdĺž vertikálnych zlomov nazývaných kĺby.

Nie je známe ako dlho tieto skaly sú vystavené erózii, ale musí to byť najmenej 300 miliónov rokov. Pohyb vetra, pieskové závany a dažďová voda počas tejto dlhej doby zmenili tvar povrchu týchto odolných miest a rozvrhli úlomky do okoloia menej odolných skál obklopujúcich tieto. Toto im dalo vzhľad monolitov vyrastajúcich z roviny.

Prvý Európan, ktorý sa vyšplhal na Uluru bol juhoaustrálsky zememerač William Christie Gosse, ktrorý objavil skalu v 1873. Pomenoval ju podľa juhoaustrálskeho premiéra Sira Henryho Ayersa; aboriginský názov Uluru je teraz upredňostnovaný. Územie bolo uznané za národný park v roku 1950. Bolo zlúčené s Olgas pod Severoteritórne parky a rezervácie v 1958. A znovu reorganizované ako Národný park – Uluru pod Národnými parkami a WILDLIFE SERVICE v 1977. V októbri 1985, vlastníctvo Uluru bolo vrátené pôvodným vlastníkom, Yankutjatjatura a Pijantjatjara ľuďom, ktrorí ju opäť prenajali federálnej vláde na 99 rokov a tak môže pokračovať ako národný park. Aboriginskí vlastníci dostali nájomné a majú kľúčovú rolu v riadení parku. Mnoho posvätných oblastí pre Aboriginov je uzatvorených pre turistov.

ZOZNAM SVETOVÉHO DEDICSTVA

Nasledujúce austrálske miesta sú na zozname svetového dedičstva, dátum ich zápisu je uvedený v zátvorke.

Veľký bariérový útes (1981), rozkladá sa 200 kilometrov pozdĺž východného pobrežia Queenslandu a skladá sa z približne 2900 jednotlivých útesov: poskytuje život 300 druhom koralov a viac než 1500 druhov rýb.

Kakadu – národný park ( časť I,1981; časť II, 1987; časť III, 1992): nachádza sa v Severnom Teritóriu, 120 km východne od Darwinu, pôsobivá dažďová krajina a vodopády, vzbudzujúce úctu skalnaté OUTCROPS, hojnosť divej zveri vrátane sladkovodných a morských krokodíloch, bohatstvo aboriginského skalnatého umenia.

Oblasť Willandra Jazier (1981): okolo 3700 km2 v západnom Novom Južnom Walese; obsahuje systém Pleistocénskych sladkovodných jazier, 100 000 ha rozsahu, skamenená krajina všeobecne upravovaná of konca Pleistcénu, veľmi význačné archeologické pozostatky, ktoré zahŕňajú 30 000 rokov staré kostry muža pokrytého čerstvým OCHRE pred pohrebom a čiastočné spopolnené pozostatky mladej ženy datované 26 000 rokov dozadu – najstaršie známky spopolnenia na svete. Rôzne kamenné artefakty sú 30 000 – 40 000 rokov staré.

Lord Howe skupina ostrovov (1982): mimoriadne krásne ostrovy so susednými korálovými útesmi v Južnom Pacifiku, asi 7000 km severovýchodne od Sydney.

Austrálske východopobrežné mierné a subtropické parky (1986): tieto územia dažďových pralesov pozdĺž dĺžky pobrežia Nového Južného Walesu a vrátane rôznych národných parkov, prírodných rezervácii a rastlinných chránených oblastí, starajúcich sa o ukážku mokrých a suchých prispôsobených lesov a dramatickej horskej scenérie.
Uluru – národný park (1987): v Centrálnej Austrálii, približne 1420 km južne od Darwinu, tento park obsahuje najväčší skalný monolit na svete Uluru (Ayers rock) – a ďaľšie druhy pôsobivých mnolitov nazývaných Katatjuta (The Olgas) : vlastníctvo je v rukách zástupcov tradičných Aboriginských majiteľov pôdy ako oblasť, okrem existujúceho veľkého turistického záujmu, je pre Aboriginov kultúrné a náboženské miesto.

Vlhké trópy v Queenslande (1988): celá oblasť 899 000 ha obsahujúcich 13 z 19 čeľadí primitívne kvitnúcich rastlín , najvyššia rozmanitosť živočíchov v Austrálii a veľa znakov pozoruhodnej prírodnej krásy.

Žraločia zátoka (1991): táto oblasť v Západnej Austrálii pokrýva územie o rozlohe 21 973 km2 bohatých na flóru i faunu; za povšimnutie stojí jej prírodna krása a rozmanitosť mora a suchej zeme.

Tasmánska divočina (časť I,1982; časť II,1989): oblasť o rozlohe 1 374 000 ha sa skladá z Cradle pohoria, Národný park jazera St. Clair, Franklin – Lower Gordon divoké rieky a Juhozápadný park , jeden z posledných svbetových zostávajúcich miernych oblastí divočiny. Obsahuje pôsobivé scenérie a je populárny medzi turistami, horolezcami, jaskyniarmi a kanoistami.

Fraserove ostrovy (1992): umiestnené mimo pobrežia Queenlsandu, je to najväčšia piesčitá zem na svete, rozkladajúca sa viac než 120 km do dĺžky s celkovou rozlohou 166,283 ha.
VELKÝ BARIÉROVÝ ÚTES

Veľký bariérový útes je najväčší zo súčasných útesových celkov, zaberajúci pevninský šelf severovýchodnej Austrálie zo vzdialenosti 2 300 km a vyše 14 stupňov šírky medzi mysom Yorkom na severe a Elliot Island na juhu. Útesová voda prekračuje 230 000 km2 v rozlohe a s takmer 9% celkového územia pokrytého útesmi alebo útesovými plytčinami. Útesové okruhy sa skladajú z 2900 jedinečných útesov, ktoré zahŕňajú 750 okrajových útesov pripevnených k pevnine. Veľký bariérový útes má aj jeden neporovnateľný rekord v histórii Zeme, zmena morskej hladiny, popis oceánu, tektonické zmeny a biologická evolúcia.

Hlavné oblastné rozdiely pozdĺž Veľkého bariérového útesu sa vyskytujú aj tu. Severná oblasť utvára úzky šelf, nie širší ako 50 km, význačný stuhovými útesmi na okraji pevninského šelfu na juh až ku Cairns. Takéto stuhové útesy sú vyše 25 km dlhé, ale zriedkavo širšie než 500 m a sú zvyčajne oddelené úzkymi priesmykmi. Za stuhovými útesmi, pevninský šelf je porozhadzovaný veľkými platformami vyše 25 km cez.

Ďaľší juh, ako rozšírený pevninský šelf, Veľký bariérový útes zaberá len vonkajšiu tretinu šelfu, s útesmi formujúcimi rozhádzané čiary alebo oblúkovo orientované smerom na juhovýchod . Tam sa nenachádzajú žiadne stuhové útesy v centrálnej časti Veľkého bariérového útesu.

Na juh opäť rozšírený pevninský šelf do okolia 300 km a obrovské útesy Pompey a Swain complex zaberajú vonkajší breh. Južná časť Veľkého bariérového útesu sa skladá z Kozorožcových a Bunkerových útesov, ktoré uzatvárajú reťaz 22 útesov a 11 plytčín . Mnoho z týchto sú pokryté vegetáciou, najviac známe sú ostrovy Heron a One Tree.

Humánno – Geografická Sféra

2.1 POLNOHOSPODÁRSTVO

Napriek veľkému rozvoju baníctva a továrenskej výroby po roku 1940, prosperita vo väčšej časti krajiny pokračovala vzhľadon na zvyšujúci sa počet dobytka, oviec atď. Vidiecky priemysel bol vžitý už v dňoch prvého osídlenia, keď prvé španielské ovce merino boli privezené z Južnej Afriky. Priemysel bol významným faktorom v austrálskej ekonomike a jej historickom vývoji. Austrália je v súčasnosti hlavným svetovým producentom a vývozcom vlny, obzvlášť jemnej merino, aj keď príjem z vývozu vlny je teraz menší než jedna desatina z celkového príjmu krajiny. Na začiatku 90 – tych rokov bola ročná produkcia vlny 731 300 metrických ton, reprezentujúc okolo 15 percent hodnoty produkcie fariem, a celkove o 28 percent menej ako na konci 80 – tych rokov. Približne jedna polovica z celkovej produkcie vlny v krajine je vyrobená v Novom Južnom Walese a Západnej Austrálii.

V minulosti, premnoženie králikov prekážalo zvyšovaniu počtu oviec kvôli zháňaniu krmiva na spasenej zemi. Aj keď zajace sprevádzali prvé lodstvo, ktoré dorazilo do Austrálie v roku 1788, ich prvý významný príchod sa vyskytol až v roku 1859 u farmára Thomasa Austina. Lodná preprava dvoch tuctov divokých zajacov bola uvoľnená na jeho majetok blízko Geelongu, vo Viktórii. V medzi troch rokoch zajace predpokladali časť možných škodcov. Následne sa zajačia populácia odhadovala na 500 miliónov , alebo okolo päťdesiatkrát viac ako ľudskej populácie v Austrálii. Vírusová choroba myxomatosis, ktorá postihuje králikov bola predstavená v roku 1936 a dokázala efektívne kontrolovať populácia 20 rokov. Zajačia populácia potom očividne zvýšila a predstavuje ekonomický a rozvojový problém aj dnes.

Queensland je vedúcim štátom v chove dobytka, obsahujúc viac než dve pätiny z celkového počtu 23.9 milióna kusov žijúcich v Austrálii. Krajina produkuje aj dobytok na mäso aj na mlieko. Mlieko je hlavne sústredené vo Viktórii a Tasmánii. Na zavlažovanie musia myslieť v oblastiach, kde sa pestuje ovocie a vyrába mlieko. V niektorých oblastiach sa začína zvyšovať počet hrozieb salinizácie pôdy. Experimenty s biotechnológiami môžu znížiť vplyv salinizácie a použitím drahých vodných zdrojov.

Aj keď len 6 percent celkového územia Austrálie je využívané na výrobu a pestovanie plodín, tieto oblasti majú veľký ekonomický význam. Pšenica zaberá územie 45 percent obrábanej pôdy a ostatné obilie zaberá 25 percent pôdy. Väčšina pšenice sa pestuje v juhovýchodných a juhozápadných oblastiach krajiny. Ročná produkcia na začiatku 90 – tych rokch bola 15 miliónov metrických ton. Ovos, jačmeň, raž, seno a ďalšie plodiny sú tiež veľmi dôležité. Ryža a bavlna sa pestujú v Murrumbidgee zavlažovanej oblasti (Nový Južný Wales) a v Severnom Teritóriu. Produkcia cukrovej trstiny sa obmedzuje na úrodné pobrežné okraje Queenslandu a územia rieky Richmond na severe Nového Južného Walesu. Okolo 29.3 miliónov metrických ton cukrovej trstiny sa vyprodukovalo na začiatku 90 – tych rokov. Mnoho druhov ovocia sa pestuje v Austrálii vrátane grapefruitov, pomarančov, jabĺk, banánov, hrušiek, ananásov, broskýň a nektariniek. Hlavné oblasti produkcie vína sú Barrosa Valley v Južnej Austrálii, Hunter Valley, Nový Južný Wales a severovýchodných, južných a západných oblastiach Viktórie. Zvláštne druhy hrozna rastú v Murray Valley a využívajú sa na výrobu hrozienok.

Lesy pokrývajú približne 14 percent Austrálie. Hlavné oblasti pokryté lesom sa nachádzajú v pobrežných oblastiach a v páse vysočín na západe, skladajúc sa hlavne z eukalyptov, tvrdého dreva. Drevo eukalyptu je široko používané na výrobu papiera a nábytku. Jarrah a Kari rastú v Západnej Austrálii sú význačné pre ich trvanlivosť dreva. Queenslandský javor, orech a ružové drevo sú cenené ako kvalitné nábytkové drevo. Jedna štvrtina lesov sú stále uchovávané v štátnych rezerváciach. Kvôli nedostatku ihličnatých lesov, Austrália musí dovážať veľké množstvá ľahkého dreva. Štátne, federálne a súkromné borovicové lesy boli zriadené, aby pomáhali prekonať tento nedostatok zvyšovaním početných miest Monterey borovíc.
Austrálske vody obsahujú veľké množstvo morských živočíchov, ale ročný úlovok je pomerne malý – 227 300 metrických ton na začiatku 90 – tych rokov. Viac než 85 percent ročnej ceny vyvezených rybích produktov je vyrobených z šelfových rýb, hlavne z hrebenátiek, garnátov, homárov, ustríc. Morské ryby sa predávajú vrátane žralokov, tuniakov, pramíc. Perly a lastúry sa zberajú pri východnom pobreží od roku 1800. Darwin, Broome a Švrtkový ostrov sú hlavné perlové centrá, ale pestované perly sú teraz viacej významné. Perlový priemysel je dominantný japonsko – austrálskymi odvážlivcami. Austrália bola hlavným veľrybím národom až do roku 1970, keď súhlasila so zastavením veľrybích činností a v spolupráci s medzinárodným úsilim udržiavaním veľrybej populácie.

Hlavné medzinárodné faktory vplývajúce na svetové nároky poľnohospodárských plodín rast populácie, rast ekonomiky a cesta, v ktorej rastie ekonomika a príjem je rozmiestnený vo svetovej ekonomike. Na dodávacej strane, poľnohospodárska a obchodná politika hlavných výrobcov a konzumentov poľnohospodárskych plodín ako USA, EU, Japonsko, Rusko a Čína, hrajú kľúčovú rolu v určovaní nie len svetovej produkcie, ale aj obchodných modeloch.

Rast svetovej populácie by sa mal v najbližšej dekáde spomaliť a preto sa očakáva len malý účinok na nároky na jedlo a poľnohospodárske plodiny. Rýchlosť rastu svetovej ekonomiky sa snaží hlavný vplyv na rast požiadaviek poľnohospodárskych plodín. Zmena v rýchlosti ekonomického rastu o jedno až dve percentá môžu spôsobiť 10 percentnú zmenu v priemernej hodnote svetových poľnohospodárskych cien.

Svetový model rozloženia príjmov je ďalší dôležitý faktor vplývajúci na nároky poľnohospodárskych komodít. Spotrebitelia v rozvojových krajinách utrácajú viac na extra príjmy na jedlo než ľudia v rozvinutých krajinách. Mnoho rozvojových krajín zažilo značný vzostup v príjmoch počas 70 – tych rokov 20. storočia, kvôli zvyšujúcemu sa príjmu z vysokých cien oleja. Toto viedlo k značnej expanzii v poľnohospodárskom dovoze týchto krajín. Naopak, na začiatku 80 – tych rokov rozvojové krajiny utrpeli od vysokých svetových úrokových sadzieb a následné vážne vonkajšie problémy s dlhmi. V tomto období, príjem bol prenesený na rozvinuté krajiny a toto príjmové rozloženie malo negatívny vplyv na rast nárokov na poľnohospodárske plodiny, ktorý bol spôsobený svetovou ekonomickou recesiou na začiatku 80 – tych rokov.

Japonsko je zďaleka hlavným austrálskym poľnohospodárskym obchodným partnerom, pohlcujúc 22 percent všetkých produktov vyrobených na farmách v roku 1989. Druhý najdôležitejší dovozca austrálskych produktov z fariem je USA, spotrebujúca tesne pod 9 percent austrálskeho exportu. Ďalšie významné trhy sú v Rusku, Číne, Saudskej Arábii a Egypte. Len jeden európsky národ – Taliansko – sa radí medzi 10 najdôležitejších austrálskych trhoch. Tento fakt poukazuje na teatrálnu podstatu meniaceho sa modelu expotrných trhoch. Pred dvadsiatimi rokmi skoro dve tretiny austrálskeho farmárskeho vývozu bolo určených do Veľkej Británie a Európy.

V ďalšom období sa očakáva 4 percentný ročný nárast nárokov na jedlo v Juhovýchodnej Ázii, pričom sa očakáva len 2 percentný rast ázijskej produkcie jedla. Geografická pozícia Austrálie znamená, že je ideálne situovaná, aby nahradila veľkú časť predpokladaného rastúceho ázijského trhu, ale bude to tvrdý boj, lebo okrem Austrálie si chce získať tento trh aj Nový Zéland, Južná Afrika, Kanada a USA.

2.1 PRIEMYSEL

Ako skončila Druhá svetová vojna v roku 1945, predstavenie nových priemyselných technológii a rozvoj už existujúcich spôsobilo následnú expanziu aktivít v priemysle v Austrálii. Na začiatku 90 – tych rokov priemysel prispel 15 percentami do hrubého domáceho produktu a priemyselné firmy spolu zamestnávali 14 percent pracovnej sily. Základné odvetvia priemyselného sektoru hodnotou výroby sú hutníctvo a jeho produkty, potravinárske výrobky, dopravné vybavenie, strojárstvo, chemický a jeho produkty, textilný, drevársky, papiernický a tlačiarenský priemysel.

Priemyselné závody sú sústredené v Novom Južnom Walese (hlavne v Sydney a Newcastle) a Viktórii (okolie Melbourne). Nový Južný Wales je významný produkciou železa, ocele, stíhačiek, stavbarenským vybavením, syntetickými vláknami, eloktronickým vybavením, elektrické káble, ropy a jej výrobkov. V Melbourne, priemyselné aktivity zahŕňajú strojárenský priemysel, pričom vyrábajú stroje, motorové vozidlá, Tiež je významným centrom potravinárskeho a textilného priemyslu. Geelong, pri Melbourne je známy pre jeho továrne spracujúvajúce vlnu. Južná Austrália je tradičným vidieckym a poľnohospodárskym centrom, po roku 1950 sa rozvinuli niekoľké dôležité priemyselné centrá., vrátane Adelaide a Whyalla. Brisbane a Townsville v Queenslande majú významné továrne. Tasmánsky priemysel, podporovaný lacnou elektrinou z hydroelektrárni zahrňuje továrne spracujúce zinok, papier a veľké cukrárenské továrne, Hobart a Lauceston sú hlavné priemyselné centrá.

Ťažobný priemysel je dlhodobo dôležitý faktor v sociálnom aj ekonomickom raste Austrálie, a tiež sľubuje veľa do budúceho rozvoja krajiny. Objavy zlata v 50 – tych rokoch 19. storočia boli zodpovedné za prvú vlnu prisťahovalcov a usadenie obyvateľstva viac vnútrozemí. Dnes je Austrália sebestačná vo väčšine nerastov, ktoré majú ekonomický význam a v niekoľkých prípadoch aj vedie svetovú tabuľku v produkcii týchto minerálov.

Priemerná ročná produkcia uhlia, ropy, zemského plynu a kovov bola ohodnotená na približne 12.4 miliárd dolárov na začiatku 90 – tych rokoch. Metalické kovy zahrňajú viac než dve pätiny všetkého, so zlatom a železnou rudou najvýznamnejšími súčasťami. Západná Austrália mala najväčší podiel celkovej produkcii kovov, hlavne metalických kovov. Austrália zahrňuje 11 percent svetovej produkcie zlata; okolo troch štvrtín národného produktu (240,000 kg/7,720,000 trojských uncí priemerne za rok) je vyťažená v Západnej Austrálii, hlavne blízko Kalgoorlie. Väčšina zlata je vyvážaná do Singapuru, Japonska, Švajčiarska a Hong Kongu. Austrália je tiež najväčším svetovým producentom diamantov, produkujúc dve pätiny celkovej svetovej produkcie. Ročná produkcia dosahuje 42 miliónov karátov na začiatku 90 – tych rokoch, väčšina z veľkých Argyle diamantových baní v oblasti Kimberley v Západnej Austrálii- Okolo 95 percent austrálskej produkcie železnej rudy sa ťaží v Západnej Austrálii, hlavne v oblasti Pilbara. Zásoby železnej rudy existujú aj v Iron Knob v Južnej Austrálii; na Cockatoo ostrove v Yampi Sound mimo Západnej Austrálii; v severnej Tasmánii; a v Gippsland vo Viktórii. Skoro všetká produkcia železnej rudy je vyvážaná; Austrália je hlavným dodávateľom železnej rudy pre Japonsko. Ďalej sa taktiež vyváža do Číny, nemecka, Južnej Kórey a Taiwanu.
Austrália je najväčším producentom bauxitu a štvrtým najväčším producentom hliníka. Hlavné bane na bauxit sú umiestnené na juh od Perthu v Západnej Austrálii a v Severnom Teritóriu na Gove Peninsula. Dôležité bane na urán sú v Severnom teritóriu (Ranger Mine) a Olympic Dam v Južnej Austrálii. Všetok urán je vyvážaný. Čierne uhlie sa ťaží hlavne v Novom Južnom Walese a Queenslande. Hnedé uhlie naopak vo Viktórii, kde sa uhlie využíva na výrobu elektriny. Ďalšie dôležité minerály sú nikel, produkovaný v Kalgoorlie. Meď sa ťaží v Mount Lyell v Tasmánii, Mount Isa v Queenslande a Tennant Creek v Severnom Teritóriu. Zinok – v Broken Hill v Novom Južnom Walese. Mangán – Groote Eylandt v Severnom Teritóriu. Titán je odkrývaný z plážového piesku v južnom Queenslande, Novom Južnom Walese a Západnej Austrálii. Queensland, Nový Južný Wales a Tasmánia sú hlavnými producentmi cínu. Ropa bola objavená v Západnej Austrálii, v južnom Queenslande a blízko Bassovho prielivu. Celková ročná produkcia na začiatku 90 – tych rokoch bola okolo 190 miliónov barelov. Zemný plyn je tiež vyťahovaný z podzemia, s ročnou produkciou 23.6 miliárd kubických metrov.

Na začiatku 90-tych rokoch okolo 90 percent austrálskej energie bolo vyrábaných v tepelných elektrárňach, hlavne z čierneho a hnedého uhlia. Krajina má tiež niekoľko vodných elektrárni, významne sú v Snežných horách (zásobujú Canberru, Melbourne, Sydney) a veľký počet malých elektrárni v Tasmánii.Ich ročná produkcia je spolu 150 miliárd kilowatthodín. Zemný plyn sa využíva na kúrenie v domoch a varenie. Austrálský výskum študuje možnosti využitia solárnej a veternej energie.

2.3 OBYVATELSTVO

Austrália má 19.6 milióna obyvateľov a ročný prírastok sa pohybuje okolo 1.2 percenta a to len vďaka ázijským prisťahovalcom. Hustota zaľudnenia je jednou z najmenších na svete a najmenšia medzi vyspelými štátmi. Vysoká životná úroveň spôsobuje dlhovekosť obyvateľov a priemerná dĺžka života mužov je 74 rokov, kým svetový priemer je len 64 rokov. Ženy sa dožívajú v priemere 80 rokov a ďaleko presahujú svetový priemer – 68 rokov. Vekové zloženie obyvateľstva v roku 1991 – 21.7 percent tvorili deti od 0 – 14 rokov, 62.7 percent od 15 – 64 rokov a nad 60 rokov 15.6 percent. Gramotnosť je veľmi vysoká až na niekoľko Aboriginov sú všetci ľudia vzdelani – 99 percent. Počet obyvateľov na jedného lekára je 438. Náboženské zloženie obyvateľstva je poznačené vývinom obyvateľstva – kresťania tvoria 73.0 percenta, z toho 26.1 percent sú katolíci, anglikáni tvoria 23.9 percenta a ostaní 23 percent. Bez vyznania je 12.7 percenta. Do Austrálie prenikli s ázijskými prisťahovalcami i rôzne náboženstvá. Etnická štruktúra – belosi tvoria 95.2 percent, pôvodní obyvatelia 1.5 percenta a Aziati 1.3 percenta, ostaní 2 percenta.

Historický vývin obyvateľstva Asi pred 60 000 rokmi bolo na celom svete chladnejšie ako dnes. Na miestach, ktoré sa teraz pýšia slnečnými plážami, padal niekedy aj sneh. Asi štvrtina všetkého zemského povrchu bola pokrytá ľadom – dnes zakrýva ľad len jednu desatinu. Oceány boli plytkejšie. Šestdesiat kilometrov, ktoré dnes oddeľujú Áziu od Severnej Ameriky, ešte nezaplnilo Beringovo more.

Prví Austrálčania, pôvodní obyvatelia, anglicky nazývaní Aborigines, prišli do Austrálie, keď bolo more asi o stodvadsať metrov plytšie, ako je dnes. V tej dobe ešte neboli morské priestory medzi Áziou a Austráliou tak široké. Sumatru a Jávu spojovala s Áziou zem. Ostrov Timor bol vtedy k austrálskemu kontinentu bližšie, než jeTasmánia dnes.

Pokiaľ je známe, prišli pôvodní obyvatelia z Ázie. Zrejme sem prichádzali postupne. Pomaly sa presúvali cez úzke more a ostrovy, niektorí sa usadili v Indonézii, iní došli až do Austrálie. Prvé skupiny sa dostali do Austrálie pravdepodobne pred viac než 50 000 rokmi a posledné skupiny pred menej než 5 000 rokmi.

Nová Guinea a Austrália vtedy ešte spolu súviseli, a je preto pravdepodobnejšie, že sa obyvatelia vylodili bližšie západnemu pobrežiu dnešnej Guiney než v dnešnej Austrálii. Mapu tej veľkej zeme by dnes málokto spoznal, pretože po väčšinu ľudského osídlenia ležalo pobrežie Austrálie daľeko od dnešných pláži a mysov. Rieky ako Labutia rieka, Yarra, Brisbane a Burdekin pretekali tými istými údoliami ako dnes, ale boli dlhšie a tiekli ďalej za miesta, kde dnes vtekajú do mora. V tých dávnych dobách boli takmer všetky ostrovy, ležiace dnes v rozmedzí šesťdesiatich kilometrov od pobrežia, spojené s pevninou. Kto sa chcel dostať do Tasmánie, nepotreboval k tomu loď.

Prístavy, ktoré dnes poznáme, ležali ďaleko od pobrežia. Napr. cesta z Darwinu by trvala možno aj týždeň. Do Tasmánie sa pôvodný obyvateľ mohol z dnešnej pevniny dostať pešo, aj keď musel prebrodiť niekoľko riek. Mohlo ísť aj na dnešnú Novú Guineu, ktorá bola súčasťou Austrálie.

Keď sa prví Austrálčania dostali ďaleko na juhovýchod a k najväčším vrchom kontinentu, ktorý príliš vysoké hory nemá, videli na jej vrchných svahoch i v lete sneh. V strednej Austráli boli noci chladné a v lete nebolo tak teplo. Jazerá strednej Austrálie boli omnoho lákavejšie, lebo mali sladkú vodu a ich ryby, mušle, vodní vtáci a rastliny poskytovali potravu mnohým ľudom.

Asi pred 30 000 rokmi, keď sem dorazili po súši prví Austrálčania, boli v Tasmánii dokonca ľadovce. Tasmánskym polostrovom vtedy končil všetok obydlený svet. Tunajší obyvatelia žili najjužnejšie zo všetkých ľudí sveta, pretože chladnejšie oblasti Južnej Ameriky a dokonca i teplejšie časti neboli osídlené. Osídlený nebol v tej dobe ani Nový Zéland.

O ich živote pred dvesto rokmi toho dnes vieme oveľa viac než o ich živote pred 10 000 rokmi, ale mnoho z ich zvykov sa zachovali.Austrálčania boli ľudia kočovní, i keď sa kraj od kraja líši, ako ďaleko a často sa vydávali na cestu. V celej Austrálii nežila za ich časov zrejme jediná skupina ľudí, ktorá by sa zdržovala dlhšie než pol roka na jednom mieste. Austrálčania si obyčajne neuskladňovali potravu, ale aspoň nie vo veľkom množstve, nechovali zvieratá a nepestovali rastliny. Putovali naľahko a nosili so sebou iba málo majetku. Vedeli si splietať dômyselné siete a vaky, ale keď sťahovali tábor, nosili so sebou obyčajne iba veľmi málo veci. Malé deti prenášali často na chrbte a vo vakoch vyrobených z klokanej kože. V chladnejších krajinách si dokázali obratne ušiť kožuch z desiatky koží vačíc.
Žili veľmi prostým spôsobom, ale vlastnili jeden silný nástroj-oheň. Keď sťahovali tábor, brali si so sebou obvykle horiaci alebo tlejúci kus dreva,aby nemuseli znovu zakladať oheň trením kúskov dreva alebo kameňa. Oheň využívali takmer ku všetkému. V zime sa zohrievali tým, že spali medzi malými ohníkmi, a v lete zaháňali dymom z ohňa komáre. V rovinatých oblastiach obratne využívali dym k tomu, že ním dávali vzdialeným priateľom znamenia, kde sa presne dostali. Taktiež zapaľovali ohne, aby nadháňali zver k čakajúcim lovcom. V horúcom popole z ohňa si pripravovali mäso, ryby a tiež niektoré rastliny. V príslušných ročných obdobiach zapaľovali krovie a suchú trávu, aby sa im ľahšie putovalo krajom alebo aby po dažďoch mohla ľahšie vyrásť nová tráva. V niektorých krajoch úplne zmenili trvalým vypaľovaním rastlinstvo. A je dosť pravdepodobné, že mnohé z trávnatých oblastí tak vznikli ich zásluhou.

Najprepychovejším obydlím boli pre nich prosté chatrče. Pri jazere Condah na zvlnených pláňach západnej Viktórie stáli zhluky kamenných chatrčí s jednou miestnosťou, so stenami asi meter vysokými, so strechami z rákosia, s dvernými otvormi, ale bez dverí. V takých chatrčiach sa ľudia museli ustavične krčiť. V suchom vnútrozemí spávali pôvodní obyvatelia obvykle pod šírym nebom za nízkou kôpkou chrastia alebo olistených konárov, ktoré ich chránili pred zimným vetrom.

Skoro na celom kontinente bývali Austrálčania nahí. Chodili s nepokrytými hlavami a bosí, a len vnútrozemských púšťach mávali niekedy v horúcom piesku na nohách sandále. V chladnejšej Tasmánii si natierali telá živočíšnym tukom, aby nepociťovali zimný chlad. Najväčšie umenie však dosiahli, keď si pred obradmi pomaľovali svoje nahé telá. Niektorí k tomu používali červený a biely íl a oker – železité hlinky nazbierané v oblastiach ložísk železných rúd – a naviac sa zdobili vtáčimi perami a niekedy i náhrdelníkmi zo zvieracích zubov. Ich skalné rytiny, rezbárske práce a maľby sa dočkali väčšieho obdivu kritikov v 20. než v 19. storočí. Pokiaľ sa dá civilizácia posudzovať i podľa pôsobivého symbolického umenia, tak si mnohé austrálske kmene zaslúžia vysoké ocenenie.

Niektorí z historikov, ktorí sa zaoberajú dejinami dávnych vekov, dospeli nedávno k názoru, že Austrálčanov bolo na tomto kontinente milión. Pokiaľ je tento odhad správny, je zrejmé, že tak veľké množstvo ľudí muselo pri spôsobe života založeného výhradne na obyčajnom love a zberu potravy žiť veľmi obyčajne. Podľa iného, staršieho názoru, žilo však v dávnych dobách v Austrálii pôvodných obyvateľov necelých 500 000, dokonca snáď len 250 000, a potravy pre tak malý počet ľudí tu bolo až na dlhšie obdobie sucha viac než dosť.

Nárast populacie mal svoje prirodzené obmedzenia. Tak napríklad matky kojili deti až do ich troch rokov, čo často bránilo k ďaľšiemu otehotneniu. Počet obyvateľstva obmedzoval i fakt, že sa len málokedy dožil päťdesiatky. A veľkým strátam dochádzalo i v častých bojoch.

Začiatok konca kľudného života, aký tu viedli pôvodní obyvatelia, zvestovala malá loď brázdiaca divoké more pri južnej Afrike. V roku 1486 oboplávala prvá portugalská loď mys Dobrej nádeje, a tak otvorila novú cestu k Indii, ktorá bola obchodnou Mekkou tej doby, a zvestovala blížiacu dobu, kedy Európania dorazia do všetkých prístavov a údolí Ázie i blízkych ostrovov. Okolo Južnej Ameriky sa potom vydávalo do Indie, Japonska, Číny, na Jávu, Sumatru a Timor mnoho európskych lodí – portugalských, holandských a neskôr i britských a francúzskych – a odvážalo odtiaľ náklady korenia, čaju, porcelánu, santálového dreva a iného tovaru. Niekoľko málo z tých lodí sa priblížilo k austrálskym brehom a iste ich spozorovali i pôvodní obyvatelia, ktorí sa pohybovali okolo pobrežia.

Prvých z Európanoch snáď spozorovali Austrálci Portugalcov. Portugalsko si vybudovalo v roku 1516 malé opevnenia v Timore a severozápadné monzúny občas zahnali niektorú ich loď na dohľad od ostrovov alebo pobrežia severozápadnej Austrálie. Mnoho moreplavcov, holandských aj portugalských, sa plavili okolo austrálskych brehov, ale videli len piesočnatú a suchú zem. S nahými domorodcami sa ťažko dalo obchodovať a nemali pre nich žiadny vzácny tovar.

Východné pobrežie Austrálie, obrátené k Tichému oceánu, je vľúdnejšie než západné. Prvý, kto oboplával celé pobrežie bol pravdepodobne britký moreplavec James Cook. Vyplával z Anglicka v roku 1768 s príkazom, ktorý sa takmer rovnal úlohe, akú o dvesto rokov neskôr dostali muži, ktorí mali pristáť na Mesiaci. V sobotu ráno 3. Júla 1769 mal byť na ostrove Tahiti najpresnejšími pozorovacími prístrojmi sledovaný rýchly prechod Venuše cez Slnko, vzácny jav, z ktorého chceli Angličani po prvykrát vypočítať základný astronomický údaj, vzdialenosť Slnka od Zeme.

Z Tahiti odplával k Novému Zélandu, vtedy už objavenému Holanďanmi, a keď neskôr preskúmaval neznáme moria na severozápad odtiaľ, objavil v apríli 1770 pobrežie Austrálie. Zem, ktorú vtedy zbadal, ležala blízko dnešných hraníc Viktorie a Nového Južného Walesu. A keď sa za jasného počasia plavil okolo pobrežia, uvidel, ako tam z veľkých ohňov stúpa dym, a zistil, že zem za tými bielymi piesočnatými brehmi je osídlena. Kapitán James Cook priplával až k Botanickej zátoke do blízkosti miest, kde dnes leží sydneyské letisko, a bol náramne spokojný pohľadom, ktorý sa mu naskytol – bolo tu priaznivé podnebie, bezpečný prístav, dobré možnosti rybolovu, úrodna pôda.

Botanická zátoka mala pre Britov význam, až keď sa vzbúrili severoamerické kolónie a vytvorili Spojené štáty americké. Dovtedy posielala Británia svojich trestancov na americké plantáže, keďže stratila Ameriku tak musela nájsť iné vhodné miesto na ich deportáciu. V roku 1786 padli po prvýkrát návrhy na posielanie trestancov z britských preplnených väzníc do Botanickej zátoky. Jej nevýhodou bolo, že bola veľmi vzdialená od Británie a lodná preprava boloa veľmi nákladná. Prvá flotila dorazila do Botanickej zátoky 13.mája 1787, no kapitán lode sa rozhodol presunúť osadu trochu na sever do sydneyského prístavu,, ktorý bol chránený dvomi pieskovcovými útesmi.
Dňa 26. Januára 1788 vztýčil kapitán Phillip v zátoke Sydney Cove britskú vlajku a tento deň sa stal neskôr austrálskym štátnym sviatkom. No prví obyvatelia nemali mnoho dôvodov na radosť, lebo nemali dostatok potravy. Potraviny boli pridelované na týždeň, no boli veľmi biedne. Avšak nemali problémy s domorodcami ako to bolo vo väčšine ostatných krajín, napr. Mexico. Guvernér Phillip presadzoval súžitie s domorodcami v mieri, no vyskytovali sa občasné nepokoje, ak niektorí trestanci strielali na domorodcov. Pokúšal sa presvedčiť i niekoľkých Austrálcov, aby saw usadili v Sydney a žili európskym životom, ale sa mu to nepodarilo. Ďalšie a ďalšie lode priplávavali do Sydney a privážali veľké množstvo trestancov. Typickým trestancom bol mladý muž, ktorý sa dopustil malej krádeže. Keďže trestanci po odpykaní trestu nemali dostatok peňazí na vrátenie sa do vlasti, usadzovali sa v Sydney ženili sa. V roku 1813 bola štvrtina bielych obyvateľov mladšia ako dvanásť rokov. Väčšinou to boli deti trestancov. Už v dvadsiatych rokoch devätnásteho storočia bol známy úplny tvar Austrálie. V roku 1803 bolo po prvýkrát osídlena Tasmánia. Prvým mestom bol Hobart, ležiaci pri krásnom ústi rieky Derwent.

Novým Južným Walesom sa nazývalo územie východnej Austrálie.

Dôležitým prvkom, ktorý zmenil túto krajinu bolo privezenie oviec na austrálsky kontinent. Ovce boli dovezené v roku 1788 na lodiach Prvej flotily. Pochádzali prevažne z Južnej Afriky a z Bengálska. Neskôr sa doviezol španielský druh merino. Ovce sa nebrali spočiatku vážne, no postupne sa začali rozširovať a osadníci ich začali chovať. V tridsiatych rokoch 19. storočia už bolo mnoho oviec a pastviny sa posúvali ďalej na západ. Austrálske podnebie bolo vhodné pre chov oviec, lebo i cez zimu nemuseli pastieri zaháňnať ovce do prístreškov. V roku 1820 už boli zdokonalené stroje a zlacnili výrobu vlnených látok, odevov a prikrývok a to práve v dobe, keď si ho obyvateľstvo stále viac a viac vyžadovalo. Vlna vtedy patrila medzi najcennejšie materiály, takže chovatelia si mohli dovoliť nákladný dovoz vlny do prístavu, odkiaľ bola prepravovaná do ostatných častí sveta.

V rokoch 1824 až 1836 vznikli nové prístavy – v tej dobe boli založené štyri najväčšie austrálske mestá. Prvé z nich Brisbane, bolo pôvodne malým trestaneckým prístavom, ktoré sa stalo hlavným mestom Queenslandu. Perth vznikol ako slobodné mesto a rozvíjal sa veľmi pomaly, až kým ho nezasiahla zlatá horúčka. Melbourne vznikol v roku 1835 ako dedina pri brehu rieky a bol živený z vlny. Začínal ako slobodné mesto a dočkal sa rýchle úspechu. Adelaide, posledné zo štyroch veľkých miest, bolo najkultúrnejšie mesto a malo najkvalifikovanejších ľudí. Adelaide ležalo neďaleko bohatých zásob nerastov a meď bola po prvýkrat nájdená v roku 1842 v Kapunde. Po tom, ako bolo objavené veľké nerastné bohatsvo v oblasti Burra, predstihla kolónia v ťažbe medi i anglický Cornwall. Rozmachu Adelaide a Melbourne napomohli slobodní prisťahovalci, ktorí priplávali do Austrálie.

V roku 1850 už bolo v Austrálii 405 000 obyvateľov. Skoro polovica ich žila v Novom Južnom Walese a zvyšok sa rovnomerne rozdelil medzi Viktóriu, Tasmániu a Južnú Austráliu. Noví usadníci sa usadzovali do juhovýchodného kútu. Austrália sa snažila prilákať prisťahovalcov tým, že im ponúkali prepravu za málo peňazí, pôdu. Tak sa stala konkurentom pre USA, ale nikdy sa jej nepodarilo dobehnúť Spojené štáty americké i kvôli tomu, že tam bolo podobné podnebie ako v Európe. V Austrálii začali vznikať miestne vlády a tým sa začlo obmedzovanie moci Londýna. Austrália sa pomaly začala približovať Veľkej Británii. Austrália bola úplne bez náboženskej výchovy. V roku 1803 tu bol deportovaný katolícky kňaz James Dixon, odsúdený v Anglicku za poburovanie, postupne sem začalo pribúdať kňazov a začali sa stavť kostoly. V roku 1835 prišiel katolícky biskup Polding a o rok neskôr i anglikánsky.

V roku 1836 uzákonil guvernér Bourke rovnosť všetkých náboženstiev. S pribúdajúcimi slobodnými prisťahovalcami začínal byť ohrozený trestanecký sytém. Tieto dva systémy nemohli vedľa seba existovať. Trestanectvo poškodzovalo povesť Austrálie a utečenci sa zväčša dopúšťali trestných činov. Anglickí reformátori sa rozhodli skoncovať s trestanectvom. V roku 1845 tu bolo ešte 16 800 trestancov, no v nasledujúcom roku ich počet klesol na 11 200. Odo dňa , keď do Austrálie priplávala Prvá flotila, bolo dovezených 16 000 trestancov. Celý národ sa hanbil za svoju trestaneckú minulosť.

V roku 1851 sa stal hrdinom Austrálie Edward Hargraves. Našiel zlato a presvedčil ostatných, aby hľadali zlato za horskou cestou západne od Sydney. Hargraves v roku 1849 odišiel do Kalifornie hľadať zlato a vrátil sa s niekoľkými uncami zlatého prachu . Uvedomil si, že zlato sa musí niekde nachádzať i v Austrálii. V zime roku 1851 bol objavený reťazec bohatých nálezísk vzdialených len pár dní cesty od Melbourne. V nasledujúcich rokoch sa začalo vo veľkom ťažiť množstvo zlata. Vo Viktórii a Kalifornii sa ťažilo toľko zlata, že londýnski bankári predpovedali veľký vzrast cien na celom svete.

Mali pravdu – došlo k najväčšej inflácii, akú svet zažil za sto rokov od konca napoleonských vojen. Väčšina nálezísk ležala mnoho kilometrov od najbližšieho prístavu. Preto sa muselo postaviť mnoho príbytkov, hostincov a potraviny sa museli dovážať koňmi. V prvých rokoch zlatej horúčky získalo mnoho ľudí malé bohatstvo. Vo Viktórii bolo zlato nalezené na trávnatých ovčích pastvinách, v lesoch a horských údoliach. Niekedy sa nahrnulo k miestu nálezu aj 30 000 ľudí, ktorí si postavili osady a chatrče.Spočiatku tu deväť mužov z desiatich kopalo zlato, ale behom času bolo omnoho viac pomocníkov ako samotných zlatokopov.

Viktória stačila vyrobiť len zlomok tovaru, ktorý si bohatí zlatokopovia žiadali. Múka sa dovážala z Chile. Pivo, pálenka, vysoké topánky, klobúky a sladkosti z Anglicka. Z Bostonu priplávavali lode naložené ľadom, ktorý sa rozvádzal v Melbourne do jednotlivých hostincov. Z nových nálezísk zatiaľ plynulo ďalšie a ďalšie zlato a priemerný príjem v Melbourne bol pravdepodobne najväčší zo všetkých. Melbourne sa stalo po prvýkrát najväčším mestom Austrálie. Do Austrálie priplávalo mnoho lodí z Anglicka, ale aj z Číny. Číňania žili osamostatnene od ostatných ľudí a keď v roku 1858 tvorili asi 10 percent obyvateľov Austrálie, mnohí si mysleli, že vlnu prisťahovalectva už nikto nezastaví. Viktória zaviedla daň pre Číňanov, ktorí prichádzali do Austrálie. Zlatá horúčka sa rýchlo rozšírila po okraji kontinentu a v Queenslande došlo k prvému vzrušujúcemu nálezu zlata v roku 1867 v Gympie. To už zavádzali daň pre Číňanov jedna kolónia po druhej a najďalej v tomto smere došla Západná Austrália, keď v roku 1886 Číňania mali zakázané pracovať na náleziskách. Počet obyvateľov v roku 1850 bol 405 000 ľudí, do roku 1858 sa rozrástol na jeden milión.

Zmeny, ktoré by prebiehali desiatky rokov, teraz prebehli za desať rokov. Produkcia vlny sa vzpamätala až v roku 1870, keď sa mohla vyrovnať zlatu. Austrália sa rozhodla pre výstavbu železníc, no vyšlo ju to veľmi draho. Prvé vlaky potrebovali na cestu zo Sydney do Lithgowa, vzdialeného necelých 160 kilometrov, šesť hodín. Viktória bola hrdá na železnicu s rozpätím koľají širšími než v Európe. V rokoch 1871 až 1891 sa dĺžka tratí zväčšila deväťkrát. Nakoľko mala Austrália málo obyvateľov, budovala železnicu najobdivuhodnejšie zo všetkých krajín. Na dlhých cestách mával často vlak meškanie a muselo sa mnohokrát prestupovať. Najhoršie však bolo ak cestujúci museli prestupovať kvôli tomu, že jednotlivé štáty mali rozdielne rozpätie koľají. Najrušnejšia bola stanica v Albury na južnej hranici Nového Južného Walesu a Wallengara na jeho severnej hranici. Južná Austrália a Viktória si postavili železnice s rozpätím koľají o šírke 1600 milimetrov. Nový Južný Wales sa rozhodol pre 1232 milimetrov a ostatné štáty si zvolili úzky rozchod 1067 milimetrov. To sa neskúr vyčítalo staviteľom, lebo nevytvorili celoštátny systém železníc.

Zlatá horúčka v pätdesiatich rokoch 19. storočia dramaticky zvýšila záujem o divácky príťažlivé športy. Austrália sa pravdepodobne stala prvou zemou sveta, kde sa prikladal športom taký význam. Ľahko sem prenikli z Anglicka šporotové disciplíny ako boli dostihy, futbal, kriket, veslovanie a neskôr i golf. No vďaka veľkému množstvu koní sa stali národným športom dostihy. Najslávnejšie austrálske dostihy – Melbournský pohár – sa išiel po prvýkrát v roku 1861 pred iba štyrmi tisícmi divákov. Už v roku 1865 poskytovali banky a štátne úrady v Melbourne svojim zamestnancom odpoludnia voľno, aby mohli sledovať dostihy, ktoré sa konali na náplavovej rovine niekoľko kilometrov za mestom. O tri roky neskôr sa už pretekalo pred 25 000 ľudmi a v roku 1883 už sledovalo preteky 100 000 divákov, čo predstavovalo tretinu obyvateľstva Melbourne.
V Austrálii je výnimočne veľká koncentrácia ľudí v mestách, takže pred tým, než v roku 1891 presiahol počet obyvateľov Austrálie tri milióny, sa schádzalo na športových stretnutiach množstvo ľudí. Doba povznášajúceho, ale krehkého optimizmu skončila.

V roku 1891 štyridsať tučných rokov skončilo. Možili sa varovné signály, ale nikto im nevenoval pozornosť. Ceny vlny a väčšiny vývozných artiklov klesali a postupne sa začal zužovať prameň britských pôžičiek. Austrália sa obrovský zadĺžila v zahraničí. Austrálskí bankári, ktorí pred tým poskytovali pôžičky jedna radosť, zistili, že začínajú prerábať. Na začiatku zimy roku 1893 vypukla finančná panika. Klienti, ktorí mali v bankách uložené peniaze sa domáhali vrátenia svojich vkladov a tým iba urýchlili pád niektorých bánk. Trinásť z týchto bánk muselo v prvom polroku roku 1893 zastaviť činnosť, aby sa pokúsili získať ďaľší kapitál a uskutočnili nutné zmeny vo svojom usporiadaní. V bankovom sektore došlo k zmrazeniu polovice všetkých vkladov na dobu päť týždňov do takmer piatich mesiacov. Prestíž Austrálie v Londýne hlboko klesala. Pomaly, len ťažkou prácou, šetrnosťou a odriekaním sa začala Austrália spamätávať.

Vzápätí však prišla ďaľšia pohroma – sucho, ktoré na mnoho mesiacov roku 1895 postihlo rozsiahle oblasti, ale tentokrát prišlo najsuchšie obdobie, aké bolo do tej doby zaznamenané. Za necelých desať rokov klesol počet oviec v Austrálii na polovicu. V mnohých oblastiach bol najhorší rok 1902. V Mallee vo Viktórii obilné polia natoľko vyschli, že sem museli zvláštne vlaky dopravovať ako svoj jediný náklad plechové nádrže plné vody. Pretože asi štvrtina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve, postihlo sucho hospodárstvo celej zeme. V roku 1902 bola taká slabá úroda, že miesto vývozu obilia musela Austrália dovážať tony z USA a Argentíny. Na väčšine Austrálie trvalo sucho už deväť rokov až konečne v roku 1903 spadol tak dlho očakávamý dážď. Ťažká doba odradila i prisťahovalcov a za pätnásť rokov sem prišlo asi toľko ľudí ako za jeden rušný mesiac.

Viktória najviac utrpela hospodárskou krízou a mnoho obyvateľov sa odsťahovalo. Melbourne stratil svoj titul najväčšieho mesta a Sydney bolo opäť prvé. Ľudia odchádzjúci z Viktórie sa väčšinou usádzali v Západnej Austrálii, ktorá bola dovtedy považovaná iba za nejaký odpad. Perth, hlavné mesto, malo v polovici osemdesiatych rokov len 5 000 obyvateľov. Potom v roku 1886 bolo nájdené zlato a jedna zlatá horúčka striedala druhú . Obyvatelia kolónie boli dostatočne vyspelí a uvedomelí, aby si mohli sami vládnuť. V roku 1890 ustanovili parlament, ktorý mal rovnakú zákonodarnú moc ako snemovne ostatných kolónii.

Prvým ministerským predsedom sa stal John Forrest, muž narodený v Západnej Austrálii, mohutný rázny človek. V roku 1892 bolo nájdené zlato blízko Coolgardie a o rok neskôr i v Kaloorlie a tieto nálezy vyvolali poslednú slávnu zlatú horúčku v Austrálii 19. storočia. Prilákali sem zástupy mladých ľudí. Západná Austrália predčila v ťažbe zlata i Viktóriu. Všetkých šesť kolónii rozkvitalo. Ich obyvatelia si zriadili vlastné pošty, budovali vlastné železničné trate. Každá kolónia mala až do roku 1895 svoj vlastný čas. Na hraniciach medzi nimi vyberali colníci clo.

Všetky kolónie mali svoju domobranu. V roku 1889 bolo sedem kolónii v Austrálii a Novom Zélande schopné povolať v dobe ohrozenia do zbrane 30 000 dobrovoľníkov, ale len tisíc profesionálov. V prípade vojny by neboli schopné kolónie, ktoré sa riadili vlastnými zákonmi, zmôcť na spoločnú akciu. Dokedy sa spoliehali na britskú armádu a jej loďstvo, nemuselo im to vadiť. Keď sa v roku 1885 dostali Rusko a Británia do sporu kvôli Strednej Ázii, začali sa šíriť reči o tom, že ruské krížniky napadnú austrálske prístavy. V roku 1889 prišiel na inšpekciu austrálskych vojsk generál major J. B. Edwards, veterán krymskej vojny. To čo uvidel ho veľmi nenadchlo, lebo v prípade vojny, keby sa museli vojská jednotlivých kolónii zhromaždiť, trvalo by im to strašne dlho. Volal po federalizácii armády jednotlivých kolónii. Jeho správa veľmi zapôsobila.

Sir Henry Parks, ministerský prdeseda Nového Južného Walesu, ktorý sa považoval za patriarchu austrálskej politiky, to využil k presadeniu federácie. Austráliu prirovnal k malým Spojeným štátom. Parkes vyzval kolónie, aby vyslali delegátov na zhromaždenie konané v Sydney v apríli roku 1891, ktoré amlo pripraviť návrh ústavy pre federálnu vládu. Navrhol i názov federácie – The Commonwealth of Australia – Austrálsky zväz. Nová ústava sa mala skladať zo 118 článkov.

V júni roku 1898 prišli kvoľbám voliči troch silných kolónii, ktoré boli naklonené k federácii – Viktória, Tasmánia, Južná Austrália – a presvedčivo hlasovali pre novú federáciu. Nový Južný Wales však zďaleka nebol natoľko presvedčený – hrali tu rolu aj obavy, že nový parlament by mohol byť ovládaný Viktóriou. V Sydney sa väčšina voličov vyjadrila proti federácii. V kolónii ako celku však bolo 71 600 kladných hlasov a 66 200 záporných. A pretože vláda Nového Južného Walesu sa pred voľbami rozhodla, že výsledok hlasovania bude pokladaný za rozhodujúci iba vtedy, ak sa federáciu vyjadrí 80 000 voličov, znamenal výsledok vlastne porážku. Keď chceli voličov Nového Južného Walesu nalákať, muselo sa im prisľúbiť, že hlavné mesto bude na územi ich štátu aj keď nie blízko Sydney – úplatkom sa stala dnešná Canberra. Pripojil sa i Queensland i keď veľmi tesne. O rok neskôr sa pripojila Západná Austrália. Austrálsky zväz, vyhlásený v roku 1901, začal existovať.

Ministerským predsedom bol menovaný Edmund Barton. Pred začiatkom prvej svetovej vojny sa Británia blížila k vrcholu moci. Na začiatku vojny vyslala Austrália svoje loďstvo na nemeckú Novú Guineu a zmocnila sa prístavu Rabaul a jeho silnej rádiovej stanice. Za najväčší deň svojej histórie pokladajú Austrálčania 25.04.1915. Tej nedele, vo chvíli keď šli austrálske rodiny do kostola, sa britské, francúzske, austrálske a novozélandské jednotky vyloďovali na úzkom tureckom pobreží. Trinásť dní po tom ako sa vojská vylodili, vyšli vo všetkých novinách správy o hrdinstve Austrálčanov.

Štyri vojnové roky zmenili hospodársky život Austrálie. Ceny nájomného a potravín stúpali rýchlejšie než mzdy. Vojna skomplikovala prevádzku v najväčších priemyslových podnikoch. Zvýšenie výrobných nákladov poškodilo i bane na zlato, pretože zlaté tehly predávali stále za rovnakú cenu. Vojnou vzrástlo i sebavedomie Austrálčanov. Z viac než 300 000 Austrálčanov, ktorí odišli bojovať do cudziny, väčšina slúžila Na Gallipoli a vo Francúzsku, ale ďalšie tisíce i na iných frontoch. Celkom padlo alebo zomrelo na následky zranení 59 258 Austrálčanov. Spojené štáty, ktoré vstúpili do vojny až v roku 1917 takéto straty neutrpeli.

Najhoršie straty však boli, že vo vojne bojovali mladí dobrovoľníci, z ktorých sa mohli stať lekári, básnici, učitelia, sudcovia, vynálezcovia. Bola to vojna, v ktorej nasadzovali životy ľudia nadaní vodcovskými schopnostiami, odvahou a ochotou sa obetovať . Mladý národ si nemohol dovoliť o takýchto ľudí prísť. Skoro po skončení vojny nečakane stúpla nezamestnanosť, v roku 1921 až na trinásť percent. Nové oceliarne v Newcastli boli zatvorené na deväť mesiacov.

V rokoch 1919 a 1920 sa preštrajkovalo viac času než za nasledujúcich osemnásť rokov. V najväčšej bani na polymetalické rudy Broken Hillu, kde množstvo jemného prachu ohrozovalo zdravie baníkov trval štrajk 18 mesiacov. V istej zasadačke v Sydney, neďaleko dokov prístavu Darling Harbour, sa konala schôdza, ktorá mala spôsobiť vlnu otrasov po celej zemi,. V sobotu 30. októbra 1920 sa v tejto zasadacej sieni zišlo 26 delegátov, ktorí založili Komunistickú stranu Austrálie. Ľudia oprávnene verili, že povrch Austrálie bol zatiaľ prebádaný len málo.

Ľudskú fantáziu však vtedy viacej než nové územia uchvátilo nové stavebné dielo. V Sydney bol postavený veľkolepý most. Bol to najväčší most s jediným oblúkom, aký bol dovtedy postavený . Vošli sa na neho štyri železničné koľaje šesť prúdov pre automobily, ako to potrebovalo mesto, ktoré malo už 1 200 000 obyvateľov – Sydney bolo veľké ako Káhira a v poradí 17. najväčšie mesto na svete.

Keď Hitler v septembri napadol Poľsko a vyvolal tak európsku vojnu. V prvej svetovej vojne bojovalo Japonsko i Taliansko po boku Austrálie, no v roku 1940 boli proti nej. Od Japonska hrozilo veľké nebezpečenstvo. Austrália sa začala riadne pripravovať na vojnu. V roku 1939 sa po Lyonsovej smrti stal ministerským prdesedom Robert Gordon Menzies. V auguste 1940 sa pri pristávaní v Canberre zrútil jeden bombardér, v ktorom cestovali traja ministri a náčelníka generálneho štábu, a všetci zahynuli. V osudných mesiacoch, keď Austrália, Kanada, Británia boli hlavnými spojencami, sa Menzies musel často sústrediť na stranícku politiku ako i na vojnu. Japonsko náhle zaútočilo na Pearl Harbour a napadli Malajský polostrov, kam už Austrália v očakávaní vojny vyslala svoje vojsko a letectvo. Pätnásteho februára 1942 padol ostrov Singapur do rúk Japoncov. Väčšina austrálskych jednotiek, ktoré sa sem plavili z bojov v severnej Afrike, dorazili neskoro. Vojakov, ktorí sa vylodili V Holandskej Východnej Indii, zajali víťaziaci Japonci. V Juhovýchodnej Ázii padlo do zajatia 22 000 Austrálčanov a viac než jedna tretina zahynula pri otrockých prácach. Austrália mala len sedem miliónov obyvateľov a bola príliš závisla na svojom starom spojencovi Británii.
Austrália vyrábala počas druhej svetovej vojny omnoho viac munície než vo vojne predchádzajúcej. Vojna zrýchlila industrializáciu, lebo pri výrobe najrôznejšieho vojnového materiálu bolo zamestnaných 150 000 žien a mužov. Celkom za vojny bolo vyrobených 3500 bojových, cvičných a bombardovacích lietadiel a takmer všetky boli nasadené do bojov proti Japoncom. S jednou skutočnosťou sa Austrália koncom vojny len ťažko vyrovnávala, pretože jej nechceli uveriť. Británia síce v druhej svetovej vojne zvíťazila, no ako vojenská veľmoc ďaleko zaostala za Spojenými štátmi a Sovietským zväzom. Spojené štáty vyšli z vojny ako pokrvný príbuzný Austrálie. Ľudia si začali viac kupovať americké autá, americké výrobky, pozerali americké filmy.

Dňa 15. augusta 1945 iste počula aspoň polovica Austrálčanov, ktorí pracovali pobližšie rádiového príjmača, mimoriadný rozhlasový prejav nového ministerského predsedu Bena Chifleyho. Na žiadnu správu vtedy ľudia tak dychtivo nečakali. "Drahí spoluobčanai, vojna skončila." Austrália mal len sedem miliónov obyvateľov a potrebovala omnoho viac obyvateľov, aby sa dokázala brániť. Arthur Calwell, minister pre prisťahovalectvo, vymyslel program, ktorý sa ukázal ako najsmelší imigračný program 20. storočia. Svoj návrh odôvodnil tým, že Japonsko dokázalo ohroziť Austráliu, pretože malo mnoho obyvateľov. Poskytol pobyt tisícom ľudí z Pobaltia, Ukrajiny, Poľska, Juhoslávii a dvom tisíckam Židov, ktorí prežili koncentračné tábory. Každý prisťahovalec dostal zamestnanie, aj keď len v odľahlom mestečku.

Počas piatich povojnových rokoch bolo vybudovaných na tisíce továrni a dielní. Vyrábali chemikálie, plasty, sklo, batérie, lietadlá, látky, náhradné diely do automobilov a mnoho ďaľších produktov, ktoré sa doteraz nevyrábali. Vo federálnych voľbách v decembri 1949 zvíťazil nad Chifleym R.G. Menzies a jeho liberáli. V komunizme videl Menzies najväčšiu hrozbu pre národ. Podľa jeho názoru bol komunizmus schopný uškodiť Austrálii mnoho viac než Japonsko. Keď v roku 1949 zvíťazil komunizmus v Číne, jeho obavy ešte vzrástli. Menzies bol ministerským predsedom najdlhšie zo všetkých predsedov a to 18 rokov. Začiatkom 80 – tych rokov vyzerala politická budúcnosť sveta veľmi pochmúrne. Sovietsky zväz bojoval v Afganistane, studená vojna bola v plnom prúde a vo vzduchu visela atómova vojna.

V 80 – tych rokoch bola však Austrália zo svojej samoľúbosti vyvedená. Tretí svet produkoval omnoho viac ropy, uhlia a iných surovín. K Japonsku sa v prvej lige pripájali Singapur, Taiwan, Južná Kórea a Čína . Do Austrálie začali prúdiť výrobky týchto ázijských tigrov. Prosperita 80 – tych rokoch výrazne zmenila obrysy miest. Ceny pozemkov vyleteli do kozmických výšiek. Austrália sa menila čím viac v ázijskú zem. Najviac turistov prichádzalo z Japonska. Od polovice 60 – tych rokov kupovalo austrálsky tovar hlavne Japonsko. O pätnásť rokov neskôr sa 60 percent všetkého austrálskeho exportu vyvážalo do Japonska a ázijských zemí. Koncom osemdesiatych rokov mala Austrália najväčší nárast obyvateľstva z celého vyspelého sveta, ale i alarmujúcou nezamestnanosťou niektorých skupín.

Austrálčania sú jediným národom, ktorí obývajú celý kontinent. Táto skutočnosť poskytla hlboké zadosťučinenie tým, ktorí v roku 1901 vytvárali jednotnú Austráliu. Niekoľko rokov predtým, než sa stal Edmund Barton prvým ministerským predsedom celého národa, predniesol pri svojom prejave v sydenyskom predmestí Ashfieldu pamätnú vetu: "Po prvýkrát v dejinách tu máme národ pre celý kontinent a celý kontinent pre jeden národ." Toto šťastné a jedinečné spojenie už pretrvalo jedno celé storočie.

2.4 ŠTÁTNE ZRIADENIE

Austrália je federatívny štát, formálne konštitučná monarchia. Hlavou štátu je britská kráľovná zastupovaná generálnym guvernérom. Najvyšším zákonodarným zborom je dvojkomorový parlament: dolná komora – Snemovňa reprezentantov má 148 poslancov volených na tri roky, hotná komora – Senát tvorí 76 senátorov volených na šesť rokov. Federálny parlament i vláda na čele s ministerským predsedom, vzišla z obidvoch komôr parlamentu, majú sídlo v Canberre. Austrália má trojstupňový systém vlády a verejnej správy: federálny parlament, šesť parlamentov zväzových štátov a okolo 900 miestných úradov štátnej správy. Severné teritórium sa stalo samosprávnou jednotkou v roku 1978 a Územie hlavného mesta Canberry v roku 1989. Šesť zámorských teritórii nemá vlastné samosprávne orgány. Austrália je plne nezávislým štátom v rámci Commonwealthu; udržuje pevne tradičné zväzky s Veľkou Britániou. V roku 1999 prebehlo referendum o vymanenia sa spod Commonwealthu a o tom, či sa Austrália stane republikou na čele s prezidentom. Vložil som dva články z novín, jeden bol spred referenda a sľuboval odtrhnutie a druhý o blamáži austrálskej vlády.

Austrálčania podporujú ustanovenie republiky
Väčšina obyvateľov Austrálie v referende o budúcnosti konštitučnej monarchie, ktoré sa uskutoční 6. novembra, podporí republiku, ak budú na hlasovanie patrične pripravení. Informovali o tom organizátori referenda, ktorí počas uplynulého víkendu usporiadali v Canberre prednášky pre takmer 350 náhodne vybraných občanov. Pred šiestimi týždňami by za republiku hlasovalo 53 percent ľudí, ale po víkendovom kurze, ktorí monarchisti kritizovali ako "vymývanie mozgov", by republiku podporilo až 73 percent voličov.

Austrália získala nezávislosť od Veľkej Británie v roku 1901, zostala však členom britského Spoločenstva národov na čele s britskou kráľovnou ako hlavou štátu. Aby bolo referendum o zrušení monarchie úspešné, musí okrem nadpolovičnej väčšiny hlasov voličov v celej krajine získať aj väčšinovú podporu v štyroch zo šiestich austrálskych štátov. Od vzniku súčasnej Austrálie v roku 1901 obyvatelia podporili len 8 zo 402 plebiscitov.
Vláda sprostredkovala vyše 12 miliónom oprávnených účastníkov referenda informácie o následkoch hlasovania za alebo proti republike. V médiach vystupujú propagátori oboch alternatív. V emocionálne silne nabitých programoch však chýbajú faktické informácie. V referende budú občania odpovedať na otázku, či si želajú, aby Austrália zostala konštitučnou monarchiou s kráľovnou Alžbetou II. ako hlavou štátu, alebo či ju a jej zástupcu, generálneho guvernéra, chcú nahradiť prezidentom, voleným parlamentom. Väčšina voličov sa podľa oboch táborov začne otázkou zaoberať až na poslednú chvíľu. Podľa výskumov verejnej mienky rozhodujúce budú hlasy obyvateľov bez vyhraneného názoru.

Austrálski republikáni snažiaci sa o zrušenie konštitučnej monarchie začali pred referendom odstrašovaciu kampaň, v ktorej ako hlavné postavy vystupujú kráľ Karol III. a "kráľovná Camilla". Obrázok mileneckého páru sa objavil v brožúre posielanej do 140-tisíc austrálskych domácnosti ministerkou spravodlivosti Amandou Vanstoneovou, poprednou republikánskou aktivistkou. Jej hovorca pripustil, že publikácia je pokusom o zastrašenie voličov. "Áno, myslím, že je to desivé. Pomyslenie, že Charles bude naším kráľom, naháňa strach", dodal hovorca. "Pamätajte, ak toto referendum neuspeje, kráľ Karol III. bude budúcou hlavou austrálskeho štátu", znie text pri fotografii. Republikánske hnutie však popiera, že chce svoje ciele dosiahnúť osobnými útokmi proti britskému kráľovskému dvoru.
Podľa riaditeľa kampane Grega Barnsa ide o to, že členmi kráľovskej rodiny nie sú Austrálčania a nemajú pre krajinu žiadny skutočný význam. Stúpenci opačného tábora o účinnosti odstrašujúcej kampane pochybujú. "Republikáni kráľovskú rodinu zosmiešňujú od začiatku tejto debaty, čím diskreditujú viac seba", povedal minister školstva Tony Abbot, oddaný monarchista. Jeho priateľ a kolega z kabinetu, minister zahraničných vecí Alexander Downer publikovania fotografií označil za zúfalý pokus, ktorý medzi Austrálčanmi vyvolá veľmi prudkú odmietavú reakciu.

Canberra (TASR) Hospodárske noviny

Výsledok referenda je blamážou austrálskej vlády
Všetky austrálske štáty v sobotu v referende potvrdili vôľu zostať verné Britskému spoločenstvu národov, iba Victoria mala vyrovnané skóre 50:50. Najviac monarchistov bolo v štáte Queensland (67 percent), v Melbourne však napríklad vyhrali republikáni v pomere 71:29! Celkový výsledok referenda znamená, že aj do nového tisícročia povedie Austráliu jej veličenstvo Alžbeta II., jej zástupcom v krajine bude guvernér sir William Deane a výkonna moc zostane v rukách predsedu federálnej vlády Johna Howarda. Práve Howard utrpel v referende hlbokú politickú prehru, lebo jeho vláda zle formulovala otázku. Ľudia by totiž aj chceli samostatnosť, ale radšej s prezidentom voleným priamo ako parlamentom.

Štátni príslušníci Austrálie z desiatok národnostných menšín, medzi nimi aj tisícky slovenských prisťahovalcov nevítali zmeny, ktoré by daňových poplatníkov stáli obrovské peniaze a negarantovali obrat k lepšiemu životu. Čo sa týka nešťastne zaradenej druhej otázky, týkajúcej sa zmeny postavenia pôvodných obyvateľov kontinentu, väčšina neanglicky hovoriacich voličov jej nerozumela a už zo zotrvačnosti písala NIE, lebo novému textu, ktorý bol slabo vysvetlený nedôverovala. Návrh zmeny preambuly ústavy zhorel na celej čiare vo všetkých štátoch Austrálskeho zväzu v celkovom pomere 39,37:60,63 percent a priniesol len zbytočné výdavky. Z prvých ohlasov prevláda kritika vlády za blamáž a mizernú kampaň. Výsledky, prirodzene, potešili kráľovskú rodinu a mimoriadnu náladu preukázala Alžbeta II., ktorá s veľkou radosťou odovzdávala cenu ragbyovým majstrom sveta na cardiffskom Štadióne tisícročia. Austrália vyhrala vo finále nad Francúzskom presvedčivo 35:12 a stala sa jedinou krajinou, ktorá siahla na trofej dvakrát (predtým 1991). Tesne pred tým, ako Alžbeta II. dekorovala Johna Eakesa, vydala pre tlač vyhlásenie, v ktorom hovorí: "Prirodzene, mňa i celú kráľovskú rodinu teší, že ostávam kráľovnou Austrálie, tak ako tomu bolo aj predošlých 47 rokov. Už teraz sa teším na svoju cestu do Austrálie v marci roku 2000.
Melbourne (pre SME – Andrej Bučko)
2.5 SÍDLA

Austrália je značne ovplyvnená jej suchým vnútrozemským podnebím, ktoré zabránilo prenikaniu obyvateľstva do vnútrozemia. Prví osídlenci, väčšinou to boli anglickí vojaci, ktorí mali za úlohu strážiť trestancov a udržiavať poriadok v novej anglickej kolónii. Prvým obyvateľom sa veľmi nechcelo prenikať do vnútrozemia a keď zistili, že vnútrozemie je veľmi nehostinné, ostali pri pobreží. Na pobreží mali ľahký prístup k moru a tak kontakt s anglickými loďami, ktoré dovážali trestancov. Pri mori vznikli i najväčšie austrálske mestá.

Prvými ľudmi, ktorí prenikli hlbšie boli pastieri ovcí, ktorí hľadali ďalšie pastviny pre ich dôležité zvieratá. Neskôr vznikali menšie osady a mestečká počas zlatých horúčiek. Tieto mestečká však aj rýchlo zanikali. Austrálske vnútrozemie je takmer neobývané. Alice Springs, mesto v Severnom Teritóriu, je dôležitým prepravným uzlom medzi cestou zo západu na východ a opačne. Alice Springs má však len 25 000 obyvateľov. Austrálska populácia je sústredená na pobreží, hlavne na juhovýchode a juhu. Najväčšie mestá sú tieto:

SYDNEY

Sydney, hlavné mesto štátu Nový Južný Wales, v juhovýchodnej Austrálii, položené na južnom okraji Port Jackson (okraj Pacifického oceánu). Sydney je najväčšie aj najstaršie austrálske mesto a hlavné ekonomické, kultúrne a administratívne centrum. Má horúce leto a miernu zimu. Teplotný rozsah je od 12.6 °C do 21 °C, s priemrnými ročnými zrážkami 1194 mm, ktoré padajú počas celého roka.

Sydney a jeho predmestia zaberajú územie o veľkosti 12 400 km2, od rieky Hawkesbury na severe po južnú rovinu a od Modrých vrchoch na západe po Pacifický oceán na východe. Dlhé jazyky buše zasahujú hlboko do srdca Sydney a robia ho zraniteľným kvôli požiarom, ktoré sa často vyskytujú v buši za dlhého sucha a veľkých horúčav. V januári 1994 oheň zasiahol niektoré predmestia Sydney a zničil niekoľko stoviek domov.

V centre Sydney, koloniálne verejné budovy a krásne terasové domy ležia vedľa moderných mrakodrapov, podobných ako Sydney Tower (305 metrov vysoká), jedna z najvyšších budov na južnej pologuli. Centrum pri Sydneyskom prístavnom moste, ktorý mnoho rokov symbolizoval mesto . Dokončený v roku 1932, most spája severné Sydney s južnou časťou a východnými predmestiami a bol toho času najväčším mostom zaveseným na jednom oblúku. Most bol zatienený novým symbolom, otvoreným v roku 1972, Sydneyskou Operou. Umietnená je na Bennelong Point, rameno zeme vyčnievajúcej do zátoky Port Jackson. Opera je teraz jedna z najlepšie rozoznateľných budov na svete.

Ďaľšie významné budovy je Hyde Park Barracks( dokončený v 1819) na Queens Square, neoklasicstická budova navrhnutá v Anglicku narodenom architektom Francisom Greenwayom. Kasárne ubytovávali niekedy 1000 trestancov a teraz slúžia ako múzeum sociálnej histórie. Kostol sv. Jakuba (1822) oproti kasárňam a Vládna budova (1817), ktoré je teraz Sydneyské konzervatórium hudby, boli tiež navrhnuté Greenwayom. Na Queens Square sa tiež nachádza najstaršia budova v meste – Múzeum mincí, pôvodne časť Rumovej nemocnice. Parlement (1816), na Macquarie Street, bol tiež časťou Rumovej nemocnice a je doteraz domovom pre legislatúru Nového Južného Walesu. Najstaršia existujúca súkromná budova v Sydney je dvojposchodová gregoriánska chata (1816) na George Street.

Sydney je priemyselné, obchodné, finančné a turistické centrum Austrálie a jednoz najvýznamnejších finančných centier v Ázijsko – Pacifickej oblasti. Šesťdesiat najväčších austrálskych podnikov má hlavné sídlo v Sydney a Sydneyská burza je najväčšia v Austrálii. Sydney je tiež centrom informačných technológii a telekomunikácii, riadiac viac než 40 percent Austrálskeho telekomunikačného trhu v strede 90 – tych rokov. Pretože Sydney je hlavné austrálske obchodné centrum, verejný a súkromný sektor zamestnáva väčšinu pracovnej sily. Priemysel je veľmi dôležitý, tieto odvetvia sú významné: kovospracujúci, strojárstvo, textil, potravinárstvo, elektronický priemysel, motorové vozidlá, lode. Do Sydney sa priváža väčšina tovaru prichádzjúca do Austrálie. Vlna, pšenica a hovädzie mäso sa vyváža cez Port Jackson alebo cez veľký prístavný komplex v Botanickej zátoke. Sydney má tiež Kingsford Smith International Airport, najrušnejí terminál v krajine. Cez Sydney prechádza niekoľko dôležitých diaľníc a železničných tratí.

Sydney má 3 719 000 obyvateľov (1993). Metropolitné územie je zväčša obývané britskými a írskymi prisťahovalcami, ale oproti iným austrálskym mestám bolo Sydney premenené v nedávnych rokoch migráciou z Južnej Európy a Juhovýchodnej Ázie. V Sydney je veľká koncentrácia Libanončanov, Vietnamcov a ostatných ázijských imigrantov, a tiež veľké množstvo Talianov a Grékov. Rast Sydney spôsobuje pokračujúce zvyšovanie cien domov a núti obyvateľov odsťahovať sa na vonkajšie predmestia. Aboriginovia tvoria 0.6 percenta obyvateľstva Sydney.

Sydney je domovom pre niekoľko univerzít a vysokých škôl: University of Sydney (založená v roku 1850); Macquarie University (1964); Technická univerzita (založená v 1965 ako Technologický inštitút Nového Južného Walesu); Sydneyské konzervatórium (1915); University of Western Sydney(1989). Štátna knižnica Nového Južného Walesu (1826) má zbierku skoro 2 miliónov titulov, vrátane Mitchell Library, národne njaviac dôležitý archív Austrálie.

Hlavou medzi mnohými sydneyskými múzeami a galériami je Art Gallery of New South Wales (1874), ktorá má jednu z najväčších zbierok austrálskych, amerických, ázijských, britských, aboriginských umelcov v krajine. Galéria má svoj domov v elegantnej pieskovcovej budove, kotrá bola rozšírená v 1988, aby vyznačila národne dvojstoročie od vzniku Austrálie. Austrálske múzeum (1827) je najväčšie prírodné a etnologické múzeum a zahrňuje aj vývin aboriginskej kultúry viac než cez 1000 rokov.

Sydneyské pláže a parky sú obľúbeným cieľom pre domácich i turistov. Bondo Beach, východne od centra je známa pre výborné podmienky na surfovanie. Mnoho ďaľších pláži je ľahko dostupných z mesta. Hlavné parky zahrňujú Hyde Park, niekedy bol na predmestí no teraz je obklopený vhodnými miestami; Kráľovská botanická záhrada s majestátnymi Moreton Bay figami, domácimi fikusmi; a Taronga Zoological Gardens umiestnených v Port Jackson. Sydney je sprevádzané zo severu i z juhu národnými parkami : Ku-ring-gai chase National Park a Kráľovským národným parkom, ktorý bol zapísaný v roku 1879 a je jedným z najstarších národných parkov na svete.

MELBOURNE

Hlavné mesto štátu Viktória, v juhovýchodnej Austrálii, položené v zátoke Port Phillip v ústi rieky Yarra. Melbourne je druhým najväčším mestom Austrálie , po Sydney, a veľké ekonomické, kultúrne a administratívne centrum. Morské vánky zo zátoky Port Phillip zmierňujú najhorúcejšie melbournské mesiace Január a Február, keď priemerá teplota je 26°C. Melbournské zimy sú mierne.

Melbournská metropolitná oblasť, pokrýva územie viac než 6000 km2. Mesto samotné bez aglomerácie zaberá len malý výsek v centre metropoly, pričom pokrýva len niekoľko kilometrov štvocových. Mestské centrum zaberá kompaktnú oblasť na severnom brehu rieky Yarra a je naplánované v kartografickej sieti medzi La trobe a Flinders ulice na severe a juhu, podľa poradia, Spencer a Spring ulice na západe a východe, podľa poradia. Vysokopodlažné budovy nahradili predtým nízkopodlažný obrys , aj keď centrálna oblasť zostáva známou pre jej architektúru z 19. storočia, vrátane kostolov v gotickom štýle, neoklasicistické verejné budovy, terasové domy ozdobené liatinou. Terén stúpa príkro na východnej strane mestského centra, kde je Katedrála sv.Patrika, Parlament, Fitzroyove záhrady. Na južnom brehu Yarry je Viktoriánske umelecké centrum. Komplex je domovom Národnej Galérie Viktórie a Melbournskej koncertnej sieni.

Väčšie Melbourne sa rozprestiera východne a západne okolo okrajov zátoky Port Phillip a preniká do vnútrozemia až po Dandenongské vrchy v rozľahlej sieti predmestí. Predmestia zahŕňajú vnútorné mesto, predtým oblasti pracujúcej triedy Richmond, Collingwood a Fitzroy; vzdialené pobrežné oblasti ako Mordialloc, Frankston a Mornongton; a oblasti zasahujúce do Dandenonogských vrchoch ako Fern Tree Gully, Nunawading a Belgrave. Satelitné mesto Geelong leží 65 milometrov juhozápadne od Melbourne.
Melbournské parky zahŕňajú Domain, Viktórine a Alexandrine záhrady, Kráľovská botanická záhrada, jedne z najkrajších toho druhu na svete. Kráľovská botanická záhrada vznikla v roku 1845, má viac než 10 000 špecifických druhov stromov, rastlín a krov. Melbourne je odlišný od ostatných austrálskych miest tým, že využíva električky v doprave.

Priemysel Melbourne má široký rozsah od lodiarstva po ropnú rafinériu pozdĺž zátoky Port Phillip. Priemyselné odvetvia sú kovospracujúci, motorové vozidlá, elektronický, chemický, polygrafický, papierenský, textilný, potravinársky. Broken Hill Proprietary Company, Ltd.(BHP), najväčšia austrálska spoločnosť, má svoje hlavné sídlo v Melbourne, BHP spracuváva oceľ a ťaží kovy. Národná austrálska banka a Pacific Dunlop, výrobca a distribútor rôzneho spotrebiteľského tovaru majú tiež sídlo v Melbourne. Cestná a železničná sieť sa sústredí na mesto a veľké medzinárodné letisko je blízko Broadmeadows.

Počet obyvateľov Melbourne dosiahol v roku 1993 - 3 187 500. Od roku 1960 prišli do mesta veľké počty európských a ázijských prisťahovalcov. Melbourne má najvyššiu koncentráciu Talianov v Austrálii a je tam aj veľké množstvo Židov. Toto množstvo prisťahovalcov značne ovplyvnilo vývoj mesta. Aboriginovia tvoria 2 percentá obyvateľov Mebourne.

Melbourne má veľký počet veľkých vzdelávacích inštitúcii, najviac záujemcov je o University of Melbourne (založenú 1853). Ostatné univerzity sú Monash (1958) a La Trobe (1964); Deakin University (1974) v Geelongu; Kráľovský technologický inštitút v Melbourne (1882) a Viktóriina Univerzita technológie (1990) v centre mesta.

Melbournská Národná Galéria Viktórie, navrhnutá austrálskym architektom Sir Roy Grounds, obsahuje snáď najpodrobnejšiu zbierku Austrálskeho umenia v krajine. Masívna galéria leží pozdĺž strany Viktórinského umeleckého centra. Ďalšie významné miesta melbournského kultúrneho života je kupolovitá Štátna knižnica, La Trobe knižnica a Múzeum Viktórie. Melbournský festival, populárna výstava umenia je každý rok v Októbri a Novembri.

Melbourne bolo miestom zrodu Austrálského futbalu, populárneho športu, ktorý sa hraje v celej krajine. Veľké finále Austrálskeho futbalu sa hraje na Melbournskom kriketovom štadióne každý September a je popularitou porovnateľný len s Melbournským pohárom, jedným z najslávnejších dostihoch, ktoré sa konajú každý November na Flemingtonskej dráhe. Melbourne tiež usporiadava Australian Open v Januári v Národnom tenisovom centre v Mebourne Parku. Preteky Formuly 1 sa konajú každý Marec v Albbert Parku. Melbourne v roku 1956 usporiadalo Olympijské hry. Melbourne je mesto, v ktorom majú obyvatelia najväčší záujem o šport.

PERTH
Mesto v juhozápadnej Austrálii, hlavné mesto Západnej Austrálie, leží na rieke Swan. Je dôležitým železničným centrom s blízkymi komunikáciami, vytvára veľké komerčné, priemyselné a kultúrne centrum štátu. Hlavné produkty územia sú kovy a výrobky z kovu, ropa, potraviny, gumové výrobky, stavebné materiály a tlačoviny.

Perth má mierne podnebie, s teplým letom a chladnou zimou. Kráľovský park, blízko centra Perthu, načrtáva prírodnú austrálsku vegetáciu známu ako buš. Od Septembra do Novembra, počas austrálskej jari, buš kvitne tísickami rôznych rastlín. Ďalšie atrakcie v Perthe sú Umelecká galéria Západnej Austrálie, obsahujúc zbierku európskeho a austrálskeho umenia; Západoaustrálske múzeum, ktoré sa hlavne pýši historickými exponátmi; anglikánske a katolícke katedrály. Inštitúcie vyššieho vzdelania v Perthe sú Univerzita Západnej Austrálie (1911); Murdoch University (1973); Curtin University of Technology (1987); a Edith Cowan University (1991).

Perth bol založený na konci 20-tych rokov 19. storočia a uznané za mesto v roku 1856. Je pomenované po Perthshire, ktoré sa nachádza v Škótsku. Objavy zlata v 1890 v okolí Kalgoorlie v Západnej Austrálii, výstavba prístavných zariadení v blízkom Fremantle okolo roku 1900 a dokončenie transkontinentálnej železnice pomohli rastu a prosperite mesta. Populácia dosiahla 1,143,249 obyvateľov (1993).

BRISBANE
Mesto vo východnej Austrálii, hlavné mesto štátu Queensland, prístav na rieke Brisbane, blízko Moretonskej zátoky. Vyhĺbený kanál v rieke Brisbane robí mesto prístupné pre oceánske lode. Prístavné zariadenia zahŕňajú suché doky a viac než 3 kilometre prístavnej hrádze. Vlna je najvýznamnejšou komoditou. Ďalšie významné produkty, ktoré sa vyvážajú sú mrazené mäso, cukor, mliečne výrobky, kukurica, koža, perlové schránky a uhlie. Železničné trate spájajú mesto so všetkými dôležitými bodmi v Austrálii a okolitou oblasťou, ktorá je jedná z najproduktívnejšou poľnohospodárskou a ťažobnou oblasťou. Brisbane je dôležité priemyselné centrum s rozlišnými odvetviami priemyslu, vrátane potravín, garbiarských výrobkov, pivovarníctva, upraveného dreva, šatstva, tabaku, topánok a strojov. Mesto bolo dobre navrhnuté, Brisbane má široké ulice, početné parky a veľa moderných budov. Pozoruhodné stavby sú sídlo Parlamentu, mestská radnica, Brisbane Museum a budovy University of Queensland (1910).

Brisbane bolo založené ako stanica pre britských trestancov v roku 1824. Bolo pomenované po britskom astronómovi a správcovi Thomasovi Brisbanovi, guvernérovi susednej kolónie Nový Južný Wales. Brisbane bolo otvorené pre normálnych osadníkov v roku 1842 a v roku 1859 sa stalo hlavným mestom novovzniknutej kolónie Queensland. Brisbane bolo usporiadateľom svetovej výstavy. Nové letisko a mnoho nových budov bolo postavených pre prípravu na výstavu.

Brisbane je mesto s najrýchlejšie rastúcou populáciou v Austrálii. Jeho populácia sa viac než zdvojnásobila medzi rokmi 1940 a 1986. Počet obyvateľov v roku 1991 bol 1 334 017.

ADELAIDE
Mesto na juhu Austrálie, hlavné mesto štátu Južná Austrália. Situované na Torrensovej rieke blízko zálivu Sv.Vincenta (rameno Indického oceánu), Adelaide je moderné mesto so širokými ulicami, veľkými námestiami, rozsiahlymi parkami. Priemysel je významný a hlavnými produktami sú textil, elektronika, plasty, stroje. Lodné zariadenia sú blízko prístavu Port Adelaide. Významné miesta v Adelaide sú Adelaide Festival Centre komplex (miesto umeleckých festivalov od roku 1960), Botanická záhrada, Vládny Dom, Prírodné historické múzeum, Národná galéria Južnej Austrálie a Katedrála sv.Petra (anglikánska) a sv.Francisa Xaviera (rímskokatolícka) . Univerzita Adelaide (1874) a Univerzita Južnej Austrálie (1991) sa nachádzjú v Adelaide.

Adelaide bolo založené v roku 1836 a pomenované po manželke Williama IV, britského kráľa. Mesto bolo navrhnuté a vymerané plukovníkom Williamom Lightom a v roku 1840 bolo zapísané ako obec. Komunita sa rýchlo rozvíjala vďaka poľnohospodárstvu, ktoré malo dobrú perspektívu v údoli rieky Murray. Získalo štatút mesta v roku 1919. Populácia dosiahla 1 057 200 obyvateľov v roku 1993.
CANBERRA
Mesto na juhovýchode Austrálie, hlavné mesto federácie, nachádzajúce sa v Územi hlavného mesta. Canberra je moderné, rýchlo sa rozvíjajúce mesto pložené na Molongoi River v dominujúcom poľnohospodárskom prostredí. Je vybudované v okolí umelo vytvoreného jazera Burley Griffin a je ekonomickým centrom pre blízke komunity Woden-Weston Creek, Belconnen a Queanbeyan. Vláda je hlavným zamestnávateľom v Canberre, ale cestovný ruch a ľahký priemysel sa stále zväčšuje.

Hlavné pamiatky v Canberre vrátane Parlamentu (otvoreného v roku 1988); Kostola sv. Jána Baptistu; Pomník lode kapitána Cooka, umiestnený na jazere Burkey Griffin; Pamätník austrálských vojnových hrdinov, v ktorom je múzeum a umelecká galéria. Ostatné stavby sú Národná knižnica (1960); Austrálska národná galéria (1982), nachádzajú sa v nej práce domácich a iných umelcov; budova Najvyššieho súdu; občianské centrum. Hlavné vzdelávacie inštitúcie a akademické organizácie v Canberre sú Austrálska národná univerzita (1946); Canberra School of Music (1965); University of Canberra ( 1990); Austrálska vojenská akadémia (1981); Austrálska akadémia vied (1954); Austrálska akadémia humanitných vied (1969). Canberra slúži ako hlavné stredisko najväčšieho austrálskeho vedeckého výskumu.

Canberra bola osídlená Európanmi v roku 1824; a v roku 1908 toto riedko osídlene územie bolo vybrané za hlavné mesto federácie. Americký architekt Walter Burley Griffin vyhral medzinárodný konkurz na projektovanie nového mesta. Výstavba začala v roku 1913, ale bola prerušená Prvou svetovou vojnou. Až v roku 1927 bol národný parlament presunutý z Melbourne do Canberry. Populácia Canberry začala rásť prudko po Druhej svetovej vojne.

Počet obyvateľov bol v roku 1991 - 303 846.

2.6 DOPRAVA A SPOJE

Každá austrálska kolónia mala vlastnú železničnú sieť a tak pri budovaní federácie rôznosť rozpätia koľají bola veľkým problémom. Všeobecný program pre štandardizáciu železničného rozchodu prebieha. Dĺžka železnice v Austrálii je 37 295 kilometrov, skoro všetky sú pod kontrolou federálnej a štátnej vláde. Austrália má približne 837 900 kilometrov ciest. Niekoľko 30 percent sú asfaltové vrátane 16 000 kilometrov diaľníc.

Hlavné mestá sú spojené autobusovými linkami, ktoré nie sú drahé. V Austrálii je zaregistrovaných 9.9 mlióna áut, čiže na každého druhého obyvateľa pripadá jedno motorové vozidlo. Hustá letecká sieť spája veľké mestá a dokonca i odľahlé usadlosti. Vnútroštátne linky prepravia za rok 18 miliónov pasažierov. Kvôli veľkým vzdialenosťam medzi mestami a ideálnymi leteckými podmienkami je letecká preprava tak využívaná. Qantas Airways, Ltd., najväčšia letecká spoločnosť v Austrálii, poskytuje letecké linky vo vnútrozemí i do zahraničia. Medzinárodné letiská sú umiestnené blízko každého veľkého mesta a blízko Cairns a Townsville. Pobrežné a zaoceánské linky sú rozhodujúce pre austrálsku ekonomiku. Hlavné prístavy sú v Melbourne, Sydney a Fremantle v Západnej Austrálii.

Austrália je spojená so zvyškom sveta satelitmi, podmorskými linkami, rádiotelefónmi a fototelegrafickými linkami.Od roku 1975 sú Austrálske telekomunikácie zodpovedné za telefónne služby a Austrálska pošta riadi poštové služby. Na začiatku 90 – tych rokov bolo zapojených viac než 8 miliónov telefónnych liniek. Vládne a komerčné rádia a televízie operujú konkurečne.

Australian Broadcasting Corporation (ABC) má celoplošnú právomoc a operuje 108 strednovlných a 358 krátkovlných rádii. 149 komerčných staníc, oproti národným staniciam majú zameranie na reklamu. Televízny program je vysielaný s rozsahom pre 99 percent populácie a ABC národnou televíznou sieťou a je tam približne 45 komerčných staníc. Austrália má 530 novín, 69 z nich vychádza každodenne s nákladom 4.6 milióna výtlačkov. Najvýznamnejšie denníky sú Sydney Morning Herald, The Age a Herald-Sun News Pictorial (obidve vychádzajú v Melbourne), Courier-Mail (Brisbane), Advertiser (Adelaide), West Australian (Perth).

2.7 SYDNEY 2000

Sydney sa uchádzalo o kandidatúru pre Olympijské hry a to aj úspešne, zavážil fakt, že doteraz sa iba raz konali hry v Austrálii, v Melbourne. Sydney sa pripravuje už dlho na túto olympiádu. Vylepšilo sa takmer všetko, čo sa dalo. Najväčšie problémy bude robiť organizátorom bezpečnosť. Teroristické skupiny, duševne chorí jedinci môžu urobiť veľkú tragédiu. Jedno z najvýznamnejších miest počas Olympiády je Olympijská dedina.

Olympijská dedina bude umiestnená v Newingtone, pripájacúce sa mesto k Olympijskému parku. Dedina sa plánuje tak, aby ubytovala 10 305 súťažiacich a 5100 delegátov počas Olympijských hier a neskôr slúžila ako nová obytná oblasť. Veľkosť dediny je približne 100 hektárov. Vláda Nového Južného Walesu oznámila v Decembri 1996, že MLLVC bude financovať, vystavia a predá väčšinu domov navrhnutých pre Olympijské hry. Počas Hier Dedina bude obsahovať 1150 trvalých obydlí a obzvlášť navrhnutých modulárnych domov. Mnoho zlepšených čŕt týkajúcich sa životného prostredia je zahrnutých v dizajne Dediny vrátane využitia solárnej energie.

Dedina bude ponúkať bezpečné prostredie v súlade s potrebami a očakávaniami zúčastňujúcich sa delegácii. Jedálne budú ponúkať široký rozsah medzinárodných jedál. Nakupovanie, informácie a komerčný servis požadované obyvateľmi budú poskytované. Naviac Dedina bude ponúkať široký rozsah zábavy a oddychu založených na základe skúsenosti z predchádzjúcich hier. Doprava na súťaže a tréningy blízko Sydneyského Olympijského Parku a ďaľších olympijských miest bude zabezpečovaná autobusmi. Umiestnenie dediny poskytne obyvateľom vyhovujúce pešie vstupy do Olympijského parku. Olympijská dedina sa otvorí 2. septembra 2000 a zatvorí sa 4. októbra 2000.

Dedina pre novinárov, televízne stanice a rôznych hostí bude umiestnená na západe Sydney, v Lidcombe. Dedina je vzdialená 15 minút cesty do Olympijského parku a 30 minút od prístavnej zóny. Je plánovaná tak, aby dokázala poskýtnúť ubytovanie pre 6000 akreditovaných novinárov.

Pre všetkých Austrálanov, Olympijské hry predstavujú neopakovateľnú možnosť kultúrneho a atletického zážitku, ktorá sa vyskytne iba raz za život. Bezplatná doprava bude poskytnutá pre všetkých divákov cestujúcich na všetky olympijské súťaže.

Bezplatný olympijský dopravný systém pokrýva Sydneyskú aglomeráciu a priliehajúce kľúčové oblasti:
Newcastle, Dungog a Scone v Hunterovom údoli
Port Kembla a Nowra na juhu
Goulburn na juhozápade
Bathurst v Modrých vrchoch
Sydneyjská doprava bude tiež poskytovať bezpečnú, rýchlu, spoľahlivú a vhodnú dopravu pre atlétov, olympijskú rodinu a média počas Hier.
Vlaky budú prevážať väčšinu divákov na Olympijské udalosti. Počas Hier nová železničná linka prepraví viac než 50 000 pasažierov za hodinu do Olympijského parku.
Autobusy budú tiež tvoriť dôležitú súčasť dopravy. Špeciálne trate a rozvrh liniek bude upravený a koniec vyučovania bude splývať z Hrami, aby optimalizoval kapacitu verejnej dopravy.
Letisko v Sydney je významne vylepšované.
SOCOG (Sydney Organising Comittee for the Olympic Games) mala podmienku nájsť 25 000 hotelových izieb pre ubytovanie veľkého počtu ľudí zapojených do organizácie Olympijských Hier – takých ako športových úradnikov, technikov, televíznych reportérov a tlač. Bez súhlasu s touto podmienkou, Sydney by nezískala možnosť usporiadať Hry. SOCOG sa mluvne zaviazala s nie viac ako 80 percentami hotelových izieb, nechávajúc dosť miesta aj pre iných návštevníkov. Bola dosiahnutá dohoda len o malom zvýšení cien izieb, aby návštevníci nemuseli platiť prehnané ceny. Uvidíme, či Sydney splní očakávania Sveta a bude úspešnejšie ako Atlanta.