referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Beáta
Utorok, 28. júna 2022
Krajina ako prostredie života na Zemi
Dátum pridania: 24.08.2006 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: bača
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 202
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 6.7
Priemerná známka: 2.96 Rýchle čítanie: 11m 10s
Pomalé čítanie: 16m 45s
 
Vzťah človeka ku krajinnému prostrediu

Krajina je prostredie života pre všetky organizmy vrátane človeka. Človek je biologická bytosť, vznikol a vyvíjal sa v krajine. Človek je s krajinou spojený výmenou látok a energie a nemôže bez nej existovať. Ak napríklad opúšťa krajinu do kozmického priestoru, musí napodobniť podmienky života v krajine, inak by neprežil, keďže podlieha biologickým zákonitostiam. Človek sa však vyčleňuje z biosveta tým, že je spoločenský tvor a výrobca. Človek v krajine pracuje ale hlavne ju využíva. Všetko, čo človek v živote používa, pochádza z prírody. Najprv človek vedel používať len jednoduché nástroje, neskôr sa v ich výrobe zdokonalil, čo spôsobilo, že začal aj výraznejšie pretvárať krajinu podľa svojich potrieb. Spoločenské zákonitosti nútia človeka, aby stupňoval využívanie krajiny s čo najväčšou efektivitou. Intenzitu pôsobenia človeka v krajine charakterizujú vývojové obdobia hominizácie, sapientácie, sociogenézy a technogenézy.

Obdobie hominizácie je obdobie od začiatku vzpriamenej chôdze človeka pred 6-5 miliónmi rokov po začiatok cieľavedomej práce pred 1,6-1,5 miliónmi rokov. Spoločným predkom človeka i ľudoopov je pravdepodobne prokonzul. Pred 20 miliónmi rokov veľké primáty prokonzuly, žili v lesoch južnej Afriky. Premiestňovali sa štvornožky po stromoch a občas zliezali aj na zem. Po presunoch zemskej kôry sa prokonzuly rozdelili do dvoch skupín. Na západe, kde prevládal les, sa vyvinuli šimpanzy a gorily. Na východe sa prokonzuly prispôsobili suchšiemu prostrediu saván a stali sa dvojnožcami. Prvý vzpriamený človek bol Australopitekus, ktorý žil vo východnej a južnej Afrike v období pred 6-1 miliónmi rokov. Ich dvojnohosť bola ešte nedokonalá. Australopitekovia boli lovci, vyrábali nástroje a žili na čiastočne zalesnených savanách na brehoch riek a jazier. Australopitekus sa ešte stále vedel pomerne dobre pohybovať aj po stromoch. Činnosť Australopiteka v tomto období nevyvolala zmeny v pôvodnom stave prírodnej krajiny, keďže jeho spôsob života sa veľmi ponášal na spôsob života zvierat.

Obdobie sapientácie je spojené s vývojom homo erectus a vznikom reči. Sapientácia je etapa vývoja človeka kedy nadobúda ráz sapiens čiže prechod k súčasnému typu človeka, k typu homo sapiens. Toto obdobie charakterizuje rýchly vývoj cefalizácie. Za 1,5 milióna rokov sa zväčšil objem mozgu z 500-800 cm3 na 1400-1500 cm3 čo spôsobilo značné zlepšenie rečových schopností človeka ale zlepšila sa aj jeho zručnosť. Vedel už lepšie opracovať kameň aj kosti. Pred 200 tisíc rokmi sa objavil už aj homo sapiens a pred 50 tisíc rokmi sa rast mozgu a biologická evolúcia človeka zastavili. Reč sa stala kvalitatívne novým mechanizmom informácie. Vtedajší človek bol v predsociálnom vývoji. Pôvodný stav prírodnej krajiny zostal naďalej nezmenený.

Obdobie sociogenézy je spojené s druhom homo sapiens, konkrétne s procesom kultúrnej evolúcie človeka – vývoj správania sa spoločnosti a človeka v prostredí. Najvýznamnejšie rozhranie tvorí neolitická revolúcia, konkrétne prekonanie doby kamennej. Človek dosiahol to štádium vývoja, kedy začal reprodukovať hodnoty. Činnosťou človeka sa mení prírodná krajina. Vznikajú rôzne formy využitia zeme. Človek začal cieľavedome pestovať jemu prospešné plodiny. Ide o počiatky poľnohospodárstva. Napríklad v stepných krajinách prebiehal celoročne proces nomádskeho pastevného hospodárstva čo zanechávalo zničené stepné porasty a spustilo eróznu činnosť vody a vetra. V ďalšom vývoji základné zvláštnosti sociogenézy a kultúrnej evolúcie charakterizuje vývojová nerovnomernosť, čoho následky je možné vidieť i dnes na príklade odlišných svetových kultúr. Formy využívania zeme odzrkadľujú rôzny stav a stupeň využívania a pôsobenia človeka na krajinné prostredie. Spôsobuje to dodnes obrovskú rozmanitosť v stupni pôsobenia človeka na krajinné prostredie od ľudí žijúcich v hypermoderných veľkomestách až po kmeňe žijúce v tropických pralesoch bez kontaktu s okolitým svetom.

Obdobie technogenézy začína v niektorých hospodársky vyspelých štátoch ich priemyselným rozvojom a vedecko-technickým rozvojom začína na celej Zemi. Dĺžka tohto obdobia sa v súčasnosti pohybuje od 250 do 50 rokov. Človek začal vo veľkom obrábať pôdu. Budoval mestá a vynašiel mnohé stroje ktoré ďalej urýchlili rozvoj a technický pokrok. Hlavné znaky sociogenézy pôsobia naďalej, ale rozhodujúci význam majú procesy označované ako vedecko-technický rozvoj (VTR). Človek, nositeľ VTR, sa označuje ako homo faber čiže hospodáriaci alebo človek tvorca. Biologickými vlastnosťami sa nelíši od homo sapiens. Počas obdobia technogenézy sa výrazne menia podmienky života na Zemi a tvárnosť krajiny. Pre život človeka a jeho aktivity sú krajiny s najpriaznivejšími podmienkami na Zemi či už prírodnými, spoločenskými alebo hospodárskymi takmer obsadené.

Človek rozširuje stále svoju pôsobnosť na čoraz väčšiu časť krajiny a čoraz viac a drastickejšie do nej zasahuje. V období technogenézy ľudskú populáciu sprevádza prudký demografický rast, rýchly rozvoj priemyslu, nadmerný rozsah urbanizácie a nezadržateľný rast mobility. Z toho vyplýva mnoho ekologických problémov v krajine a kvalitatívne nový vzťah človeka k prostrediu. Človek negatívne ovplyvňuje životné prostredie napríklad nadmernou ťažbou dreva alebo produkciou skleníkových plynov, ktoré spôsobujú globálne otepľovanie, s čím sú spojené rôzne prírodné katastrofy. Človek hľadá prostriedky ako riešiť problémy ohrozujúce podstatu žitia na Zemi. Jeden z cieľov globálnejstratégie trvale udržateľného žitia na Zemi vyhlásený OSN je zaistiť podmienky pre existenciu všetkých foriem života na Zemi. Základom tohto princípu je udržať ekologickú stabilitu na Zemi. Zatiaľ je to však snaha len malých a minoritných krajín. Najväčší narušovatelia celosvetovej ekologickej stability sa odmietajú pripojiť k akýmkoľvek iniciatívam zlepšiť stav životného prostredia.

Zachovať ekologickú stabilitu má však dlhodobý strategický význam pre rozvoj spoločnosti. Jeho najdôležitejšie prejavy sú:
-zachovanie dostatočnej odolnosti krajiny voči zásahom človeka
-zabezpečenie činnosti autoregulačných mechanizmov v ekosystéme (znížiť množstvo agrochemikálií)
-zachovanie biodiverzity - variability všetkých žijúcich organizmov, ekosystémov a ekologických komplexov, ktorých súčasťou sú živé organizmy
Zachovanie biodiverzity genofondu a ekologických komplexov má strategický význam, pretože získané poznatky sú nevyhnutné na zabezpečenie a využívanie nových prírodných zdrojov pre rozvoj spoločnosti. Všetky tieto funkcie majú okrem ekologického významu aj konkrétny hospodársky význam pre produkčnú schopnosť krajiny, pre ochranu prírodných zdrojov a pre zlepšenie životného prostredia človeka.
 
späť späť   1  |   2   
 
Podobné referáty
Krajina ako prostredie života na zemi GYM 2.9516 317 slov
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.