Úderom dvanástej hodiny z 31. decembra 1992 na 1. januára 1993 prestalo Československo po druhý krát existovať. Bratislava sa opäť stala hlavným mestom samostatného Slovenska. Status hlavného mesta znamenal radikálne zmeny v charaktere mesta. O Bratislave sa na začiatku 90-tych rokov návštevníci vyjadrovali ako o meste, v ktorom sa práve skončila vojna. V súčasnosti je považovaná za jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najperspektívnejších regiónov v Európe.

História bratislavského hradu
Dnes už opravený Bratislavský hrad leží v centre Bratislavy na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až k Dunaju, 150 m.n.m . Hradný kopec, osídlený už v praveku, zohral významnú úlohu ako slovanské hradisko v období Veľkej Moravy, keď bol politickým i cirkevným centrom kraja.Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej polovici 9. storočia stáli na hradisku kamenné stavby.Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý raz písomne spomína roku 907. Po zániku Veľkej Moravy sa stal pohraničným hradom ranofeudálneho uhorského štátu.V prvej polovici 17. storočia, keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v rokoch 1635 - 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri. Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 18. storočia vytvorili z hradu veľké reprezentačné sídlo uhorského miestodržiteľa.Požiar, ktorý tu v roku 1811 vypukol, premenil celý objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu mu vrátila nový život a kultúrne poslanie až veľkorysá rekonštrukcia v roku 1953.

Názvy, ktoré vystriedali hrad a mesto počas svojej existencie: 907 Braslavepurch, Brezalauspurc, 1002 Poson, 1042 Prezesburg, 1045 Bosenburg, 1048 Brecesburg; maď. Pozsony, nem. Pressburg, star. slov. Prešporek, Prešporok
Staré mesto je centrom Bratislavy s rozlohou 9,6 km2 a vyše 47 tisíc obyvateľmi. Zo sedemnástich mestských častí Bratislavy je svojou rozlohou tretie najmenšie, podľa počtu obyvateľov naopak tretie najväčšie.Nachádza sa tu celý rad vzácnych historických stavieb, vrátane Hradu, Dómu sv. Martina, Starej radnice, Primaciálneho paláca, uličiek Korza, Michalskej brány, palácov, chrámov, múzeí, galérií. Na území Starého Mesta je sídlo prezidenta republiky, Národnej rady, vlády, väčšiny ministerstiev a ďalších orgánov centrálnej štátnej správy. Staré Mesto je tiež domovom prestížnych divadelných scén, vysokých škôl a najznámejších obchodov.

Most sv. Michala
Jedným z najtradičnejších vstupov do historického jadra Starého Mesta je vstup na začiatku Michalskej ulice, ktorý vedie po kamennom moste sv. Michala. Most, ktorý postavili v prvej polovici 18. storočia, sa klenie ponad bývalú hradbovú priekopu. Ide o najstarší zachovaný most v meste. Po oboch stranách most lemujú dve barokové sochy: na ľavej strane kamenná plastika sv. Jána Nepomuckého, českého svätca a tradičného patróna mostov a riek; na pravej strane socha sv. Michala Archanjela. Na Michalskú ulicu sa ďalej pokračuje cez zvyšok barbakánu, ktorý od 15. storočia chránil dôležitý vchod do vnútorného mesta.

Michalská veža
je ďalším zo symbolov Bratislavy. Zároveň je jedinou zachovanou zo štyroch pôvodných brán, ktorými sa kedysi vstupovalo do stredovekého mesta. Svoje meno dostala po osade, ktorá sa v rannom stredoveku nachádzala pred bránou. Dnes je pod Michalskou vežou umiestnený nultý kilometer, od ktorého sa odpočítavajú vzdialenosti jednotlivých svetových metropol od Bratislavy.

Najslávnejšia bratislavská fontána
bola vybudovaná v roku 1572 ako verejný zdroj vody s prispením uhorského kráľa Maximiliána II. Aj preto fontána nesie jeho meno a je na nej podobizeň kráľa. Kamenársky majster A. Lutringer kráľa zobrazil ako obrneného rytiera na vrchole podstavca. Po viacerých úpravách však dnešná podoba fontány má už len pramálo spoločného s jej prvotným renesančným vzhľadom.

Primaciálny palác
je považovaný za najkrajší palác v celej Bratislave. Postavili ho v rokoch 1778 až 1781 na mieste staršieho arcibiskupského paláca. Autorom projektu je architekt M. Hefele, ktorý bol výrazným predstaviteľom viedenského klasicistického slohu. Možno povedať, že Primaciálny palác zohral výraznú úlohu pri ďalšom prenikaní klasicizmu do vtedajšieho Uhorska. Najslávnejším priestorom paláca je známa Zrkadlová sieň. Podpísali v nej napr. Prešporský mier 26. decembra 1805 po bitke pri Slavkove, ale aj zákon o poddanstve v Uhorsku 11. apríla 1848. V súčasnosti v sieni pravidelne zasadá mestské zastupiteľstvo hlavného mesta. Na treťom poschodí paláca má svoje sídlo primátor hlavného mesta, zatiaľ čo prvé poschodie slúži ako verejnosti prístupná obrazáreň. Súčasťou paláca je aj kaplnka sv. Ladislava, ktorá bola opätovne sprístupnená po zatiaľ poslednej rekonštrukcii paláca v roku 1993.

Veža Starej radnice
Prešporok bol prvým mestom v Hornom Uhorsku, ktoré malo vlastnú radničnú budovu. Jej terajšia podoba je však výsledkom zložitého architektonického vývoja s mnohými prestavbami a úpravami. Stará radnica vlastne vznikla spojením viacerých domov do radničného komplexu. Pri obnove fasády veže sa zachovala vmurovaná delová guľa z čias ostreľovania mesta napoleonskými vojskami v roku 1809, ale aj tabuľa s ryskou, kam až siahala voda počas veľkých záplav v roku 1850.

Záhradný palác grófa Antona Grassalkovicha
postavili v roku 1760. Pôvodne slúžil ako sídlo vtedajšieho predsedu Uhorskej komory, strážcu kráľovskej koruny a hlavného župana Novohradskej stolice. Sídlom prezidenta republiky sa stal po prvý raz už v roku 1939. Najvyšší predstaviteľ štátu sa do tohto rokokového paláca opäť vrátil v roku 1993 po jeho generálnej úprave. Spolu s palácom vznikla aj Grassalkovichova záhrada. Pôvodne ju zdobili kvetinové vázy a koše, ale aj cyprusy, oleandre a sochárske diela. Po prvý krát ju sprístupnili verejnosti začiatkom 19. storočia. Odvtedy prešla viacerými úpravami, tá posledná bola dokončená v roku 1999. Na základe dohody medzi starostom Starého Mesta a prezidentom SR je podstatná časť záhrady prístupná verejnosti.

Dóm svätého Martina
je najväčším, najstarším a určite najvýstavnejším bratislavským chrámom. Vznikol na základe gotickej prestavby pôvodného Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa, ktorú od začiatku 14. storočia realizovali panovník a mestská rada. Prestavba trvala celé desaťročia. V rokoch 1563 až 1830 bol Dóm sv. Martina korunovačným kostolom, v ktorom sa odohralo celkom 19 slávnostných korunovačných ceremónií uhorských kráľov a kráľovien. Posledným veľkým okamihom v histórii chrámu bola oprava chrámového zvonu Wederin a opätovná inštalácia jeho piatich menších "súrodencov", ktorých Bratislave v rámci Slávnosti zvonov 11. novembra 2000 darovali predstavitelia hlavných miest piatich susedných štátov.