Po Portugalcoch prenikli do Indie aj Angličania a založili Východoindickú spoločnosť, ktorá zriadila v Surate, Madráse, Bombaji a Kalkate obchodné pobočky. Generálny guvernér francúzskych dŕžav v Indii Joseph François Dupleix posilnil a stabilizoval vplyv Francúzska v Indii. V dobe vojny o dedičstvo rakúske, prebiehajúce od r. 1740 v Európe, stáli Veľká Británia a Francúzsko vo vzájomne nepriateľských táboroch. Na severe indického Koromandelského pobrežia dobyla francúzska flotila britský oporný bod Madrás. Na indickom subkontinente dominovali dve námorné mocnosti:
Veľkej Británii patrili obchodné zastupiteľstvá a pevnosti v Suráte (1607), Madráse, Fort St. George, Fort St. David (1640), Kalikate (1644), Bombaji (1661), Kalkate a Fort Williamu (1690). Okrem toho jej patrili ďalšie strategické záchytné body, napríklad Basra v Perzskom zálive.
Francúzsko ovládalo základne na Koromandelskom pobreží (- 1674 Puttuččéri a Karaikkál), na Malabarskom pobreží (Mahé) a pri Kalkate Candarnagar. Strategický význam mali ostrovy Maurícius, Réunion a Seychely.
Po uzavretí cášskej mierovej zmluvy - 18. októbra 1748 bolo Francúzsko nútené vydať Madrás Veľkej Británii. Po rade márnych pokusov Angličanov o získanie dôležitého prístavu Bombaj na západnom pobreží Prednej Indie sa anglická koruna stala vlastníkom tohoto mesta, ktoré bolo obsadené od r. 1534 Portugalcami. Sobášom anglického kráľa Karola II. s portugalskou princeznou Katarínou obdržall Anglicko vytúžený prístav ako veno. Prístavné mesto, ktoré bolo možné výhodne brániť, sa stalo pre Angličanov hlavným sídlom ich ázijskej koloniálnej ríše. Východoindická spoločnosť tu zriadila svoje obchodné zastúpenie. Po Madráse bol Bombaj druhou faktóriou obchodnej spoločnosti, ktorá ovládala od r. 1600 monopol na obchod s Indiou. Obchodníci francúzskej Východoindickej spoločnosti založili francúzske obchodné stredisko v Puttuččéri na juhovýchodnom pobreží indického subkontinentu. Francúzsko sa tak stalo konkurentom Anglicka, ktoré malo od r. 1639 obchodné sídlo v Madráse, na sever od Puttuččéri.
Puttuččéri bolo súčasťou indického Koromandelského pobrežia, ktoré sa rozkladá medzi deltou rieky Krišny na severe a riekou Kávéri na juhu. V tom istom roku sa Francúzi usadili v Čandarnagaru v delte rieky Ganga.
Francúzsku obchodnú spoločnosť založil už v roku 1664 Jean-Baptiste Colbert. Po Anglicku a Holandsku bolo Francúzsko treťou európskou koloniálnou mocnosťou, ktorá si zaistila svoj nemalý vplyv v Indii.
Holandské záujmové územie siahalo od južného výbežku indického subkontinentu cez Cejlón po ostrovy Sumatra, Borneo, Jáva a Moluky. Roku 1668 prenikli do Indie Francúzi a čoskoro začali s Angličanmi bojovať o hegemóniu. Približne 130 km od ústia rieky Huglí v Bengálskom zálive založila anglická Východoindická spoločnosť (1600) obchodnú stanicu Kalkata, ktorá sa stala oporným bodom ďalšej expanzie Angličanov na indickom kontinente. Po Madráse (1639) a Bombaji (- 1661), ktoré r. 1668 prešli od anglickej koruny do rúk Východoindickej spolopčnosti, bola Kalkata treťou anglickou baštou v Indii. Kalkata sa stala
administratívnym centrom anglickej Východoindickej spoločnosti pre Bengálsko, bola chránená mnohými opevneniami. Britský generál Robert Clive zvíťazil pri Páláse nad bengálskym navábom (miestodržiteľom Veľkého Mughala) Sirádžem-ud-Daulem, ktorý bol spojencom Francúzov. Briti ovládali v tomto období Bengálsko, Bíhár a Úrisu.
Francúzsko bolo postihnuté hlavne tým, že britská Východoindická spoločnosť prevzala všetky jej obchodné zastúpenia na dobytých územiach. Francúzsky plán na zria-denie rozsiahlej koloniálnej ríše v Indii zlyhal. Na víťazstve nad Sirádžem-ud-Daulem sa rovnako podieľali indické oddiely. Vrchný veliteľ navábovej armády Mir Muhammad Džafar prebehol k Britom, ktorí mu prisľúbili trón. Sirádž-ud-Daula utiekoll do Rádžmahalu. Bol však zajatý, vydaný Mirovi Džafarovi a ten dal zajatca popraviť. Mir Muhammad Džafar sa stal navábom, na čo prenechal Východoindickej spoločnosti územie na juh od Kalkaty, vypudil všetkých Francúzov a vyplatil Spoločnosti značnú sumu peňazí (1746).
Warren Hastings, prvý generálny guvernér britskej Indie, upevnil britské panstvo správnymi, vojenskými a finančnými reformami. Východoindická společnost v podstate obmedzila svoju činnosť na oblasť obchodu. Hastingsovi sa podarilo rozšíriť britskú doménu v Indii a ubrániť ju proti útokom Máráthov a snahám o obnovenie francúzskej expanzie (12.8.1765).
Po tom, čo britské impérium získalo kontrolu nad značnou časťou Indie, hlavne nad Bengálskom, bola roku 1784 Východoindická spoločnosť podriadená kráľovskému dozorcovi zodpovednému za politické a vojenské záležitosti. Britská koloniálna správa v Indii bola reorganizovaná: po tom, čo boli práva Východoindickej spoločnosti zákonom z - r. 1773 redukované v zásade na oblasť obchodu (Regulating Act), znamenal India Act (Zákon o Indii) ďalšie obmedzenia jej vplyvu. Regulating Act postavil Východoindickú spoločnosť pod prísnejší štátny dozor. Bolo nutné napraviť neblahé pomery, ktoré v jej správe panovali, a zaistiť jej zároveň politickú podporu štátu. Činnosť zahájila Board of Control (kontrolná rada), ktorej
prezident zastával záujmy Indie v britskom parlamente. Súčasne bola akákoľvek ďalšia expanzia v Indii označená za "nezlúčiteľnú s túžbu, cťou a politikou britského národa" .
Po vydaní zákona odstúpil generálny guvernér Východnej Indie Warren Hastings. Práve tak ako jeho predchodcovi Robertovi Cliveovi (12.8.1765) mu vyčítali spreneveru peňazí a osobné obohacovanie.
Robert Clive, ktorý bol po víťazstve nad bengálskym navábom pri Paláse (26.6. 1757) povýšený na baróna, spáchal r. 1774 samovraždu potom, čo na neho zaútočili v Dolnej snemovni jeho odporcovia. Po dvojročnom krvavom konflikte medzi Britmi a vládcom
juhoindického štátu Maisúr, sultánom Tipu, musel porazený sultán podľa seringapatamskej zmluvy odstúpiť Britom polovicu svojho územia.
Sultán Tipu bol následníkom svojho otca Haidara Alího, ktorý dobyl Maisúr v r. 1791 a zvrhol pôvodnú dynastiu Vadžard.
Briti mali Maisúr vo svojej správe len na krátku dobu, už v r. 1799 ho vrátili dynastii Vadžard.
Do roku 1818 sa India dostala pod nadvládu Britov. Roku 1843 došlo k anexii štátov Sindh, roku 1849 Pandžábu. Expanzívna politika Veľkej Británie v Indii a na Novom Zélande narazila na opätovný odpor. Potom, čo sa v r. 1843 podarilo potlačiť povstanie doposiaľ nezávislých kniežat v Sindhu na severozápade Indie, povstali v r. 1845 proti britskej koloniálnej nadvláde pôvodní obyvatelia Nového Zélandu - Maori.
Navzdory britskej dobyvačnej politike bolo v Indií v prvej polovici 19. storočia ešte mnoho nezávislých kniežactiev, ktoré postupne pripadali pod britskú správu.
Iniciatívu v tomto smere vyvíjala v prvom rade britská koloniálna správa v Kalkate, ktorá nezávisle na londýnskej vláde financovala vlastné koloniálne jednotky, ktoré potom obsadzovali jednotlivé kniežactvá.
Zámienkou expanzie bol predovšetkým britský právny princíp, podľa ktorého mala koloniálna správa právo odmietnuť následníctvo na tróne indického štátu, pokiaľ sa postupovalo čisto podľa indických zákonov o dedičstve. Takto sa pod priamu britskú kontrolu dostal Džajpur, Sambalpur, Džhánsí a Nágpur. V provincii Sindh v ústi rieky Indus bolo od r. 1842 množstvo malých kniežactiev čiastočne obsadených v priebehu afganskej vojny (1842). Vtedajšie nezávislé kniežactvá povstali v r. 1843, povstanie však bolo 24. marca 1843 potlačené a provincia bola pričlenená k britskej koloniálnej ríši.
V snahe predísť nárokom Francúzska bol Nový Zéland vyhlásený v r. 1840 britskou korunnou kolóniou. Európania na Novom Zélande žili predovšetkým z lovenia veľrýb a z obchodu s domorodými Maormi. Tento národ, ktorý prišiel na Nový Zéland z Cookových ostrovov v 14. storočí, cítil, že Európania ohrozujú jeho kultúru a predajom zbraní a alkoholu rozkladajú starú kmeňovú štruktúru. Preto sa Maori postavili na odpor, ten však neviedol k úspechu. Roku 1857 vypuklo povstanie hinduistických vojakov armády Východoindickej spoločnosti v Bengálsku proti britskej nadvláde. Po potlačení povstania sípáhíov zanikla ríše Mughalov v Indii. Východoindická spoločnosť bola zbavená svojich práv a britská India podriadená britskej korune.
V povstaní sípáhíov sa r. 1857 vzbúrili indickí vojaci britskej koloniálnej armády (sípáhíové) proti koloniálnej moci.
Povstanie malo veľký úspech predovšetkým v strednej Indii, kde sípáhíovia zaútočili na početné posádky aj usadlosti a povraždili mnoho britských vojakov aj ich rodinných príslušníkov.
Po dobytí Dillí bol posledný Veľký Mughal, Bahádur II. , dosadený Britmi, postavený do čela povstania ako "národný symbol" .
Pri dobývaní stratených území sa aj Briti opierali o domáce jednotky, predovšetkým z oblasti Kalkaty a severozápadného Paňdžábu. Povstanie potlačili rovnako brutálnymi metódami, aké proti nim použili povstalci. Bolo to posledné veľké vojenské povstanie v Indii.
Vojaci sa obávali ohrozenia vlastných kultúrnych tradícii zo strany Európanov, podarilo sa im získať podporu kniežat z Angličanmi obsadených území. Po 14 mesiacoch bolo povstanie potlačené. Od r. 1858 sa India dostala pod priamu správu britského kráľovstva. Generálny guvernér s titulom miestokráľa vládol viac než 500 indickým kniežatstvám.
India pod nadvládou Britov
Roku 1876 bolo vyhlásené Indické cisárstvo a kráľovná Viktória sa stala indickou cisárovnou. Britská správa v Indii sídlila v Kalkate, neskôr v Dillí. Briti Indiu spravovali podľa vlastného vládneho systému. Angličtina sa stala úradným jazykom a v Indii bol zavedený britský systém vzdelania. V celej Indii bol uplatňovaný britský právny systém, čo mimo iného znamenalo zákaz otroctva a upaľovania vdov. Po roku 1869 podporovali kolonizátori výstavbu železníc, takže koncom 19. storočia existovalo v Indii na 56 000 km železničných tratí a najhustejšia železničná sieť v Ázii. Roku 1885 založili príslušníci indickej strednej vrstvy stranu Indický národný kongres (Indian National Congress) a požadovali účasť Indov na vláde a správe zeme. Vzhľadom k tomu, že britská správa plnila ich požiadavky veľmi zdráhavo, rozštiepil sa Indický národný kongres na umiernenú skupinu, ktorá chcela presadiť svoje ciele ústavnou cestou, a na skupinu extrémistov, ktorí boli presvedčení, že zmeny sa dajú dosiahnuť len revolúciou. Menovaním lorda Williama Henryho Cavendishe-Bentincka za generálneho guvernéra začala nová fáza britskej politiky v Indii: v priebehu centralizačných zásahov bol generálny guvernér poverený zákonodarnou právomocou na území Madrásu, Bombaja a Bengálska, boli prevedené rázne kroky v boji proti sektám nepriateľsky zameraným voči
Angličanom, uskutočnili sa aj opatrenia proti niektorým starým indickým zvykom, ku ktorým patrilo i vraždenie nechcených detí a upaľovanie vdov.
Upaľovanie vdov malo svoje korene v ortodoxnom hinduizme: Sátí (nazývaná tiež Durga nebo Párvatí), manželka boha Šivy, šla za svojim mužom až na pohrebnú hranici, aby s ním mohla žiť v inom svete.
Britské opatrenia mali za cieľ vytvoriť vrstvu Indov, ktorí by boli "farbou pleti a krvou indickí, ale myslením, cítením a vkusom anglickí" . Tak to napísal britský koloniálny expert lord z Rothley. Roku 1906 bola založená Moslimská liga, čím sa rozpory medzi moslimmi a hinduistami vyhrotili. Reformy, ktoré zaviedol britský miestokráľ Curzon, hlavne obmedzenie práv Indov a rozdelenie Bengálska podľa náboženského princípu, vyvolali roku 1905 po celej zemi nepokoje. Indovia bojkotovali zahraničné tovary, hlavne britské textilné výrobky. Angličania reagovali na toto hnutie roku 1903 reformami, ktoré umožnili Indom obmedzený podiel na vláde. Roku 1912 došlo ku zjednoteniu Bengálska.
Gándhího boj za slobodu
Po l. svetovej vojne sa postavil do čela Indického národného kongresu Mohandás Gándhí. V boji za nezávislosť na britskom impériu propagoval pasívny odpor a vyzýval svojich prívržencov ku generálnej stávke. Generálna stávka v apríli 1919 skončila krvi preliatím: Britský generál Reginald Edward Harry Dyer bol vyslaný do Amritsaru, aby potlačil nepokoje v Paňdžábe. Dal príkaz ku streľbe do neozbrojeného protestného zhromaždenia, ktorého sa zúčastnilo asi 10 000 ľudí. 400 civilistov bolo pritom zastrelených a asi 1000 ranených. Nepokoje začali po tom, čo britská vláda schválila tzv. Rowlatt acts, zvané tiež čierne zákony, ktoré predlžovali výnimočný stav z roku 1915 a obmedzovali práva domáceho obyvateľstva.
Behom prvej svetovej vojny bojovali Indovia lojálne na strane Britov. Paňdžáb poskytol 50% indických jednotiek, ktoré boli prepravené do zámoria, aj keď mal necelých 7% z celkového počtu obyvateľov. Po skončení vojny Indovia zistili, že sa s nimi už nejedná ako s nenahraditeľným spojencom, ale ako s domorodcami druhej triedy. Ohlasované reformy sa
neuskutočnili. Móhandás (zvaný tiež Máhatma - Velký duch) Gándhí vyzval k odporu. 10. apríla tiahol ozbrojený dav Amritsarem, pričom povraždil väčšie množstvo Britov. 13. apríla došlo k masakru. Vojaci strieľali do davu, ktorý nemal žiadnu možnosť úniku. Gandhí, ktorý bol do tej doby presvedčený o možnosti spolupráce s Angličanmi, požadoval po tomto masakre koniec britskej nadvlády. Pod jeho vedením sa kongresové hnutie stalo stranou s masovou základňou, v ktorej mali hinduisti väčšinu. Gándhího spolupracovníkom sa stal Pandit Džaváharlál Néhrú, ktorý r. 1929 prevzal vedenie strany. Druhá konferencia pri okrúhlom stole, ktorá sa konala v Londýne a mala vypracovať nový návrh ústavy pre Indiu, stroskotala 1.12. na návrhu volebného postupu, ktorý mal v rovnakej miere akceptovať všetky národné a náboženské skupiny v Indii. V boji Indov za nezávislosť navrhol Mahátma Gándhí Britom kompromis: India by sa uspokojila so štatútom domínia, pokiaľ by jej bol priznaný už k 31.12.1929. Inak bude požadovať úplnú nezávislosť. Briti naproti tomu prehlásili štatút domínia za konečný cieľ vývoja v Indii. Ešte predtým by musela byť pri okrúhlom stole v Londýne prejednaná nová ústava. Rozhorčenie Indov medzitým eskalovalo- 6.apríla 1930 slávnym Gándhího "soľným pochodom". Ešte toho roku sa v Londýne zišla prvá konferencia u okrúhleho stola, ktorá samozrejme neviedla k žiadnym výsledkom. Na druhú konferenciu, ktorá začala v auguste 1931, pozvali Gándhího ako jediného delegáta strany Indický národní kongres. Pod tlakom kampane všeobecnej občianskej neposlušnosti povolili Angličania r. 1937 v niektorých provinciách vytvorenie parlamentných vlád.
Aj napriek zásade nepoužívať násilie sa množili zrážky hlavne medzi hinduistami a moslimmi. V poslednej fáze hnutia došlo k roztržke medzi Indickým národným kongresom a Moslimskou ligou, ich vzťahy sa ešte viac vyhrotili, vodca ligy Muhammad Alí Džinnáh požadoval zriadenie moslimského štátu. Z tohoto dôvodu skončili bezvýsledne i jednania britskej labouristickej vlády o udelenie samosprávy zjednotenej Indii. Moslimská liga trvala na rozdelení zeme. Po 2. svetovej vojne posledný miestokráľ lord Louis Mountbatten rozdelil štát na Indiu a Pakistan. Mountbatten dúfal, že sa tým podarí konflikt urovnať. Oba štáty, hinduistická Indická únia a moslimský Pakistan, ktorého západná a východná časť boli od seba vzdialené 1500 km, získali 15. augusta 1947 nezávislosť. Ministerským predsedom Indickej únie sa stal Džaváharlál Néhrú, ktorý už v r. 1946 vytvoril z britského poverenia dočasnú celoindickú vládu, generálnym guvernérom Pakistanu sa stal vodca Moslimskej ligy Muhammad Alí Džinnáh.
Rozdelenie Indie spôsobil v podstate Džinnáh, ktorý sa zasadzoval o nezávislý moslimský štát. Naproti tomu strana Indický národný kongres v čele s Džavárharlálom Néhrúom a Mahátma Gándhím bola spočiatku pre spoločný indický štát.
Protikladné názory viedli v roku 1946 k rozbrojom medzi hinduistami a moslimmi a nakoniec k občianskej vojne.
Pretože Briti chceli Indiu opustiť čo najrýchlejšie, vypracoval posledný britský vicekráľ a v rokoch 1947-1948 generálny guvernér lord Louis Mountbatten plán na rozdelení zeme. Rozdelenie viedlo k hromadným útekom hinduistov a sikhov z Pakistanu a moslimov z Indickej únie.
V Paňdžábe a východnom Bengálsku, kde ešte neboli vyznačené definitívne hranice medzi Indiou a Pakistanom, vypukli kruté boje medzi hinduistami, moslimmi a sikhmi. V rokoch 1947-1948 im padlo za obeť asi desať miliónov Indov.
Nezávislá India
Boje medzi hinduistami a moslimmi, ktoré vypukli po vyhlásení nezávislosti, si vyžiadali len v Pakistane 600 000 obetí. Na 14 miliónov ľudí prekročilo hranice medzi oboma štátmi: hinduisti utekali z Pakistanu do Indie a moslimi z Indie do Pakistanu. Mohutná vlna utečencov spôsobila v Indii obrovské problémy. K tomu sa pridali spory o Kašmír. 30. januára 1948 bol hinduistickým fanatikom zavraždený aj Gándhí. Indického bojovníka za slobodu a zástancu nenásilného odporu Móhandáse Karamčandu Gándhího, zvaného Mahátma, zastrelil 30. januára 1948 cestou na modlitebné zhromaždenie v Dillí hinduistický fanatik.
Mahátma Gándhí bojoval za nezávislosť Indie na Veľké Británii, proti kolonializmu, rasizmu a násiliu na celom svete. Bol úspešným sprostredkovateľom v konfliktoch medzi Indmi a Britmi, hinduistami a moslimmi, a tiež medzi príslušníkmi kást a tzv. nedotknuteľnými.
Gándhí postupoval metódou nenásilného, pasívneho odporu, založeného na odmietaní spolupráce s britskými úrady, a proklamoval občiansku neposlušnosť. Jeho autorita bola obrovská - Indovia uctievali Gándhího už za jeho života ako svätca.
Indická únia zahŕňala 562 indických kniežatstiev. Dňa 26. januára vstúpila do platnosti prvá ústava Indie, ktorá zakotvila zmenu štátneho zriadenia na parlamentnú republiku so spolkovým usporiadaním. Prvým ministerským predsedom nezávislej Indie sa stal Néhrú. Začal presadzovať modernizáciu zeme a zrušenie systému kást. Budoval sa priemysel, ale v poľnohospodárstve sa i naďalej hospodárilo tradičnými metódami. V oblasti zahraničnej politiky presadzoval spočiatku Néhrú princíp neúčasti v blokoch. R. 1962 vypukol ozbrojený konflikt s Čínou, pretože India odmietala jednať s Čínskou ľudovou republikou o severovýchodných hraniciach. Indovia boli porazení a museli sa stiahnuť. Na základe výsledkov bojov India prehodnotila svoj postoj k členstvu v blokoch. R. 1963 uzavreli India, Veľká Británie a USA zmluvu o vzájomnej protivzdušnej obrane.