Vo veku 74 rokov zomrel v Dillí indický ministerský predseda Džaváharlál Néhrú, nazývaný Pandit Néhrú.
Pochádzal z váženej brahmanskej rodiny, právnické vzdelanie získal vo Veľkej Británii. Po návrate do Indie v roku 1916 sa pripojil k hnutiu Mahátma Gándhího za nezávislosť. V rokoch 1929-1934 bol prezidentom Indického národného kongresu. Za politické konflikty s britskou koloniálnou mocou bol odsúdený celkovo na 14 rokov väzenia. Až po 2. svetovej vojne ho Briti uznali ako partnera pri jednaniach a poverili ho utvorením prozatímní vlády. Od r. 1947, keď India získala nezávislosť, bol ministerským predsedom. Vo vnútornej politike presadzoval demokratický socializmus na základe parlamentarizmu. V zahraničnej politike sa snažil udržať
nezávislosť Indie na blokoch a angažoval sa v prospech mierovej koexistencie. Bol jedným z najvýznamnejších vodcov tretieho sveta.
Pohraničné konflikty s Čínou a dobytie portugalskej kolónie Goa však poškodili vážnosť, ktorú si Néhrú ako predstaviteľ politiky nenásilia získal. Po smrti Néhrúa v máji 1964 sa stal ministerským predsedom Bahadur Šástrí. V období jeho vlády vypukol v júni 1965 konflikt medzi Indiou a Pakistanom kvôli bývalému kniežatstvu Kašmír. Spor bol urovnaný prostredníctvom Sovietskeho zväzu na konferencii v Taškente r. 1966. Vzrástol tým sovietsky vplyv v Indii. V auguste 1971 uzavrela India so Sovietskym zväzom na 20 rokov zmluvu o priateľstve a v novembri 1973 zmluvu o hospodárskej spolupráci.

Vláda Indíry Gándhíovej

Po smrti indického ministerského predsedu Šastrího (Lal Bahadur), ktorý na konferencii o Kašmíre v Taškente (10. 1. 1966) dostal srdcový infarkt, bola zvolená za novú ministerskú predsedkyňu v Indii štyridsaťosemročná Indíra Gándhíová, dcéra a blízka spolupracovníčka Džaváharlála Néhrúa, prvého indického ministerského predsedu (27. 5. 1966), ktorá do tej doby pracovala ako ministerka informácií a patrila k Indickému národnému kongresu (predsedkyňa od r. 1959). Gándhíová pokračovala v politike svojho otca a zastávala v hospodárskych otázkach socialistickú koncepciu. Aj napriek tomu, že sa v období jej vlády strana niekoľkokrát rozštiepila, získala vo voľbách r. 1967 a 1971 v ústrednom parlamente väčšinu. Po predchádzajúcich ozbrojených konfliktoch India oficiálne vyhlásila 4. decembra 1971 vojnu Pakistanu a indické vojská prenikli do východného Pakistanu, aby poskytli ochranu utlačovaným hinduistom. Bojové akcie boli zastavené už 17. decembra, výsledkom vojny bolo založení nezávislého štátu Bangladéš. Predtým utiekli z Pakistanu do Indie desiatky miliónov hinduistov, čo spôsobilo hospodárstvu zeme nesmierne ťažkosti. Problémy Indie narastali a popularita Indíry Gándhíové klesala. Čím ďalej častejšie sa ozývala kritika vlády. Ministerská predsedkyňa Indie Indíra Gándhíová bola odsúdená súdom v Allahabade pre korupciu, ktorej sa mala dopustiť vo svojom volebnom obvode pri voľbách roku 1971. Bola vylúčená na šesť rokov zo všetkých verejných funkcií.

Gándhíová ignorovala rozsudok a zostala naďalej v úrade, aj napriek tomu že v celej zemi došlo k početným protestom proti jej postupu. Demonštrácie miestami prerástli v zrážky medzi jej priaznivcami a opozíciou.
Preto vyhlásila ministerská predsedkyňa 26. júna výnimočný stav, udelila vláde rozsiahle mimoriadne právomoci, ktorých súčasťou boli i ústavné zmeny, nechala zatknúť opozičných politikov a zaviedla cenzúru tlače. Nasledovalo zatknutie 100 000 ľudí. V tomto roku India násilne obsadila himalájske kráľovstvo Sikkim.
Záplava nových zákonov obmedzila osobnú slobodu občanov.
V auguste boli zmenené cestou ústavných zmien so spätnou platnosťou volebné zákony, za ktorých nedodržanie bola Gándhíová odsúdená.
O tri mesiace neskôr revidoval Najvyšší súd rozsudok súdu z Allahabadu. Na marec 1976 plánované voľby boli odložené na neurčito.
Gándhíová prevádzala dôslednú radikálnu politiku na poli hospodárskeho plánovania a sociálnych reforiem. Obmedzenia súvisiace s výnimočným stavom boli na počiatku r. 1977 - pred vyhlásením nových volieb - čiastočne zrušené. Aj tak utrpela kongresová strana Indíry Gándhíovej zdrvujúcu porážku a z volieb vyšla víťazne Ľudová strana (Džanta). Po volebnej porážke sa vzdala Indíra Gándhíová predsedníctva kongresovej strany aj úradu ministerskej predsedkyňa. Novým ministerským predsedom sa stal Mórardží Désáí. Sledoval politiku

nezúčastnenosti a širokou osvetovou kampaňou sa pokúsil bez uplatnenia reštrikčných opatrení podporiť plánované rodičovstvo, aby obmedzil rast počtu obyvateľov. Pozornosť bola venovaná i zvyšovaniu gramotnosti. V priebehu r. 1977 sa vládnuca strana dostala do konfliktu s kongresovou stranou, ktorá sa v januári 1978 rozštiepila. V júli 1979 došlo k rozdeleniu strany Džanta. 15. júla Désáí odstúpil. Jeho nástupcom sa stal miestopredseda vlády a minister financií Čaran Singh. Odstúpil v auguste r. 1979. V nasledujúcich voľbách konajúcich sa v januári 1980 dosiahol mimoriadny úspech Indický národný kongres. Kongresová strana získala väčšinu v hornej snemovni a takmer vo všetkých spolkových štátoch. Gándhíová sa dostala po víťazstve ňou vedeného samostatného krídla kongresovej strany v parlamentných

voľbách späť na čelo zeme. Indíra Gándhíová bola považovaná za jednu z vedúcich osobností hnutia neangažovaných zemí. V oblasti zahraničnej politiky došlo ku zblíženiu so ZSSR. R. 1984 sa stala obeťou atentátu spáchaného sikhskými extrémistami v Novom Dillí šesťdesiatsedemročná Indíra Gándhíová . Presnejšie povedané, bola zastrelená dvoma členmi svojej telesnej stráže, ktorí patrili k náboženskej obci sikhov. O niekoľko hodín neskôr zložil jej syn Rádžív Gándhí, pokladaný za politicky neskúseného, prísahu ako nový ministerský predseda zeme.

Po atentáte došlo k násilnostiam medzi hinduistami a sikhmi a v ich priebehu prišlo o život viac ako 1100 ľudí. K ochrane obyvateľstva bola do mestských štvrtí obývaných sikhmi nasadená armáda a bol vyhlásený zákaz vychádzania. Novým ministerským predsedom bol v tom čase jej syn Rádžív Gándhí. V lete r. 1987 zasiahla India po dohode s tamojšou vládou vojensky na Srí Lanke v snahe zastaviť bratrovražednú vojnu medzi Sinhálcami a Tamilmi. V septembri 1989 sa indické vojsko zo Srí Lanky stiahlo. Od decembra 1989 bola pri moci v zemi menšinová vláda opozičnej koalície Národnej fronty. Na predvolebnom zhromaždení 11. mája 1991 sa stal Rádžív Gándhí obeťou zákerného bombového atentátu vtedy už bývalý ministerský predseda. Toto predvolebné zhromaždenie sa konalo v juhoindickom meste

Šra Perumpudur. Rádžív Gándhí bol členom známej indickej rodiny Néhrúových-Gándhíových, ktorej viacero členov malo podobný osud ako on.
Rádžív Gándhí bol v rokoch 1984-1989 predsedom vlády a jeho osobnosť si získala medzinárodné uznanie. V blížiacich sa voľbách mal veľké šance na víťazstvo, pričom sa od neho očakávalo, že vyvedie zem z biedy.

Podľa názoru polície bola pri atentáte použitá výbušnina umiestnená a zamaskovaná na tele ženy, ktorá v tlačenici objímala 46 ročného predsedu Indického národného kongresu krátko pred výbuchom. Okrem Rádžíva Gándhího zahynula pri atentátu aj zmienená žena a ešte ďalších 16 ľudí. Za pôvodcu atentátu bola označená srílanská odbojová organizácia Tamilskí tygri, ale jej vedenie sa k atentátu neprihlásilo.
Podľa všeobecného názoru mohli byť motívom atentátu obavy srílanských povstalcov, že návrat Rádžíva Gándhího k moci by predstavoval nebezpečenstvo pre ich ozbrojený odpor.

R. 1987 sa totiž Rádžív Gándhí vyslovil pre vyslanie indických vojakov na Srí Lanku s tým, že tam budú bojovať proti tamilským separatistom.
Parlamentné voľby boli preložené na 12. a 15. júna 1991. V zemi došlo k vyhroteniu náboženských, etnických a medzikastových rozporov, množili sa teroristické útoky sikhských extrémistov. 6.- 7. 12. 1992 po spustošení mešity v Ajódhji v štáte Uttarpradéš vypukli krvavé zrážky medzi moslimmi a hinduistami. Najviac obetí si vyžiadali nepokoje v Bombaji, kde
zahynulo 40 osôb a 250 bolo zranených. Celkom prišlo o život 233 osôb. Mešita v Ajódhji, postavená roku 1528 na mieste narodenia hinduistického boha Rámy, bola už dlho príčinou nezhôd medzi moslimmi a hinduistami. Jej zničenie, ktorého sa zúčastnilo na 100 000 ľudí, môže vyvolať ďalekosiahli konflikt medzi vyznávačmi týchto dvoch náboženstiev.

Veľké indické náboženstvá

V Indii, v zemi, v ktorej vznikli dve svetové náboženstvá - hinduizmus a budhizmus - sa 82% obyvateľov hlási k hinduizmu, 11% k islamu, 3% vyznávajú kresťanstvo a 2% tvoria sikhovia. Okrem toho tu existujú menšie skupiny budhistov, zarathuštristických pársov a židov. Podiel budhistov a kresťanov je veľký hlavne medzi tzv. nedotknuteľnými (ktorí nepatria do žiadnej kasty -) a medzi príslušníkmi najnižších kást.
Hinduisti veria v prevteľovanie a znovuzrodenie a svoje sociálne postavenie považujú za určené Bohom, čo odpovedá prísnemu kastovnému rozdeleniu. Kasty, ktorých je okolo 3000, organizujú prakticky celý život svojich príslušníkov. Mimo hinduistickú spoločnosť stojí tzv. nedotknuteľní, alebo páriovia. Do tejto skupiny patrí okolo 60 miliónov Indov. Žijú obvykle na okraji miest a dedín a smú vykonávať len tie najpodradnejšie "nečisté" práce.
Dlhotrvajúce náboženské spory medzi hinduistami a moslimmi vyvrcholili 6. decembra 1992, keď rozvášnený dav tisícov hinduistických fundamentalistov zničil 430 rokov starú mešitu v pútnickom meste Ajódhja. Príčinou sporov bol plánovaný začiatok stavby hinduistického chrámu na mieste, kde stála stará moslimská mešita. Konflikt v Ajódhji si vyžiadal tisíce ľudských životov a veľkou mierou prispel k celkovej politickej nestabilite Indie.

Hinduizmus

Termín hinduizmus nieje označením náboženstva v užšom zmysle, ale skôr sa vzťahuje k celej civilizácii hinduistov. Hindu je perzské slovo a znamená proste "Ind".
Hinduistická civilizácia sa vyvinula z védskeho náboženstva indoeurópskych prisťahovalcov alebo dobyvateľov, ktorí sa začali usídľovať v druhom predkresťanskom tisícročí v Indii a ďalej až do dnešnej doby. Behom dlhodobých kontaktov s Drávidmi, indickým pôvodným obyvateľstvom, s islamskými dobyvateľmi, ktorí od 12. storočia po Kristovi zakladali v Indii islamské štáty, a nakoniec s britskou koloniálnou mocou, ktorá rozšírila r. 1858 svoju vládu na celý subkontinent, prijímali množstvo vplyvov. Hinduizmus, náboženstvo, životný štýl, literatúra, umenie aj vrátane ekonomických a sociálnych aspektov, sa tak vyvinul v heterogénny konglomerát, ktorý zahrňuje najrôznejšie, z časti rozporné doktríny a kulty. Uzatvára sa tým proti jednoduchej definícii a základnej charakteristiky, ktoré zdieľajú všetci hinduisti, sa dajú vypozorovať najskôr v dejinnom prehľade. Je možno rozlišovať sedem vývojových fáz hinduizmu:
(1) védské obdobie od 2. tisícročia do 7. storočia pred Kristom
(2) bráhmanizmus od 7. storočia do 2. storočia pred Kristom
(3) klasický hinduizmus od 2. storočia pred Kristom do 4. storočia po Kristovi
(4) puránske obdobie od 4. do 8. storočia
(5) príchod monoteistického hinduizmu od 8. do 11. storočia
(6) dobu bhakti od 11. do 19. storočia
(7) moderní obdobie 19. a 20. storočie

Najstaršia, védska fáza hinduizmu tvorí vlastný náboženský typ, takzvané védske náboženstvo indoeurópskych prisťahovalcov, ktorí vnikli do Indie cez iránsku plošinu, sa zakladalo na védach. Najstaršie náboženské spisy Indie, ktoré obsahujú Rgavéd, Sámavéd, Jadžurvéd a Atharvavéd, vznikli vo svojej dnešnej podobe medzi r. 1500 a 1000 pred Kristom. Svedčia o polyteizme, ktorý je
príbuzný náboženstvu iných indoeurópskych národov. Uctievali rôzne triedy hierarchicky zoradených bohov, ktorí predstavovali prírodné sily. Najdôležitejšími bohmi boli Áditjovia, ku ktorým patrili o.i.
Varuna a Indra. Ľudia ich vzývali, aby si vyprosili ich požehnanie i úspech na tomto svete. K svetu obrátený charakter védskeho náboženstva árijskej vojnovej spoločnosti sa prejavuje v rytinách tej doby, stále nádhernejších a nákladnejších. Najvýznamnejšou rytinou bola ašvamédha alebo obetovanie koňa. Slúžil zvyšovaniu vážnosti kráľa a súvisel s inštitúciou božieho kráľovstva. Kráľ bol ľudskou podobou kniežaťa bohov Varuna, ktorého miesto niekedy zaujímal tiež Indra. Iná podstatná rytina bola obeť bohovi ohňa, ktorá mala zaručovať neustálu regeneráciu prírodných síl a vesmíru. S pribúdajúcim významom a komplikovanosťou obetí boli štyrom védam pripájané výklady o zmysle obetí - bráhmany.

Vznikali asi okolo r. 1000 pred Kristom. Od nich sa odvodzuje označenie bráhmani, meno védskych obetných kňazov. Keď táto spoločenská trieda náboženských špecialistov začala nadobúdať na význame, menil sa charakter védskeho náboženstva, obrátený k pozemským veciam. Zaujímali sa teraz pôvodom vesmíru a jeho síl ovplyvňujúcich ľudí a celkový život. Tieto otázky sa snažili zodpovedať s pomocou dvoch nových pojmov, brahma a átman, a tak začala fáza bráhmanizmu. Dosiahla svoj vrchol v upanišádach, ktoré vznikali v rôznych bráhmanskych védskych školách asi od r. 1000 pred Kristom. V týchto textoch sú už všetky náuky, ktoré od tej doby hrajú rolu v hinduizme: koncept najvyššej bytosti, snaha o zjednotenie s ňou, viera v poslednú identitu medzi individuálnym Ja (átman) a prazákladom kozmu (brahma), učenie o znovuzrodení, ktoré sa zakladá na zákone o príčine a pôsobení každého jednania (viď karma). Tým je ukončená konštitutívna fáza hinduizmu, čo sa vyjadruje výstižne pojmom védánta ("koniec véd"). V nasledujúcom období klasického hinduizmu sa prejavuje šesť ortodoxne náboženských systémov: mímansa, védanta, sánkhja, joga, vaišéšika a njája. Najstarší z nich je mímansa. Podáva filozofické odôvodnenie védskych rituálov a zastáva neomylnosť véd. Sanskrt, jazyk véd, nieje vraj historickým jazykom, ale len zvukovou manifestáciou absolútna. Z neho vyrastá sila manter a hymny, rovnako ako účinnosť obetných úkonov. Védanda vyvinula niekoľko škôl, ktoré zastupujú rôzny stupeň identity medzi átmanom a brahmou. Vzájomne protikladné smery sú nedualistické advaita védánta a dualistické dvaita védánta.

Dualistické pojatie sveta zastáva i sánkhja, ktorá patrí s jogou potiaľ dohromady, že prvá prináša filozofický základ a druhá praktickú cestu spásy. Sú dva kozmické princípy, puruša čiže duša a prakrti čiže hmota. Spojením s hmotou sa s ňou duše nesprávne stotožňuje a zabúda na svoje večné bytie. Cestou jogy, ktorá predpisuje určité očistné príkazy, telesné cvičenia a meditačné techniky, sa duša oslobodzuje od neznalosti seba samej a tím od kolobehu nových zrodení. Vaišéšika učí atomistickú kozmológiu, ktorá rozdeľuje prírodu na rôzne substancie (zem, vodu, oheň, vzduch, éter), ktoré vystupujú v rôznych kvalitách (pozostávajúcich z farby, chuti, počtu, spojenia ai.). Spojením týchto substancií vzniká svet javov. V kozmických periódach vzniku a zániku sveta uchovávajú duše svoje dobré a zlé činy, spájajú sa s atómy a zahajujú nový tvorivý cyklus. Njája stavia na materialistickom systéme vaišéšiky a učí hlavne logiku ako cestu poznania. Všetkých šesť systémov uznáva védu ako najvyššiu autoritu a záväzný systém kást. Etika, respektívne pravé jednanie (viď dharma), ktoré závisí na sociálnom postavení indivídua a nieje teda totožná pre všetkých, je zvláštnou témou dvoch veľkých indických eposov (Rámájana, Mahábhárata), ktoré vznikli rovnako v tomto období. Stavajúce na bráhmanskom učení, že povinnosťou kňaza je cesta poznania absolútna a štúdium svätých písiem a rytín, povinnosťou kniežaťa je ochrana zeme a usporiadanie k tomu nutných obetí, povinnosťou obchodníka je príprava hmotného zbožia a povinnosťou roľníka je poddanosť trom najvyšším kastám, zabývajú sa oba eposy predovšetkým témou pravého panovníka, resp. spravodlivého panovníka.

Ako vzor alebo smernice slúžia dva avatáry (viď Ráma a Kršna) boha Višnua, ktoré tu zaujímajú pozíciu najvyššej bytosti na mieste Brahmy. Eposy, ktoré tvoria koniec klasickej epochy hinduizmu, a purány stoja na počiatku procesu formovania monoteistických smerov. V 18 tradovaných puránskych textoch zosobňujú striedavo traja bohovia (Brahma, Višnu a Šiva) neosobné absolútno (brahma). Kálidasova báseň Kumárasambhava, ktorá vznikla v 4. - 5. storočí, integrovala troch bohov do konceptu Trimúrti. Rozdeľuje tri podstatné funkcie absolútna na menovaných bohov: Brahma zosobňuje funkciu stvoriteľa sveta, Višnu udržiavateľa sveta a Šiva ničiteľa sveta. V epoche monoteistického hinduizmu sa však vytvárajú dva smery, šivaizmus a višnuizmus, v ktorých preberá buď Šiva alebo Višnu všetky tri funkcie absolútna. Meno Šiva, ktorý sa asi vyvinul z védskeho boha Rudra, sa prvýkrát objavuje v upanišadach. Avšak až sekta Pášupata ho povýšila na najvyššieho boha. Jeho kult zahrňuje uctievanie Šiva-lingamu (falus) ako symbolu jeho tvorivej sily. Vnútri šivaizmu sú rozdielne smery. Všetkým je spoločný náboženský cieľ, aby sa duša oslobodila od svojich pozemských zväzkov a dosiahla stav označovaný ako šivatá ("prirodzenosť Šivovu").

S šivaizmom sa úzko spája šaktizmus, uctievanie bohyne Šakti, ženy Šivovej. Jej symbolom je jóni (vagína), ktorá tvorí často architektonický základ lingamu. Pre stúpencov šaktizmu je spojenie oboch aspektov absolútna, mužského so ženským, výrazom pôvodnej kozmickej harmónie. Iný veľký monoteistický smer, višnuizmus, vidí najvyšší princíp v bohovi Višnuovi. Zmieňovali sa o ňom už védy, v ktorých však nepatrí k najvýznamnejším bohom. Vo vnútri višnuizmu sa vytvorili rôzne školy, pričom najslávnejšími sú školy Rámánudžova, Vallabhova a Čaitanjova. Líšia sa zvlášť v pojatí ontologického pomeru boha a individuálnej duše. Z višnuizmu sa vyvinulo z časti veľmi extatické hnutie bhakti, ktoré sa sústreďuje na uctievanie Rámy a Kršny. Obaja sú chápaný ako inkarnácia (vtelenie) boha Višnua. Bhaktické hnutie, ktoré sa v severnej Indii vyvíjalo v dobe nadvlády islamu, má mnoho spoločného so sikhizmom a islamskou mystikou. V koloniálnej dobe (to je od 19. Storočia), sa vyvinuli neohinduistické a reformne hinduistické prúdy, ktoré nanovo premýšľali o ortodoxných náukach, a buď ich energicky hájili proti západnému vplyvu, alebo sa s ním spojili do plodného nového prúdu.

Budhizmus

Okolo roku 500 pred Kristom sa ťažisko politického a kultúrneho diania posunulo ďalej na východ do stredného toku Gangy do oblasti zvanej v staroveku Magadha (v dnešnom Biháre). Tu vystúpil so svojím učením Síddhártha Gautama, známejší ako Budha (doslova prebudený, tj. ten, kto dospel k pravému poznaniu; r. 560-479 pred Kristom); jeho náuka mimo iného. riadne otriasla ideovým monopolom brahmanských kňazov. Budha hlásal, že o vyslobodenie z kolobehu znovuzrodenia je treba usilovať sa nielen obetnými rituálmi či extrémnou askesiou , ale meditáciou a sebazdokonaľovaním, ktoré vedie až k pochopeniu neskutočnosti vlastného bytia. I dnešný budhizmus vychádza z pôvodnej predstavy, že všetko bytie v akejkoľvek podobe je strastné. Iba poznaním je možné dosiahnuť spásu - vyslobodenie z utrpenia, ktoré spočíva vo vyhasnutí individuality a všetkých túžob. Toto poznanie musí zasahovať všetky existenčné roviny človeka a nutne ovplyvňuje i spôsob života. Tak vznikla budhistická obec, kde ortodoxní mnísi podporovaní rozrastajúcimi sa radami laikov napĺňali a ďalej rozvíjali Budhovo učenie a spätne tak pôsobili na morálku a vieru laikov. Budha i budhizmus rozhodne odmietli kastovný systém.
Svojím rýchlo sa šíriacim učením Budha akoby v ideovej rovine predznamenal politickú expanziu magadhskej dynastie Maurov.

Sikhovia

Hinduistickú sektu sikhov založil koncom 15. storočia, guru (učiteľ) Nának. Pôvodne chcel zjednotiť učenie hinduizmu s učením islamu, ale z tejto snahy sa nakoniec vyvinulo pôvodné náboženstvo. Sikhovia veria v znovuzrodenie a tiež v to, že dobré i zlé skutky ovplyvnia ich budúci život. Láska k Bohu veriacim pomáha oslobodiť sa z kolobehu zrodenia a odísť do nirvány. Za vlády piateho guru Ardžuna sa sikhská obec stala súčasťou štátnej organizácie. To vzbudilo nedôveru moslimských vládcov, ktorí sa obávali prípadného vzniku novej politickej
sily. Góvind Singh, desiaty a posledný guru (učiteľ) sikhov (1605), bol zavraždený. Pod jeho vedením sa sikhovia postupne stali militantným spoločenstvom, ktoré odporovalo islamským mughalským vládcom. Góvind Singh utvoril Chálsu (obec čistých), vojenskú organizáciu sikhov. Znamením jej členov bol meč, dýka, železný prsteň a neostrihané vlasy. Náboženstvo nariaďovalo výcvik vo vojenskom remesle. Všetci muži pridávali ku svojim menám označení Singh (lev).

Prienik islamu na územie severnej Indie

Okolo roku 1000 si vládca z Ghazny Mahmúd podmanil veľkú časť severozápadnej Indie. Trvalá islamská okupácia nastala až za Muhammada z Ghóru, ktorý roku 1192 dobyl Dillí. Miestodržiteľom menoval Kutbudína Aibaka, ktorý sa však osamostatnil a založil sultanát Dillí. Jeho nástupcovia šírili moc ďalej na juh. Začiatkom 14. storočia sa ríša rozpadla. Zem sa ocitla v hlbokej hospodárskej kríze, ktorú doprevádzala vojna medzi sultanátom a jeho vazalmi. Roku 1398 bola moc sultanátu Dillí pod náporom mongolského panovníka Tamerlána (Timura Ranga) definitívne zlomená a India sa rozpadla na malé islamské štáty.

Svami Rámakrišna

Indický filozof Svami Rámakrišna (Gadádhar Čattópádhjáj), ktorý nikdy nezískal teologické vzdelanie, mal od svojich siedmich rokov mystické zážitky. Náboženské skúsenosti hľadal v askézii, premýšľaniu a modlitbe. Za najvyššie božstvo uctieval Veľkou Matku Kali, ktorá život dáva i berie. Dlhý čas žil ako pustovník v lesoch. Jedna pocestná mníška ho naučila tankrické praktiky a jogu. V r. 1866 sa Rámakrišna venoval islamu, neskôr študoval kresťanstvo. Mal vízie Mohammeda a Krista a došiel k presvedčeniu, že všetky náboženstvá vedú rôznymi cestami k rovnakému cieľu, k spojeniu s Bohom, a líšia sa len pomenovaním. Rámakrišna dospel vlastnými skúsenosťami s rôznymi druhmi náboženstiev k záveru, že každé náboženstvo je pravé. Pokúsil sa o syntézu veľkých svetových náboženstiev, okrem hinduistických bohov uctieval Mohammeda a Krista.

Rámakrišnovo učenie prepracoval a presadzoval rád Svámí Vívékanda. V Kalkate založil hinduistický mních Vivekananda misiu Rámakrišna s cieľom šíriť učenie svojho majstra a zlepšiť sociálne postavenie indického obyvateľstva.
Rámakrišna, ktorý v r. 1886 (16.8.) zomrel v Kalkate, ešte počas svojho života určil Rámakrišna za svojho nástupcu mladého Narandranatha Dattu, ktorý prijal neskôr meno Vivekananda.
Vivekananda je tiež najznámejším žiakom Rámakrišnu.

Džinizmus

Džinizmus je nábožensko-filozofický systém, v mnohom podobný budhizmu, založený indickým mudrcom Mahávírom. Džinizmus je vedľa budhizmu najvýznamnejší prúd indickej filozofie, ktorý sa odtrhol od hinduizmu. S budhizmom je podobný predovšetkým v tom, že tiež nemá kňažstvo, ale vedľa laikov len mníchov, nepozná obrady v magickom zmysle ani osobného boha, ktorý je nahradený kozmickým poriadkom - dharmou. Ak by sme chceli stručne charakterizovať karmanové náboženské systémy džinizmu a budhizmu, tak by sme mohli uviesť, že džinizmus je náboženstvo súcitu (ústredné miesto v ňom má ahimsá = neubližovanie) a budhizmus je náboženstvo sebazrieknutia (ústredné postavnie v ňom má neulpievanie).

Názov v sanskrite znie "džaina-dharma", t. j. "víťazný poriadok" či "poriadok víťazov", totiž nad karmanom, teda nad poriadkom odplaty, a tým aj nad kolobehom životov, samsárou. Výraz "džina" (víťaz) je titul hlásateľov tohto náboženstva, ktorého stúpenci sa nazývajú "džaina".
Rozšírenie džinizmu v Indii dnes nie je veľké, má asi niečo nad milión príslušníkov, a to hlavne v štátoch Rádžputána, Adžmér, Káthijávar, Karnátak, Maháráštra a Madhjapradéš. To je menej než pol
percenta obyvateľov Indie. Napriek tomu má džinizmus značný význam predovšetkým kultúrny a mravný. Vnášal po tisícročia do indickej spoločnosti humánne zásady, predovšetkým príkaz "neubližovať" živým tvorom (po sanskritsky: ahimsá). Ovplyvňoval najmä zákonodarstvo a súdnictvo, ale aj vývoj indickej literatúry, hlavne v drávidských jazykoch, a výtvarné umenie predovšetkým v južných oblastiach.

Pohreb Matky Terezy v Kalkate

V Kalkate sa konal štátny pohreb rehoľnice Matky Terezy, nositeľky Nobelovej ceny za mier, udelenej jej za jej humanitárne akcie. Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gouxha Bojaxhiuová, nazývaná "matka chudých" , zomrela 5. septembra vo veku 87 rokov. Pochádzala z Albánska a keďže albánčina je odvodená od prastarého indického jazyka sanskrt, nemala po príchode do Indie žiadnu jazykovú bariéru. Ako osemnásťročná vstúpila do rehole írskych loretánok a stala sa misijnou sestrou v Indii. Chudoba, s ktorou sa tam stretla, ju priviedla k starostlivosti o tých najchudobnejších a najpotrebnejších. Od roku 1946 sa začala venovať starostlivosti o chudobu v Kalkate a potom v celej Indii. Založila rehoľu Misionárok lásky, združujúcu okolo 4500 sestier obetavo sa starajúcich o chudobných a bezmocných. Preto bola jej smrť v Indii i na celom svete prijímaná s veľkým zármutkom. Pohrebný sprievod s pozostatkami tejto charizmatickej osobnosti vyšiel z kostola svätého Tomáša k štadiónu, kde sa konal smútočný obrad za účasti desaťtisícov smútiacich.

Staroveké a klasické umenie Indie

India bola kedysi považovaná za kolísku európskych kultúr. S istotou však vieme, že je kolískou umenia, ktorým sa neskôr inšpirovala aj umelecká tvorba Kambodže, Barmy, Thajska, Malajzie, Srí Lanky, ale aj Pakistanu a Afganistanu.
Indické umenie je predovšetkým náboženské, aj keď prvý pohľad na jeho skulptúry, či nástenné maľby to nenaznačuje. Je to z toho dôvodu, že indické náboženstvo má špecifický charakter (prelínanie posvätného so všedným, božského s ľudským, či zmyslového s duchovným).
Nie div, že v krásnom, ba až tropickom prostredí Indie sa spája mysticizmus so senzualitou.
Predhistorické umenie sa vyvíjalo veľmi dlho. Harappská civilizácia mala nádhernú maľovanú keramiku, vyrábanú na hrnčiarskom kruhu. Stavba jej miest bola veľmi urbanistická. Na umelo navŕšenom pahorku stála citadela, vo vnútri ktorej bola sýpky, vodná nádrž a sídlo vladára. Domy už boli napojené na mestskú kanalizáciu. V pozostatkoch týchto miest boli objavené sošky božstiev, pečatidlá a bronzová figúrka nahej tanečnice. PO vpáde Árijcov sa začínajú budovať základy brahmanizmu, rannej podoby hinduizmu. Objavené boli védy, ktoré však historikov sklamali, pretože nehovoria o histórii. Z tohto obdobia pochádzajú aj eposy Mahábhárata a Rámájana.