India

India dosiahla 15. augusta 1947 ako konštitučná monarchia nezávislosť od Veľkej Británie a získala štatút domínia. Od r. 1950 je parlamentnou republikou, ktorá sa skladá z 22 zväzových štátov a 9 teritórií. Zväzové štáty majú vlastné parlamenty. Po presvedčivom víťazstve Indického národného kongresu vo voľbách v januári 1980 stála na čele vlády Indíra Gándhíová. R. 1984 sa stala obeťou atentátu, ktorý spáchali sikhskí extrémisti, a za ministerského predsedu bol zvolený jej syn Rádžív Gándhí. I on sa roku 1991 stal obeťou atentátu. Novým ministerským predsedom bol do volieb r. 1996 Narasimha Ráo. India je po Čínskej ľudovej republike druhou najľudnatejšou zemou sveta. V ústave je zakotvená existencia 15 národných jazykov, okrem toho existuje 720 dialektov. Tradičné delenie obyvateľstva na kasty bolo síce úradne zrušené, ale je dodnes striktne dodržiavané a je príčinou neprekonateľných rozdielov medzi chudobnými a bohatými a medzi mestským a vidieckym obyvateľstvom.

Harappská kultúra
Dlho sa predpokladalo, že základy indických dejín boli položené až po vpáde Árijcov v 2. tisícročí pred Kristom. Keď však boli v 19. storočí nájdené v Pandžábe (Pakistan) neďaleko dnešných lokalít Harappa a Mohendžo-Daro pozostatky miest, objavili sa stopy civilizácie, ktorá existovala asi 1000 rokov- od r. 2500 do r. 1500 pred Kristom. Táto protoindická civilizácia doby bronzovej sa podľa prvého miesta svojho nálezu nazýva tiež kultúrou harappskou.

Ešte významnejšie postavenie než Harappa malo v tejto kultúre Mohendžo-Daro, sídlisko, ktoré malo už jasný veľkomestský charakter. Toto mesto malo na staroveké merítka jedinečný vodovodný a kanalizačný systém a tiež množstvo viacposchodových domov. Hlavné a vedľajšie ulice sa križovali v pravých uhloch a zachovávali si svoju polohu takmer tisíc rokov. Vytvárali presne vymedzené štvrte, v ktorých žilo obyvateľstvo oddelene podľa jednotlivých skupín povolania. Niektorí bádatelia vidia v tomto prísnom rozdelení predobraz kastovného systému, ktorý sa opiera o majetok i o dedičnosť povolania a ktorý pretrváva až do súčasnej doby.
V náboženstve harappskej kultúry sú niektoré rysy, ktoré nápadne pripomínajú neskorší hinduizmus. Boli napr. nájdené hlinené figúrky zvierat a bohýň- matiek značne podobných tým, ktoré ešte dnes stávajú na domácich oltároch na indickom vidieku. Na niekoľkých pečatidlách je zobrazené mužské božstvo s rohmi a tromi tvárami; tu sa ponúka porovnanie s neskorším hinduistickým bohom Šiva. Časté a podivuhodne realistické zobrazenia zvierat na pečatidlách snáď oprávňujú k domnienke, že už v tejto dobe bolo uctievanie niektorých zvierat súčasťou náboženských predstáv a rituálov. Doposiaľ sa však nepodarilo jednoznačne identifikovať chrámové stavby.

Hoci sa doposiaľ nepodarilo jednoznačne rozlúštiť protoindické obrázkové písmo a tak presne určiť jazyk jeho užívateľov, je viac než pravdepodobné, že obyvatelia Harappy a Mohendžo-Dara hovorili jazykom patriacim do drávidskej rodiny. Drávidská jazyková rodina má medzi jazykmi sveta relatívne samostatné postavenie (v nedávnej dobe boli nájdené súvislosti s altajskými jazykmi), v dnešnej dobe je - až na malé výnimky - obmedzená na južnú časť polostrovnej Indie. Z nájdených kostrových pozostatkov sa dá usúdiť, že obyvatelia Harappy patrili - podobne ako dnešní obyvatelia tejto oblasti prevažne k dlholebečnému kaukazskému
typu, boli skôr slabšej telesnej konštrukcie a priemerne sa nedožívali vyššieho veku než tridsať až štyridsať rokov. Nezdá sa, že by protoindická civilizácia bola orientovaná výrazne vojensky či snáď preniknutá vojnovým duchom. Keď okolo r. 1500 pred Kristom zahájili zo severozápadu svoje útoky bojovní Árijci, používajúci vojnové vozy ťahané koňmi, kultúrne vyspelejší Harappanci podliehali v nerovnom boji.

Okolo polovice 2. tisícročia pred Kristom prišli zo severozápadu árijské kmene a podmanili si veľkú časť severnej Indie. Noví obyvatelia hovoriaci jazykom sanskrt rozšírili ovládané územie až do východnej časti povodia Gangy. Základom spoločenského systému bolo prísne hierarchické členenie spoločnosti na bojovníkov, kňazov a roľníkov, najnižšiu vrstvu tvorilo podmanené obyvateľstvo. Toto členenie sa stalo základom kastovného systému existujúceho do súčasnosti. V nasledujúcich storočiach vznikalo množstvo kniežatstiev, ktorých vládcovia viedli vzájomné boje. Okolo polovice 1. tisícročia pred Kristom prenikol do Indie budhizmus, ktorý má dnes 500 miliónov stúpencov a je rozšírený vo veľkej časti južnej a juhovýchodnej Ázie. Zakladateľ tohoto svetového náboženstva Budha (Siddhárta Gautama - "Osvietený" ) je považovaný za prvú historicky doloženú významnú osobnosť Indie. Zomrel okolo roku 480 pred Kristom.

Doba árijská
Pôvod etnika svetlej pleti, živiaceho sa pastierstvom a chovom dobytka, ktoré samo seba označovalo ako urodzené, "árja" , nieje doposiaľ presne objasnený. Árijci hovorili archaickou formou sanskrtu, ktorý patrí medzi indoeurópske jazyky; preto sa predpokladá, že prišli z indoeurópskeho priestoru, ktorý sa v 3. tisícročí pred Kristom rozkladal v stepnej oblasti severne od Čierneho a Kaspického mora. Po roku 1500 pred Kristom Árijci postupne ovládli veľkú časť severnej Indie, do r. 200 pred Kristom potom rozšírili sféru svojho vplyvu na celé územie medzi Himalájami a Vindhijským pohorím a od mora k moru. Ich prenikanie ďalej na juh nemalo vždy vojnový charakter; tu tiež na rozdiel od severu nedokázali celkom zmeniť miestnu drávidskú kultúru: v južnej Indii dodnes dominujú drávidské jazyky, zatiaľ čo veľká väčšina jazykov strednej a severnej Indie je historicky príbuzná s indoárijským sanskrtom.

Árijci vyznávali rôzne prírodné božstvá, ktoré čiastočne personifikovali prírodné sily (ako napr. oheň, vodu a vietor). Priazeň bohov sa snažili získavať modlitbami a obetovaním zvierat na umelo budovaných obetištiach. Najvyšším z ich bohov bol boh vojny Indra, prostredníctvom ktorého zbožštili aj prototyp árijského bojovníka: veľkého, silného, s ohnivočervenými fúzmi a oddaného alkoholickým a omamným nápojom. Z týchto prvých storočí árijskej vlády v Indii pochádza aj najstaršia dochovaná literatúra tohoto etnika, védy (doslovne, vedenie, s najstaršou časťou už z obdobia 1500-1200 pred Kristom), zbierky náboženských hymien, rituálnych a magických průpovědí, nápevov i náboženských a filozofických špekulácií.

Behom storočí dochádzalo k miešaniu kultúry a náboženstva Árijcov a pôvodného obyvateľstva. Postupne sa sformovala nová náboženská predstava o univerzálnej duši (brahma), ktorá je rovnakej podstaty ako individuálna duša človeka (átman). Ak má dôjsť ku splynutiu oboch, musí sa jednotlivec usilovať o pravé transcendentálne poznanie; len tak sa môže vymaniť zo strastí každodenného života.
Po prvýkrát sa v indoárijskom prostredí objavuje i učenie o prevteľovaní duší, podľa ktorého činy človeka (a každého živého tvora) v súčasnom živote rozhodujú o údele a kastovnej príslušnosti v živote nasledujúcom. Bráhmanizmus rozvíjajúci tradičné árijské predstavy sa naopak orientoval na prísne dodržiavané a komplikované obetné rituály.

Moc boha vojny Indra a jeho vyznávačov, bráhmanských obetníkov, však postupne klesala. V upanišádach (doslova prisadnutie, zrejme žiaka k učiteľovi), ktoré začali vznikať okolo 800 pred Kristom, sú prírodné božstvá Árijcov postupne vytlačované predstavami o
univerzálnej duši a o prevteľovaní. Súčasne s týmto vývojom vzrastala úcta ku zvieratám: postupne sa upúšťalo od krvavých zvieracích obetí, kravy sa stali posvätnými, začala prevládať vegetariánska strava. Túto pozvoľnú zmenu zmýšľania môžeme pozorovať vo veľkom indoárijskom epose Mahábharáta, Ktorý bol do svojej konečnej podoby dotvorený okolo r. 400 po Kristovi, rodil sa ale niekoľko storočí. V najstarších pasážach sa tu porážky zvierat líčia ešte bez výhrad, v neskorších však už so zreteľným odporom.

V polovici 1. tisícročia pred Kristom sa organizačnými centrami árijskej moci stalo niekoľko zo začiatku neveľkých kráľovských dvorov, kde hrali významnú úlohu Brahmanci predovšetkým ako radcovia. Ideu kastovného delenia, ktorého horlivými obhajcami sa stali práve Brahmanci, prevzali Árijci snáď od protoinického obyvateľstva, reštrukturovali ich však na hierarchicky usporiadaný štvorkastový systém, na ktorého najvyššom stupni stáli Brahmanci (kňazi). Po nich nasledovali kšatrijovia (vojaci), vajšjovia (remeselníci a kupci) a na najnižšom stupni stáli šúdrovia (roľníci a sluhovia). Mimo tejto pevne utriedenej spoločnosti stáli nedotknuteľní, príslušníci doposiaľ neasimilovaných kmeňov a takzvaných nečistých povolaní, ako napr. zametači. Samotní Árijci zastávali v tomto systéme vyššie funkcie, ešte dnes sú vo vyšších kastách zastúpení prevažne Indovia svetlej pleti.

Dynastia Maurijcov

Roku 327 pred Kristom vpadol do Indie v rámci svojich dobyvačných ťažení macedónsky kráľ Alexander Veľký. Po stiahnutí jeho vojsk sa vlády zmocnil Čandragupta (okolo r. 322-300 pred Kristom), prvý z dynastie Maurov, ktorý založil prvú veľkú ríšu zaberajúcu takmer celý Indický polostrov. Za najvýznamnejšieho panovníka ríše Maurov je považovaný Ašóka, Čandraguptov vnuk, ktorý bol zanieteným vyznávačom budhizmu. Za jeho vlády dosiahla dynastia Maurov najväčší rozkvet, po jeho smrti sa však rozpadla. Miestny králi získavali čím ďalej väčšiu nezávislosť a stali sa skutočnými vládcami Indie.

Dynastia Guptovcov

Okolo roku 100 pred Kristom napadli Indiu zo severozápadu skytské kmene. Po nich nasledovali Kušíni, ktorí po krátkom období vlády Parthov založili v období okolo polovice 1. storočia pred Kristom vlastnú ríšu, ktorá sa za vlády jej najvýznamnejšieho panovníka, kráľa Kanišky (2. polovica l. storočia pred Kristom), rozkladala od Strednej Ázie až po Benáres.
Po zániku budhistických ríš nastúpilo v Indii obdobie brahmanskej renesancie. Mnoho menších kniežacích rodov podporovalo brahmancov, ktorí okrem iného predstavovali pre štát menšiu záťaž než budhistické mníšske rády. Ako protislužbu za podporu, ktorá im bola zo strany politickej moci poskytovaná, vteľovali brahmanskí kňazi panovnícke nároky svojich kniežat do svojho učenia i rituálov. Okolo r. 320 po Kristovi, povstala zo stredu týchto kniežacích rodov dynastia Guptovcov, ktorá k sebe postupne pripútala iné kniežacie dvory systémom porovnateľným s feudalizmom. O štátnom zriadení tohoto obdobia sme dosť dobre informovaný vďaka správam, ktoré nám zanechali čínski budhistickí pútnici. Guptovci si vyvinuli vlastnú dvorskú kultúru a opäť oživili klasický sanskrt. Kultúrny vplyv tejto epochy potom pretrvával storočia a dlho prežíval obdobie vlády guptovskej dynastie. Doba panovania
Guptovcov sa všeobecne považuje za zlatý vek klasickej Indie. Kastovní poriadok sa síce presadzoval striktnejšie než pred budhistickým obdobím, trestné zákonodarstvo však bolo podstatne miernejšie než v dobe Maurov.

Guptovci programovo nadväzovali na politické a kultúrne dedičstvo dynastie Maurovcov, ktorá bola založená okolo r. 322 pred Kristom (najvýznamnejší panovník z tejto dynastie bol Ašóka). Centrálnu moc sa však Guptovcom podarilo obnoviť len čiastočne, v jednotlivých
regiónoch sa vytvorili mocné vazalské kniežactvá, pričom dedinské spoločenstvá obdržali autonómiu a boli riadené radou starších. Vedľa kupcov, mestského obyvateľstva, sa rozvinula nová spoločenská vrstva majiteľov pôdy, ktorí sa usilovali o decentralizáciu moci.
Rozmachom moci Guptovcov začalo tiež klasické obdobie v indickom umení. V protiklade ku strnulosti predchádzajúcich malieb sa umelci tejto epochy snažili zobraziť postavy v proporčne správnom pohybe. Budha bol spodobňovaný i naďalej v tradičnej vzpriamenej frontálnej ploche, pre iné postavy však boli preferované ohnuté plochy tela. Tváre postáv pôsobili zasnene. Odev a ozdoby sa objavovali len obmedzene, aby nebol ovplyvnený telesný výraz. V maliarstve sa venovala mimoriadna pozornosť pôvabu a pohybu. Na nástenných maľbách v jaskynných kláštoroch v Ajante sú verne vyobrazené obytné priestory, kroje a nástroje každodenného života, ktoré pôsobivo približujú indickú dvornú kultúru.

Časté bolo zobrazovanie Bódhisattvy, bytosti zasvätenej láske k blížnemu, ktorej bol v budhistickom náboženstve prikladaný mimoriadny význam. Severná India sa rozpadla na mnoho malých kráľovstiev, bojujúcich medzi sebou. Medzi kráľmi vynikali Rádžuptovia, príslušníci bojových rodov a kást.
Pod náporom stredoázijských nomádskych Hunov sa guptovská ríša koncom 5. storočia po Kristovi zrútila. Nasledovalo obdobie vojen, ktoré len nakrátko od r. 606 do r. 647 prerušila vláda mocného panovníka Haršavardhana, vládnuceho zo severoindickej Kannaudže. Potom sa jednotlivé oblasti severnej Indie opäť osamostatnili a dostali sa pod vládu miestnych dynastií. Celú dobu medzi zánikom guptovskej ríše a koncom 12. storočia bola severná a severozápadná India politicky rozdelená na niekoľko súperiacich regionálnych štátov

Portugalci dobýjajú Indiu

V tomto období prenikli do Indie i prví Európania, roku 1498 pristál Vasco da Gama
Portugalský moreplavec Vasco da Gama pristál v Kalikute na pobreží Malabaru v Západnej Indii, čím našiel morskú cestu do Indie.
Objavenie tejto morskej cesty do Indie bolo vyvolané predovšetkým z hospodárskych dôvodov. Obchod s korením a iným luxusným tovarom z Indie a juhovýchodnej Ázie bol totiž doposiaľ v rukách arabských obchodníkov. Portugalci chceli týchto priekupníkov vyradiť a sami naviazať priame obchodné kontakty s Indiou.
Predpokladom pre objavenie tejto cesty boli prieskumné plavby Portugalcov pozdĺž západoafrického pobrežia, ktoré boli iniciované predovšetkým portugalským princom Henrichom Moreplavcom (1418-1420).

Oboplávanie mysu Dobrej nádeje Bartolomejom Diazom v roku 1488 prekliesnilo cestu objavnej plavbe Vasca da Gamu.
Ten zahájil svoju plavbu 8. júla na lodi Sao Gabriel a ešte na ďalších doprevádzajúcich lodiach. Po trinásť týždňov trvajúcej plavbe, behom ktorej sa Vasco da Gama zastavil na Kapverdských ostrovoch, dosiahol mys Dobrej nádeje. Po oboplávaní južného výbežku Afriky
sa obrátil da Gama na sever a 16. decembra preplával ústim rieky Great Fish a nato 20. decembra preplával pri pobreží, ktoré pomenoval na počesť Kristovho narodenia Natal.
7. apríla 1498 dosiahol Mombasu v dnešnej Keni, kde došlo ku konfliktu s domorodým islamským obyvateľstvom. Potom sa plavil ďalej smerom na sever do Malindi, kde sa mu podarilo získať do svojich služieb arabského navigátora Ahmada ibn Madžida. Pod jeho vedením dosiahli lode Vasca da Gamy bezpečne Kalikutu, obchodnú metropolu indického malabarského pobrežia, kam priplával 20. mája 1498.
Tu Vasco da Gama začal zriaďovať portugalskú obchodnú stanicu. Po dlhotrvajúcich jednaniach s kalikutským vládcom Zamorinom sa mu podarilo uzavrieť obchodnú zmluvu.

8. októbra 1498 sa s plne naloženými loďami vydal na spiatočnú cestu do Portugalska. Po dlhej a namáhavej ceste - námorníkov sužoval skorbut, onemocnenie vyvolané jednotvárnou stravou a nedostatkom čerstvých potravín pristáli portugalské lode koncom augusta 1499 v Lisabone, kde bol objaviteľ Indie nadšene privítaný ako kráľom, tak aj obyvateľstvom.
Vasco da Gama sa vypravil do Indie znovu roku 1502, po tom čo boli v Kalikute behom povstania povraždení tamojší Portugalci. Portugalský moreplavec nechal Kalikut zničiť, prinútil sultána z Quilonu platiť dane a vybudoval na indickom pobreží portugalské oporné body.
Po návrate povýšil portugalský kráľ da Gamu do grófskeho stavu; po rokoch bol objaviteľovi Indie udelený titul miestokráľa portugalskej Indie. Vasco da Gama na svojej nasledujúcej ceste umrel r. 1524 v Kočine.

Objavenia morské cesty do Indie vytvorilo ale predpoklady pre vládu Portugalcov nad Indickým oceánom. Pozdĺž západoindického pobrežia bolo založených množstvo ich opevnených obchodných stredísk, ktoré sa stali súčasne opornými bodmi portugalských vojenských posádok.
Portugalské karavely boli omnoho lepšie vystrojené a vyzbrojené než lode Arabov, a tak okrem obchodu s korením najviac zarábali na prepadávaní konkurenčných arabských lodí. Prepravu tovaru medzi Indiou a Portugalskom obstarávali obrovské plachetnice naosy a karaky. Tieto transportné obchodné lode s tromi či štyrmi palubami dosahovali nosnosť temer 2000 ton a ich posádky tvorilo až 800 námorníkov, aby sa behom dlhých plavieb mohli nahradzovať straty spôsobené epidémiami. Roku 1510 Affonso de Albuquerque, portugalský moreplavec a indický miestokráľ (titul splnomocnenca riadiaceho obchod v Indickom oceáne), dobyl prístavné mesto Goa na západnom pobreží Indie, ktoré sa potom vyvinulo v najvýznamnejší vojenský oporný bod portugalských kolónií v Ázii. Albuquerque rozširoval portugalské panstvo tiež do vnútra zeme. Roku 1511 dobyl Malakku, dôležité prekladisko obchodu s korením, a roku 1515 Hormuz v Perzskom zálive. Nestabilná politická situácia v Indii so stále sa meniacimi spojeneckými zväzkami priala portugalským koloniálnym chúťkam. Portugalci si vydobyli i kontrolu nad morskými cestami v Indickom oceáne, z ktorých sa až do tej doby tešili Arabi. Portugalsko tak získalo monopol nad lukratívnym obchodom s korením.
Výpravy Affonsa de Albuquerque položili základ postavenia Portugalska ako hlavnej európskej námornej mocnosti.

Ríša Mughalov

Po víťazstve nad indickým sultánom z Dillí Ibrahimom v bitke pri Pánípate založil na indickom subkontinente Mongol Bábur, potomok známeho Džingischána, mughalskú ríšu. Podrobením severnej Indie začala nadvláda islamu v tejto zemi. Mesto Ágra, ležiace juhovýchodne od Dillí, sa stalo novým hlavným mestom mughalskej ríše. Ďalšie roky
Báburovho panovania boli poznačené predovšetkým upevňovaním novej dynastie a konsolidáciou správy dobytých území.
Jeho vnuk Akbar Veľký prevzal po svojom otcovi šachovi Humájúnovi vládu nad islamskou ríšou, ktorej vládli Timurovi potomkovia ( 21.4.1526). Po Humájúnovej smrti však tvorilo indickú ríšu len niekoľko obcí okolo Dillí, ktoré sa hneď po nástupe trinásťročného šacha (Veľkého Mughala) Akbara začali búriť. S pomocou poradcov a vďaka vlastnej šikovnosti sa mladému panovníkovi čoskoro podarilo nepokoje potlačiť a zanedlho vojensky rozšíriť územie štátu na celú severnú Indiu (1586). V nasledujúcom období uskutočnil Akbar významné ekonomické a vojenské reformy. Mughalovia ovládli Hindustán, Kašmír a povodie Indu. Akbar bol tolerantný voči vyznávačom hinduizmu a dokázal vytvoriť hinduisticko-moslimskú ríšu
spojujúcu obe kultúry. Severoindický Veľký Mughal a šach Akbar vytvoril za svojej päťdesiatročnej vlády ríšu siahajúcu od Híndúkuša až k rieke Gódávarí a od Bengálska až k Gudžarátu (1556).

V presvedčení, že ortodoxný islam je prekážkou mieru v ríši, sa Akbar choval tolerantne k hinduistom a iným náboženským menšinám (zrušil daň z hlavy pre moslimov). Spojením islamu a hinduizmu sa snažil vytvoriť univerzálne náboženstvo (dín-e iláhí).
Akbar mal však pochopenie aj pre iné náboženstvá. Vo svpjej rezidencii vo Fatéhpure Síkrí na západ od Ágry si dal zriadiť dodnes zachovanú audienčnú budovu zvanú díváne chás, v ktorej prijímal učencov z celého sveta, medzi inými aj jezuitov, a viedol s nimi vedecké diskusie.
Hinduisti, hlavne Rádžpúti, zastávali v armáde a správe významné miesta.
Vo veku 63 rokov zomrel v Ágre (1556) zakladateľ ríše Veľkých Mughalov Akbar Veľký. Jeho nástupcom sa stal jeho syn Džahángír, ktorý vládu takmer úplne prenechal svojej perzskej manželke Núrdžahán a jej príbuzným. Akbar zanechal dobre usporiadanú ríšu so skvele zorganizovanou správou. Podarilo sa mu dosiahnuť rovnováhu medzi množstvom konkurujúcich si národnostných a náboženských skupín.

Džahángír a Núrdžahán pokračovali v politike vnútornej stability, ale medzi jednotlivými záujmovými skupinami dochádzalo ku konfliktom. Na dvore nového panovníka panovali Peržania, ktorí boli v ustavičných konfliktoch s moslimskými starousadlíkmi a Turkmi, ktorí do Indie prišli s Mughalovia.
Konflikt ešte vyostrili severoindickí sikhovia, ktorí získavali stále väčší vplyv. Početná väčšina hindov účasť na vláde naopak nemala skoro vôbec.
Veľký Mughal Aurangzéb (1658), ktorý chcel zabrániť rozpadu ríše, bol znepokojený rastúcim vplyvom sikhov, a preto pozval Góvinda Singha porozprávať sa na svoj dvor. Guru sa najprv zdráhal, potom sa rozhodol pozvanie prijať, ale Aurangzéb medzitým r. 1707 zomrel. Aurangzéb prevzal po zvrhnutí svojho otca Šáh Džahána I. a po víťazstve nad svojimi bratmi vládu v indickej ríši Mughalov ako Veľký Mughal a šach. V dobe vlády Aurangzéba dosiahla islamská ríša Mughalov najväčší rozmach. Celý subkontinent až na Afganistan a južný cíp Indie podliehal Aurangzébovi. Náboženská politika Veľkého Mughala, ktorý sa usiloval o islamizácii, viedla ku krvavým bojom so sikhmi. Povstanie zotročených Rádžputov a Maráthov,
ktorí viedli dlhoročnú gerilovú vojnu, vyčerpala štátnu pokladňu tak, že sa mughalská ríša po smrti Aurangzéba ( 1707) rozpadla.
Jeho následník Alam I. (Bahádur) prijal Góvinda s veľkými poctami. Jeden fanatik z panovníkovho okolia však hosťa zavraždil. Nato vypukla rada sikhských povstaní.
S rastúcim sebavedomím sa sikhovia stále výraznejšie odvažovali vystupovať proti vládnucim moslimom - Mughalom. Súčasťou ich náboženských prejavov sa stalo pestovanie vojenských cností a techniky boja.

V 18. storočí sa ríša Mughalov rozpadla na mnoho nezávislých hinduistických a moslimských štátov, ktoré medzi sebou viedli intenzívne boje.
R. 1858 zosadili Angličania posledného miestneho kráľa, ríša Mughalov bola oficiálne zrušená a India bola začlenená do britského impéria.
Šach Nádir, od r. 1736 uzurpátor perzského trónu, pokračoval vo svojej dobyvačnej politike a obsadil po vyplienení Dillí značnú časť severnej Indie.
Obsadením Dillí, do r. 1192 hlavného mesta posledných hinduistických kráľov, začal rozpad indickej mughalskej ríše. K pokladom, ktoré dal šach Nádir previesť z Dillí do Perzie, patril i nádherný Páví trón, ktorý dal ako symbol zhotoviť v dobe svojej vlády milovník umenia Veľký Mughal Šáhdžahán I. (1628 až 1658).
Šach Nádir sa narodil v turkménskom Chorásáne, r. 1726 vstúpil do služieb safíjovského vládcu Tahmáspy II. a vyhnal z Perzie Afgancov, ktorí r. 1722 obsadili perzskú rezidenciu
Isfahán, neboli však schopní ovládnuť administratívny aparát vyspelého štátu. Po ďalších úspešných ťaženiach proti osmanskej ríši v Azerbajdžane a v oblasti Kaukazu zvrhol Nádir v auguste 1732 Tahmáspu II. z perzského trónu. Jeho slabého nástupcu Abbása III. (posledného vládcu z rodu Safíjovcov) zbavila vlády perzská šľachta, keď zvolila vojvodcu Nádira šachom. Šachovi Nádirovi sa síce podarilo úspešnými vojenskými ťaženiami rozšíriť hranice ríše na východe až po rieku Indus, ale nedokázal v dobytých územiach zaistiť silnú správu. Jeho zvůle viedla nakoniec i vnútri vlastnej ríše k nepokojom.
Kolonizácia Indie

Po Portugalcoch prenikli do Indie aj Angličania a založili Východoindickú spoločnosť, ktorá zriadila v Surate, Madráse, Bombaji a Kalkate obchodné pobočky. Generálny guvernér francúzskych dŕžav v Indii Joseph François Dupleix posilnil a stabilizoval vplyv Francúzska v Indii. V dobe vojny o dedičstvo rakúske, prebiehajúce od r. 1740 v Európe, stáli Veľká Británia a Francúzsko vo vzájomne nepriateľských táboroch. Na severe indického Koromandelského pobrežia dobyla francúzska flotila britský oporný bod Madrás. Na indickom subkontinente dominovali dve námorné mocnosti:
Veľkej Británii patrili obchodné zastupiteľstvá a pevnosti v Suráte (1607), Madráse, Fort St. George, Fort St. David (1640), Kalikate (1644), Bombaji (1661), Kalkate a Fort Williamu (1690). Okrem toho jej patrili ďalšie strategické záchytné body, napríklad Basra v Perzskom zálive.
Francúzsko ovládalo základne na Koromandelskom pobreží (- 1674 Puttuččéri a Karaikkál), na Malabarskom pobreží (Mahé) a pri Kalkate Candarnagar. Strategický význam mali ostrovy Maurícius, Réunion a Seychely.

Po uzavretí cášskej mierovej zmluvy - 18. októbra 1748 bolo Francúzsko nútené vydať Madrás Veľkej Británii. Po rade márnych pokusov Angličanov o získanie dôležitého prístavu Bombaj na západnom pobreží Prednej Indie sa anglická koruna stala vlastníkom tohoto mesta, ktoré bolo obsadené od r. 1534 Portugalcami. Sobášom anglického kráľa Karola II. s portugalskou princeznou Katarínou obdržall Anglicko vytúžený prístav ako veno. Prístavné mesto, ktoré bolo možné výhodne brániť, sa stalo pre Angličanov hlavným sídlom ich ázijskej koloniálnej ríše. Východoindická spoločnosť tu zriadila svoje obchodné zastúpenie. Po Madráse bol Bombaj druhou faktóriou obchodnej spoločnosti, ktorá ovládala od r. 1600 monopol na obchod s Indiou. Obchodníci francúzskej Východoindickej spoločnosti založili francúzske obchodné stredisko v Puttuččéri na juhovýchodnom pobreží indického subkontinentu. Francúzsko sa tak stalo konkurentom Anglicka, ktoré malo od r. 1639 obchodné sídlo v Madráse, na sever od Puttuččéri.
Puttuččéri bolo súčasťou indického Koromandelského pobrežia, ktoré sa rozkladá medzi deltou rieky Krišny na severe a riekou Kávéri na juhu. V tom istom roku sa Francúzi usadili v Čandarnagaru v delte rieky Ganga.
Francúzsku obchodnú spoločnosť založil už v roku 1664 Jean-Baptiste Colbert. Po Anglicku a Holandsku bolo Francúzsko treťou európskou koloniálnou mocnosťou, ktorá si zaistila svoj nemalý vplyv v Indii.

Holandské záujmové územie siahalo od južného výbežku indického subkontinentu cez Cejlón po ostrovy Sumatra, Borneo, Jáva a Moluky. Roku 1668 prenikli do Indie Francúzi a čoskoro začali s Angličanmi bojovať o hegemóniu. Približne 130 km od ústia rieky Huglí v Bengálskom zálive založila anglická Východoindická spoločnosť (1600) obchodnú stanicu Kalkata, ktorá sa stala oporným bodom ďalšej expanzie Angličanov na indickom kontinente. Po Madráse (1639) a Bombaji (- 1661), ktoré r. 1668 prešli od anglickej koruny do rúk Východoindickej spolopčnosti, bola Kalkata treťou anglickou baštou v Indii. Kalkata sa stala
administratívnym centrom anglickej Východoindickej spoločnosti pre Bengálsko, bola chránená mnohými opevneniami. Britský generál Robert Clive zvíťazil pri Páláse nad bengálskym navábom (miestodržiteľom Veľkého Mughala) Sirádžem-ud-Daulem, ktorý bol spojencom Francúzov. Briti ovládali v tomto období Bengálsko, Bíhár a Úrisu.

Francúzsko bolo postihnuté hlavne tým, že britská Východoindická spoločnosť prevzala všetky jej obchodné zastúpenia na dobytých územiach. Francúzsky plán na zria-denie rozsiahlej koloniálnej ríše v Indii zlyhal. Na víťazstve nad Sirádžem-ud-Daulem sa rovnako podieľali indické oddiely. Vrchný veliteľ navábovej armády Mir Muhammad Džafar prebehol k Britom, ktorí mu prisľúbili trón. Sirádž-ud-Daula utiekoll do Rádžmahalu. Bol však zajatý, vydaný Mirovi Džafarovi a ten dal zajatca popraviť. Mir Muhammad Džafar sa stal navábom, na čo prenechal Východoindickej spoločnosti územie na juh od Kalkaty, vypudil všetkých Francúzov a vyplatil Spoločnosti značnú sumu peňazí (1746).

Warren Hastings, prvý generálny guvernér britskej Indie, upevnil britské panstvo správnymi, vojenskými a finančnými reformami. Východoindická společnost v podstate obmedzila svoju činnosť na oblasť obchodu. Hastingsovi sa podarilo rozšíriť britskú doménu v Indii a ubrániť ju proti útokom Máráthov a snahám o obnovenie francúzskej expanzie (12.8.1765).
Po tom, čo britské impérium získalo kontrolu nad značnou časťou Indie, hlavne nad Bengálskom, bola roku 1784 Východoindická spoločnosť podriadená kráľovskému dozorcovi zodpovednému za politické a vojenské záležitosti. Britská koloniálna správa v Indii bola reorganizovaná: po tom, čo boli práva Východoindickej spoločnosti zákonom z - r. 1773 redukované v zásade na oblasť obchodu (Regulating Act), znamenal India Act (Zákon o Indii) ďalšie obmedzenia jej vplyvu. Regulating Act postavil Východoindickú spoločnosť pod prísnejší štátny dozor. Bolo nutné napraviť neblahé pomery, ktoré v jej správe panovali, a zaistiť jej zároveň politickú podporu štátu. Činnosť zahájila Board of Control (kontrolná rada), ktorej
prezident zastával záujmy Indie v britskom parlamente. Súčasne bola akákoľvek ďalšia expanzia v Indii označená za "nezlúčiteľnú s túžbu, cťou a politikou britského národa" .

Po vydaní zákona odstúpil generálny guvernér Východnej Indie Warren Hastings. Práve tak ako jeho predchodcovi Robertovi Cliveovi (12.8.1765) mu vyčítali spreneveru peňazí a osobné obohacovanie.
Robert Clive, ktorý bol po víťazstve nad bengálskym navábom pri Paláse (26.6. 1757) povýšený na baróna, spáchal r. 1774 samovraždu potom, čo na neho zaútočili v Dolnej snemovni jeho odporcovia. Po dvojročnom krvavom konflikte medzi Britmi a vládcom
juhoindického štátu Maisúr, sultánom Tipu, musel porazený sultán podľa seringapatamskej zmluvy odstúpiť Britom polovicu svojho územia.
Sultán Tipu bol následníkom svojho otca Haidara Alího, ktorý dobyl Maisúr v r. 1791 a zvrhol pôvodnú dynastiu Vadžard.
Briti mali Maisúr vo svojej správe len na krátku dobu, už v r. 1799 ho vrátili dynastii Vadžard.

Do roku 1818 sa India dostala pod nadvládu Britov. Roku 1843 došlo k anexii štátov Sindh, roku 1849 Pandžábu. Expanzívna politika Veľkej Británie v Indii a na Novom Zélande narazila na opätovný odpor. Potom, čo sa v r. 1843 podarilo potlačiť povstanie doposiaľ nezávislých kniežat v Sindhu na severozápade Indie, povstali v r. 1845 proti britskej koloniálnej nadvláde pôvodní obyvatelia Nového Zélandu - Maori.
Navzdory britskej dobyvačnej politike bolo v Indií v prvej polovici 19. storočia ešte mnoho nezávislých kniežactiev, ktoré postupne pripadali pod britskú správu.
Iniciatívu v tomto smere vyvíjala v prvom rade britská koloniálna správa v Kalkate, ktorá nezávisle na londýnskej vláde financovala vlastné koloniálne jednotky, ktoré potom obsadzovali jednotlivé kniežactvá.

Zámienkou expanzie bol predovšetkým britský právny princíp, podľa ktorého mala koloniálna správa právo odmietnuť následníctvo na tróne indického štátu, pokiaľ sa postupovalo čisto podľa indických zákonov o dedičstve. Takto sa pod priamu britskú kontrolu dostal Džajpur, Sambalpur, Džhánsí a Nágpur. V provincii Sindh v ústi rieky Indus bolo od r. 1842 množstvo malých kniežactiev čiastočne obsadených v priebehu afganskej vojny (1842). Vtedajšie nezávislé kniežactvá povstali v r. 1843, povstanie však bolo 24. marca 1843 potlačené a provincia bola pričlenená k britskej koloniálnej ríši.
V snahe predísť nárokom Francúzska bol Nový Zéland vyhlásený v r. 1840 britskou korunnou kolóniou. Európania na Novom Zélande žili predovšetkým z lovenia veľrýb a z obchodu s domorodými Maormi. Tento národ, ktorý prišiel na Nový Zéland z Cookových ostrovov v 14. storočí, cítil, že Európania ohrozujú jeho kultúru a predajom zbraní a alkoholu rozkladajú starú kmeňovú štruktúru. Preto sa Maori postavili na odpor, ten však neviedol k úspechu. Roku 1857 vypuklo povstanie hinduistických vojakov armády Východoindickej spoločnosti v Bengálsku proti britskej nadvláde. Po potlačení povstania sípáhíov zanikla ríše Mughalov v Indii. Východoindická spoločnosť bola zbavená svojich práv a britská India podriadená britskej korune.

V povstaní sípáhíov sa r. 1857 vzbúrili indickí vojaci britskej koloniálnej armády (sípáhíové) proti koloniálnej moci.
Povstanie malo veľký úspech predovšetkým v strednej Indii, kde sípáhíovia zaútočili na početné posádky aj usadlosti a povraždili mnoho britských vojakov aj ich rodinných príslušníkov.

Po dobytí Dillí bol posledný Veľký Mughal, Bahádur II. , dosadený Britmi, postavený do čela povstania ako "národný symbol" .
Pri dobývaní stratených území sa aj Briti opierali o domáce jednotky, predovšetkým z oblasti Kalkaty a severozápadného Paňdžábu. Povstanie potlačili rovnako brutálnymi metódami, aké proti nim použili povstalci. Bolo to posledné veľké vojenské povstanie v Indii.
Vojaci sa obávali ohrozenia vlastných kultúrnych tradícii zo strany Európanov, podarilo sa im získať podporu kniežat z Angličanmi obsadených území. Po 14 mesiacoch bolo povstanie potlačené. Od r. 1858 sa India dostala pod priamu správu britského kráľovstva. Generálny guvernér s titulom miestokráľa vládol viac než 500 indickým kniežatstvám.

India pod nadvládou Britov

Roku 1876 bolo vyhlásené Indické cisárstvo a kráľovná Viktória sa stala indickou cisárovnou. Britská správa v Indii sídlila v Kalkate, neskôr v Dillí. Briti Indiu spravovali podľa vlastného vládneho systému. Angličtina sa stala úradným jazykom a v Indii bol zavedený britský systém vzdelania. V celej Indii bol uplatňovaný britský právny systém, čo mimo iného znamenalo zákaz otroctva a upaľovania vdov. Po roku 1869 podporovali kolonizátori výstavbu železníc, takže koncom 19. storočia existovalo v Indii na 56 000 km železničných tratí a najhustejšia železničná sieť v Ázii. Roku 1885 založili príslušníci indickej strednej vrstvy stranu Indický národný kongres (Indian National Congress) a požadovali účasť Indov na vláde a správe zeme. Vzhľadom k tomu, že britská správa plnila ich požiadavky veľmi zdráhavo, rozštiepil sa Indický národný kongres na umiernenú skupinu, ktorá chcela presadiť svoje ciele ústavnou cestou, a na skupinu extrémistov, ktorí boli presvedčení, že zmeny sa dajú dosiahnuť len revolúciou. Menovaním lorda Williama Henryho Cavendishe-Bentincka za generálneho guvernéra začala nová fáza britskej politiky v Indii: v priebehu centralizačných zásahov bol generálny guvernér poverený zákonodarnou právomocou na území Madrásu, Bombaja a Bengálska, boli prevedené rázne kroky v boji proti sektám nepriateľsky zameraným voči

Angličanom, uskutočnili sa aj opatrenia proti niektorým starým indickým zvykom, ku ktorým patrilo i vraždenie nechcených detí a upaľovanie vdov.
Upaľovanie vdov malo svoje korene v ortodoxnom hinduizme: Sátí (nazývaná tiež Durga nebo Párvatí), manželka boha Šivy, šla za svojim mužom až na pohrebnú hranici, aby s ním mohla žiť v inom svete.
Britské opatrenia mali za cieľ vytvoriť vrstvu Indov, ktorí by boli "farbou pleti a krvou indickí, ale myslením, cítením a vkusom anglickí" . Tak to napísal britský koloniálny expert lord z Rothley. Roku 1906 bola založená Moslimská liga, čím sa rozpory medzi moslimmi a hinduistami vyhrotili. Reformy, ktoré zaviedol britský miestokráľ Curzon, hlavne obmedzenie práv Indov a rozdelenie Bengálska podľa náboženského princípu, vyvolali roku 1905 po celej zemi nepokoje. Indovia bojkotovali zahraničné tovary, hlavne britské textilné výrobky. Angličania reagovali na toto hnutie roku 1903 reformami, ktoré umožnili Indom obmedzený podiel na vláde. Roku 1912 došlo ku zjednoteniu Bengálska.

Gándhího boj za slobodu

Po l. svetovej vojne sa postavil do čela Indického národného kongresu Mohandás Gándhí. V boji za nezávislosť na britskom impériu propagoval pasívny odpor a vyzýval svojich prívržencov ku generálnej stávke. Generálna stávka v apríli 1919 skončila krvi preliatím: Britský generál Reginald Edward Harry Dyer bol vyslaný do Amritsaru, aby potlačil nepokoje v Paňdžábe. Dal príkaz ku streľbe do neozbrojeného protestného zhromaždenia, ktorého sa zúčastnilo asi 10 000 ľudí. 400 civilistov bolo pritom zastrelených a asi 1000 ranených. Nepokoje začali po tom, čo britská vláda schválila tzv. Rowlatt acts, zvané tiež čierne zákony, ktoré predlžovali výnimočný stav z roku 1915 a obmedzovali práva domáceho obyvateľstva.
Behom prvej svetovej vojny bojovali Indovia lojálne na strane Britov. Paňdžáb poskytol 50% indických jednotiek, ktoré boli prepravené do zámoria, aj keď mal necelých 7% z celkového počtu obyvateľov. Po skončení vojny Indovia zistili, že sa s nimi už nejedná ako s nenahraditeľným spojencom, ale ako s domorodcami druhej triedy. Ohlasované reformy sa

neuskutočnili. Móhandás (zvaný tiež Máhatma - Velký duch) Gándhí vyzval k odporu. 10. apríla tiahol ozbrojený dav Amritsarem, pričom povraždil väčšie množstvo Britov. 13. apríla došlo k masakru. Vojaci strieľali do davu, ktorý nemal žiadnu možnosť úniku. Gandhí, ktorý bol do tej doby presvedčený o možnosti spolupráce s Angličanmi, požadoval po tomto masakre koniec britskej nadvlády. Pod jeho vedením sa kongresové hnutie stalo stranou s masovou základňou, v ktorej mali hinduisti väčšinu. Gándhího spolupracovníkom sa stal Pandit Džaváharlál Néhrú, ktorý r. 1929 prevzal vedenie strany. Druhá konferencia pri okrúhlom stole, ktorá sa konala v Londýne a mala vypracovať nový návrh ústavy pre Indiu, stroskotala 1.12. na návrhu volebného postupu, ktorý mal v rovnakej miere akceptovať všetky národné a náboženské skupiny v Indii. V boji Indov za nezávislosť navrhol Mahátma Gándhí Britom kompromis: India by sa uspokojila so štatútom domínia, pokiaľ by jej bol priznaný už k 31.12.1929. Inak bude požadovať úplnú nezávislosť. Briti naproti tomu prehlásili štatút domínia za konečný cieľ vývoja v Indii. Ešte predtým by musela byť pri okrúhlom stole v Londýne prejednaná nová ústava. Rozhorčenie Indov medzitým eskalovalo- 6.apríla 1930 slávnym Gándhího "soľným pochodom". Ešte toho roku sa v Londýne zišla prvá konferencia u okrúhleho stola, ktorá samozrejme neviedla k žiadnym výsledkom. Na druhú konferenciu, ktorá začala v auguste 1931, pozvali Gándhího ako jediného delegáta strany Indický národní kongres. Pod tlakom kampane všeobecnej občianskej neposlušnosti povolili Angličania r. 1937 v niektorých provinciách vytvorenie parlamentných vlád.

Aj napriek zásade nepoužívať násilie sa množili zrážky hlavne medzi hinduistami a moslimmi. V poslednej fáze hnutia došlo k roztržke medzi Indickým národným kongresom a Moslimskou ligou, ich vzťahy sa ešte viac vyhrotili, vodca ligy Muhammad Alí Džinnáh požadoval zriadenie moslimského štátu. Z tohoto dôvodu skončili bezvýsledne i jednania britskej labouristickej vlády o udelenie samosprávy zjednotenej Indii. Moslimská liga trvala na rozdelení zeme. Po 2. svetovej vojne posledný miestokráľ lord Louis Mountbatten rozdelil štát na Indiu a Pakistan. Mountbatten dúfal, že sa tým podarí konflikt urovnať. Oba štáty, hinduistická Indická únia a moslimský Pakistan, ktorého západná a východná časť boli od seba vzdialené 1500 km, získali 15. augusta 1947 nezávislosť. Ministerským predsedom Indickej únie sa stal Džaváharlál Néhrú, ktorý už v r. 1946 vytvoril z britského poverenia dočasnú celoindickú vládu, generálnym guvernérom Pakistanu sa stal vodca Moslimskej ligy Muhammad Alí Džinnáh.

Rozdelenie Indie spôsobil v podstate Džinnáh, ktorý sa zasadzoval o nezávislý moslimský štát. Naproti tomu strana Indický národný kongres v čele s Džavárharlálom Néhrúom a Mahátma Gándhím bola spočiatku pre spoločný indický štát.
Protikladné názory viedli v roku 1946 k rozbrojom medzi hinduistami a moslimmi a nakoniec k občianskej vojne.
Pretože Briti chceli Indiu opustiť čo najrýchlejšie, vypracoval posledný britský vicekráľ a v rokoch 1947-1948 generálny guvernér lord Louis Mountbatten plán na rozdelení zeme. Rozdelenie viedlo k hromadným útekom hinduistov a sikhov z Pakistanu a moslimov z Indickej únie.
V Paňdžábe a východnom Bengálsku, kde ešte neboli vyznačené definitívne hranice medzi Indiou a Pakistanom, vypukli kruté boje medzi hinduistami, moslimmi a sikhmi. V rokoch 1947-1948 im padlo za obeť asi desať miliónov Indov.

Nezávislá India

Boje medzi hinduistami a moslimmi, ktoré vypukli po vyhlásení nezávislosti, si vyžiadali len v Pakistane 600 000 obetí. Na 14 miliónov ľudí prekročilo hranice medzi oboma štátmi: hinduisti utekali z Pakistanu do Indie a moslimi z Indie do Pakistanu. Mohutná vlna utečencov spôsobila v Indii obrovské problémy. K tomu sa pridali spory o Kašmír. 30. januára 1948 bol hinduistickým fanatikom zavraždený aj Gándhí. Indického bojovníka za slobodu a zástancu nenásilného odporu Móhandáse Karamčandu Gándhího, zvaného Mahátma, zastrelil 30. januára 1948 cestou na modlitebné zhromaždenie v Dillí hinduistický fanatik.
Mahátma Gándhí bojoval za nezávislosť Indie na Veľké Británii, proti kolonializmu, rasizmu a násiliu na celom svete. Bol úspešným sprostredkovateľom v konfliktoch medzi Indmi a Britmi, hinduistami a moslimmi, a tiež medzi príslušníkmi kást a tzv. nedotknuteľnými.
Gándhí postupoval metódou nenásilného, pasívneho odporu, založeného na odmietaní spolupráce s britskými úrady, a proklamoval občiansku neposlušnosť. Jeho autorita bola obrovská - Indovia uctievali Gándhího už za jeho života ako svätca.

Indická únia zahŕňala 562 indických kniežatstiev. Dňa 26. januára vstúpila do platnosti prvá ústava Indie, ktorá zakotvila zmenu štátneho zriadenia na parlamentnú republiku so spolkovým usporiadaním. Prvým ministerským predsedom nezávislej Indie sa stal Néhrú. Začal presadzovať modernizáciu zeme a zrušenie systému kást. Budoval sa priemysel, ale v poľnohospodárstve sa i naďalej hospodárilo tradičnými metódami. V oblasti zahraničnej politiky presadzoval spočiatku Néhrú princíp neúčasti v blokoch. R. 1962 vypukol ozbrojený konflikt s Čínou, pretože India odmietala jednať s Čínskou ľudovou republikou o severovýchodných hraniciach. Indovia boli porazení a museli sa stiahnuť. Na základe výsledkov bojov India prehodnotila svoj postoj k členstvu v blokoch. R. 1963 uzavreli India, Veľká Británie a USA zmluvu o vzájomnej protivzdušnej obrane.
Vo veku 74 rokov zomrel v Dillí indický ministerský predseda Džaváharlál Néhrú, nazývaný Pandit Néhrú.
Pochádzal z váženej brahmanskej rodiny, právnické vzdelanie získal vo Veľkej Británii. Po návrate do Indie v roku 1916 sa pripojil k hnutiu Mahátma Gándhího za nezávislosť. V rokoch 1929-1934 bol prezidentom Indického národného kongresu. Za politické konflikty s britskou koloniálnou mocou bol odsúdený celkovo na 14 rokov väzenia. Až po 2. svetovej vojne ho Briti uznali ako partnera pri jednaniach a poverili ho utvorením prozatímní vlády. Od r. 1947, keď India získala nezávislosť, bol ministerským predsedom. Vo vnútornej politike presadzoval demokratický socializmus na základe parlamentarizmu. V zahraničnej politike sa snažil udržať
nezávislosť Indie na blokoch a angažoval sa v prospech mierovej koexistencie. Bol jedným z najvýznamnejších vodcov tretieho sveta.
Pohraničné konflikty s Čínou a dobytie portugalskej kolónie Goa však poškodili vážnosť, ktorú si Néhrú ako predstaviteľ politiky nenásilia získal. Po smrti Néhrúa v máji 1964 sa stal ministerským predsedom Bahadur Šástrí. V období jeho vlády vypukol v júni 1965 konflikt medzi Indiou a Pakistanom kvôli bývalému kniežatstvu Kašmír. Spor bol urovnaný prostredníctvom Sovietskeho zväzu na konferencii v Taškente r. 1966. Vzrástol tým sovietsky vplyv v Indii. V auguste 1971 uzavrela India so Sovietskym zväzom na 20 rokov zmluvu o priateľstve a v novembri 1973 zmluvu o hospodárskej spolupráci.

Vláda Indíry Gándhíovej

Po smrti indického ministerského predsedu Šastrího (Lal Bahadur), ktorý na konferencii o Kašmíre v Taškente (10. 1. 1966) dostal srdcový infarkt, bola zvolená za novú ministerskú predsedkyňu v Indii štyridsaťosemročná Indíra Gándhíová, dcéra a blízka spolupracovníčka Džaváharlála Néhrúa, prvého indického ministerského predsedu (27. 5. 1966), ktorá do tej doby pracovala ako ministerka informácií a patrila k Indickému národnému kongresu (predsedkyňa od r. 1959). Gándhíová pokračovala v politike svojho otca a zastávala v hospodárskych otázkach socialistickú koncepciu. Aj napriek tomu, že sa v období jej vlády strana niekoľkokrát rozštiepila, získala vo voľbách r. 1967 a 1971 v ústrednom parlamente väčšinu. Po predchádzajúcich ozbrojených konfliktoch India oficiálne vyhlásila 4. decembra 1971 vojnu Pakistanu a indické vojská prenikli do východného Pakistanu, aby poskytli ochranu utlačovaným hinduistom. Bojové akcie boli zastavené už 17. decembra, výsledkom vojny bolo založení nezávislého štátu Bangladéš. Predtým utiekli z Pakistanu do Indie desiatky miliónov hinduistov, čo spôsobilo hospodárstvu zeme nesmierne ťažkosti. Problémy Indie narastali a popularita Indíry Gándhíové klesala. Čím ďalej častejšie sa ozývala kritika vlády. Ministerská predsedkyňa Indie Indíra Gándhíová bola odsúdená súdom v Allahabade pre korupciu, ktorej sa mala dopustiť vo svojom volebnom obvode pri voľbách roku 1971. Bola vylúčená na šesť rokov zo všetkých verejných funkcií.

Gándhíová ignorovala rozsudok a zostala naďalej v úrade, aj napriek tomu že v celej zemi došlo k početným protestom proti jej postupu. Demonštrácie miestami prerástli v zrážky medzi jej priaznivcami a opozíciou.
Preto vyhlásila ministerská predsedkyňa 26. júna výnimočný stav, udelila vláde rozsiahle mimoriadne právomoci, ktorých súčasťou boli i ústavné zmeny, nechala zatknúť opozičných politikov a zaviedla cenzúru tlače. Nasledovalo zatknutie 100 000 ľudí. V tomto roku India násilne obsadila himalájske kráľovstvo Sikkim.
Záplava nových zákonov obmedzila osobnú slobodu občanov.
V auguste boli zmenené cestou ústavných zmien so spätnou platnosťou volebné zákony, za ktorých nedodržanie bola Gándhíová odsúdená.
O tri mesiace neskôr revidoval Najvyšší súd rozsudok súdu z Allahabadu. Na marec 1976 plánované voľby boli odložené na neurčito.
Gándhíová prevádzala dôslednú radikálnu politiku na poli hospodárskeho plánovania a sociálnych reforiem. Obmedzenia súvisiace s výnimočným stavom boli na počiatku r. 1977 - pred vyhlásením nových volieb - čiastočne zrušené. Aj tak utrpela kongresová strana Indíry Gándhíovej zdrvujúcu porážku a z volieb vyšla víťazne Ľudová strana (Džanta). Po volebnej porážke sa vzdala Indíra Gándhíová predsedníctva kongresovej strany aj úradu ministerskej predsedkyňa. Novým ministerským predsedom sa stal Mórardží Désáí. Sledoval politiku

nezúčastnenosti a širokou osvetovou kampaňou sa pokúsil bez uplatnenia reštrikčných opatrení podporiť plánované rodičovstvo, aby obmedzil rast počtu obyvateľov. Pozornosť bola venovaná i zvyšovaniu gramotnosti. V priebehu r. 1977 sa vládnuca strana dostala do konfliktu s kongresovou stranou, ktorá sa v januári 1978 rozštiepila. V júli 1979 došlo k rozdeleniu strany Džanta. 15. júla Désáí odstúpil. Jeho nástupcom sa stal miestopredseda vlády a minister financií Čaran Singh. Odstúpil v auguste r. 1979. V nasledujúcich voľbách konajúcich sa v januári 1980 dosiahol mimoriadny úspech Indický národný kongres. Kongresová strana získala väčšinu v hornej snemovni a takmer vo všetkých spolkových štátoch. Gándhíová sa dostala po víťazstve ňou vedeného samostatného krídla kongresovej strany v parlamentných

voľbách späť na čelo zeme. Indíra Gándhíová bola považovaná za jednu z vedúcich osobností hnutia neangažovaných zemí. V oblasti zahraničnej politiky došlo ku zblíženiu so ZSSR. R. 1984 sa stala obeťou atentátu spáchaného sikhskými extrémistami v Novom Dillí šesťdesiatsedemročná Indíra Gándhíová . Presnejšie povedané, bola zastrelená dvoma členmi svojej telesnej stráže, ktorí patrili k náboženskej obci sikhov. O niekoľko hodín neskôr zložil jej syn Rádžív Gándhí, pokladaný za politicky neskúseného, prísahu ako nový ministerský predseda zeme.

Po atentáte došlo k násilnostiam medzi hinduistami a sikhmi a v ich priebehu prišlo o život viac ako 1100 ľudí. K ochrane obyvateľstva bola do mestských štvrtí obývaných sikhmi nasadená armáda a bol vyhlásený zákaz vychádzania. Novým ministerským predsedom bol v tom čase jej syn Rádžív Gándhí. V lete r. 1987 zasiahla India po dohode s tamojšou vládou vojensky na Srí Lanke v snahe zastaviť bratrovražednú vojnu medzi Sinhálcami a Tamilmi. V septembri 1989 sa indické vojsko zo Srí Lanky stiahlo. Od decembra 1989 bola pri moci v zemi menšinová vláda opozičnej koalície Národnej fronty. Na predvolebnom zhromaždení 11. mája 1991 sa stal Rádžív Gándhí obeťou zákerného bombového atentátu vtedy už bývalý ministerský predseda. Toto predvolebné zhromaždenie sa konalo v juhoindickom meste

Šra Perumpudur. Rádžív Gándhí bol členom známej indickej rodiny Néhrúových-Gándhíových, ktorej viacero členov malo podobný osud ako on.
Rádžív Gándhí bol v rokoch 1984-1989 predsedom vlády a jeho osobnosť si získala medzinárodné uznanie. V blížiacich sa voľbách mal veľké šance na víťazstvo, pričom sa od neho očakávalo, že vyvedie zem z biedy.

Podľa názoru polície bola pri atentáte použitá výbušnina umiestnená a zamaskovaná na tele ženy, ktorá v tlačenici objímala 46 ročného predsedu Indického národného kongresu krátko pred výbuchom. Okrem Rádžíva Gándhího zahynula pri atentátu aj zmienená žena a ešte ďalších 16 ľudí. Za pôvodcu atentátu bola označená srílanská odbojová organizácia Tamilskí tygri, ale jej vedenie sa k atentátu neprihlásilo.
Podľa všeobecného názoru mohli byť motívom atentátu obavy srílanských povstalcov, že návrat Rádžíva Gándhího k moci by predstavoval nebezpečenstvo pre ich ozbrojený odpor.

R. 1987 sa totiž Rádžív Gándhí vyslovil pre vyslanie indických vojakov na Srí Lanku s tým, že tam budú bojovať proti tamilským separatistom.
Parlamentné voľby boli preložené na 12. a 15. júna 1991. V zemi došlo k vyhroteniu náboženských, etnických a medzikastových rozporov, množili sa teroristické útoky sikhských extrémistov. 6.- 7. 12. 1992 po spustošení mešity v Ajódhji v štáte Uttarpradéš vypukli krvavé zrážky medzi moslimmi a hinduistami. Najviac obetí si vyžiadali nepokoje v Bombaji, kde
zahynulo 40 osôb a 250 bolo zranených. Celkom prišlo o život 233 osôb. Mešita v Ajódhji, postavená roku 1528 na mieste narodenia hinduistického boha Rámy, bola už dlho príčinou nezhôd medzi moslimmi a hinduistami. Jej zničenie, ktorého sa zúčastnilo na 100 000 ľudí, môže vyvolať ďalekosiahli konflikt medzi vyznávačmi týchto dvoch náboženstiev.

Veľké indické náboženstvá

V Indii, v zemi, v ktorej vznikli dve svetové náboženstvá - hinduizmus a budhizmus - sa 82% obyvateľov hlási k hinduizmu, 11% k islamu, 3% vyznávajú kresťanstvo a 2% tvoria sikhovia. Okrem toho tu existujú menšie skupiny budhistov, zarathuštristických pársov a židov. Podiel budhistov a kresťanov je veľký hlavne medzi tzv. nedotknuteľnými (ktorí nepatria do žiadnej kasty -) a medzi príslušníkmi najnižších kást.
Hinduisti veria v prevteľovanie a znovuzrodenie a svoje sociálne postavenie považujú za určené Bohom, čo odpovedá prísnemu kastovnému rozdeleniu. Kasty, ktorých je okolo 3000, organizujú prakticky celý život svojich príslušníkov. Mimo hinduistickú spoločnosť stojí tzv. nedotknuteľní, alebo páriovia. Do tejto skupiny patrí okolo 60 miliónov Indov. Žijú obvykle na okraji miest a dedín a smú vykonávať len tie najpodradnejšie "nečisté" práce.
Dlhotrvajúce náboženské spory medzi hinduistami a moslimmi vyvrcholili 6. decembra 1992, keď rozvášnený dav tisícov hinduistických fundamentalistov zničil 430 rokov starú mešitu v pútnickom meste Ajódhja. Príčinou sporov bol plánovaný začiatok stavby hinduistického chrámu na mieste, kde stála stará moslimská mešita. Konflikt v Ajódhji si vyžiadal tisíce ľudských životov a veľkou mierou prispel k celkovej politickej nestabilite Indie.

Hinduizmus

Termín hinduizmus nieje označením náboženstva v užšom zmysle, ale skôr sa vzťahuje k celej civilizácii hinduistov. Hindu je perzské slovo a znamená proste "Ind".
Hinduistická civilizácia sa vyvinula z védskeho náboženstva indoeurópskych prisťahovalcov alebo dobyvateľov, ktorí sa začali usídľovať v druhom predkresťanskom tisícročí v Indii a ďalej až do dnešnej doby. Behom dlhodobých kontaktov s Drávidmi, indickým pôvodným obyvateľstvom, s islamskými dobyvateľmi, ktorí od 12. storočia po Kristovi zakladali v Indii islamské štáty, a nakoniec s britskou koloniálnou mocou, ktorá rozšírila r. 1858 svoju vládu na celý subkontinent, prijímali množstvo vplyvov. Hinduizmus, náboženstvo, životný štýl, literatúra, umenie aj vrátane ekonomických a sociálnych aspektov, sa tak vyvinul v heterogénny konglomerát, ktorý zahrňuje najrôznejšie, z časti rozporné doktríny a kulty. Uzatvára sa tým proti jednoduchej definícii a základnej charakteristiky, ktoré zdieľajú všetci hinduisti, sa dajú vypozorovať najskôr v dejinnom prehľade. Je možno rozlišovať sedem vývojových fáz hinduizmu:
(1) védské obdobie od 2. tisícročia do 7. storočia pred Kristom
(2) bráhmanizmus od 7. storočia do 2. storočia pred Kristom
(3) klasický hinduizmus od 2. storočia pred Kristom do 4. storočia po Kristovi
(4) puránske obdobie od 4. do 8. storočia
(5) príchod monoteistického hinduizmu od 8. do 11. storočia
(6) dobu bhakti od 11. do 19. storočia
(7) moderní obdobie 19. a 20. storočie

Najstaršia, védska fáza hinduizmu tvorí vlastný náboženský typ, takzvané védske náboženstvo indoeurópskych prisťahovalcov, ktorí vnikli do Indie cez iránsku plošinu, sa zakladalo na védach. Najstaršie náboženské spisy Indie, ktoré obsahujú Rgavéd, Sámavéd, Jadžurvéd a Atharvavéd, vznikli vo svojej dnešnej podobe medzi r. 1500 a 1000 pred Kristom. Svedčia o polyteizme, ktorý je
príbuzný náboženstvu iných indoeurópskych národov. Uctievali rôzne triedy hierarchicky zoradených bohov, ktorí predstavovali prírodné sily. Najdôležitejšími bohmi boli Áditjovia, ku ktorým patrili o.i.
Varuna a Indra. Ľudia ich vzývali, aby si vyprosili ich požehnanie i úspech na tomto svete. K svetu obrátený charakter védskeho náboženstva árijskej vojnovej spoločnosti sa prejavuje v rytinách tej doby, stále nádhernejších a nákladnejších. Najvýznamnejšou rytinou bola ašvamédha alebo obetovanie koňa. Slúžil zvyšovaniu vážnosti kráľa a súvisel s inštitúciou božieho kráľovstva. Kráľ bol ľudskou podobou kniežaťa bohov Varuna, ktorého miesto niekedy zaujímal tiež Indra. Iná podstatná rytina bola obeť bohovi ohňa, ktorá mala zaručovať neustálu regeneráciu prírodných síl a vesmíru. S pribúdajúcim významom a komplikovanosťou obetí boli štyrom védam pripájané výklady o zmysle obetí - bráhmany.

Vznikali asi okolo r. 1000 pred Kristom. Od nich sa odvodzuje označenie bráhmani, meno védskych obetných kňazov. Keď táto spoločenská trieda náboženských špecialistov začala nadobúdať na význame, menil sa charakter védskeho náboženstva, obrátený k pozemským veciam. Zaujímali sa teraz pôvodom vesmíru a jeho síl ovplyvňujúcich ľudí a celkový život. Tieto otázky sa snažili zodpovedať s pomocou dvoch nových pojmov, brahma a átman, a tak začala fáza bráhmanizmu. Dosiahla svoj vrchol v upanišádach, ktoré vznikali v rôznych bráhmanskych védskych školách asi od r. 1000 pred Kristom. V týchto textoch sú už všetky náuky, ktoré od tej doby hrajú rolu v hinduizme: koncept najvyššej bytosti, snaha o zjednotenie s ňou, viera v poslednú identitu medzi individuálnym Ja (átman) a prazákladom kozmu (brahma), učenie o znovuzrodení, ktoré sa zakladá na zákone o príčine a pôsobení každého jednania (viď karma). Tým je ukončená konštitutívna fáza hinduizmu, čo sa vyjadruje výstižne pojmom védánta ("koniec véd"). V nasledujúcom období klasického hinduizmu sa prejavuje šesť ortodoxne náboženských systémov: mímansa, védanta, sánkhja, joga, vaišéšika a njája. Najstarší z nich je mímansa. Podáva filozofické odôvodnenie védskych rituálov a zastáva neomylnosť véd. Sanskrt, jazyk véd, nieje vraj historickým jazykom, ale len zvukovou manifestáciou absolútna. Z neho vyrastá sila manter a hymny, rovnako ako účinnosť obetných úkonov. Védanda vyvinula niekoľko škôl, ktoré zastupujú rôzny stupeň identity medzi átmanom a brahmou. Vzájomne protikladné smery sú nedualistické advaita védánta a dualistické dvaita védánta.

Dualistické pojatie sveta zastáva i sánkhja, ktorá patrí s jogou potiaľ dohromady, že prvá prináša filozofický základ a druhá praktickú cestu spásy. Sú dva kozmické princípy, puruša čiže duša a prakrti čiže hmota. Spojením s hmotou sa s ňou duše nesprávne stotožňuje a zabúda na svoje večné bytie. Cestou jogy, ktorá predpisuje určité očistné príkazy, telesné cvičenia a meditačné techniky, sa duša oslobodzuje od neznalosti seba samej a tím od kolobehu nových zrodení. Vaišéšika učí atomistickú kozmológiu, ktorá rozdeľuje prírodu na rôzne substancie (zem, vodu, oheň, vzduch, éter), ktoré vystupujú v rôznych kvalitách (pozostávajúcich z farby, chuti, počtu, spojenia ai.). Spojením týchto substancií vzniká svet javov. V kozmických periódach vzniku a zániku sveta uchovávajú duše svoje dobré a zlé činy, spájajú sa s atómy a zahajujú nový tvorivý cyklus. Njája stavia na materialistickom systéme vaišéšiky a učí hlavne logiku ako cestu poznania. Všetkých šesť systémov uznáva védu ako najvyššiu autoritu a záväzný systém kást. Etika, respektívne pravé jednanie (viď dharma), ktoré závisí na sociálnom postavení indivídua a nieje teda totožná pre všetkých, je zvláštnou témou dvoch veľkých indických eposov (Rámájana, Mahábhárata), ktoré vznikli rovnako v tomto období. Stavajúce na bráhmanskom učení, že povinnosťou kňaza je cesta poznania absolútna a štúdium svätých písiem a rytín, povinnosťou kniežaťa je ochrana zeme a usporiadanie k tomu nutných obetí, povinnosťou obchodníka je príprava hmotného zbožia a povinnosťou roľníka je poddanosť trom najvyšším kastám, zabývajú sa oba eposy predovšetkým témou pravého panovníka, resp. spravodlivého panovníka.

Ako vzor alebo smernice slúžia dva avatáry (viď Ráma a Kršna) boha Višnua, ktoré tu zaujímajú pozíciu najvyššej bytosti na mieste Brahmy. Eposy, ktoré tvoria koniec klasickej epochy hinduizmu, a purány stoja na počiatku procesu formovania monoteistických smerov. V 18 tradovaných puránskych textoch zosobňujú striedavo traja bohovia (Brahma, Višnu a Šiva) neosobné absolútno (brahma). Kálidasova báseň Kumárasambhava, ktorá vznikla v 4. - 5. storočí, integrovala troch bohov do konceptu Trimúrti. Rozdeľuje tri podstatné funkcie absolútna na menovaných bohov: Brahma zosobňuje funkciu stvoriteľa sveta, Višnu udržiavateľa sveta a Šiva ničiteľa sveta. V epoche monoteistického hinduizmu sa však vytvárajú dva smery, šivaizmus a višnuizmus, v ktorých preberá buď Šiva alebo Višnu všetky tri funkcie absolútna. Meno Šiva, ktorý sa asi vyvinul z védskeho boha Rudra, sa prvýkrát objavuje v upanišadach. Avšak až sekta Pášupata ho povýšila na najvyššieho boha. Jeho kult zahrňuje uctievanie Šiva-lingamu (falus) ako symbolu jeho tvorivej sily. Vnútri šivaizmu sú rozdielne smery. Všetkým je spoločný náboženský cieľ, aby sa duša oslobodila od svojich pozemských zväzkov a dosiahla stav označovaný ako šivatá ("prirodzenosť Šivovu").

S šivaizmom sa úzko spája šaktizmus, uctievanie bohyne Šakti, ženy Šivovej. Jej symbolom je jóni (vagína), ktorá tvorí často architektonický základ lingamu. Pre stúpencov šaktizmu je spojenie oboch aspektov absolútna, mužského so ženským, výrazom pôvodnej kozmickej harmónie. Iný veľký monoteistický smer, višnuizmus, vidí najvyšší princíp v bohovi Višnuovi. Zmieňovali sa o ňom už védy, v ktorých však nepatrí k najvýznamnejším bohom. Vo vnútri višnuizmu sa vytvorili rôzne školy, pričom najslávnejšími sú školy Rámánudžova, Vallabhova a Čaitanjova. Líšia sa zvlášť v pojatí ontologického pomeru boha a individuálnej duše. Z višnuizmu sa vyvinulo z časti veľmi extatické hnutie bhakti, ktoré sa sústreďuje na uctievanie Rámy a Kršny. Obaja sú chápaný ako inkarnácia (vtelenie) boha Višnua. Bhaktické hnutie, ktoré sa v severnej Indii vyvíjalo v dobe nadvlády islamu, má mnoho spoločného so sikhizmom a islamskou mystikou. V koloniálnej dobe (to je od 19. Storočia), sa vyvinuli neohinduistické a reformne hinduistické prúdy, ktoré nanovo premýšľali o ortodoxných náukach, a buď ich energicky hájili proti západnému vplyvu, alebo sa s ním spojili do plodného nového prúdu.

Budhizmus

Okolo roku 500 pred Kristom sa ťažisko politického a kultúrneho diania posunulo ďalej na východ do stredného toku Gangy do oblasti zvanej v staroveku Magadha (v dnešnom Biháre). Tu vystúpil so svojím učením Síddhártha Gautama, známejší ako Budha (doslova prebudený, tj. ten, kto dospel k pravému poznaniu; r. 560-479 pred Kristom); jeho náuka mimo iného. riadne otriasla ideovým monopolom brahmanských kňazov. Budha hlásal, že o vyslobodenie z kolobehu znovuzrodenia je treba usilovať sa nielen obetnými rituálmi či extrémnou askesiou , ale meditáciou a sebazdokonaľovaním, ktoré vedie až k pochopeniu neskutočnosti vlastného bytia. I dnešný budhizmus vychádza z pôvodnej predstavy, že všetko bytie v akejkoľvek podobe je strastné. Iba poznaním je možné dosiahnuť spásu - vyslobodenie z utrpenia, ktoré spočíva vo vyhasnutí individuality a všetkých túžob. Toto poznanie musí zasahovať všetky existenčné roviny človeka a nutne ovplyvňuje i spôsob života. Tak vznikla budhistická obec, kde ortodoxní mnísi podporovaní rozrastajúcimi sa radami laikov napĺňali a ďalej rozvíjali Budhovo učenie a spätne tak pôsobili na morálku a vieru laikov. Budha i budhizmus rozhodne odmietli kastovný systém.
Svojím rýchlo sa šíriacim učením Budha akoby v ideovej rovine predznamenal politickú expanziu magadhskej dynastie Maurov.

Sikhovia

Hinduistickú sektu sikhov založil koncom 15. storočia, guru (učiteľ) Nának. Pôvodne chcel zjednotiť učenie hinduizmu s učením islamu, ale z tejto snahy sa nakoniec vyvinulo pôvodné náboženstvo. Sikhovia veria v znovuzrodenie a tiež v to, že dobré i zlé skutky ovplyvnia ich budúci život. Láska k Bohu veriacim pomáha oslobodiť sa z kolobehu zrodenia a odísť do nirvány. Za vlády piateho guru Ardžuna sa sikhská obec stala súčasťou štátnej organizácie. To vzbudilo nedôveru moslimských vládcov, ktorí sa obávali prípadného vzniku novej politickej
sily. Góvind Singh, desiaty a posledný guru (učiteľ) sikhov (1605), bol zavraždený. Pod jeho vedením sa sikhovia postupne stali militantným spoločenstvom, ktoré odporovalo islamským mughalským vládcom. Góvind Singh utvoril Chálsu (obec čistých), vojenskú organizáciu sikhov. Znamením jej členov bol meč, dýka, železný prsteň a neostrihané vlasy. Náboženstvo nariaďovalo výcvik vo vojenskom remesle. Všetci muži pridávali ku svojim menám označení Singh (lev).

Prienik islamu na územie severnej Indie

Okolo roku 1000 si vládca z Ghazny Mahmúd podmanil veľkú časť severozápadnej Indie. Trvalá islamská okupácia nastala až za Muhammada z Ghóru, ktorý roku 1192 dobyl Dillí. Miestodržiteľom menoval Kutbudína Aibaka, ktorý sa však osamostatnil a založil sultanát Dillí. Jeho nástupcovia šírili moc ďalej na juh. Začiatkom 14. storočia sa ríša rozpadla. Zem sa ocitla v hlbokej hospodárskej kríze, ktorú doprevádzala vojna medzi sultanátom a jeho vazalmi. Roku 1398 bola moc sultanátu Dillí pod náporom mongolského panovníka Tamerlána (Timura Ranga) definitívne zlomená a India sa rozpadla na malé islamské štáty.

Svami Rámakrišna

Indický filozof Svami Rámakrišna (Gadádhar Čattópádhjáj), ktorý nikdy nezískal teologické vzdelanie, mal od svojich siedmich rokov mystické zážitky. Náboženské skúsenosti hľadal v askézii, premýšľaniu a modlitbe. Za najvyššie božstvo uctieval Veľkou Matku Kali, ktorá život dáva i berie. Dlhý čas žil ako pustovník v lesoch. Jedna pocestná mníška ho naučila tankrické praktiky a jogu. V r. 1866 sa Rámakrišna venoval islamu, neskôr študoval kresťanstvo. Mal vízie Mohammeda a Krista a došiel k presvedčeniu, že všetky náboženstvá vedú rôznymi cestami k rovnakému cieľu, k spojeniu s Bohom, a líšia sa len pomenovaním. Rámakrišna dospel vlastnými skúsenosťami s rôznymi druhmi náboženstiev k záveru, že každé náboženstvo je pravé. Pokúsil sa o syntézu veľkých svetových náboženstiev, okrem hinduistických bohov uctieval Mohammeda a Krista.

Rámakrišnovo učenie prepracoval a presadzoval rád Svámí Vívékanda. V Kalkate založil hinduistický mních Vivekananda misiu Rámakrišna s cieľom šíriť učenie svojho majstra a zlepšiť sociálne postavenie indického obyvateľstva.
Rámakrišna, ktorý v r. 1886 (16.8.) zomrel v Kalkate, ešte počas svojho života určil Rámakrišna za svojho nástupcu mladého Narandranatha Dattu, ktorý prijal neskôr meno Vivekananda.
Vivekananda je tiež najznámejším žiakom Rámakrišnu.

Džinizmus

Džinizmus je nábožensko-filozofický systém, v mnohom podobný budhizmu, založený indickým mudrcom Mahávírom. Džinizmus je vedľa budhizmu najvýznamnejší prúd indickej filozofie, ktorý sa odtrhol od hinduizmu. S budhizmom je podobný predovšetkým v tom, že tiež nemá kňažstvo, ale vedľa laikov len mníchov, nepozná obrady v magickom zmysle ani osobného boha, ktorý je nahradený kozmickým poriadkom - dharmou. Ak by sme chceli stručne charakterizovať karmanové náboženské systémy džinizmu a budhizmu, tak by sme mohli uviesť, že džinizmus je náboženstvo súcitu (ústredné miesto v ňom má ahimsá = neubližovanie) a budhizmus je náboženstvo sebazrieknutia (ústredné postavnie v ňom má neulpievanie).

Názov v sanskrite znie "džaina-dharma", t. j. "víťazný poriadok" či "poriadok víťazov", totiž nad karmanom, teda nad poriadkom odplaty, a tým aj nad kolobehom životov, samsárou. Výraz "džina" (víťaz) je titul hlásateľov tohto náboženstva, ktorého stúpenci sa nazývajú "džaina".
Rozšírenie džinizmu v Indii dnes nie je veľké, má asi niečo nad milión príslušníkov, a to hlavne v štátoch Rádžputána, Adžmér, Káthijávar, Karnátak, Maháráštra a Madhjapradéš. To je menej než pol
percenta obyvateľov Indie. Napriek tomu má džinizmus značný význam predovšetkým kultúrny a mravný. Vnášal po tisícročia do indickej spoločnosti humánne zásady, predovšetkým príkaz "neubližovať" živým tvorom (po sanskritsky: ahimsá). Ovplyvňoval najmä zákonodarstvo a súdnictvo, ale aj vývoj indickej literatúry, hlavne v drávidských jazykoch, a výtvarné umenie predovšetkým v južných oblastiach.

Pohreb Matky Terezy v Kalkate

V Kalkate sa konal štátny pohreb rehoľnice Matky Terezy, nositeľky Nobelovej ceny za mier, udelenej jej za jej humanitárne akcie. Matka Tereza, vlastným menom Agnes Gouxha Bojaxhiuová, nazývaná "matka chudých" , zomrela 5. septembra vo veku 87 rokov. Pochádzala z Albánska a keďže albánčina je odvodená od prastarého indického jazyka sanskrt, nemala po príchode do Indie žiadnu jazykovú bariéru. Ako osemnásťročná vstúpila do rehole írskych loretánok a stala sa misijnou sestrou v Indii. Chudoba, s ktorou sa tam stretla, ju priviedla k starostlivosti o tých najchudobnejších a najpotrebnejších. Od roku 1946 sa začala venovať starostlivosti o chudobu v Kalkate a potom v celej Indii. Založila rehoľu Misionárok lásky, združujúcu okolo 4500 sestier obetavo sa starajúcich o chudobných a bezmocných. Preto bola jej smrť v Indii i na celom svete prijímaná s veľkým zármutkom. Pohrebný sprievod s pozostatkami tejto charizmatickej osobnosti vyšiel z kostola svätého Tomáša k štadiónu, kde sa konal smútočný obrad za účasti desaťtisícov smútiacich.

Staroveké a klasické umenie Indie

India bola kedysi považovaná za kolísku európskych kultúr. S istotou však vieme, že je kolískou umenia, ktorým sa neskôr inšpirovala aj umelecká tvorba Kambodže, Barmy, Thajska, Malajzie, Srí Lanky, ale aj Pakistanu a Afganistanu.
Indické umenie je predovšetkým náboženské, aj keď prvý pohľad na jeho skulptúry, či nástenné maľby to nenaznačuje. Je to z toho dôvodu, že indické náboženstvo má špecifický charakter (prelínanie posvätného so všedným, božského s ľudským, či zmyslového s duchovným).
Nie div, že v krásnom, ba až tropickom prostredí Indie sa spája mysticizmus so senzualitou.
Predhistorické umenie sa vyvíjalo veľmi dlho. Harappská civilizácia mala nádhernú maľovanú keramiku, vyrábanú na hrnčiarskom kruhu. Stavba jej miest bola veľmi urbanistická. Na umelo navŕšenom pahorku stála citadela, vo vnútri ktorej bola sýpky, vodná nádrž a sídlo vladára. Domy už boli napojené na mestskú kanalizáciu. V pozostatkoch týchto miest boli objavené sošky božstiev, pečatidlá a bronzová figúrka nahej tanečnice. PO vpáde Árijcov sa začínajú budovať základy brahmanizmu, rannej podoby hinduizmu. Objavené boli védy, ktoré však historikov sklamali, pretože nehovoria o histórii. Z tohto obdobia pochádzajú aj eposy Mahábhárata a Rámájana.
V 5. a 6. Storočí sa objavili náboženské učenia – budhizmus a džinizmus. Tieto spolu s brahmanizmom prevzali niektoré typické personifikácie pôvodného polyteizmu (nágoviá a nágie – bytosti s ľudskou hlavou a hadím chvostom; psary – víly, nymfy; a iné).
Z obdobia Mauríjskej ríše pochádza Arthašástra – učebnica o politike. V tomto období vznikli prvé monumentálne diela indického umenia; stúpy – kupulovité stavby; čaitje – svätyne;
a viháry- kláštory. Nie sú to však architektonické konštrukcie, ale priestory vytesané v skalách. Pravá architektúra sa vyvinula až za dynastie Guptovcov.
Ďalšou dôležitou etapou indického umenia je grécko-budhistické, alebo gandhárske. V období helenizmu založili Gréci malé štáty na území Indie. Zničili ich však Kušíni a pod vládou Kaniška sa rozšíril budhizmus. Zánik týchto štátov však neprerušil vplyv gréckeho umenia v Indii. Vznikali diela s budhistickou tematikou, no silne ovplyvnené slohom grécko-rímskeho umenia. Budhu zobrazovali v ľudskej podobe, kým Maurijci len symbolmi ( prázdny trón, odtlačky chodidiel...).
Medzi archeologické nálezy z obdobia Andhérskeho kráľovstva patrí keramika, ale aj rímske mince.

Za dynastie Guptovcov dosiahli vrchol výtvarné umenie a literatúra písaná sanskrtom. Dokonca mnohé z Rozprávok tisíc a jednej noci majú indický pôvod. Literárnym skvostom tohto obdobia je divadelná hra Šakuntala, ktorej autorom je Kálidása. Budhistické jaskyne sú jemne zdobené. Postoj zobrazovaných postáv s odlišným sklonom hlavy je nazvaný tribhanga. Pre guptovské umenie je typická zmes zmyselnosti a asketizmu. Ženy sú usmievavé, v postoji tribhanga ich mladé nahé telá zdobia šperky. Muži tiež zobrazení nahí, sa k nim nakláňajú, čo symbolizuje vzrušenie.
Sošky Budhu z tohto obdobia zobrazujú vnútornú spokojnosť a radosť spôsobenú samým sebou, čo je ideálom budhizmu.
V období Guptovskej dynastie sa objavujú aj prvé staviteľské diela. Jedným z najstarších je svätyňa v Bódhgaji, ktorá stojí na mieste, kde Budha zažil prebudenie.
Za vlády Guptovcov začal budhizmus upadať a nahradil ho novobrahmanizmus. Ten potreboval typ chrámu, v ktorom by veriaci boli oddelení od svätyne. Preto sa vyvinuli dva architektonické smery – indoárijský (severný) a drávidský (južný). Pre indoárijský štýl je charakteristická svätyňa so štvorcovým pôdorysom a šikhara, čo je strecha prechádzajúca do veže ( zakrivená). Najstarším je Lakšmanov chrám.

Po zániku Guptovcov dynastia Čálukjovcov postavila najvýznamnejšie chrámy v Pattadakale, kde sa uplatnil indoárijský ( Papanáthov chrám ) aj drávidský ( Virúpaškov chrám ) štýl. Druhá dynastia Pallavovcov dala postaviť chrámy v drávidskom štýle s typickou opyramídovou strechou a obdĺžnikovým pôdorysom v Mahábalípurame.
Dynastia Ráštrakútska vystriedala Čálujkovcov a vytvorila dve pozoruhodné diela vytesané do skál – jaskyňa na ostrove Elephanta a Kajlásanathov chrám v Elóre.

Stredoveké umenie Indie

Obrat v dejinách vyvolala smrť Haršu z Kanaudže roku 647, po ktorej ostala krajina roztrieštená. V tomto období sa objavili rôzne umelecké štýly, ktoré odzrkadľovali situáciu v krajine.
V prvých dvoch storočiach sa hlavne pretvárali estetické princípy guptovského štýlu. Začiatky stredovekého umenia preto môžeme klásť do 9. storočia. Trvali do obdobia zásahu islamu a Európanov do indického umenia. Toto obdobie patrí medzi najkrajšie etapy dejín indického výtvarného umenia. Vystúpilo mnoho umelcov a vznikli početné architektonické súbory.
V 9. a 10. storočí prestal rozkol medzi severnými a južnými štýlmi.

V južnej Indii bola v období Pálovcov a Sénovcov bohatá sochárska produkcia. Zachovalo sa málo architektonických pozostatkov, zničených zrejme vpádom moslimov. Táto invázia zničila aj univerzitu v Naláde, ktorá bola centrom výuky a sídlom niekoľkých budhistických kláštorov.
Pálovsko-sénovský štýl sa dostal aj do iných krajín juhovýchodnej Ázie. Pálovské umenie prevzalo od guptovského a poguptovského ikonografiu a najzaužívanejšie výrazové prostriedky.
Mnoho diel vychádzalo z dielní univerzity v Naláde. Stély boli čoraz detailnejšie a zdobenejšie. V 10. storočí, v čase keď Pálovci strácali moc sa umelecký štýl spresnil, zdokonalili sa črty tváre. Budhistický Panteón sa obohacoval vplyvom „veľkej cesty“ ( mahájána) a presakoval tantrizmom. Štýl pretrvával v 11. storočí a začiatkom 12. Diela však boli ťažšie, suchopárnejšie a strojenejšie. Stély sa zakončovali hrotom v tvare listu, pribudla hustá girlanda, zaokrúhľujúca sa na konci v tvare U. Hinduistické božstvá sa stali početnejšie, než budhistické. Sošky boli malé, ale aj v životnej a nadživotnej veľkosti (stojaci Budha nájdený v Sultángandži – 2,25 metra).

Pálovský štýl nemal v Indii priame pokračovanie, zato sa vytvorili vzťahy medzi Pálovskými a indonézskymi umelcami. Kultové sošky východnej Jávy boli výrazne ovplyvnené pálovskými vzormi. Pálovské umenie preniklo aj do Nepálu. Hoci nie sú známe nepálske diela spred 15. storočia, nemôžeme poprieť, že ich ovplyvnilo pálovské umenie. Nepál predĺžil existenciu pálovského a sénovského štýlu do dnešných čias. Aj keď bolo pálovské umenie vážené, je iba prejavom stredovekého indického umenia. Nevytvorilo však také nádherné diela, aké boli v ostatnej Indii a to pre svoj konzervatívny ráz.
Tvorba Indie je len ťažko študovateľná ako celok a to z dôvodu roztrieštenosti krajiny. Môžeme sledovať dva problémy :
1. Využitie princípov spoločných všetkým oblastiam
2. osobitosť jednotlivých štátov, ktoré boli často rovnako mocné.

V stredovekej Indii bol obdivuhodný rozkvet náboženskej architektúry, ktorá bola sochársky zdobená výrazne vystupujúcimi reliéfmi. Indickej mentalite boli prudké zmeny cudzie, preto sa tradičné prvky premieňali len pomaly a postupne. Prvky sa hromadili a okolo roku tisíc, nadobudlo ich množstvo až gigantické rozmery. Indická chrámová architektúra sa triedi podľa rôznych kritérií ( napríklad podľa oblasti, v ktorej prevláda – nágarská = severoindická, vésarská = stredoindická a drávidská = juhoindická). Indické chrámy sa obvykle skladajú zo svätyne (garbhagrha), kde je umiestnená socha a môže tam vstúpiť len kňaz, z predsiene ( antrála), kde sa kňaz pripravuje a z pilierovej siene (mandopa), kde kňaz pred veriacimi vykonáva rôzne obrady. Strecha svätyne sa odlišuje výškou i bohatšou zdobenosťou.

Džinická architektúra je najlepšie prezentovaná Vimalovým chrámom na vrchu Ábu, postaveným roku 1031. Je z bieleho mramoru, terasa aj chrám majú krížový pôdorys. Ústredná stavba je obklopená stĺpovou chodbou. Z vonka je stavba pomerne jednoduchá.
Najtypickejšie sú stavby štvorcového pôdorysu, zvonka zdobené piliermi s pyramídovou strechou. Pyramída sa končí kopulou. Jedným z najstarších tohto typu je Pobrežný chrám. V 7. a 8. storočí vznikli najkrajšie chrámy tohto štýlu ( Bádám, Pattadakal, Aihóla). V stredoveku nastal ich rozmach. Pobrežný chrám, chrám v Mahábalípurame a Kajlásanáthov chrám majú prístupovú bránu otočenú na východ.

Tento štýl sa ďalej rozvíjal za dynastie Čólovcov a trval do polovice 12. storočia. Príkladom čólovského umenia je chrám v Šrínivásanalúre. Čólovci začali po upevnení si moci budovať monumentálne stavby. Po úpadku ich moci sa prestali veľké náboženské stavby stavať.
Po Čólovcoch nastúpili Pándjovci, ktorí sa nezaslúžili o staviteľstvo. Areál chrámov sa len rozšíril, no zachoval čólovský štýl. Pri stavbách sa dbalo skôr na úžitkovú hodnotu. Výška vimán sa zmenšovala. Ohradový múr sa prerážal s gópurami. Toto je typickým znakom pándjovského štýlu. Jedným z posledných v tomto štýle je chrám v Dárásurame.
Súčasne s čólovským a pándjovským štýlom sa vyvíjali aj iné regionálne. Jedným z najvýraznejších je štýl, ktorý sa vytvoril v okolí Majsúru. Oblasť bola ovládaná Hójšálovcami. V tomto štýle sa odráža politická stabilita. Strechu sú v celku originálne. Pôdorys je zväčša štvorcový, alebo obdĺžnikový. Na chrámoch tohto štýlu vidno syntézu dvoch typov striech – šikhary a pyramídovej strechy.

V 12. storočí vznikali ( najmä v západných krajoch) islamské mešity z hinduistických a džinistických chrámov. Neskôr sa začali stavať úplne nové mešity. V 13. storočí sa vytvoril indický islamský štýl, ktorý vo výzdobe vychádzal z indických tradícií. Islamská architektúra tu dosiahla rozmach za vlády Mughalských cisárov v 15. až 18. storočí.
V stredovekej Indii malo veľký význam aj sochárstvo. Rôzne sochy sa nachádzali v chrámoch, na nádvoriach, aj v svätyniach (sochy Naudina – býka Šivu a sochy Garudu – Višnuovho vtáka). Vznikalo mnoho štýlov. Treba si všimnúť rozvoj ikonografických pravidiel. Tento proces determinoval preťažovanie skulptúr atribútmi a ozdobami, aj zmnožovaním rúk, či hláv niektorých božstiev.
Medzi severnými a južnými štýlmi bol nepopierateľný rozdiel. Kým severné zvýrazňujú pohyb a dynamickosť, južne skôr umiernenosť a zdržanlivosť. V oboch dosiahlo náboženské sochárstvo rozmach v 10. a 11. storočí.

Najkrajšie severné vznikli v Bhuvanéšvare a v Khadžuráhu ( prevládajú ženské postavy, zobrazujú božské bytosti, alebo skutočnosť, reliéfy sú plastické) a neskôr v Konáralu (zdôrazňujú sa znaky krásy – plnšie prsia, štíhly driek, objemnejšie boky, výraznejšie črty tváre). Zároveň môžeme pozorovať námet mileneckého páru (mithuna) a erotické výjavy.
Vplyvom siekt kaula – kapálika sa objavuje pohlavný akt, mystické spojenie s božstvom. Diela, niekedy až obscénne, ale súčasne úprimné vyjadrujú telesnú lásku v najkrajšej podobe, akú kedy sochárstvo dosiahlo.
Sochárstvo na juhu bolo v tomto období inak ladené, no rovnako výborné. Najkrajšie sochy sú na vonkajších stenách chrámov v Taňčavúre a Gangeikóndačólapurame. Veľké postavy božstiev vo veľmi plastickom reliéfe sú umiestnené vo výklenkoch oboch poschodí vimán. V tomto období vzniklo aj mnoho krásnych plastík, ktoré sa pridržiavali štýlu v sochárstve. Aj vývoj vkusu južných umelcov viedol k manierizmu. Objavuje sa premrštené zdôrazňovanie ženských znakov krásy. Afektovanosť zvýrazňujú strojené gestá a neprirodzené pózy.

Sochárstvo hójšalovského štýlu je charakteristické ťažkopádnosťou a ikonografickou prísnosťou. Sochy sú menšie, ako v čólovskom štýle, pôsobia dojmom chladnej dôkladnosti.
Z obdobia stredoveku sa zachovalo len málo maliarskych diel. Tieto jasne ukazujú tradíciu, ktoré skvele prezentujú adžantské nástenné maľby z 5. a 6. storočia. Tradíciu udržiavali na juhu dynastie Pándjovcov a Čólovcov. Zo severu nie je známy ani jeden príklad.
Z obdobia Pándjovcov sú najvýznamnejšie fragmenty v džinistickej jaskyni v Sittannavásale. Fragmenty pripomínajú adžantský štýl (napríklad jednoduchosťou, postojom, či použitím sýtejších farieb na modeláciu).
Z čólovského obdobia sa zachovali nástenné maľby v chrámoch v Nártámalai, Malajadipatti a inde. Najvýznamnejšie sú vo vimáne v Tančavúre. Dielo je farebne neobyčajne živé (ružová, okrová, zlatá).

Iluminovanie rukopisov bolo sústredené do troch oblastí. Do Bengálska za vlády Pálovcov a Sénovcov, Gudžarátu na západe a do Majsúru na juhu.
Bengálska škola bola budhistická, zachovávala tradície, ilustrovala ikonografické námety. Paleta bola obmedzená, farby vytvárali dojem plastickosti.
Gudžarátska škola pôsobila v džinickom prostredí, charakteristická je osobitá štylizácia postáv – tvár v trojštvrťovom profile. Pozadie bolo najprv červené, neskôr belasé.
V Majsúre za vlády Hójšálovcov vznikol rukopis na palmových listoch s džinistickými námetmi. Štýl je spontánny a živý.

Problém preľudnenia

India je druhá najľudnatejšia krajina sveta. R. 1981 žilo v zemi 683 miliónov obyvateľov, od tej doby stúpa ich počet o 12 miliónov ročne. Prudký rast obyvateľstva stavia vládu pred obrovské problémy a na druhej strane vedie k nízkemu vekovému priemeru obyvateľstva: takmer 40% Indov je mladších ako 15 rokov. Akýkoľvek hospodársky vzostup sa zdá byť v dôsledku vysokej populácie nulový, krajina trpí nedostatkom potravín, milióny ľudí sa nachádzajú na hranici existenčného minima. Vláda zavádza opatrenia k podpore plánovaného rodičovstva, všade je propagovaná rodina s malým počtom detí. Často sú to však práve deti, ktoré zabezpečujú rodinám existenčné prostriedky, pretože v Indii neexistuje zdravotné, životné ani starobné poistenie. Navzdory všetkým kampaniam pôrodnosť neustále stúpa. Príčina spočíva i v zlej organizácii šírenia informácií a používania antikoncepcie zlyháva len preto, že väčšina obyvateľstva proste nevie čítať. Obyvateľstvo Indie, ktorého 80% žije na vidieku, sa delí do niekoľkých jazykových skupín. Existuje tu 15 uznaných národných jazykov
patriacich k indoárijskym, drávidským a mongolským jazykovým skupinám. Indické noviny vychádzajú v 53 rozličných jazykoch.

Hospodárstvo a priemysel

Poľnohospodárstvo tvorí 70% hospodárstva krajiny. Tvorí ho väčšinou malé poľnohospodárske podniky. Monzúnové dažde umožňujú dva zbery kukurice, bavlny, cukrovej trstiny a hlavne pšenice, jačmeňa a strukovín ročne. Vedľa malých podnikov existujú aj plantáže, ktoré produkujú pre svetové trhy. Kaučuk, juta, káva a čaj predstavujú 40% vývozu. India je najvýznamnejším svetovým producentom čaju. Krajina má najvyšší stav hovädzieho dobytka na svete, ale viac než polovica týchto zvierat je považovaná za posvätné a nieje možné ich preto zabíjať. AJ napriek modernizácii poľnohospodárstva je India odkázaná na dovoz potravín, pretože je jej hospodárstvo rozdrobené na množstvo malých podnikov. Vlastnícke vzťahy zatiaľ nezmenila ani pozemková reforma.
V Bhópále došlo k najväčšej priemyslovej katastrofe v dejinách ľudstva, keď vadným ventilom v miestnom chemickom závode uniklo do ovzdušia takmer 30 ton izokyanátu metylu - prostriedku používaného proti škodcom v poľnohospodárstve.
Na následky katastrofy zomrelo viac ako 2000 ľudí, počet tých, ktorí boli prakticky oslepení, odhadujú lekári na 20 000. Naviac je nutné počítať i so znetvorením novorodencov.
Závod, ktorý je z 51 % vlastnený americkou firmou Union Carbide a zo 49 % indickou vládou, leží uprostred jednej z najhustejšie osídlených štvrtí Bhópále. Indické úrady vzniesli
ostré výčitky voči vedeniu koncernu pre nedostatočné bezpečnostné opatrenia. Šéf koncernu Warren Anderson bol pri svojom príletu na letisko v Bhópále predbežne zatknutý. Päť indických riaditeľov chemického závodu zatkla polícia už v deň nešťastia.
Už v minulosti došlo v tomto chemickom závode niekoľkokrát k nešťastiu, správy o nich však boli zahladené miestnymi politikmi a vedením koncernu. Indická opozícia hovorila preto otvorene o korupčnej atmosfére.
Ťažký priemysel bol budovaný predovšetkým so zahraničnou pomocou. Je sústredený okolo veľkých miest (Kalkata, Dillí, Bombaj, Madrás a Haidarábád). India vyváža hlavne jutu, bavlnu, čaj a rastlinné oleje, dováža potraviny a stroje. V máji 1996 prebehli v Indii parlamentné voľby. INC (Indický národný kongres) v nich nepotvrdil vedúce postavenie vládnej strany. Voľby vyhrala Indická ľudová strana (BJP).
Vo voľbách po dvoch rokoch opäť nezískala väčšinu ani jedna zo súperiacich strán. Takisto r. 1998 podľa očakávania zvíťazila hinduistická nacionalistická Indická ľudová strana. Jej "večný" politický sok Indický národný kongres za ňou zaostal o tretinu mandátov.