Islandské gejzíry

Islandské pomenovanie horúceho prírodného vodostreku – Geysir – sa stalo všeobecným pojmom.

Keď má človek šťastie a dostane sa do blízkosti slávneho islandského Geysiru práve včas, zažije nádherné a veľkolepé predstavenie. Z belavého kráterčeka z gejziritu (kremenný sinter) s priemerom niekoľko málo metrov sa najprv ozýva iba bublanie a hučanie ako z prehriateho kotla, občas vyšpľachne cez okraj prekypujúca voda a zasa zmizne. Potom začne gejzír pulzovať a voda váhavo stúpa a zasa klesá. Napokon uvoľnený prúd vystrekuje v bielej extáze k oblohe, sprevádzaný syčaním a hučaním, zahalený do oblaku pary, ktorú vietor rozfúka do obrovského vejára. Po siedmich minútach slabnúci vodostrek skĺzne späť do krátera a naposledy vyfúkne oblak pary. Tento známy Geysir leží na východ od Reykjavíku, asi 20 kilometrov na juh od ľadovca Langjökull, v zalesnenom širokom údolí oblasti Haukaddur, kde vyvierajú desiatky teplých prameňov a niekoľko menších gejzírov, z ktorých v súčasnosti najaktívnejší sa volá Strokkur.

Prvé zmienky o tejto termálnej oblasti pochádzajú z roku 1297, keď juh Islandu postihlo veľké zemetrasenie. Hneď po ňom sa objavilo niekoľko gejzírov vrátane najvyššieho, ktorý vybuchoval každý deň. Dostal islandský názov Geysir čo voľne preložené znamená „divý vodostrek“. Geysir sa stal známym po celom svete, lákal na Island veľa zvedavých cestovateľov a jeho názov sa nakoniec stal všeobecným pojmom. Vrchol svojej slávy dosiahol okolo roku 1800, keď vybuchoval niekoľkokrát denne až po frekvenciu 14 výbuchov za 24 hodín. Potom akoby sa vyčerpal, prejavoval sa čoraz menej a menej, až roku 1907 na 30 rokov utíchol, Roku 1935 sa podarilo umelo vyvolať erupcie, ale sú veľmi nepravidelné a zriedkavé. Stĺp horúcej vody smeruje k oblohe raketovou rýchlosťou zahalený oblakom pary.

Teplé a horúce pásma:
Island je známy horúcimi prameňmi, ktoré vyvierajú na povrch asi v 250 rôznych oblastiach, a to z viac než 600 žriedeľ s celkovou výdatnosťou asi 1500 litrov za sekundu. Ich priemerná teplota sa pohybuje okolo 75°C, maximálna dosahuje bod varu. Všetky horúce pramene a gejzíry vyvierajú v teplých pásmach treťohorných čadičov, kde už nie sú aktívne sopky. Sú zapojené do systému ustavičnej cirkulácie vody, ktorá z povrchu vteká do puklín, klesá k žeravému telesu, zohrieva sa, pohlcuje unikajúce plyny a vracia sa na povrch.
Na miestach súčasného vulkanizmu sú zasa horúce pásma zeme, kde aj pôda na povrchu na dotyk páli. Tu však žiadne horúce pramene nie sú, lebo voda sa v zemských puklinách ihneď mení na paru.