Ďalej na západ tečie tzv. potok Rúrna, ktorý sa rozvetvoval na dve toky. Tento potok ústil do Mlynského potoka. Západne od Rúrneho potoka, pretekali tri Koligrundské potôčiky ustiace do Tople. Ale pre malú vodnatosť a nepriaznivé výškové pomery terénu, ich nebolo možné využiť pre bardejovský vodovod. Vo východnej časti mesta preteká výdatný Lukavický potok. Pri tomto potoku vznikli koncom 14. storočia baliarne plátna a jeho voda bola znečisťovaná aj odpadmi z mesta. Rieka Topľa preteká zo západu na východ po sevenom okraji mesta vo vzdialenosti asi 600m od nižného konca námestia. Je to v regionálnych pomeroch síce výdatná rieka, ale pre nízku polohu koryta voči hist. Mestu nebolo možné využiť ju na zavodnenie mestských priekop. Postavením hate na Topli západne od mesta a vzdutím jej hladiny odrazili vodu do Mlynského potoka, ktorý po záhybe SV smerom ústil do Lukavického potoka. Mlynský potok poháňal v severných predmestiach tri mlyny, dve píly, stupy pri mlynoch a papierne. Z tohto stručného prehľadu hydrologických pomerov regionálnych vodných tokov vyplýva, že najvýhodnejším, ba jediným prameniskom pre vodovod bola lokalita Rúrna. Jej názov vznikol zrejme až po vybudovaní prívodnej vetvy vodovodu.

Pre starý vodovod zachytávali v pramenisku Rúrna šesť prameňov, stavebne upravených ako murované studničky, prikryté stavebnými doskami, „brilami“. Drevené výtokové rúry ústili do studničiek plytko pod zemou a pripájali sa na hlavné potrubie, ktoré smerovalo súbežne s korytom potoka na dne úžľabiny v dĺžke približne 1100m. Odtiaľ odbočovalo na východ cez polia v rovnej čiare do mestskej priekopy pri františkánskom kostole. Celá prívodná vetva od prameňov po mestskú priekopu merala asi 2454m. Od prvého prameňa po odbočku do mesta je výškový rozdiel 90m. Odtiaľ smeruje potrubie na kótu asi298, kde sa križuje v poklesnutej úžľabine s  Mihaľovským potokom vo vzdialenosti asi 1000m od mestskej priekopy. Ďalej potrubie mierne stúpa a po vrstevnici 290-285 vstupuje na hist. Pôdu mesta. Celkový spád prívodného potrubia je 135m(5,6%) čo treba pokladať za veľký. Na križovatke s Mihaľovským potokom pri niekdajšom domčeku „babky Hostovej“, dnes už na okraji západného sídliska na Komenského ul., viedlo prívodové potrubie 6m vzduchom nad Mihaľovským potokom. Poklesom trasy tu vznikla priehlbinka, ktorú chodievali odvzdušňovať všetci vdovodný majstri. Smerové a výškové podmienky potrubia boli optimálne vyprojektované. Azda prvým a vari aj jediným autorom, ktorý sa zaoberal myšlienkou možného zavodnenia mestských priekop, bol Krpelec.

Považoval Mlynský potok, ako možný zdroj na zavodnenie severnej priekopy. Tento potok mohol zavodniť severnú priekopu , ale len v tedy, keď pri jeho výtuku uzavreli na východnom konci priekopu múrom. Krpelec, udáva, že priekopy boli široké 24m a hlboké 10m, ale na splnenie obrannej funkcie stačila aj hĺbka 5m. Ďalšie kritické miesto bolo na Vysokom rade. Tento úsek nemohol byť zavodnený Mlynským potokom, ale iba prívodným vodným potrubím. Mestské priekopy začali napúšťať vodou najneskôr v roku 1426. Zavodnenie západnej a východnej priekpy trvalo asi 158 dní. Na severnú priekopu, ktorá bola zavodňovaná Mlynským potokom stačilo iba 20 hodín.

Štvrtá etapa výstavby bardejovského vodovodu sa týka stredovekej Halpušovej ulice(Partizánskej) a mestských jatiek na bývalom námestí sv. Jána nad Mlynským potokom. Túto etapu nemožno časovo presne vymedziť. Isté je, že vodovod na tejto ulici mal vlastný nepatrný prameň asi 200m západne od cintorína sv. Michala na lokalite „Klinek“. Prameň bol zlikvidovaný v roku 1963 pri stavbe cesty a nového sídliska. V registroch vodných poplatkov sa však Halpušova ulica nespomína.
Likvidáciou mestského opevnenia od konca 18. storočia, najmä od začiatku 19. storočia, vznikla na obvode starého intravilánu nová situácia. Na mieste zasypaných priekop sa vytvorilinové parcely, ktoré koncom 19. storočia zastavali zväčša verejnými budovami. Začala sa piata etapa a posledná etapa výstavby bardejovského vodovodu. Asi v tejto etape rozšírenia rozvodnej vodovodnej siete zvýšili prítok vody o jeden liter za sekundu movou prívodnou vetvou z prameňa Mihaľovského potoka. Vetva dlhá 777m sa pripájala na prítok z  Rúrnej v mieste v mieste spomínaného križovania v zadnej časti Komenského ul. Takisto v tomto období dalo mesto postaviť vodovod z drevených rúr v Bardejovských kúpeľoch. Vodu zachytávali z troch prameňov na východnom svahu Kamennej hory v lokalite „Tri studzinky“. V areáli kúpeľov zriadili tri stojanové výtoky pitnej vody, okrem toho dreveným potrubím rozvádzali aj minerálnu vodu. V rámci tohto rozšírenia rozvodnej siete boli prvým vodárenským významným prínosom skutočnosť, že inštalovali domové prípojky.

Dĺžku starého vodovodu poznáme presne z dĺžok jednotlivých ulíc, ktorými viedol vodovod. Hlavná prívodná vetva z Rúrnej meria 2454m, vedľajšia vetva Mihaľovského potoka meria 777m, takže celá prívodná vetva meria dovedna 3231m. Rozvodná uličná sieť merala po dostavbe vodovodu začiatkom 20. storočia približne 2775m. Takže starý bardejovský vodovod bol dlhý 6006m, a keď k tomu prirátame asi 4000m vodovodného potrubia v Bardejovských kúpeľoch, dostaneme asi 10km dreveného vodovodného potrubia starého bardejovského vodovodu. Od výstavby vodovodu v 15. storočí pritekalo do mesta rovnaké množstvo vody celých 500 rokov, zatiaľ čo počet domov a obyvateľov neustále rástol. Napr. v 17. storočí bývalo v meste približne 3550 obyvateľov. Pri dennom prítoku 518 400 litrov vody pripadlo na jedného obyvateľa teoreticky 146 litrov vody za 24 hodín. V roku 1910 to bolo 78 litrov a v roku 1930 asi 67 litrov. Ak na dennú spotrebu vody na jedného obyvateľa pokladáme 80 litrov, tak vodovod nestačil zásobovať mesto už začiatkom 19. storočia. Nedostatok pitnej vody vyvolal vážne problémy najmä po prvej svetovej vojne. Preto boli nahradené drevené rúry v meste za uličné výtoky liatinovými.

Tieto potrubia mali teraz väčšiu životnosť a vyššiu úroveň vodárenských služieb. Až v roku 1953 sa mesto podujalo na ďalšiu,núdzovú akciu. Pramene Rúrnej zachytili do betónových šachiet s liatinovými napájacími výtokovými rúrami, pričom hlavné prívodné potrubie ponechali ešte drevené. V roku 1956 zrekonštruovali liatinové rozvodné potrubie v  hist. časti mesta. Zabudovali tu 5700m kovového potrubia, 12 výtokových stojanov 6 hydrantov. Ešte v roku 1961 zriadili na námestí nové prípojky pre 21 domov a inštalovali domové rozvody. V čase rekonštrukcie v rokoch 1962-1966 vybudovali nový výtlačným vodovod a vyriešili tak radikálne otázku vodovodu. Pomocou neho zabezpečili vodu v množstve 77 litrov za sekundu nielen pre Bardejov ale aj Bardejovské kúpele a okolité dediny. V rámci tohto projektu zrekonštruovali aj prívodnú vetvu hist. vodovodu z prameniska „Rúrna“ a  Mihaľovského potoka po vstup do stredovekého intravilánu na Františkánskej ulici. Rekonštrukcia hist. prívodovej vetvy trvala od júla 1962 do mája 1963. V máji 1963 zanikol teda po 540 rokoch posledný úsek bardejovského dreveného vodovodu.
Pojem starého vodovodu stotožňujeme s používaním drevených rúr. Tieto rúry zhotovovali z rovnakých sosnových kmeňov, ktoré sa ťažili v mestských lesoch. Kmene napílili na dĺžku 4m a zvážali ich k strojovému vrtáku(śvidru), pri nižnej píle, ktorá stála pri strednom mlyne. Tu ich v zimnom období vŕtali, aby mali na rok v zásobe asi 100-150 rúr. Posledný raz tu vŕtali vodovodné rúry v roku 1954. Drevené rúry ukladali do zeme s kôrou.

Takto vydržali vo vlhkom prostredí 20 až 30 rokov. Vykopaná ryha na uloženie rúr bola široká asi 50 cm a hlboká približne 50-60 cm. Tieto rúry potom spájali železnými spojkami, puzdrami, ktoré tu nazývali „buksi“. Sú to železné rúry s priemerom 13 cm, dlhé 8 cm s hrúbku plášťa 3 mm. Na obvode vonkajšej strany plášťa je navarený železný prstenec vysoký 5 mm, ktorý zabraňuje posunutiu puzdra. Oba konce puzdra sú zaostrené, aby sa dali ľahko zaraziť do spájaných rúr. Vyvŕtaná diera v rúrach mala priemer 8 cm a tesnenie rúr bolo dokonalé. Pozdĺžne spájanie drevených rúr robili tak, že drevenou kyjanicou narazili púzdro do konca rúry a  pripájanú rúru potom zarážali do voľného konca puzdra. Pri výmene poškodených rúr postupovali inak. Novú ukladanú rúru priečne rozpílili na polovice a sčasti ich narazili do puzdier susedných rúr. Potom nové puzdro zarazili kyjanicou do voľného konca jednej polovičnej rúry, obidve polovice proti sebe zdvihli, nastrelili puzdro a obidve polovičné rúry kyjanicou a nohami zatláčali do vodorovnej polohy na dno ryhy. Stojanové výtoky pozostávali z dvoch vysokých rúr približne 150 cm. N bardejovský vodovod sa spotrebovalo veľa rúr zo sosnových stromov. Tak napr. prívodné vetvy z  Rúrnej a  Mihaľovského potoka v dĺžke 3231m bolo treba 808 rúr. Na rozvodnú sieť dlhú 2775m bolo treba 694 rúr. Na celý vodovod vrátane Bardejovských kúpeľov, dlhý v roku 1925až 10 km, bolo treba 2500 rúr, na ktoré bolo treba približne 1250 kusov 30 ročných borovíc. Na východe Slovenska bol viac takýchto vodovodov a to napr. vodovod v  Rozgoňovskom kaštieli vo Vranove nad Topľou z roku 1467 a na Trebišovskom hrade z roku 1507.
Veľkým historickým paradoxom starého bardejovského vodovodu je jeho vyše 500-ročné trvanie. Bol to azda posledný gravitačný vodovod s dreveným potrubím na európskom kontinente, ktorého niektoré časti pretrvali až do dnešku.