Bardejovský vodovod

Vznik bardejovského vodovodu súvisí so stavbou mestského opevnenia. Významnú zložku tohto opevnenia tvorili vodné priekopy, ktoré začali stavať v rámci projektu na zdokonalenie obranného zariadenia podľa nariadenia kráľa Žigmunda z roku 1423. Svedčia o tom aj najstaršie písomné doklady. Zo zápisu v počtovej knihe mesta z 8. júna 1426 sa dozvedáme, že mesto zaplatilo za prívod vody do pevnostnej priekopy i za mach na tesnenie rúr. Tu sa spomínajú aj niektorí privádzatelia vody a to: Šimon(1426), Juraj(1428), Vavrinec(1435-1438). To značí, že najneskôr v roku 1426 bolo už hotové prívodné vodovodné potrubie od prameňov po mestské priekopy. Je zrejme, že tieto objekty začali stavať ihneď po Žigmundovom nariadení. Teda rok 1423 treba pokladať za začiatok stavby bardejovského vodovodu, a to jeho prvej etapy, prívodnej vetvy.

V roku 1429 zaplatilo mesto za vodné práce rúrnikovi Mikulášovi z Krakova. Je to prvý známy rúrnik a vodovodný majster v Bardejove. Účinkoval tu v čase dostavby vodných priekop a výstavby rozvodnej siete vo vnútri mesta. Mestské priekopy boli už okolo roku 1430 hotové, zavodnené i  zarybnené. V tom istom roku zaplatilo mesto za mach k vodnej nádrži, cisterne na námestí. Bola to zrejme cisterna na severnom konci námestia, ku ktorej bolo v roku 1431 prívodné potrubie od mestskej priekopy. V roku 1434 zaplatilo mesto za mach k cisternám a dvom nádenníkom za utesňovanie cisterien a v tomto istom roku viedol vodné práce krajan rúrnika Mikuláša Michal(Michel Rormeyster). O niečo neskôr vystupuje vo funkcii rúrnika opäť vystupuje Mikuláš, ktorý v roku 1436 uzavrel zmluvu z mestom o vykonávaní niektorých vodárenských prác. Mikuláš pôsobil pri stavbe vodovodu prinajmenej od roku 1429, s krátkou prestávkou až do roku 1441, keďže v roku 1442 sa objavuje v tejto spojitosti nové meno Martin Rurer.Mikuláš bol jeho rovesníkom a je možné, že do Bardejova prišli spolu. Stavbou nižšej cisterny(1432) a vyššej cisterny(1436) na námestí sa skončila druhá etapa výstavby bardejovského vodovodu ako súčasť vnútromestského rozvodu pitnej vody.

Vzápätí potom sa roku 1441 aj prvý známy zoznam platiteľov za vodu, tzv. Reorgelt, čiže rúrny poplatok alebo vodné. Je však možné, že existoval aj starší takýto zoznam, a to z roku 1436 v latinskej verzii Registrum cannarum, čiže zoznam rúr(vodné). V zozname vodného z roku 1441 je zapísaných 6 mešťanov. Podľa mien možno zistiť, že to boli popredný mešťania. Napr. Mikuláš Rawer(richtár v rokoch 1425 a 1449), Michal Lang(richtár v roku 1433). Druhý zoznam vodného(Gensus cannalis), je v daňovom zozname mesta z roku 1465. Mohlo tam byť okolo 15 platiteľov. Tretí zoznam z roku 1481 je veľmi informatívny. Prvý raz eviduje platiteľov podľa ulíc, ktorými vodovod prechádzal , potvrdzuje rozširenie vodovodu do nových ulíc a oboznamuje nás s počtom obyvateľov jednotlivých uliciach. Tak napr. na námestí bolo 34 platiteľov, kde boli aj tri pivovary. Na Tkáčskej ulici(dolná časť dnešnej Pionierskej ulici) bolo 20 platiteľov. Na Obručníckej ulici byvalo 27 platiteľov a boli tu aj štyri pivovary. Dovedna zaplatilo vodné 81 mešťanov v celkovej sume 75 florénov.

Ďalšiu ulicu s vodovodom poznáme zo záznamu vodného Cannarum census až z roku 1649. Je to Väzenská, čiže terajšia Veterná ulica so 16 platiteľmi. V tomto zozname sa neuvádzajú platitelia na námestí, ale na tzv. Farskom rade s 23 platiteľmi, čo nie je ani tretina platiteľov registrovaných predtým na námestí. Ďalšia ulica bola Stupová ulica s 39 platiteľmi. V zozname sa od roku 1521 sa miesto Tkáčskej ulice používa názov Kláštorská ulica a eviduje sa tu 42 platiteľov. Poslednou ulicou v zozname je Obručnícka ulica s 50 platiteľmi. Celkovo sa tu eviduje 170 platiteľov s tržbou 116 florénov. Je to najvzšší počet platiteľov, okrem roku 1770, ktorý poznáme zo študovaných zoznamov. Zoznam z roku 1649 je pre nás dôležitý najmä preto, že svedčí o dostavbe rozvodnej siete v celej hist. pôde mesta vo vnútri hradieb. Tak sa uzatvára tretia etapa výstavby mestského vodovodu, uličný rozvod. Je to aj posledný zoznam, v ktorom sa platitelia vodného evidujú podľa ulíc. Lebo ďalšie záznamy, od roku 1690, evidujú platiteľov podľa desiatkovej sústavy domov(decurio, Zehndn). Dosiaľ máme od roku 1441 do roku 1776 spolu 26 registrov vodného. Medzi skúmanými registrami si zasluhuje osobitnú zmienku tzv. malý vodný poplatok z roku 1634.

Tento zoznam eviduje domy na uliciach podľa desiatkovej sústavy. V zozname je evidovaných 599 domov, a keď k tomuto počtu domov prirátame 157 domov z riadneho registra, tak vychádza asi 756 domov v Bardejove v roku 1634. Predpokladá sa, že výška poplatku závisela od počtu obyvateľov domu, od remeselníckych dielni v dome, prípadne aj počtu dobytka. V tomto období neexistovali domové prípojky a voda sa odoberala voľne z uličných výtokov a cisterien na námestí. Koncom 18. storočia bolo v Bardejove približne 700 domov, z čoho asi len 170 domov malo úžitok z verejného vodovodu. Ostatné domy sa zásobovali z vlastných alebo verejných kopaných studní. Prvé doklady o verejných studniach sa vyskytujú v spojitosti so stavbou mestských kúpeľov. Z roku 1417 poznáme kúpeľníka Mórica so synom. V roku 1426 uzavrelo mesto zmluvu s tesárskym majstrom Mikulášom z Košíc na stavbu nového kúpeľa, pri ktorom vybudoval aj novú studňu tzv. nižný kúpeľ na dolnom konci dnešnej Stocklovej ulice, kde neskoršie stál aj stojanový výtok. Z 18. storočia jestvujú vyúčtovania remeselníckych prác. Z nich sa dozvedáme , že na námestí bola okrem dvoch cisterien aj tzv. rinková studňa a ďalšie mestské studne na iných lokalitách.

Na Gašparovom pláne mesta z roku 1768 nieje zakreslená studňa pri Soľnom dome, ale je tu zakreslených sedem miest na odber vody vo vnútri mesta. Boli to dve cisterny na námestí, studňa na vyšnom konci námestia, stojanový výtok na Kláštorskej ulici, studňa či stojanový výtok na dolnom konci Kláštorskej ulici, studňa a stojanový výtok na Stocklovej ulici a vodovodná studňa pri františkánskom kostole. Studne na vyšších polohách bývali značne hlboké. Napr. studňa pred Soľným domom potrebovala povraz dlhý vyše 15m. Rinková studňa na vyšnom konci námestia, ktorá fungovala do 30. rokov 20. storočia bola hlboká 23m. Najdôležitejšou otázkou pri zabezpečovaní pitnej vody pre vodovod sú vhodné vodné zdroje. To značí, že musia byť výdatné aj pre perspektívnu potrebu, bezchybné pre ľudský konzum a dajú sa priviesť ku spotrebiteľovi s malým finančným nákladom. Týmto požiadavkám v stredovekom Bardejove vyhovovali iba prameniská v juhozápadnej časti chotára. V tejto časti tiekol bezvýznamný potôčik, ktorého dolný tok môžeme poznať pod názvom „Gašparufka“.
 Ďalej na západ tečie tzv. potok Rúrna, ktorý sa rozvetvoval na dve toky. Tento potok ústil do Mlynského potoka. Západne od Rúrneho potoka, pretekali tri Koligrundské potôčiky ustiace do Tople. Ale pre malú vodnatosť a nepriaznivé výškové pomery terénu, ich nebolo možné využiť pre bardejovský vodovod. Vo východnej časti mesta preteká výdatný Lukavický potok. Pri tomto potoku vznikli koncom 14. storočia baliarne plátna a jeho voda bola znečisťovaná aj odpadmi z mesta. Rieka Topľa preteká zo západu na východ po sevenom okraji mesta vo vzdialenosti asi 600m od nižného konca námestia. Je to v regionálnych pomeroch síce výdatná rieka, ale pre nízku polohu koryta voči hist. Mestu nebolo možné využiť ju na zavodnenie mestských priekop. Postavením hate na Topli západne od mesta a vzdutím jej hladiny odrazili vodu do Mlynského potoka, ktorý po záhybe SV smerom ústil do Lukavického potoka. Mlynský potok poháňal v severných predmestiach tri mlyny, dve píly, stupy pri mlynoch a papierne. Z tohto stručného prehľadu hydrologických pomerov regionálnych vodných tokov vyplýva, že najvýhodnejším, ba jediným prameniskom pre vodovod bola lokalita Rúrna. Jej názov vznikol zrejme až po vybudovaní prívodnej vetvy vodovodu.

Pre starý vodovod zachytávali v pramenisku Rúrna šesť prameňov, stavebne upravených ako murované studničky, prikryté stavebnými doskami, „brilami“. Drevené výtokové rúry ústili do studničiek plytko pod zemou a pripájali sa na hlavné potrubie, ktoré smerovalo súbežne s korytom potoka na dne úžľabiny v dĺžke približne 1100m. Odtiaľ odbočovalo na východ cez polia v rovnej čiare do mestskej priekopy pri františkánskom kostole. Celá prívodná vetva od prameňov po mestskú priekopu merala asi 2454m. Od prvého prameňa po odbočku do mesta je výškový rozdiel 90m. Odtiaľ smeruje potrubie na kótu asi298, kde sa križuje v poklesnutej úžľabine s  Mihaľovským potokom vo vzdialenosti asi 1000m od mestskej priekopy. Ďalej potrubie mierne stúpa a po vrstevnici 290-285 vstupuje na hist. Pôdu mesta. Celkový spád prívodného potrubia je 135m(5,6%) čo treba pokladať za veľký. Na križovatke s Mihaľovským potokom pri niekdajšom domčeku „babky Hostovej“, dnes už na okraji západného sídliska na Komenského ul., viedlo prívodové potrubie 6m vzduchom nad Mihaľovským potokom. Poklesom trasy tu vznikla priehlbinka, ktorú chodievali odvzdušňovať všetci vdovodný majstri. Smerové a výškové podmienky potrubia boli optimálne vyprojektované. Azda prvým a vari aj jediným autorom, ktorý sa zaoberal myšlienkou možného zavodnenia mestských priekop, bol Krpelec.

Považoval Mlynský potok, ako možný zdroj na zavodnenie severnej priekopy. Tento potok mohol zavodniť severnú priekopu , ale len v tedy, keď pri jeho výtuku uzavreli na východnom konci priekopu múrom. Krpelec, udáva, že priekopy boli široké 24m a hlboké 10m, ale na splnenie obrannej funkcie stačila aj hĺbka 5m. Ďalšie kritické miesto bolo na Vysokom rade. Tento úsek nemohol byť zavodnený Mlynským potokom, ale iba prívodným vodným potrubím. Mestské priekopy začali napúšťať vodou najneskôr v roku 1426. Zavodnenie západnej a východnej priekpy trvalo asi 158 dní. Na severnú priekopu, ktorá bola zavodňovaná Mlynským potokom stačilo iba 20 hodín.

Štvrtá etapa výstavby bardejovského vodovodu sa týka stredovekej Halpušovej ulice(Partizánskej) a mestských jatiek na bývalom námestí sv. Jána nad Mlynským potokom. Túto etapu nemožno časovo presne vymedziť. Isté je, že vodovod na tejto ulici mal vlastný nepatrný prameň asi 200m západne od cintorína sv. Michala na lokalite „Klinek“. Prameň bol zlikvidovaný v roku 1963 pri stavbe cesty a nového sídliska. V registroch vodných poplatkov sa však Halpušova ulica nespomína.
Likvidáciou mestského opevnenia od konca 18. storočia, najmä od začiatku 19. storočia, vznikla na obvode starého intravilánu nová situácia. Na mieste zasypaných priekop sa vytvorilinové parcely, ktoré koncom 19. storočia zastavali zväčša verejnými budovami. Začala sa piata etapa a posledná etapa výstavby bardejovského vodovodu. Asi v tejto etape rozšírenia rozvodnej vodovodnej siete zvýšili prítok vody o jeden liter za sekundu movou prívodnou vetvou z prameňa Mihaľovského potoka. Vetva dlhá 777m sa pripájala na prítok z  Rúrnej v mieste v mieste spomínaného križovania v zadnej časti Komenského ul. Takisto v tomto období dalo mesto postaviť vodovod z drevených rúr v Bardejovských kúpeľoch. Vodu zachytávali z troch prameňov na východnom svahu Kamennej hory v lokalite „Tri studzinky“. V areáli kúpeľov zriadili tri stojanové výtoky pitnej vody, okrem toho dreveným potrubím rozvádzali aj minerálnu vodu. V rámci tohto rozšírenia rozvodnej siete boli prvým vodárenským významným prínosom skutočnosť, že inštalovali domové prípojky.

Dĺžku starého vodovodu poznáme presne z dĺžok jednotlivých ulíc, ktorými viedol vodovod. Hlavná prívodná vetva z Rúrnej meria 2454m, vedľajšia vetva Mihaľovského potoka meria 777m, takže celá prívodná vetva meria dovedna 3231m. Rozvodná uličná sieť merala po dostavbe vodovodu začiatkom 20. storočia približne 2775m. Takže starý bardejovský vodovod bol dlhý 6006m, a keď k tomu prirátame asi 4000m vodovodného potrubia v Bardejovských kúpeľoch, dostaneme asi 10km dreveného vodovodného potrubia starého bardejovského vodovodu. Od výstavby vodovodu v 15. storočí pritekalo do mesta rovnaké množstvo vody celých 500 rokov, zatiaľ čo počet domov a obyvateľov neustále rástol. Napr. v 17. storočí bývalo v meste približne 3550 obyvateľov. Pri dennom prítoku 518 400 litrov vody pripadlo na jedného obyvateľa teoreticky 146 litrov vody za 24 hodín. V roku 1910 to bolo 78 litrov a v roku 1930 asi 67 litrov. Ak na dennú spotrebu vody na jedného obyvateľa pokladáme 80 litrov, tak vodovod nestačil zásobovať mesto už začiatkom 19. storočia. Nedostatok pitnej vody vyvolal vážne problémy najmä po prvej svetovej vojne. Preto boli nahradené drevené rúry v meste za uličné výtoky liatinovými.

Tieto potrubia mali teraz väčšiu životnosť a vyššiu úroveň vodárenských služieb. Až v roku 1953 sa mesto podujalo na ďalšiu,núdzovú akciu. Pramene Rúrnej zachytili do betónových šachiet s liatinovými napájacími výtokovými rúrami, pričom hlavné prívodné potrubie ponechali ešte drevené. V roku 1956 zrekonštruovali liatinové rozvodné potrubie v  hist. časti mesta. Zabudovali tu 5700m kovového potrubia, 12 výtokových stojanov 6 hydrantov. Ešte v roku 1961 zriadili na námestí nové prípojky pre 21 domov a inštalovali domové rozvody. V čase rekonštrukcie v rokoch 1962-1966 vybudovali nový výtlačným vodovod a vyriešili tak radikálne otázku vodovodu. Pomocou neho zabezpečili vodu v množstve 77 litrov za sekundu nielen pre Bardejov ale aj Bardejovské kúpele a okolité dediny. V rámci tohto projektu zrekonštruovali aj prívodnú vetvu hist. vodovodu z prameniska „Rúrna“ a  Mihaľovského potoka po vstup do stredovekého intravilánu na Františkánskej ulici. Rekonštrukcia hist. prívodovej vetvy trvala od júla 1962 do mája 1963. V máji 1963 zanikol teda po 540 rokoch posledný úsek bardejovského dreveného vodovodu.
Pojem starého vodovodu stotožňujeme s používaním drevených rúr. Tieto rúry zhotovovali z rovnakých sosnových kmeňov, ktoré sa ťažili v mestských lesoch. Kmene napílili na dĺžku 4m a zvážali ich k strojovému vrtáku(śvidru), pri nižnej píle, ktorá stála pri strednom mlyne. Tu ich v zimnom období vŕtali, aby mali na rok v zásobe asi 100-150 rúr. Posledný raz tu vŕtali vodovodné rúry v roku 1954. Drevené rúry ukladali do zeme s kôrou.

Takto vydržali vo vlhkom prostredí 20 až 30 rokov. Vykopaná ryha na uloženie rúr bola široká asi 50 cm a hlboká približne 50-60 cm. Tieto rúry potom spájali železnými spojkami, puzdrami, ktoré tu nazývali „buksi“. Sú to železné rúry s priemerom 13 cm, dlhé 8 cm s hrúbku plášťa 3 mm. Na obvode vonkajšej strany plášťa je navarený železný prstenec vysoký 5 mm, ktorý zabraňuje posunutiu puzdra. Oba konce puzdra sú zaostrené, aby sa dali ľahko zaraziť do spájaných rúr. Vyvŕtaná diera v rúrach mala priemer 8 cm a tesnenie rúr bolo dokonalé. Pozdĺžne spájanie drevených rúr robili tak, že drevenou kyjanicou narazili púzdro do konca rúry a  pripájanú rúru potom zarážali do voľného konca puzdra. Pri výmene poškodených rúr postupovali inak. Novú ukladanú rúru priečne rozpílili na polovice a sčasti ich narazili do puzdier susedných rúr. Potom nové puzdro zarazili kyjanicou do voľného konca jednej polovičnej rúry, obidve polovice proti sebe zdvihli, nastrelili puzdro a obidve polovičné rúry kyjanicou a nohami zatláčali do vodorovnej polohy na dno ryhy. Stojanové výtoky pozostávali z dvoch vysokých rúr približne 150 cm. N bardejovský vodovod sa spotrebovalo veľa rúr zo sosnových stromov. Tak napr. prívodné vetvy z  Rúrnej a  Mihaľovského potoka v dĺžke 3231m bolo treba 808 rúr. Na rozvodnú sieť dlhú 2775m bolo treba 694 rúr. Na celý vodovod vrátane Bardejovských kúpeľov, dlhý v roku 1925až 10 km, bolo treba 2500 rúr, na ktoré bolo treba približne 1250 kusov 30 ročných borovíc. Na východe Slovenska bol viac takýchto vodovodov a to napr. vodovod v  Rozgoňovskom kaštieli vo Vranove nad Topľou z roku 1467 a na Trebišovskom hrade z roku 1507.
Veľkým historickým paradoxom starého bardejovského vodovodu je jeho vyše 500-ročné trvanie. Bol to azda posledný gravitačný vodovod s dreveným potrubím na európskom kontinente, ktorého niektoré časti pretrvali až do dnešku.