3.5. A život plynie ako kedysi tak i dnes ...
Kedysi žili Polynézania v kmeňoch, na čele s náčelníkom, alebo kráľom. Aristokracia prísne dodržiavala svoje obrady a zvyky, jednoduchí ľudia boli zviazaní množstvom zákazov a pravidiel. Osobitné postavenie mali náčelníci. Predstavovali potomkov bohov. Preto na nich nesmel nikdy ani len padnúť tieň obyčajného človeka, dotknúť sa jeho vlasov znamenalo trest smrti. Dokonca ak bol nejaký ali’i13 pri bojoch zajatý, aj on bol nedotknuteľný. Nemohli ho zabiť zbraňami, preto obvykle postavili okolo neho stráž a nechali ho umrieť smädom.
Dnes by sme už len málokde v rámci Polynézie našli ostrovy, kde by na čele kmeňa stál kráľ alebo náčelník. Zmenila sa hierarchia obyvateľstva, niektoré zvyky upadli do zabudnutia, iné si hľadajú svoje miesto. Neexistuje však nič, čo by narušilo jednoduchosť života Polynézanov. Nedokázalo to kresťanstvo, nedokázal to čas, pokrok, ba ani peniaze. Zásady rodín ostali ako v minulosti, tak aj dnes rovnaké - vyžadujú zachovávanie rodinnej cti, pravdovravnosť, ohľaduplnosť, rozvážnosť, pohŕdanie lichotníkmi a ctenie si svojich predkov, úctu k mŕtvym a šľachetnosť.
Samozrejme, viery, že ak zjedia svojho zabitého nepriateľa, prejde na nich všetka jeho sila, sa vzdali ešte pred príchodom Európanov približne v 17. – 19. storočí.
4. Mana, tabu, bohovia a duchovia
4.1. „Som mana, som tabu...“
Kultúra Polynézanov sa zaraďuje medzi tzv. vyššie kultúry. Je podobná stredoamerickej a andskej kultúre predkolumbovskej Ameriky.
Mágia nebola pre Polynézanov len samostatnou silou, bola neodmysliteľnou súčasťou ich každodenného života, bola chápaná ako obraz čohosi mocnejšieho a dôležitejšieho.
Mágia – mana je nehmotná sila, ktorá prináša človeku šťastie, úspech a víťazstvo. Bolo skôr pravidlom ako výnimkou, že súvisela s mocou. Náčelníci a žreci mali viac many ako obyčajní ľudia, otroci ju zase nemali vôbec. Množstvo magickej sily sa mohlo v priebehu života meniť, nebolo raz a navždy presne dané. Ak náčelník utrpel v boji porážku, alebo padol do zajatia, prišiel o veľkú časť svojej many, ale nikdy ju nemohol stratiť úplne. Na strane druhej, obyčajný človek mohol manu získať veľkým víťazstvom v boji, alebo aj zjedením surového mozgu porazeného nepriateľa. o ktorom bolo známe, že má veľa many.
Opakom many bolo tabu, v polynézskych jazykoch aj tapu alebo kapu. Tabu je neoddeliteľnou súčasťou mágie, je jej zápornou obdobou, jedno bez druhého jednoducho nemohlo byť. Najmä náčelníci boli stelesnením silného tabu – boli posvätní a nedotknuteľní.
Na mnohých ostrovoch bolo tabu také silné, že všetko, čoho sa náčelník dotkol, zostalo takisto tabu. Nik viac nesmel na tú vec siahnuť, preto sa stala majetkom náčelníka, aj keď nechcene. Z toho dôvodu všetkých náčelníkov nosievali na nosidlách, aby nemuseli chodiť po zemi, ktorá patrila iným, lebo by ich o ňu obrali. Takisto, keď ich kŕmili, jedlo napichovali na dlhú paličku, pričom sa jej náčelník pri prehĺtaní pokrmu nesmel dotknúť perami. Aj piť museli tak, aby im voda stekala priamo do úst. Najtabuizovanejšou časťou tela náčelníka bola hlava a vlasy. Už len letmý dotyk znamenal istú smrť.
4.2. Príhoda o zrušení tabu
Táto príhoda sa odohrala na Havajských ostrovoch začiatkom novembra 1819, počas vlády náčelníka Liholiho. Bolo to obdobie návštev Európanov a ich prvých pokusov presadiť kresťanstvo ako jediné náboženstvo. Misionári presviedčali domorodcov o zbytočnosti tabu, a mnohí zapochybovali. Dokonca aj sám Liholiho označil tabuizovanie za zastaralé a zbytočné.
„Podľa havajských tradícií ženy nesmeli v prítomnosti mužov jesť a zakazovali sa im mnohé jedlá. Liholiho dlho váhal, ale nakoniec oznámil, že usporadúva v Kailui hostinu, na ktorú pozval aj cudzincov. Dal prestrieť dva stoly, jeden pre mužov, druhý pre ženy. Keď si hostia posadali, kráľ sa poobzeral, akoby sa chcel presvedčiť, či sa nikomu nič nestalo, a keď videl, že bohovia nikoho nezasiahli trestajúcou rukou, sadol si k ženskému stolu a začal sa napchávať. Hodovníci tlieskali a vykrikovali „'Ai noa!“, t.j. jedlo už nie je tabu.“14
4.3. Bohovia a polobohovia
Široké vrstvy Polynézanov dávali prednosť polyteizmu s množstvom božstiev. Každý boh mal svoje presne určené postavenie a vládla medzi nimi premyslená hierarchia.
