Parodičmi všetkých bohov boli Rangi – „nebo“, mužský princíp a Papa – „plochá zem“, ženský princíp, ktorí počali všetkých ostatných bohov, ale tí sa vzbúrili a prarodičov od seba odohnali.
Najvyššie postavenie si získala štvorica bohov: Tangaroa – boh mora, Tane – boh slnka a zosobnenie mužnosti, Rongo – boh hromu a dažďa a Tu – boh človeka a vojny. Polobohom sa prakticky mohol stať aj obyčajný človek, ktorý sa zaslúžil o blaho svojho kmeňa alebo rodu.
„Kedysi dávno zabili pri potoku istého človeka menom Te A’ia. Nešťastník klesol do vody a vykrvácal. Plával tade úhor a napil sa Te A‘iovej krvi zmiešanej s vodou. Neskôr povýšili súkmeňovci Te A‘iu na boha a jeho symbolom sa stal, prirodzene úhor. Lenže úhor, čo vypil Te A‘iovu krv, odplával do mora, a tam ho zožral žralok. Preto sa aj žralok pokladal za symbol boha." Po prijatí kresťanstva stihol polynézskych bohov smutný osud – zomreli, pretože už viac nebolo toho, kto by sa ich bál a kto by ich uctieval.
4.4. Cintoríny, duchovia a strach
Polynézania nepoznajú strach z ľudských kostier a múmií. Z kostí vyrábajú rozličné ozdoby, ktoré si vystavujú doma, alebo ich ukladajú v pohrebných jaskyniach, kde strážcovia kráľovských hrobov žijú so svojimi deťmi uprostred kostier celých generácií. Takisto sa nedesia múmií. Majú však hrozný strach z duchov, ktorý je pozostatkom starých náboženstiev a ktorý nedokázalo vyhubiť ani kresťanstvo.
4.4.1. Duchovia
Duch je podľa Polynézanov hmotný a od živého človeka sa dá rozoznať iba podľa toho, že jeho telo sa rozkladá. Jeho príchod sprevádza zvuk pripomínajúci praskot a pád stromu. Takisto sa nepohybuje ako človek, ale vznáša sa v korunách stromov. V jedle si nevyberá, ale najradšej má ryby.
Na Samoe ľudia verili, že ich strašia iba duchovia tých mŕtvych, ktorých nepochovali. Ducha, čiže aitu, bolo možné nadobro poslať na druhý svet a to tak, že na presné miesto, kde muž zomrel, prišla jeho žena alebo iná príbuzná a do rohože chytila jeho dušu a pochovala ju spolu s telom do jedného hrobu.
Na Paluatu to bolo zložitejšie. Mŕtveho pochovali, ale museli ho strážiť. Bolo to zo zdvorilosti, aby sa zmiernil jeho hnev. Jeho duši nemohli zabrániť, aby sa túlala, kade sa jej chcelo, pretože by to mohlo ducha rozhnevať a strážcovia by si tak mohli privodiť smrť.
Pritom vôbec nezáležalo, aký bol nebohý počas života. Jeden muž na Fakarave bol po celý svoj život obľúbený, ale po smrti sa stal zlým duchom a naháňal strach všetkým ľudom na ostrove.
4.4.2. Príbeh prvý
Na ostrove Katiu potreboval jeden muž, Ruu, pandanové listy a preto sa vybral na pobrežie, aby si ich nazbieral. Deň bol pokojný a bolo bezvetrie, preto Ruu prekvapilo, keď počul v húštinách praskot a potom pád stromu. Pomyslel si, že je tam niekto, kto si stavia kanoe a vošiel do lesa, aby vyhľadal náhodného suseda. Odrazu videl, že sa medzi vrcholkami stromov niečo pohybuje a že sa to ako opica odráža nohami o tenké konáriky a ruky to má voľné a pripravené zabíjať. Približovalo sa to závratnou rýchlosťou a zrazu Ruu videl, že je to ľudské rozkladajúce sa telo s vyhryzenými vnútornosťami. Ruu vedel, že útek by bol zbytočný, preto sa iba pomodlil a duch zmizol.
4.4.3. Príbeh druhý
Raz išiel jeden muž navštíviť manžela svojej sestry, ktorá pred časom zomrela. Za života to bola krásavica a podľa ostrovného zvyku nosila na hlave veniec z voňavých kvetín. Uprostred noci sa brat zobudil a zacítil nádhernú vôňu, ktorá zaplavila chatrč. Chvíľu ležal nepohnute, ale potom zobudil aj ostatných a spýtal sa: „Aj vy cítite vôňu kvetov?“ „Áno,“ odpovedal jeho švagor, „ ale my sme si už na to zvykli.“ Na druhý deň mu vdovec na prechádzke rozprával, že mŕtva žena stále prichádza do domu a že ju dokonca videl. Bola vraj oblečená tak ako za života, na hlave mala veniec a rozdiel bol iba v tom, že sa vznášala kúsok nad zemou, a keď blúdila nad vodnou hladinou, nohy si ani neomočila. Ale bola otočená chrbtom a obaja muži sa zhodli, že to preto, aby zakryla stopy rozkladu na tvári.
4.4.4. Príbeh tretí
Jedna princezná z Tahiti sa dostala do poddanstva neľútostného ducha a každý deň musela liezť na stromy a zbierať pre neho kokosové orechy. Ale po istom čase ju prišiel vyslobodiť duch z jej vlastného rodu a odniesol ju k jej hrobu, ktorý ešte strážili príbuzní. Keď však princezná uvidela svoje zohavené rozkladajúce sa telo, priala si radšej vrátiť sa naspäť k zlému duchovi. Bolo už však neskoro, pretože už vošla do svojho tela análym otvorom a rodina na svoje veľké zdesenie zbadala, ako sa telo pohlo a ožilo.