Posledný raj - Polynézia

ÚVOD

V dnešnom svete preplnenom informáciami nám denne prejde hlavou množstvo vecí – či sú to udalosti z politiky, zo sveta vedy a techniky, športu, možno medicíny, titulok v novinách o novej vesmírnej sonde, ktorý si prečítame od nášho spolusediaceho v autobuse cestou do práce, respektíve do školy... Len málo z nich nás zaujme natoľko, že si ich zapamätáme na dlhšiu dobu, celý život. Z vlastných skúseností viem, že človek si skôr zafixuje poznatky, ktoré sú mu podané spôsobom jednoduchým, zrozumiteľným a jemu príjemným. Každý z nás pozná rozprávku o Červenej Čiapočke, ale len niekoľkí by vedeli povedať, aké je hlavné mesto Uzbekistanu. Preto som si za cieľ tejto práce určila podať informácie presné, ale ľahko zrozumiteľné, spôsobom vyjadrovania, ktorý si nevyžaduje použitie Slovníka cudzích slov. Nechcem čitateľovi poskytnúť iba holé fakty, ktoré som si vyhľadala v knihách, alebo na internetových stránkach. Do svojej práce sa pokúsim vložiť vlastný názor, aspoň do takej miery, ako mi to jej téma dovolí.

Už od detstva ma zaujímali všetky krajiny. Blízke, či vzdialené, republiky alebo monarchie, chudobné alebo bohaté... Najskôr to bola ohnivá Afrika a jej úžasná príroda, jej klíma, jej história, jej Egypt. Fascinovalo ma na nej, že je kolískou ľudstva, na jej pôde kráčal prvý človek. Dodnes je pre mňa krásnou neskrotnou krajinou, ktorá pre jej originálnu jednoduchosť bude pre mňa navždy veľkým tajomstvom. Postupom času ma uchvátila India, Tibet, Čína, Polynézia, všetky exotické krajiny. Už stovky rokov si zachovávajú svoje typické a nemenné prvky, kultúru, zvyky, tradície. Tieto oblasti sa vd’aka dobrej dostupnosti rôznych materiálov, dokumentárnych seriálov, publikácií a ponúk cestovných kancelárií v súčasnej dobe dostávajú „do kurzu“. Mienka, ktorú sme si o nich vytvorili, je do istej miery skreslená a zidealizovaná. Tahiti, Bora-Bora, Havajské ostrovy – nie sú to len pojmy, pod ktorými si predstavíme luxusnú štrnásťdňovú destináciu, horúci biely piesok, exotické jedlá a tanečnice ovešané vencami kvetov. Je to mnoho ostrovov, každý s vlastnou, jedinečnou kultúrou tak odlišnou a napriek tomu tak podobnou. Polynézia je krajina, ktorá učarovala nejednému človeku. Spomeniem aspoň Paula Gauguina, alebo „nášho“ Milana Rastislava Štefánika, ktorý tu 29.4.1911 pozoroval zatmenie Slnka. Tu, v Polynézii. Tu, v poslednom raji na Zemi.

METODIKA PRÁCE

Po vybratí témy som navštívila knižnicu a vypožičala som si zopár kníh, ktoré uvádzam v bibliografii. Ďalšie údaje som si vyhľadala na internetových stránkach, čo nebolo až také jednoduché, ako by sa to mohlo zdať. Informácie neboli presné a často sa opakovali. S obrazovou prílohou som nemala žiaden problém, najmä vd’aka hojnému počtu stránok cestovných kancelárii, ktoré krajiny Polynézie ponúkali ako miesta, kde je možné uskutočniť svoje dovolenkové plány. Po zhromaždení materiálu a jeho dôkladnom preštudovaní som mohla začať pracovať.

1. Polynézia všeobecne

1.1. Čo je to Oceánia?

Oceánia je súbor obrovského množstva ostrovov roztrúsených vo vodách v tropickom, ale aj subtropickom pásme Tichého oceána. Hranicu s Áziou a Austráliou tvorí Filipínska priekopa, Arafurské more a Koralové more.

Väčšina súostroví Oceánie sa rozkladá medzi obratníkmi a medzi 105° z.z.d. a 129° v.z.d. Najďalej na západ zasahuje Nová Guinea, na východ ostrov Clipperton, na sever Midwayské ostrovy a na juh Ostrovy Cambell.

Podľa fyzickogeografických (reliéf, pôdy) a etnických (kultúra obyvateľstva, zvyky a tradície) prvkov, môžeme Oceániu rozdeliť na tri časti:

1. Melanéziu (z gr. melas = čierny) – má najpestrejšie rastlinstvo a živočíšstvo (areková palma, taro, bataty, ságová palma) - obyvateľstvo žije v kmeňových spoločenstvách, ktorým vládnu čarodejníci
2. Mikronéziu (z gr. micros = malý, drobný) – tvoria ju drobné ostrovy v západnej časti Tichého oceána
3. Polynéziu (poly = mnoho, veľa) – zaberá východ Oceánie tvorí ju mnoho ostrovov a ostrovčekov, napr. Veľkonočný ostrov, Nový Zéland, Havajské ostrovy, Tuvalu, Tokelau a iné.

1.2. Čo je to Polynézia?

„Je ešte na svete raj? Ticho, neprerušený tok šťastia? Je ešte na svete raj? Raj na svete... Čo je vlastne svet? Moria a pevniny? Lesy, rieky, vypínajúce sa pohoria? Nie, pre mňa – a to budem opakovať večne – svet je saint-exupéryovskou Zemou ľudí. Nádhernou, stofarebnou zemou ľudí. A môže tam – v zemi ľudí – byť raj? Vravia, že môže. Že je. Že jestvuje! Posledný raj našej planéty...“¹

Polynézia je zoskupenie ostrovov vo východnej časti Pacifiku. Ako som už vyššie spomínala, patrí do Oceánie a v porovnaní s Melanéziou, alebo Mikronéziou má podstatne väčšiu rozlohu. Zaberá  294 700 km², pričom iba Nový Zéland sa rozprestiera na  268 700 km². Ten  z geografického hľadiska do Polynézie zaradený nie je, ale z kultúrno-geografického hľadiska niet dôvodov pokladať ho za samostatnú jednotku.

17 000 km² pripadá na Havajské ostrovy, ostatné ostrovy sú podstatne menšie. Napríklad celá Samoa má iba 2 800 km², Tahiti dokonca iba 1 600 km². Vlastná Polynézia nám na mape pripomína trojuholník. Jeho vrchol na severe tvoria Havajské ostrovy, dole na západe ho vymedzuje Nový Zéland a na východe zas Rapa-Nui, známejší ako Veľkonočný ostrov.

Zo západu na východ ostrovov ubúda a ich rozmery sa zmenšujú. Priamo úmerne tomu sa mení aj pestrosť flóry a fauny – čím východnejšie, tým chudobnejší rastlinný a živočíšny svet. Za Rapa-Nui sa rozprestiera už iba 4 000 km² oceánu, ktorý siaha až po brehy Ameriky.

Jednotlivé súostrovia Polynézie sú od seba vzdialené stovky až tisícky kilometrov, ale ostrovy v rámci súostroví ani nie niekoľko desiatok kilometrov. Táto skutočnosť mala vplyv na osídľovanie, rozšírenie rastlinstva a živočíšstva, ale aj na vývoj kultúry.

Môžeme povedať, že polynézske súostrovia tvoria ako kultúrny, tak aj zemepisný celok. Prírodné podmienky, myslím tým chudobnejšie zdroje nerastných surovín, menej úrodné pôdy, spôsobili, že Polynézania (obyvatelia Polynézie), zaostávajú po materiálnej stránke za ostatnými vyspelými národmi Ázie a Ameriky. V žiadnom prípade však nezostávajú v ich tieni vďaka svojej bohatej duchovnej kultúre a schopnosti prispôsobiť sa náročnému prostrediu. Naopak, pre vedcov, bádateľov, etnografov sú odjakživa predmetom hlbokého záujmu.

1.3. Prírodné podmienky

1.3.1. Charakteristika ostrovov

Ostrovy Polynézie delíme podľa vzniku na:

1. sopečné ostrovy: pochádzajú z ranného pleistocénu ². Vznikali na miestach, kde z podmorských trhlín a kráterov vytekala láva, hromadila sa a vynárala sa nad hladinu. Sú rozosiate po celej Polynézii, no prevládajú najmä v Markézach, patria sem aj Havajské ostrovy, Samoa, Tahiti, Cookove ostrovy (čiastočne), Veľkonočný ostrov a iné. Ako nezvyčajný príklad  uvádzam ostrov Hawai, ktorý vznikol vulkanickou činnosťou až piatich sopiek. Vulkanické ostrovy dosahujú vysokú nadmorskú výšku, vnútrozemie vypĺňajú strmé a ťažko prístupné pohoria, preto sú najviac osídlené  pri pobreží. Práve tu sú poskytnuté dobré podmienky pre rastlinstvo a živočíšstvo, ale aj pre ľudí vďaka kvalitnejšej pôde, pravidelnejším zrážkam, spoľahlivým zdrojom pitnej vody.
2. koralové ostrovy: o ich pôvode existuje viacero teórií, najznámejšiu z nich predložil Charles Darwin, podľa ktorého morské živočíchy koraly vytvoria najskôr útes, ktorý lemuje sopečný ostrov. Ten postupne klesá pod hladinu mora, pričom koralový útes rastie ďalej a lagúna³ medzi ním a ostrovom sa postupne zväčšuje. Nakoniec sopka celkom zmizne v hlbinách mora, a nad hladinou vyčnieva iba prstenec, ktorý pôvodný sopečný ostrov obopínal, vzniká atol = koralový útes, ktorý tesne obklopuje lagúnu. Ku koralovým ostrovom patria ostrovy Tuvalu, Tonga, niektoré Cookove ostrovy. Tieto ostrovy vyzerajú oveľa pôvabnejšie ako ostrovy vulkanické, zelené palmy sa skláňajú k snehobielym pieskom a romantickú idylu dopĺňa sýtobelasá obloha posiata bielymi kopcovitými oblakmi. Avšak trpia nedostatkom pitnej vody, ich zemou netečú potoky, pôda je veľmi chudobná, a práve ony sú najviac ohrozené prírodnými živlami ako sú  hurikány a cyklóny, pretože trčia len pár metrov nad hladinou mora.
3. zdvihnuté koralové ostrovy: sú známejšie pod názvom makatea. Zdvihnutý ostrov nemá v prostriedku lagúnu, pretože tá vyschla a ostala po nej iba preliačenina. Veľkou výhodou je väčšia rozloha, kvalitnejšie a bohatšie zdroje pitnej vody a úrodnejšia pôda. Príkladom sú ostrovy Tuamotu a Mangaia.

1.3.2. Podnebie

Podnebie Polynézie je tropické, ale veľmi príjemné. Nemožno hovoriť o striedaní štyroch ročných období, ako to je u nás v Európe. Rozlišujú sa tu iba dve ročné obdobia, teplé a vlhké obdobie s trvaním od novembra do marca a chladnejšie obdobie od apríla do októbra. Teplotný rozdiel medzi tzv. „letom“ (teplé obdobie) a „zimou“ (chladné obdobie) neprekročí nikdy pár stupňov, čo je v tomto prípade zanedbateľná hodnota.

Celkovo priemerné teploty počas roka neklesnú pod 20°C, za čo si táto oblasť vyslúžila od moreplavcov prívlastok „krajina večnej jari“. Blízkosť mora sa zasluhuje o dostatočne výdatné zrážky a takisto zmierňuje aj účinky horúceho slnka. Výdatnosť zrážok klesá smerom od západu na východ. Vo východnej časti Polynézie je zrážok tak málo, že mnohé koralové ostrovy postihujú až niekoľkomesačné ničivé suchá (v minulosti bývali častou príčinou vypuknutia hladomoru).

Vejú tu pasáty a západné vetry, prinášajúce vlhkosť, najmä na vysoké sopečné ostrovy. Teplota vody v oblasti rovníka sa pohybuje okolo 28°C, ale v rámci oblasti neklesá pod 20 - 25°C.

1.3.3. Počasie

Pacifik, moreplavcom Fernãom Magalhãesom nazvaný „Tichý oceán“ je hniezdom častých a ničivých tropických cyklónov a uragánov, ktoré rok čo rok postihujú rozsiahle oblasti , rútia sa tristokilometrovou rýchlosťou a ničia palmové háje, búrajú krehké obydlia  a usmrcujú stovky ľudí. Najhoršie účinky nadobúdajú na koralových ostrovoch, ktoré spod hladiny mora vytŕčajú sotva pár metrov.

1.3.4. Flóra a fauna

Pestrosť flóry a fauny ubúda smerom od západu na východ. Prevládajú tu ázijské druhy, iba na Havajských ostrovoch sa vyskytujú druhy severoamerické.

Rastlinstvo: nie je veľmi bohaté, rastú tu druhy odolné voči slanej vode, najmä rôzne traviny, popínavé kríčky, mangrovníky. Hlboko vo vnútrozemí rastie hlavne kokosová palma, chlebovníky, pandana4, indické mandľovníky, papradie, ibišky.

Živočíšstvo: pôvodne tu nežili žiadne cicavce, okrem netopierov. Suchozemské vtáky, slimáky, jašterice a hmyz sa sem dostali vďaka tropickým víchriciam, ktoré sú schopné prenášať drobné živočíšstvo za krátky čas do značných vzdialeností. Bohato je zastúpený hmyz, najmä komáre prenášajúce zimnicu a trypanozómy5 spôsobujúce elefantiázu6. Nežije tu komár roznášajúci maláriu. Po príchode Európanov pribudli najmä úžitkové zvieratá ako kravy, kone, kozy a psy.

2. Niečo z histórie Polynézie

2.1. Objavenie ostrovov

Ostrovy a ostrovčeky patriace do Polynézie neboli objavené súčasne. Bolo to kvôli veľkej vzájomnej vzdialenosti jednotlivých súostroví a kvôli tomu, že niektoré ostrovy boli jednoducho príliš malé na to, aby stálo za to ich objaviť.

Ostrov Vanuatu bol objavený v roku 1606 Portugalcami. V roku 1906 ho spravovali Veľká Británia a Francúzsko, v roku 1980 sa Vanuatu stalo samostatnou republikou a členom Commonwealthu7.

Nový Zéland bol objavený v roku 1642. Osídlený bol asi od 9. storočia n. l. Maormi. V roku 1792 sa vďaka výskumom Jamesa Cooka začalo osídľovanie kolonistami. V roku 1863 boli Maorom odňaté akékoľvek práva na pôdu a dodnes im nie sú priznávané.

Fidži je súostrovie, ktoré bolo objavené v roku 1643 Abelom Tasmanom (podľa neho je pomenovaný ostrov Tazmánia, ktorý tiež objavil). V roku 1874 sa takisto vďaka Jamesovi Cookovi stalo britskou kolóniou, ktorá sa v roku 1974 stala republikou.

Ostrovy Tonga boli objavené v 17. – 18. storočí anglickými a holandskými výpravami. V roku 1900 boli vyhlásené za britský protektorát, v 1970 získali nezávislosť.

Ostrovy Samoa boli objavené v rokoch 1721 – 1722 Holanďanmi. Od  roku 1920 boli pod nadvládou Nového Zélandu, v 1961 získali nezávislosť.

3. Polynézania

3.1. Odkiaľ prišli?

3.1.1. Prvé hypotézy

V 18. storočí bol najrozšírenejší názor, že Polynézania sa prisťahovali zo západu, a bádatelia usudzovali, že sú príbuzní obyvateľom Indonézie, Filipín a Mikronézie. Nikdy ich však nespájali s čiernymi Austrálčanmi alebo Melanézanmi. James Cook si do svojho denníka napísal: „... vykazujú výrazné znaky podobnosti s niektorými domorodcami, čo obývajú Mariány a Karolíny. A takú istú podobnosť možno konštatovať vo vzťahu k Batakom a Malajcom. Nie je ľahké vypátrať, kedy sa tieto udalosti odohrali (t. j. príchod do Tichomoria). Pravdepodobne nie v nedávnej minulosti, lebo sú to veľmi ľudnaté kmene a o svojom pôvode majú len úplne fantastické povesti. Na druhej strane nenarušený charakter ich jazyka a prevládajúca jednoduchosť zvykov a obyčají nasvedčujú, že to nebolo vo veľmi vzdialenej minulosti.“8

V 19. storočí sa hypotézy o pôvode Polynézanov opierali najmä o nesystematické údaje a zozbieranú slovesnosť európskych misionárov. Podliehali vplyvom Biblie, a ich vysvetlenia boli často kuriózne. Napríklad misionár S. Marsden, pôsobiaci na Novom Zélande, predpokladal, že Maorovia9 sú potomkami Židov, ktorí sa rozpŕchli po Ázii a nejakým neznámym spôsobom sa dostali až na ostrovy tejto časti Pacifiku.

Iný šíriteľ Božieho slova, W. Ellis, síce neodmietal skutočnosť, že Židia a Polynézania sú príbuzní, ale bol skôr toho názoru, že malajské, madagaskarské a polynézske jazyky majú spoločný pôvod s indiánskymi jazykmi. Vzhľadom k prevládajúcim východným vetrom tvrdil, že predkovia Polynézanov sa možno sťahovali do Tichomoria cez Beringov prieliv na juh popri západnom tichomorskom pobreží Severnej Ameriky.

Najodvážnejšie teórie predkladal S. Percy Smith, ktorý sa opieral o polynézsku ústnu slovesnosť. Prišiel k zisteniu, že Polynézania sú potomkami predstaviteľov europoidnej rasy a prisťahovali sa z Indie cez Indonéziu a Fidži. Niektoré štúdie sa zdali byť celkom pravdepodobné. Napríklad Američan H. Hale sformoval v roku 1846 hypotézu, podľa ktorej prišli Polynézania do Tichomoria z Molúk na Fidži.

V prvej polovici 20. storočia R. Sullivan, R. Linton a E. S. C. Handy vystúpili s názorom, že Polynézania sú miešancami rozličných rasových skupín – negroidnej, europoidnej a mongoloidnej. V roku 1939 Novozélanďan Peter Buck (v maorčine Te Rangi Hiroa) tvrdil, že sa Polynézania sem prisťahovali cez Mikronéziu. Nemal však dostatok dôkazov, a preto sa k tejto otázke vyjadroval len veľmi stručne.

3.1.2. Hypotézy podložené výskumom

Až do obdobia po 2. sv. vojne sa všetky predstavy, predpoklady, teórie a hypotézy zakladali na ľudovej slovesnosti, legendách a skúmaniu polynézskych jazykov. Bezprostredne po tom, ako sa začali v štyridsiatych rokoch 20. storočia prvé archeologické výskumy, vyšli na povrch niektoré fakty, ktoré postavili do úzadia všetky dovtedy známe pokusy o objasnenie pôvodu Polynézanov. Vďaka rozsiahlym lingvistickým10 a antropologickým11 výskumom, sa vedci ujednotili a uznávajú teóriu, ktorá hovorí, že Polynézania sa sem prisťahovali v rokoch  2000 – 1000 p.n.l. a to z východnej Indonézie a z Filipín cez Melanéziu až k západnému okraju Polynézie.

3.2. Ako prebiehalo osídľovanie?

Osídľovanie Polynézie sa začalo od jej západného okraja smerom na východ. Podľa archeologických výskumov sa zistilo, že ostrovy Markézy boli osídlené už v 2. storočí p .n. l. a stali sa akousi základňou, z ktorej sa postupne obyvateľstvo rozptýlilo po celej Polynézii. Proces osídľovania sa skončil začiatkom 2. tisícročia n. l., keď bol osídlený Nový Zéland a Chathamské ostrovy. Zvláštne je, že v oblasti medzi Havajskými ostrovmi a centrálnou Polynéziou ostal pás neobývaných ostrovov ako Palmira, Washington, Fanning a iné. Ide o atoly s priaznivými zrážkovými pomermi, rastlinstvom a v oblasti, kde sa nevyskytujú hurikány. Stopy po ľudoch sa síce našli, ale museli to byť len dočasní obyvatelia, možno stroskotanci z člnov, iba muži, bez žien, neschopní zachovať potomkov. Na atolových ostrovoch, ako som už spomínala v prvej kapitole, je nedostatok pitnej vody, preto títo „návštevníci“ buď zahynuli od smädu, alebo sa vydali na novom člne naspäť domov.

3.3. Objavení objavitelia

Polynézania sa bez obáv púšťali na more a objavovali ostrovy Oceánie. Na dlhšie plavby používali dvojité člny dlhé až 30 metrov. Boli spojené plošinami, na ktorých boli prístrešky a dalo sa tam dokonca založiť aj ohnisko. Mali jeden nedostatok, a to ten, že v silnom vetre alebo víchrici nedokázali udržať svoj kurz.

Na mori sa nedokázali orientovať pomocou Slnka, preto sa orientovali pomocou hviezd. Vedeli, kde ktorá hviezda vychádza a zapadá, preto sa radšej plavili v noci. Ak bola oblačná noc, orientovali sa podľa vetra, ale ten mohol kedykoľvek zmeniť smer, preto sa občas stalo, že lode zablúdili a viac sa nevrátili.

Najdobrodružnejšie plavby podnikali tonžskí náčelníci na ostrovy Fidži, kde sa zúčastňovali medzikmeňových vojen.

3.4. Prvé dojmy

„Môžem vám povedať, že toto je jediný kút sveta, v ktorom si ľudia žijú bez zvrhlosti, bez predsudkov, skromne a bez nezhôd.“12 Takto opísal svoj úprimný obdiv k Polynézanom cestovateľ Phillippe de Commerson v roku 1769. V skutočnosti nebol jediným, ktorému učarovala ich kultúra, spôsob života a akási prirodzená urodzenosť a pôvab, ktorý v sebe majú.

Polynézania sú pokojnej a dobromyseľnej povahy, ochotní vzájomne si pomáhať. Navzájom si dôverujú, dokonca až tak, že si ani nezamykajú svoje príbytky ak nie sú doma. Žijú v spokojnosti, vyrovnanosti, večne šťastní.

Aj dnes im veľa vedcov, medzi nimi aj Gerd Koch, pripisuje vysokú inteligenciu, odvahu a nenútenú veselosť. Podľa mňa k tomu prispieva aj ich pomerne vysoká životná úroveň, a to vďaka cestovnému ruchu, z ktorého majú niektoré ostrovy obrovské zisky.

Čo sa výzoru týka, sú dobre stavaní, majú dokonalé držanie tela, krásne ruky a prsty. Ich pokožka má tmavší odtieň, vlasy sú krásne čierne a lesklé, úplne rovné a tvrdé ako štetiny.

Kedysi žili Polynézania v kmeňoch, na čele s náčelníkom, alebo kráľom. Aristokracia prísne dodržiavala svoje obrady a zvyky, jednoduchí ľudia boli zviazaní množstvom zákazov a pravidiel. Osobitné postavenie mali náčelníci. Predstavovali potomkov bohov. Preto na nich nesmel nikdy ani len padnúť tieň obyčajného človeka, dotknúť sa jeho vlasov znamenalo trest smrti. Dokonca ak bol nejaký ali’i13 pri bojoch zajatý, aj on bol nedotknuteľný. Nemohli ho zabiť zbraňami, preto obvykle postavili okolo neho stráž a nechali ho umrieť smädom.

Dnes by sme už len málokde v rámci Polynézie našli ostrovy, kde by na čele kmeňa stál kráľ alebo náčelník. Zmenila sa hierarchia obyvateľstva, niektoré zvyky upadli do zabudnutia, iné si hľadajú svoje miesto. Neexistuje však nič, čo by narušilo jednoduchosť života Polynézanov. Nedokázalo to kresťanstvo, nedokázal to čas, pokrok, ba ani peniaze. Zásady rodín ostali ako v minulosti, tak aj dnes rovnaké - vyžadujú zachovávanie rodinnej cti, pravdovravnosť, ohľaduplnosť, rozvážnosť, pohŕdanie lichotníkmi a ctenie si svojich predkov, úctu k mŕtvym a šľachetnosť.

Samozrejme, viery, že ak zjedia svojho zabitého nepriateľa, prejde na nich všetka jeho sila, sa vzdali ešte pred príchodom Európanov približne v 17. – 19. storočí.

4. Mana, tabu, bohovia a duchovia

4.1. „Som mana, som tabu...“ 

Kultúra Polynézanov sa zaraďuje medzi tzv. vyššie kultúry. Je podobná stredoamerickej a andskej kultúre predkolumbovskej Ameriky.

Mágia nebola pre Polynézanov len samostatnou silou, bola neodmysliteľnou súčasťou ich každodenného života, bola chápaná ako obraz čohosi mocnejšieho a dôležitejšieho.

Mágia – mana je nehmotná sila, ktorá prináša človeku šťastie, úspech a víťazstvo. Bolo skôr pravidlom ako výnimkou, že súvisela s mocou. Náčelníci a žreci mali viac many ako obyčajní ľudia, otroci ju zase nemali vôbec. Množstvo magickej sily sa mohlo v priebehu života meniť, nebolo raz a navždy presne dané. Ak náčelník utrpel v boji porážku, alebo padol do zajatia, prišiel o veľkú časť svojej many, ale nikdy ju nemohol stratiť úplne. Na strane druhej, obyčajný človek mohol manu získať veľkým víťazstvom v boji, alebo aj zjedením surového mozgu porazeného nepriateľa. o ktorom bolo známe, že má veľa many.

Opakom many bolo tabu, v polynézskych jazykoch aj tapu alebo kapu. Tabu je neoddeliteľnou súčasťou mágie, je jej zápornou obdobou, jedno bez druhého jednoducho nemohlo byť. Najmä náčelníci boli stelesnením silného tabu – boli posvätní a nedotknuteľní.

Na mnohých ostrovoch bolo tabu také silné, že všetko, čoho sa náčelník dotkol, zostalo takisto tabu. Nik viac nesmel na tú vec siahnuť, preto sa stala majetkom náčelníka, aj keď nechcene. Z toho dôvodu všetkých náčelníkov nosievali na nosidlách, aby nemuseli chodiť po zemi, ktorá patrila iným, lebo by ich o ňu obrali. Takisto, keď ich kŕmili, jedlo napichovali na dlhú paličku, pričom sa jej náčelník pri prehĺtaní pokrmu nesmel dotknúť perami. Aj piť museli tak, aby im voda stekala priamo do úst. Najtabuizovanejšou časťou tela náčelníka bola hlava a vlasy. Už len letmý dotyk znamenal istú smrť.

4.2. Príhoda o zrušení tabu

Táto príhoda sa odohrala na Havajských ostrovoch začiatkom novembra 1819, počas vlády náčelníka Liholiho. Bolo to obdobie návštev Európanov a ich prvých pokusov presadiť kresťanstvo ako jediné náboženstvo. Misionári presviedčali domorodcov o zbytočnosti tabu, a mnohí zapochybovali. Dokonca aj sám Liholiho označil tabuizovanie za zastaralé a zbytočné.

„Podľa havajských tradícií ženy nesmeli v prítomnosti mužov jesť a zakazovali sa im mnohé jedlá. Liholiho dlho váhal, ale nakoniec oznámil, že usporadúva v Kailui hostinu, na ktorú pozval aj cudzincov. Dal prestrieť dva stoly, jeden pre mužov, druhý pre ženy. Keď si hostia posadali, kráľ sa poobzeral, akoby sa chcel presvedčiť, či sa nikomu nič nestalo, a keď videl, že bohovia nikoho nezasiahli trestajúcou rukou, sadol si k ženskému stolu a začal sa napchávať. Hodovníci tlieskali a vykrikovali „'Ai noa!“, t.j. jedlo už nie je tabu.“14

4.3. Bohovia a polobohovia 

Široké vrstvy Polynézanov dávali prednosť polyteizmu s množstvom božstiev. Každý boh mal svoje presne určené postavenie a vládla medzi nimi premyslená hierarchia.

Parodičmi všetkých bohov boli Rangi – „nebo“, mužský princíp a Papa – „plochá zem“, ženský princíp, ktorí počali všetkých ostatných bohov, ale tí sa vzbúrili a prarodičov od seba odohnali.

Najvyššie postavenie si získala štvorica bohov: Tangaroa – boh mora, Tane – boh slnka a zosobnenie mužnosti, Rongo – boh hromu a dažďa a Tu – boh človeka a vojny. Polobohom sa prakticky mohol stať aj obyčajný človek, ktorý sa zaslúžil o blaho svojho kmeňa alebo rodu.

„Kedysi dávno zabili pri potoku istého človeka menom Te A’ia. Nešťastník klesol do vody a vykrvácal. Plával tade úhor a napil sa Te A‘iovej krvi zmiešanej s vodou. Neskôr povýšili súkmeňovci Te A‘iu na boha a jeho symbolom sa stal, prirodzene úhor. Lenže úhor, čo vypil Te A‘iovu krv, odplával do mora, a tam ho zožral žralok. Preto sa aj žralok pokladal za symbol boha." Po prijatí kresťanstva stihol polynézskych bohov smutný osud – zomreli, pretože už viac nebolo toho, kto by sa ich bál a kto by ich uctieval.

4.4. Cintoríny, duchovia a strach

Polynézania nepoznajú strach z ľudských kostier a múmií. Z kostí vyrábajú rozličné ozdoby, ktoré si vystavujú doma, alebo ich ukladajú v pohrebných jaskyniach, kde strážcovia kráľovských hrobov žijú so svojimi deťmi uprostred kostier celých generácií. Takisto sa nedesia múmií. Majú však hrozný strach z duchov, ktorý je pozostatkom starých náboženstiev a ktorý nedokázalo vyhubiť ani kresťanstvo.

4.4.1. Duchovia

Duch je podľa Polynézanov hmotný a od živého človeka sa dá rozoznať iba podľa toho, že jeho telo sa rozkladá. Jeho príchod sprevádza zvuk pripomínajúci praskot a pád stromu. Takisto sa nepohybuje ako človek, ale vznáša sa v korunách stromov. V jedle si nevyberá, ale najradšej má ryby.

Na Samoe ľudia verili, že ich strašia iba duchovia tých mŕtvych, ktorých nepochovali. Ducha, čiže aitu, bolo možné nadobro poslať na druhý svet a to tak, že na presné miesto, kde muž zomrel, prišla jeho žena alebo iná príbuzná a do rohože chytila jeho dušu a pochovala ju spolu s telom do jedného hrobu.

Na Paluatu to bolo zložitejšie. Mŕtveho pochovali, ale museli ho strážiť. Bolo to zo zdvorilosti, aby sa zmiernil jeho hnev. Jeho duši nemohli zabrániť, aby sa túlala, kade sa jej chcelo, pretože by to mohlo ducha rozhnevať a strážcovia by si tak mohli privodiť smrť.

Pritom vôbec nezáležalo, aký bol nebohý počas života. Jeden muž na Fakarave bol po celý svoj život obľúbený, ale po smrti sa stal zlým duchom a naháňal strach všetkým ľudom na ostrove.

4.4.2. Príbeh prvý

Na ostrove Katiu potreboval jeden muž, Ruu, pandanové listy a preto sa vybral na pobrežie, aby si ich nazbieral. Deň bol pokojný a bolo bezvetrie, preto Ruu prekvapilo, keď počul v húštinách praskot a potom pád stromu. Pomyslel si, že je tam niekto, kto si stavia kanoe a vošiel do lesa, aby vyhľadal náhodného suseda. Odrazu videl, že sa medzi vrcholkami stromov niečo pohybuje a že sa to ako opica odráža nohami o tenké konáriky a ruky to má voľné a pripravené zabíjať. Približovalo sa to závratnou rýchlosťou a zrazu Ruu videl, že je to ľudské rozkladajúce sa telo s vyhryzenými vnútornosťami. Ruu vedel, že útek by bol zbytočný, preto sa iba pomodlil a duch zmizol.

4.4.3. Príbeh druhý

Raz išiel jeden muž navštíviť manžela svojej sestry, ktorá pred časom zomrela. Za života to bola krásavica a podľa ostrovného zvyku nosila na hlave veniec z voňavých kvetín. Uprostred noci sa brat zobudil a zacítil nádhernú vôňu, ktorá zaplavila chatrč. Chvíľu ležal nepohnute, ale potom zobudil aj ostatných a spýtal sa: „Aj vy cítite vôňu kvetov?“ „Áno,“ odpovedal jeho švagor, „ ale my sme si už na to zvykli.“ Na druhý deň mu vdovec na prechádzke rozprával, že mŕtva žena stále prichádza do domu a že ju dokonca videl. Bola vraj oblečená tak ako za života, na hlave mala veniec a rozdiel bol iba v tom, že sa vznášala kúsok nad zemou, a keď blúdila nad vodnou hladinou, nohy si ani neomočila. Ale bola otočená chrbtom a obaja muži sa zhodli, že to preto, aby zakryla stopy rozkladu na tvári.

4.4.4. Príbeh tretí

Jedna princezná z Tahiti sa dostala do poddanstva neľútostného ducha a každý deň musela liezť na stromy a zbierať pre neho kokosové orechy. Ale po istom čase ju prišiel vyslobodiť duch z jej vlastného rodu a odniesol ju k jej hrobu, ktorý ešte strážili príbuzní. Keď však princezná uvidela svoje zohavené rozkladajúce sa telo, priala si radšej vrátiť sa naspäť k zlému duchovi. Bolo už však neskoro, pretože už vošla do svojho tela análym otvorom a rodina na svoje veľké zdesenie zbadala, ako sa telo pohlo a ožilo.

5.1. Tahiti

5.1.1.   Charakteristika

Tahiti nie je len ostrov nádherných pláží s čiernym pieskom a perfektnými podmienkami na surfovanie a potápanie. Vo vnútrozemí ukrýva zákutia, o akých sa v dávnych dobách rozprávali legendy a rôzne príbehy. Jaskyne, vodopády, doliny, kde sa hrajú svetlo a tieň, a naopak, hluk a špina, predražené obchody a bary hlavného mesta Papeete, to všetko je Tahiti.

Jeho dominantou je hora Orohena (2241 m.n.m.) a väčšinu jeho územia vypĺňajú pohoria Tahiti Iti a Tahiti Nui. Prechádzky týmito pohoriami ponúkajú turistom nezabudnuteľné zážitky. Objavujú strmé vodopády, skryté jaskyne, kde kedysi žili dávne kmene Tahiťanov. Údolie rieky Papenoo, ktorá ústi do kráterového jazera Vahiria a preteká cez prírodnu rezerváciu Fenua patrí k najkrajším oblastiam vnútrozemia.

5.1.2.   Vzbura na Bounty

V novembri  roku 1788 priplávala k brehom Tahiti loď Bounty a zakotvila v prístave Matavai. Jej kapitánom bol William Bligh, ktorý sa kedysi plavil s Jamesom Cookom. Bligh sa stretol s jedným náčelníkom, inak celkom bezvýznamným, a mylne sa domnieval, že je to tahitský kráľ. Náčelník sa volal Tu. Kedysi mal veľký majetok, ktorý dostal od Cooka a ktorý mu ostatní náčelníci závideli a spustošili ho. Preto Tu prosil kapitána lode, aby jeho a jeho manželku vzal so sebou do Anglicka. Blighovi sa však podarilo vyhovoriť mu to a zahrnul ho ďalšími darmi a zbraňami, aby sa mohol brániť.

4. 4. 1789 po dlhej dobe loď opustila Tahiti. Prísny kapitán, dbajúci na poslušnosť a tvrdá práca na palube sa zdala posádke po rajskom živote medzi krásnymi ženami neznesiteľná. 28. 4. 1789 sa posádka vzbúrila a vysadila kapitána aj s 18 vernými mužmi do člna.

Bounty sa vrátila do Matavai po zásoby potravín a zvyšok posádky sa rozhodol usadiť na Tubuai. O tri mesiace sa však zo strachu pred Blighovu pomstou opäť priplavili k Tahiti, vysadili tu 16 mužov, ktorí sa dostali pod Tuovu ochranu. Jedného dňa sa strhla bitka medzi Tuom a ostatnými náčelníkmi. Na Tuovu stranu sa postavili všetci Angličania z Bounty aj so zbraňami, ktoré Tuovi daroval Bligh a medzikmeňovú vojnu vyhrali. To bol začiatok Tuovho vzostupu na najvyššieho vládcu ostrova. 

5.1.3. Štefánik na Tahiti

Milana Rastislava Štefánika považujú vo Francúzskej Polynézii za zakladateľa systematického meteorologického pozorovania. V roku 1910 postavil na Tahiti v súvislosti s pozorovaním Halleyho kométy observatótrium, a to na vŕšku Faiere nad hl. mestom Papeete. Dnes už neexistuje, keďže ho nahradila radová výstavba rodinných domov.

28.10.1994 bol za prítomnosti najvyšších predstaviteľov vlády, mesta, ozbrojených síl a vysokého komisára Francúzskej republiky slávnostne odhalený pamätník M. R. Štefánika.

5.2. Rapa Nui (Veľkonočný ostrov)

Tento ostrov, ktorý sa nachádza najvýchodnejšie zo všetkých ostrovov Polynézie sa považuje za najosamelejšie miesto na Zemi. Najbližší ostrov je od neho vzdialený 1600 km, pevnina Južnej Ameriky, konkrétne pobrežie Chile, 3218 km. Bol objavený na Veľkonočnú nedeľu roku 1722 (odtiaľ aj ten názov). Objavitelia, Holanďania, si ako prvé všimli obrovské sochy rozmiestnené po celom ostrove. Nešiel im do hlavy kontrast medzi odľahlým, nehostinným ostrovom a na pohľad biednym obyvateľstvom na jednej strane a obrovskými sochami, takými ojedinelými v celej Polynézii na strane druhej. Dodnes nevie nik s istotou povedať, ako sa tam obrovské sochy, moai, nabrali. Teóorie sa rôznia. Jedni tvrdia, že ostrov je len zvyškom potopenej pevniny s tisícročnou kultúrou a ľudskou rasou, ktorá nás rozhodne prevyšovala. Druhí zas tvrdia, že sošky pochované s mŕtvymi majú znaky nejakej neznámej rasy, možno rasy ľudí poškodenej žiarením. Preto sa na tomto ostrove neprestajne zisťujú pôsobivé geologické nejasnosti a nevylučuje sa ani kontakt s mimozemskou civilizáciou.

5.2.1. Moai

Moai, čiže ozrutné sochy z tufu, niektoré vysoké až 5,5 m sa navzájom veľmi podobajú. Majú podlhovasté hlavy, výrazne profilované črty tváre, krátke trupy s rukami pritisnutými k bokom. Väčšina z nich stojí na zadnej strane ahu16. Počas obradov sa do nich vteľovali duchovia bohov alebo predkov, keď ich privolali žreci. Vznikli v tunajších kameňolomoch, hoci spôsob ich prevozu a inštalácie ostáva pre nás neznámy.

5.2.2. Písmo

Písmo je obklopené možno ešte väčším množstvom záhad ako moai. Zatiaľ sa ešte nepodarilo rozlúštiť kohau rongorongo17, čo sťažuje aj fakt, že sa ich zachovalo iba 21. K rozlúšteniu chýbajú poznatky o tajnej náuke kňazov a spevákov.

Speváci sa raz ročne stretávali na súťažiach, a piesne, ktoré predviedli, sa zapisovali na tabuľky. Preto sa predpokladá, že aspoň na niektorých zo zachovaných tabuliek budú obradné, smútočné alebo bojové spevy. Keď sa Európania začali o tieto veci zaujímať, na ostrove už nezostal nikto, kto by poznal písmo.

Zatiaľ sa nepodarilo ani dokázať, že či toto písmo vzniklo vôbec na Rapa Nui. Vyskytujú sa v ňom symboly rastlín, ako kokosovej palmy a chlebovníka, ktoré tu vôbec nerastú. Preto sa predpokladá, že písmo priniesla nová skupina prisťahovalcov z Markéz alebo Ostrovov Spoločenstva, a to asi v 12. storočí n. l.

5.3. Nauru

Nauru je malý koralový ostrovček, objavený v roku 1798 anglickými veľrybármi. V roku 1968 si vydobil nezávislosť od Britov a stal sa sociálnym rajom. 95% ľudí malo prácu, neplatili sa žiadne dane, školstvo a zdravotníctvo boli bezplatné. Ak niekto potreboval nejakú vážnejšiu operáciu, zaplatila mu ju vláda v Austrálii.

To všetko bolo možné vďaka obrovským zásobám fosfátu, ktoré sa na ostrove nachádzali. Obyvatelia prestali pracovať a na prácu si najímali ľudí zo susedných ostrovov. Stali sa z nich boháči, ktorí si obľúbili hamburgery a pivo Victoria Bitter sa predáva lepšie ako pitná voda. Každá rodina si kúpila auto (ostrov má iba 18 km ciest), všetci majú káblovku a najmodernejšie výdobytky techniky nie sú pre Naurčanov ničím neznámym.

Zásoby fosfátov sa medzičasom takmer vyčerpali a krajina stojí na pokraji úplného krachu. Možno ju zachráni daňový raj, ktorý si tu obyvatelia vytvorili. Každý, kto zaplatí 25 000 dolárov si môže založiť vlastnú banku, bez toho, aby si viedol akékoľvek záznamy. Polovica z asi 400 vytvorených bánk patrí údajne ruskému podsvetiu.

Nauru patria dve nelichotivé prvenstvá vo svete. 90% obyvateľstva trpí obezitou a 54% obyvateľstva je aktívnych fajčiarov. A ešte jedno prvenstvo – najvyššie HDP18 v rámci Oceánie na obyvateľa – 13 000 dolárov.

Záver

Ako tému svojej práce som si vybrala Polynéziu. Je to časť sveta, o ktorej som vedela dosť málo, hlavne čo sa týka kultúry, zvykov, viery a legiend Polynézanov. Moja práca však nie je len o ľudoch,  je aj o krajine ako takej.

V prvej kapitole som podala čitateľovi informácie skôr geografického, respektíve fyzicko-geografického charakteru. Polynéziu som zaradila do Oceánie a snažila som sa rozobrať niektoré prírodné podmienky ako sú charakter ostrovov, počasie, rastlinstvo a živočíšstvo.

V kapitole druhej, veľmi stručnej, som opisovala objavenie najznámejších ostrovov Polynézie. Údaje som zapisovala chronologicky, podľa toho, v ktorom roku bol ten ktorý ostrov objavený.

V tretej kapitole som sa venovala ľudom, Polynézanom. Opísala som teórie, ktoré predpokladali ich príchod na ostrovy, ale aj ich zvyky, výzor a každodenný život.

Štvrtú kapitolu som venovala legendám, mágii a poverám. Prekvapilo ma, že Polynézania nemajú strach z kostier a múmií a že sa boja duchov.

V piatej kapitole som si vybrala 3 ostrovy, ktoré ma najviac zaujali a zaujímavosti o nich, ktoré som sa dozvedela som zapísala tiež.

Ciele mojej práce boli splnené. Myslím, že informácie sú písané zrozumiteľne, jednoducho a dokážu zaujať nielen mňa, ale aj mojich spolužiakov a tých, ktorí si túto prácu prečítajú.