Napriek porážke v taliansko-rakúskej vojne v roku 1866 získalo Taliansko aj zbytok rakúskych dŕžav (Benátsko); zároveň musela postúpiť Francúzsku Savojsko a Nizzu. Obsadením ostatku cirkevného štátu a prenesením hlavného mesta do Ríma v roku 1870 proces zjednotenia dovŕšení. Taliansko začalo s koloniálnymi výbojmi do Afriky (Somálsko, Líbia). Pred 1. svetovou vojnou člen Trojspolku, ale pre územné nároky voči Rakúsku vstúpila v roku 1915 do vojny na strane Dohody. Po vojne zabrala južnú časť Tirolska. V roku 1922 po “pochode na Rím“ zvíťazil v Taliansku fašizmus reprezentovaný B. Mussolinim. S ním spojená expanzia na Balkán (pripojenie Albánska) a do Etiópie aj účasť v Oceľovom pakte. V 2. svetovej vojne na strane Nemecka. Po vylodení Spojencov na Sicílii v roku 1942 sa odpor rýchlo zrútil, Taliansko v roku 1943 kapitulovalo a vzápätí sa pripojila k Spojencom. Po zásahu Nemecka bola vytvorená Mussoliniho sociálna republika na severe Talianska; následné vojenské a partizánske protifašistické akcie pokračovali (hlavne v hornatom teréne) až do roku 1945. Po vojne Taliansko stratilo v prospech Juhoslávie územie Terstu, prišla o svoje kolónie a po referende v roku 1946 sa stala republikou. Taliansko je spoluzakladajúci člen NATO a účastni sa európskeho integračného procesu (EHS, potom EÚ). Politická scéna bola často zmietaná korupčnými škandálmi a nestabilitou. Rozdiel medzi priemyselným severom a poľnohospodárskym juhom je prekonávaný len pomaly a oslabuje tradičné demokratické strany. 1. 1. 1999 sa Taliansko pripojilo k Európskej menové únii. – Taliansko je nezávislý štát, republika. Hlavou štátu je prezident, volený na spoločnom zasadaní poslancov, senátorov a 58 delegátov z autonomních krajov na 7 rokov. Zákonodarným zborom je dvojkomorový parlament; tvorí ho Poslanecká snemovňa (630 členov, volených obyvateľstvom na 5 rokov podľa kombinovaného volebného systému; 75 % poslancov volených podľa väčšinového systému, zbytok podľa systému pomerného zastúpenia) a Senát (325 členov, z nich 315 volí obyvateľstvo podľa systému, ktorý kombinuje väčšinové a pomerné zastúpenie; ostatní sú doživotní senátori z radov bývalých prezidentov republiky a osobnosti menované prezidentom. Funkční období trvá 5 let. Výkonná moc je v rukách vlády v čele s predsedov, ktorého menuje prezident; na doporučenie predsedy vlády menuje prezident ostatných ministrov.