Tatranský národný park sa nachádza v severnej časti Slovenska. Je to náš najstarší a najvýznamnejší národný park. Bol založený v roku 1949. Zaberá celé územie Tatier (s rozlohou 759 km2 ), ktoré sú najvyššou a najsevernejšou časťou karpatského oblúka. Samotné Tatry sa členia na Západné, Vysoké a Belianske Tatry. Líšia sa od seba napríklad: výškou, členitosťou, geologickou stavbou a pod. Kým hlavnými horninami Vysokých Tatier a z väčšej časti aj Západných Tatier sú žuly a kryštalické bridlice, tak Belianske a časť Západných Tatier tvoria dolomity a vápence. V národnom parku prevláda horské, studené až veľmi studené podnebie kontinentálneho charakteru. Prejavuje sa to veľkým rozdielom medzi letnými a zimnými teplotami, ako aj prevahou zrážok v letnom období. Snehová pokrývka sa tu udržuje 150 až 250 dní v roku, v závislosti od expozície a nadmorskej výšky. Ide o najchladnejšie a najvlhkejšie územie Slovenska. Na území národného parku sa nachádza 105 jazier- plies.
Svojráznosť podnebia, ako aj pestrá geologická stavba Tatier podmienili vznik rastlinstva osobitého horského a vysokohorského charakteru. S pribúdajúcou nadmorskou výškou a tým zároveň meniacimi sa klimatickými podmienkami možno v Tatrách rozlíšiť tieto vegetačné stupne:
do 800-900 m n.m. – podhorský- submontánny
800-1550 m n.m. – horský- montánny
1550-1850 m n.m. – podhôľny- subalpínsky
1850-2300 m n.m. – hôľny- alpínsky
nad 2300 m n.m. – subniválny
V tatranských lesoch t.j. v montánnom stupni je najrozšírenejšou drevinou smrek, kým smrekovce, borovice, brezy, osiky a jarabiny rastú vtrúsene alebo vo väčších či menších skupinách. Na vápencových podkladoch sú hojnejšie zastúpené jedle, buky, lipy a javory. Na vlhkých stanovištiach, najmä pozdĺž horských potokov, je pomerne hojne zastúpená jelša sivá. Vo výške nad 1550 m, ktorá je zároveň aj hornou hranicou lesa, prechádza súvislý les do pásma kosodreviny, ktoré spestrujú skupinky zakrpatených smrekov, smrekovcov, briez, jarabín a krásnej borovice limby. S pribúdajúcou nadmorskou výškou mohutné porasty kosodreviny zakrpatievajú a rednú, čo je neklamným znamením alpínskeho stupňa. Charakterizujú ho vysokohorské trávnaté lúky. Zvlášť rozvinuté a druhovo pestré sú alpínske lúky na vápencových pôdach Belanských Tatier a Červených vrchov v Západných Tatrách. V najvyšších polohách Vysokých Tatier je posledný vegetačný stupeň- subniválny (stupeň pod hranicou večného snehu).