NÁRODNÝ PARK
Územie väčšej rozlohy vyhradené pre ochranu prírody. Od roku 1872, kedy bol v USA vyhlásený Yellowstonský národný park ako vôbec prvý národný park na svete, sa v duchu poznania nutnosti ochrany prírody vytvorilo na všetkých kontinentoch množstvo národných parkov. Podľa spôsobu a foriem ochrany v nich je možné roztriediť ich do piatich modelov: americký, anglický, švajčiarsky, africký a japonský. Tieto modely majú však aj množstvo hybridných foriem. Pre rôznorodosť podmienok ochrany prírody v jednotlivých krajinách, existenciu mnohorakých výkladov toho, čo ochrana prírody je, množstvo kompromisných (akože ochranných) foriem ochrany prírody, vyústila situácia do stanovenia definície národného parku. Túto stanovilo valné zhromaždenie Svetovej únie ochrany prírody v novembri 1969 v New Delhi.

Podľa tejto definície možno za národný park považovať relatívne veľké územie, kde: 1.jeden alebo viac ekosystémov bez akejkoľvek formy materiálneho využívania, v ktorých majú druhy rastlín a živočíchov, geomorfologické lokality a biotopy, osobitný vedecký, vzdelávací a rekreačný význam, alebo sa tu vyskytujú neobyčajne pôsobivé krajinné scenérie; 2.kde najvyššie postavené zodpovedné úrady podnikli kroky na čo najrýchlejšie zabránenie alebo eliminovanie jeho využívania s cieľom posilniť ekologické, geomorfologické alebo estetické hodnoty, ktoré boli príčinou jeho zriadenia; 3.návštevníci sa môžu, v súlade s osobitnými podmienkami, rekreovať a vzdelávať. Biosférické rezervácie, na rozdiel od národných parkov, zahŕňajú popri zachovaných ekosystémoch, reprezentujúcich niektorú zo svetových prírodných oblastí i človekom pozmenené ekosystémy, vrátane degradovaných, ale schopných rekonštrukcie. Človek je v nich považovaný za ich integrálnu súčasť. Cieľom biosférických rezervácií i národných parkov je, ktoré sú rezervoármi oôvodných prírodných pomerov, je uchrániť pôvodné ekosystémy a ich funkčnosť nielen pre poučenie, zotavenie a potešenie, ale najmä v záujme ďalšej budúcnosti ľudstva.

TATRANSKÝ NÁRODNÝ PARK
(V poľskej časti Tatrzański Park Narodowy, spoločne tvoria Medzinárodnú biosférickú rezerváciu “Tatry”, rozhodnutím UNESCO 15. 2. 1993.) Chránené územie nachádzajúce sa v S časti Slovenska a J časti Poľska. Na Slovensku bol vyhlásený zákonom SNR č. 11/1948 zo dňa 18. 12. 1948 a doplnený Nariadením Zboru povereníkov zo dňa 28. 10. 1952 o Tatranskom národnom parku. Na poľskej strane Nariadením Rady ministrov zo dňa 30. 10. 1954 s platnosťou od 1. 1. 1955. Týmto sa naplnilo poznanie vedcov, počnúc už Dionýzom Štúrom, ktorý v Geologicko - geografickom polohopise Slovenska (časopis Sokol, 1862) vyslovil názor o nutnosti ochrany tohto pozoruhodného územia. Z poľských vedcov to bol neskôr Jan Gwalbert Pawlikowski, Walery Goetel, Adam Wodziczko a ďalší. Myšlienku rozvíjali slovenský ochranár Ján Volko - Starohorský, Dimitrij Andrusov, český geológ Radim kettner, botanik Karel Domin, Jaromír Klika a ďalší. Proti myšlienke založenia národného parku boli nielen miestni užívatelia jeho budúceho územia (angažovali sa napr. cez Zipser Deutsche Partei), ale i niektorí vysokí štátni úradníci. Knieža Kristián Kraft von Hohenlohe bol vo veciach národného parku veľmi ústretový, ale trval na svojich nárokoch poľovačky a vlastníctva. Projekty Tatranského a Pieninského národného parku boli koncipované až v Krakovskom protokole zo 6. 5. 1924 ako Československo - Poľské bilaterálne parky po vzore Severoamerických národných parkov. Ako funkcie tu boli stanovené výchova, výskum a poznávanie v kombinácii s liečebnou a rekreačno - turistickou funkciou.

Hlavné snahy ochrany boli smerované najmä na jednotlivé rastlinné a živočíšne druhy, ale uvažovalo sa, podľa vzoru zo sveta, o ochrane celého prírodného celku zamýšľaného národného parku Jeho realizácia započala i vďaka zmene spoločensko - politických pomerov, no nebola celkom v súlade s právom, pretože časť pozemkov bola od bývalých vlastníkov znárodnená. V rokoch 1949 - 1952 sa mestské a cirkevné lesy, Lesné závody Javorina a Tatranská Lomnica, v roku 1953 časť Lesného závodu Liptovský Hrádok predelimitovali do Správy TANAPu v Tatranskej Lomnici. Pod ňu prešla od JNV Vysoké Tatry i lesodohliadacia služba a Správa sa stala výkonným orgánom pre lesníctvo a ochranu prírody. Bola zriadená Výskumná stanica TANAPu. V roku 1954 prevzala Správa TANAPu i právo poľovníctva od poľovných společnosti a právo poľovníctva bolo na území TANAPu vylúčené. V roku 1955 bolo ukončené pasenie dobytka a oviec a v rokoch 1955 - 1956 sa zastavila na tomto území ťažba kameňa a štrku. Od 1. 1 1957 bola do Správy TANAPu včlenená Tatranská horská služba, od 1 4. 1957 začalo svoju činnosť Múzeum TANAPu. K Správe TANAPu bola v roku 1958 pričlenená štátna rezervácia Pieniny. V roku 1959 prírodoochranárske snahy rozbilo uznesenie vlády ČSR č. 1888/1959 o zásadách a smerniciach na využitie územia TANAPu. Funkcie boli nasmerované na rekreáciu, šport, liečbu a výskum. Funkcie rekreácie a športu si vyžadovali výstavbu na území národného parku. V roku 1962 začal vychádzať časopis Vysoké Tatry. V roku 1964 prijala na podnet športových činiteľov vláda ČSSR uznesenie č. 454/64 o výstavbe vo V. T. pre prípravu majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní na Štrbskom Plese v roku 1970.

Na základe Nariadenia Predsedníctva SNR č. 5/67 zo 16. 1. 1967 bol z Pieninskej štátnej rezervácie vytvorený Pieninský národný park PIENAP v ďalšom riadení Správy TANAPu. Od 1. 4. 1987 boli Západné Tatry pričlenené k TANAPu aj s ochranným územím na základe uznesenia vlády SSR č. 12/87. Od 1. 1. 1991 bolo i užívanie lesov a pozemkov Západných Tatier delimitované od Stredoslovenských lesov, š. p., Žilina ku Správe TANAPu, čím pod Správu prešlo aj hospodárenie v lesoch. Rozloha NP sa rozrástla z 509,65 km štvorcových na 741,11km štvorcových, s ochranným územím celkom na 1106,85 km štvorcových na území Belianskych, Vysokých a Západných Tatier. Sídlo Správy TANAPu zostalo v Tatranskej Lomnici. V poľskej časti Tatier - Západných a Vysokých - o rozlohe 211,62 km štvorcových sa rozprestiera Tatrzański Park Narodowy (TPN) s riaditeľstvom v Zakopanom. Prísne rezervácie sú na výmere 115 km štvorcových a čiastočné na 96,64 km štvorcových. Poľský štát z celej výmery TPN vlastní 180 km štvorcových, ktoré v minulosti, na rozdiel od TANAPu, od vlastníkov riadne vykúpil. Zostatková hodnota patrí súkromníkom, cirkvi i obciam, najväčšia časť “Wspólnote lesnej osmiu wsi w Witowie”, ktorí však hospodária pod dozorom Riaditeľstva TPN.

Vyhláškou č. 166 z 15. 1. 1991 Slovenskej komisie pre životné prostredie o štátnych prírodných rezrváciach a chránených náleziskách sa započala iniciatíva Ministerstva životného prostredia o vplyv v TANAPe. Dňa 19. 11. 1991 schválila vláda SR uznesením č. 658/91 Zb. Program starostlivosti o TANAP do roku 2000. Tento Program bol zároveň i akčným plánom bilaterálnej Biosférickej rezervácie Tatry. Rozpad ČSFR preniesol do SR množstvo zákonov platiacich v predchádzajúcom štátnom útvare. Zákon č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde spôsobil (ako aj ďalšie reštitučné zákony), že poloha TANAPu bola v pozícii ako pred jeho uzákonením. Urbariátom sa odovzdalo 261,32 km štvorcových územia NP, mestám a obciam 74,84 km štvorcových a fyzickým osobám 10,7 km štvorcových. Dovtedajšie poňatie TANAPu sa prakticky rozbilo. Zákon č. 287/94 Z. z. o ochrane prírody a krajiny svojou nedopracovanosťou, absenciou svojho výkladu i vykonávacích smerníc, zostal “visieť vo vzduchoprázdne”. Paragrafom 51 ods. I) dal riadeniea zriaďovanie NP do kompetencie Ministerstva životného prostredia a územie TANAPu zákonmi č. 61/77 o lesoch a č. 100/77 Zb. o hospodárení v lesoch, s doplnením novelizovaného zákona č. 100/90 Zb. zostalo v kompetencii Ministerstva pôdohospodárstva. Z bývalej S - TANAPu sa výnosom ministra pôdohospodárstva stali od 1. 1. 1995 Štátne lesy (ŠL) TANAPu v pôsobnosti tohto ministertsva. Ministerstvo životného prostredia podľa zákona č. 287/94 pripravovanú S - TANAPu nevytvorilo, pretože na toto nebolo pripravené.