Tatry

NÁRODNÝ PARK
Územie väčšej rozlohy vyhradené pre ochranu prírody. Od roku 1872, kedy bol v USA vyhlásený Yellowstonský národný park ako vôbec prvý národný park na svete, sa v duchu poznania nutnosti ochrany prírody vytvorilo na všetkých kontinentoch množstvo národných parkov. Podľa spôsobu a foriem ochrany v nich je možné roztriediť ich do piatich modelov: americký, anglický, švajčiarsky, africký a japonský. Tieto modely majú však aj množstvo hybridných foriem. Pre rôznorodosť podmienok ochrany prírody v jednotlivých krajinách, existenciu mnohorakých výkladov toho, čo ochrana prírody je, množstvo kompromisných (akože ochranných) foriem ochrany prírody, vyústila situácia do stanovenia definície národného parku. Túto stanovilo valné zhromaždenie Svetovej únie ochrany prírody v novembri 1969 v New Delhi.

Podľa tejto definície možno za národný park považovať relatívne veľké územie, kde: 1.jeden alebo viac ekosystémov bez akejkoľvek formy materiálneho využívania, v ktorých majú druhy rastlín a živočíchov, geomorfologické lokality a biotopy, osobitný vedecký, vzdelávací a rekreačný význam, alebo sa tu vyskytujú neobyčajne pôsobivé krajinné scenérie; 2.kde najvyššie postavené zodpovedné úrady podnikli kroky na čo najrýchlejšie zabránenie alebo eliminovanie jeho využívania s cieľom posilniť ekologické, geomorfologické alebo estetické hodnoty, ktoré boli príčinou jeho zriadenia; 3.návštevníci sa môžu, v súlade s osobitnými podmienkami, rekreovať a vzdelávať. Biosférické rezervácie, na rozdiel od národných parkov, zahŕňajú popri zachovaných ekosystémoch, reprezentujúcich niektorú zo svetových prírodných oblastí i človekom pozmenené ekosystémy, vrátane degradovaných, ale schopných rekonštrukcie. Človek je v nich považovaný za ich integrálnu súčasť. Cieľom biosférických rezervácií i národných parkov je, ktoré sú rezervoármi oôvodných prírodných pomerov, je uchrániť pôvodné ekosystémy a ich funkčnosť nielen pre poučenie, zotavenie a potešenie, ale najmä v záujme ďalšej budúcnosti ľudstva.

TATRANSKÝ NÁRODNÝ PARK
(V poľskej časti Tatrzański Park Narodowy, spoločne tvoria Medzinárodnú biosférickú rezerváciu “Tatry”, rozhodnutím UNESCO 15. 2. 1993.) Chránené územie nachádzajúce sa v S časti Slovenska a J časti Poľska. Na Slovensku bol vyhlásený zákonom SNR č. 11/1948 zo dňa 18. 12. 1948 a doplnený Nariadením Zboru povereníkov zo dňa 28. 10. 1952 o Tatranskom národnom parku. Na poľskej strane Nariadením Rady ministrov zo dňa 30. 10. 1954 s platnosťou od 1. 1. 1955. Týmto sa naplnilo poznanie vedcov, počnúc už Dionýzom Štúrom, ktorý v Geologicko - geografickom polohopise Slovenska (časopis Sokol, 1862) vyslovil názor o nutnosti ochrany tohto pozoruhodného územia. Z poľských vedcov to bol neskôr Jan Gwalbert Pawlikowski, Walery Goetel, Adam Wodziczko a ďalší. Myšlienku rozvíjali slovenský ochranár Ján Volko - Starohorský, Dimitrij Andrusov, český geológ Radim kettner, botanik Karel Domin, Jaromír Klika a ďalší. Proti myšlienke založenia národného parku boli nielen miestni užívatelia jeho budúceho územia (angažovali sa napr. cez Zipser Deutsche Partei), ale i niektorí vysokí štátni úradníci. Knieža Kristián Kraft von Hohenlohe bol vo veciach národného parku veľmi ústretový, ale trval na svojich nárokoch poľovačky a vlastníctva. Projekty Tatranského a Pieninského národného parku boli koncipované až v Krakovskom protokole zo 6. 5. 1924 ako Československo - Poľské bilaterálne parky po vzore Severoamerických národných parkov. Ako funkcie tu boli stanovené výchova, výskum a poznávanie v kombinácii s liečebnou a rekreačno - turistickou funkciou.

Hlavné snahy ochrany boli smerované najmä na jednotlivé rastlinné a živočíšne druhy, ale uvažovalo sa, podľa vzoru zo sveta, o ochrane celého prírodného celku zamýšľaného národného parku Jeho realizácia započala i vďaka zmene spoločensko - politických pomerov, no nebola celkom v súlade s právom, pretože časť pozemkov bola od bývalých vlastníkov znárodnená. V rokoch 1949 - 1952 sa mestské a cirkevné lesy, Lesné závody Javorina a Tatranská Lomnica, v roku 1953 časť Lesného závodu Liptovský Hrádok predelimitovali do Správy TANAPu v Tatranskej Lomnici. Pod ňu prešla od JNV Vysoké Tatry i lesodohliadacia služba a Správa sa stala výkonným orgánom pre lesníctvo a ochranu prírody. Bola zriadená Výskumná stanica TANAPu. V roku 1954 prevzala Správa TANAPu i právo poľovníctva od poľovných společnosti a právo poľovníctva bolo na území TANAPu vylúčené. V roku 1955 bolo ukončené pasenie dobytka a oviec a v rokoch 1955 - 1956 sa zastavila na tomto území ťažba kameňa a štrku. Od 1. 1 1957 bola do Správy TANAPu včlenená Tatranská horská služba, od 1 4. 1957 začalo svoju činnosť Múzeum TANAPu. K Správe TANAPu bola v roku 1958 pričlenená štátna rezervácia Pieniny. V roku 1959 prírodoochranárske snahy rozbilo uznesenie vlády ČSR č. 1888/1959 o zásadách a smerniciach na využitie územia TANAPu. Funkcie boli nasmerované na rekreáciu, šport, liečbu a výskum. Funkcie rekreácie a športu si vyžadovali výstavbu na území národného parku. V roku 1962 začal vychádzať časopis Vysoké Tatry. V roku 1964 prijala na podnet športových činiteľov vláda ČSSR uznesenie č. 454/64 o výstavbe vo V. T. pre prípravu majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní na Štrbskom Plese v roku 1970.

Na základe Nariadenia Predsedníctva SNR č. 5/67 zo 16. 1. 1967 bol z Pieninskej štátnej rezervácie vytvorený Pieninský národný park PIENAP v ďalšom riadení Správy TANAPu. Od 1. 4. 1987 boli Západné Tatry pričlenené k TANAPu aj s ochranným územím na základe uznesenia vlády SSR č. 12/87. Od 1. 1. 1991 bolo i užívanie lesov a pozemkov Západných Tatier delimitované od Stredoslovenských lesov, š. p., Žilina ku Správe TANAPu, čím pod Správu prešlo aj hospodárenie v lesoch. Rozloha NP sa rozrástla z 509,65 km štvorcových na 741,11km štvorcových, s ochranným územím celkom na 1106,85 km štvorcových na území Belianskych, Vysokých a Západných Tatier. Sídlo Správy TANAPu zostalo v Tatranskej Lomnici. V poľskej časti Tatier - Západných a Vysokých - o rozlohe 211,62 km štvorcových sa rozprestiera Tatrzański Park Narodowy (TPN) s riaditeľstvom v Zakopanom. Prísne rezervácie sú na výmere 115 km štvorcových a čiastočné na 96,64 km štvorcových. Poľský štát z celej výmery TPN vlastní 180 km štvorcových, ktoré v minulosti, na rozdiel od TANAPu, od vlastníkov riadne vykúpil. Zostatková hodnota patrí súkromníkom, cirkvi i obciam, najväčšia časť “Wspólnote lesnej osmiu wsi w Witowie”, ktorí však hospodária pod dozorom Riaditeľstva TPN.

Vyhláškou č. 166 z 15. 1. 1991 Slovenskej komisie pre životné prostredie o štátnych prírodných rezrváciach a chránených náleziskách sa započala iniciatíva Ministerstva životného prostredia o vplyv v TANAPe. Dňa 19. 11. 1991 schválila vláda SR uznesením č. 658/91 Zb. Program starostlivosti o TANAP do roku 2000. Tento Program bol zároveň i akčným plánom bilaterálnej Biosférickej rezervácie Tatry. Rozpad ČSFR preniesol do SR množstvo zákonov platiacich v predchádzajúcom štátnom útvare. Zákon č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde spôsobil (ako aj ďalšie reštitučné zákony), že poloha TANAPu bola v pozícii ako pred jeho uzákonením. Urbariátom sa odovzdalo 261,32 km štvorcových územia NP, mestám a obciam 74,84 km štvorcových a fyzickým osobám 10,7 km štvorcových. Dovtedajšie poňatie TANAPu sa prakticky rozbilo. Zákon č. 287/94 Z. z. o ochrane prírody a krajiny svojou nedopracovanosťou, absenciou svojho výkladu i vykonávacích smerníc, zostal “visieť vo vzduchoprázdne”. Paragrafom 51 ods. I) dal riadeniea zriaďovanie NP do kompetencie Ministerstva životného prostredia a územie TANAPu zákonmi č. 61/77 o lesoch a č. 100/77 Zb. o hospodárení v lesoch, s doplnením novelizovaného zákona č. 100/90 Zb. zostalo v kompetencii Ministerstva pôdohospodárstva. Z bývalej S - TANAPu sa výnosom ministra pôdohospodárstva stali od 1. 1. 1995 Štátne lesy (ŠL) TANAPu v pôsobnosti tohto ministertsva. Ministerstvo životného prostredia podľa zákona č. 287/94 pripravovanú S - TANAPu nevytvorilo, pretože na toto nebolo pripravené.
Neskorší vznik Správy situáciu iba skomplikoval, pretože jej malému počtu pracovníkov určil zo zákona kompetencie, ktoré nemôžu napĺňať, kým ŠL TANAPu zostala pôsobnosť zo zákona 100/77 v znení neskorších predpisov. Legislatíva tak vytvorila v jednom TANAPe dve organizácie, z ktorých jedna má kompetencie, ale nemôže ich v praktickej ochrane prírody aplikovať pre prozaicky malý počet pracovníkov, organizácia s relatívne dostatočným počtom pracovníkov nemá kompetencie. V tejto situácii sa nachádza riadenie ťažko zrodeného prvého slovenského NP v čase polstoročia jeho legislatívnej existencie.

REZERVÁCIA
Menšie územie, spravidla o výmere do 1000 ha, ktoré predstavuje pôvodné, alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené ekosystémy a biocentrá. Vyhlasuje ich okresný úrad štátnej správy. Ak prírodná rezervácia predstavuje nadregionálne biocentrum ako súčasť najvýznamnejšieho prírodného dedičstva štátu, ministerstvo ho spravidla vyhlasuje za národnú prírodnú rezerváciu. Na území prírodnej rezervácie platí 5. stupeň ochrany prírody, ktorý značne obmedzuje v ňom vykonávané činnosti. Za určitých okolností v ňom dokonca orgán ochrany prírody môže zakázať akúkoľvek činnosť človeka. Každá prírodná rezervácia má aj svoje ochranné pásmo, v ktorom platí 4. stupeň ochrany. Vo V. T. a B.T. sú Zákonomč. 287/94 Z. z. o ochrane prírody a krajiny vymedzené tieto národné prírodné rezervácie: Batizovská dolina, Belianske Tatry, Bielovodská dolina, Dolina Bielej vody, Furkotská dolina, Javorová dolina, Kôprová dolina, Mengusovská dolina, Mlynická dolina, Skalnatá dolina, Slavkovská dolina, Studené doliny, Štôlska dolina, Tichá dolina, Važecká dolina, Velická dolina .

CHRÁNENÉ ÚZEMIA
Význanmné alebo ohrozené časti prírody, ktoré si vyžadujú osobitnú ochranu. Zákon č. 287/94 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v § 12 vymedzuje päť kategórií chránených území: chránená krajinná oblasť, národný park, chránený areál, prírodná rezervácia, prírodná pamiatka. Celé územie B. T. a V. T. patrí do kategórie národného parku, je začlenené do Tatranského národného parku (TANAP). V ňom je na území V. T. a B. T. 15 národných prírodných rezervácií. Sú nimi: Batizovská dolina, Bielovodská dolina, Belianske Tatry, Dolina Bielej vody, Furkotská dolina, Javorová dolina, Kôprová dolina, Mengusovská dolina, Mlynická dolina, Skalnatá dolina, Slavkovská dolina, Studené doliny, Tichá dolina, Važecká dolina, Velická dolina. Činnosť v nich i v národnom parku sa riadi ustanoveniami spomenutého zákona. Prvé pokusy o ochranu prírody siahajú do 19. stor. Boli však sporadické a zameriavali sa predovšetkým na druhovú ochranu živočíchov, príp. rastlín. Zásluhu na tom majú predovšetkým členovia UKS, ktorý toto úsilie vyvíjal od svojho založenia v roku 1873. O plošnú ochranu územia sa po prvý raz pokúsili až výnosom Ministerstva školstva a národnej osvety 6. marca 1923 zriadením dvoch rezervácií kamzíčej zveri (Kôprová dolina a Zlomisková dolina). Intenzívnejšie sa k problematike plošnej ochrany a vzniku národného parku vyjadril Krakovský protokol zo 6. mája 1924, na základe ktorého vznikol aj “Projekt prírodného parku tatranského” v roku 1925. Naplnenie ochranárskych cieľov však priniesol až Zákon SNR č. 11 z 18. decembra 1948 o Tatranskom národnom parku.

EKOLÓGIA
(Z gréckeho: Oikos - dom, prostredie a logos - veda) Je to samostatné odvetvie biológie, zaoberajúce sa štúdiom vzťahov živých organizmov medzi sebou, vzťahom ich existencie k neživej prírode a štúdiom spôsobu ich životov v neustále sa meniacom prírodnom prostredí. Tieto vzťahy limitujú rozšírenie organizmov na zemi, udržiavanie biologickej rovnováhy, vznik nových a zánik pôvodných druhov. Neustále sa meniace činitele prostredia, ovplyvňované i živými organizmami, môžu pôsobiť pomaly, postupne a jednotlivo. Ale násilne vyprovokované (najmä človekom) môžu z reťazovitej postupnosti prejsť do prudkého súčasného pôsobenia všetkých činiteľov naraz. E. má zásadný význam pri snahe človeka uskutočňovať pre neho účelné zmeny v prírode. Je to najmä v lesníctve, poľnohospodárstve, vodohospodárstve, ale i iných ľudských aktivitách meniacich krajinu. Bez ekologických znalostí, poznania zákonitostí a podmienok vývoja rastlinných a živočíšnych druhov, je zasahovanie do ekologickej rovnováhy analogické so situáciou, keď riadenie dopravného lietadla preberie radový cestujúci presvedčený o svojich pilotných spôsobilostiach. Ekologické vedomie je dôležité pre každého obyvateľa Zeme, malo by byť samozrejmým pre ľudí žijúcich a pracujúcich v Tatranskom národnom parku i pre jeho návštevníkov. ZUBRYJe to názov zarastajúcej lúky, ktorá bola niekedy oborou pre zubrov hôrnych, dovezených z poľskej Bieloveže.

Zvieratá boli začiatkom šesťdesiatych rokov 20. stor. prevezené do obory v Topoľčiankach. Lúka má rozlohu okolo jedného hektára a pretína ju cesta ŠL TANAPu, vedúca od horárne na Medveďovej lúke ku štátnej ceste z Veľkej do Tatranskej Lomnice. PYTLIACTVONelegálny lov zveri a rýb, v rozpore so zákonnými normami, platnými v danej dobe pre tento lov, alebo lov nacudzom území, resp. majetku, bez vedomia a dovolenia vlastníka lesného teritória či poľovného revíru. V literatúre o Tatrách sa pytliactvo veľmi často spomína. Pytliakom sa označuje takmer každý, kto sa v minulosti zaoberal lovom zveri v tatranskom horskom prostredí. Fixovanie tejto predstavy vzniklo zrejme v dôsledku existencie národného parku na tomto území. V minulosti majitelia tohto územia, počínajúc kráľmi, cez nižšiu šľachtu, dovoľovali a priamo nakazovali svojim poddaným loviť v určenom území i so stanovením povinnej dávky zveriny do šľachtických sídiel v rámci daňových dávok. Tieto práva lovu sa neskôr pretransformovali do práva loviť len určité druhy zveriny a niekde do úplného zákazu lovu. Po zrušení poddanstva a vzniku urbariátov prešlo do “horového práva” urbárskych spolkov aj právo poľovačky pre svojich členov na ich urbárskych pozemkoch. V listine uhorský kráľ Belo IV. už v roku 1265 dovoľuje liptovským obyvateľom poľovať v lesoch od potoka Prosiek až po Spiš, ktorého hranicu vtedy tvoril potok Lesnica a podobne na Dunajci až po Poľsko.

Svojim poddaným upravovalo toto právo aj Dunajecké panstvo. Neskôr, keď už ubudlo zveri i jej životného priestoru, právo loviť si vyhradila šľachta a jej hájnický a lesnícky personál. Vášniví lovci z iných vrstiev však v love pokračovali (už aj z dôvodu obživy) a nasledovali tvrdé tresty za pytliactvo. Často sa pytliaci pri úniku bránili strelnými zbraňami a dochádzalo k obetiam na oboch stranách. Tak napr.zahynul lesník Kristiána Krafta Juraško. Pytliactvo prežilo až do dnešných čias. Je bezohľadnejšie, ale aj vynaliezavejšie a v stále sa zmenšujúcom počte zveriny i druhov je negatívnym fenoménom vzťahu človeka k prírodnému prostrediu.

ŽIVOTNÉ PROSTREDIE
Je jednotou botanických a abiotických faktorov, ktoré umožňujú organizmom život a ktoré priamo či nepriamo, aktuálne alebo potenciálne na živé sústavy plôsobia. Jeden organizmus sa z hľadiska iného organizmu môže stať súčasťou jeho životného prostredia. Živé sústavy vytvárajú spolu s príslušným prostredím systémy vyššieho stupňa, ekosystémy rôzneho radu. Najvyšším ekosystémom je biosféra, najnižším biotop. Na životné prostredie v poslednom storočí výrazne vplývaa činnosť človeka Tá do značnej miery ovplyvňuje aj kvalitu životného prostredia vo V. T. Ťažko tu ovplyvníme globálne vplyvy, no nezriedka nechceme ovplyvniť ani lokálne. Preto sa aj životné prostredie vo V. T. a B. T. zhoršuje.PLESÁĽadovcové jazerá Tatier, ktoré vznikli počas pleistocénneho zaľadnenia činnosťou ľadovcov a po ich ústupe. Sú vodnou výplňou paniev, vyhĺbených do dna dolín ľadovcami. Delia sa na karové plesa - to sú tie, kde voda vypĺňa ľadovcový kar vyhĺbený v kompaktnom skalnom dne doliny, a na hradené (morénové), ktoré vznikli po roztopení ľadovca za jeho čelnou, príp. aj bočnými morénami, braniacimi odtoku vody. Časté sú však i kombinácie karových a hradených plies. Jedine Tiché pleso v Širokej doline vzniklo krasovoučinnosťou po zrútení stropu nehlbokej jaskyne. Zo všetkých plies je asi sto trvalých s charakterom jazier.

Na slovenskej straneV. T. sa nachádza 87a na poľskej 48 plies. Z nich sa však niektoré, najmä tie menšie a plytšie, stratia už krátko po roztopení snehu alebo koncom leta či v jeseni. Plocha všetkých 135 plies je takmer 3 km stvorcové a celkový objem asi 12 mil. kubických metrov vody. Názvy plies sú odvodené od farieb, ktoré sa odrážajú z okolia vo vodnej hladine, od veľkosti, katastrálnej príslušnosti, polohy atď. Plesá sú postupne zanášané erodovaným horninovým materiálom, ktorý do nich vlečie zrážková voda. Tak už zaniklo Lievikové pleso v Skalnatej doline, ktoré ešte pred 80 rokmi kreslili do máp. Rovnako likvidačný účinok na nižšie položené plesá v montánnom stupni má vegetácia, najmä rašelinník. To je osud Slepého plesa, ale aj ďalších. Dramatický zánik morénových plies môže mať porušenie tesnosti hradiacej morény. To môže byť v dôsledku vodného prívalu,zosuvom podmočených bočných strání a stien do plesa alebo postupným eróznym prehlodávaním sa odtoku cez morénu až do úplného odtečenia obsahu plesa. Toto postihlo v minulosti pravdepodobne najväčšie tatranské pleso, po ktorom zostala asi 60-hektárová panva Christlovej s rašeliniskami a nimi pretekajúcim Studeným potokom. Plesá svojim akumulačným priestorom zadržiavajúvodu a vyrovnávajú povrchový i podpovrchový odtok. Ich hladinový rozdiel kolíše v čase maxima a minima v priemere 30 až 80 cm.

Čistota vody i vďaka nízkemu obsahu rozpustných minerálov je vysoká. Preto i teplota plies - s výnimkou nižšie položených či plytkých,navyše s hlinitým dnom - nepresahuje ani v lete 15 st. C. Nižšie ako 1 m sa voda slabo prehrieva a tu dosahuje teplota iba 4 až 6 st. C. V zimných mesiacoch sa na všetkých plesách vytvára ľadová pokrývka hrubá okolo 50 cm. Ľad sa potom v závislosti od nadmorskej výšky, expozície,zatienenia atď. roztápa od mája do augusta. V septembri rozmŕzajú i Zmrzlé, Zamrznuté či Ľadové pleso. Prítoky plies sú väčšinou podpovrchové, iba niektoré majú i povrchový prítok, napr. Popradské pleso. V skutočnosti však býva často prítok obojaký. Plesá s povrchovým odtokom sú pre vodné živočíšstvo priechodne napojené na riečnu a potočnú sieť. Podľa veľkosti je najväčším plesom na slovenskej straneV. T. Veľké Hincovo pleso s rozlohou 20,08 ha a hĺbkou 53 m. Tatranské prvenstvo však drží Morské oko s menlivou rozlohou 34,54 - 34,92 ha, hĺbkou 50,8 m, dĺžkou 862 a šírkou 566 m. Najvyššie položeným stálym plesom je Modré pleso v Malej Studenej doline (Dolinke pod Sedielkom) vo výške 2192 m.n. m. Vo výške 2207 m.n.m. je v Malej Studenej doline Baranie pliesko, ktoré je však nestále. Najnižšie ležiace sú Rakytovské plesá vo výške 1307 m.n.m., vôbec najnižšími sú však Toporowe stawy na poľskej strane,ležiace vo výške1100 m.n.m. Okrem estetickej hodnoty,hydrologického významu regulácie odtoku povrchových vôd z vysokohorskej oblasti majú tatranské plesá dôležitý vodohospodársky význam ako zásobáreň vysoko kvalitnej pitnej vody. Preto je ich akékoľvek znečisťovanie neprípustné.