Doprava v Tatrách (história)

Pred vznikom automobilu bola jedinou výkonnou dopravou železnica. Prvou železnicou v podtatranskej oblasti bola trať z Popradu do Spišskej Belej, ktorá sa napájala na Košicko-Bohumínsku železnicu (KBŽ). Prevádzka do Kežmarku začala 18.12.1889. Trať merala 13,2 km a boli na nej 4 drevené mosty. Trať do Spišskej Belej (8 km) začala fungovať o 3 roky neskôr. Ešte v 19. storočí bola predĺžená až do Podolínca.
Prvá železnica priamo v horách viedla zo Studeného Potoka do Tatranskej Lomnice. Stavba sa stretla s nevôľou mesta Poprad a iných, ktorí presadzovali železnicu do Smokovca. Stavba trvala 5 mesiacov a skončila v roku 1895. Spočiatku po nej vlaky jazdili iba v lete. Električku v Tatrách predbehla ešte ozubnicová trať zo Štrby na Štrbské Pleso. Obyvatelia Štrby výstavbou neboli veľmi potešení, lebo sa báli, že zubačka im turistov hneď odvezie hore a oni prídu o príjmy z prenájmu bytov a povozníctva. Napokon o nič neprišli, hostí ešte pribudlo. Výstavba päťkilometrovej trate trvala rok (do roku 1896) a zrealizovala ju dcéra KBŽ - Spoločnosť ozubnicovej železnice. Najväčšie stúpanie na trati dosiahlo 127 promile. Vlak prekonával výškový rozdiel 450 m vždy tlačený parnou lokomotívou (rýchlosťou 10 km/h) ktorej dva kusy pre zubačku vyrobili vo Viedni. Rozchod trate bol 1 m. Keďže rušňovodič nevidel na trať, znamenia mu dával pracovník stojaci na plošine prvého vozňa.
Plány na stavbu tatranských železníc boli už v polovici 80. rokov 19. storočia. Prvým dopravným prostriedkom (od roku 1889) na trati Poprad Smokovec boli autobusy. Potom ich nahradil trolejbus-priekopník. Dokázal odniesť 20 ľudí a mal šesť drevených kolies. Fungoval v rokoch 1904 až 1906. Kedže tento spôsob dopravy bol dobrodružný, začali v roku 1906 stavať medzi týmito obcami železnicu. Už pri plánoch električky sa hľadala cesta ako sa dostať vyššie do hôr a výstavba pozemnej lanovky na Hrebienok prebiehala už počas výstavby električky. Trať mala stúpanie do 154 promile, merala 2019 m a uprostred mala výhybňu. Lano bolo vedené vyše 400 kladkami, ktoré boli medzi koľajnicami. Pohon bol v hornej stanici. Lanovka bola dokončená 17.12.1908. Otvorené vozne pre 45 pasažierov slúžili do roku 1951.
Električka bola spustená o tri dni neskôr. Počas prvých rokov prevádzky sa tam vyskytli viaceré závady. Tie sa odstránili až vstupom nového investora, ktorý uskutočnil rozsiahlu rekonštrukciu a dostavbu tratí. Do roku 1912 začali jazdiť vlaky na tých istých tratiach ako jazdia dnes.

Vznikla stanica Štrbské Pleso, ktorá je najvyššie položenou na Slovensku. Plánovali aj predĺženie tratí na západ do Podbanského a Liptovského Hrádku a na východ do Tatranskej Kotliny a Levoče. Všetky vozidlá na železnicu aj lanovku dodala budapeštianska firma. Elektrinu dodávala vodná elekráreň vo Veľkej a parná elektráreň v Poprade. V roku 1922 vznikla spoločnosť Tatranskej elektrickej vicinálnej dráhy. Tá zaviedla aj autobusovú linku Tatranská Lomnica - Zakopané. Prvá československá električka jazdila od roku 1931 a vyrobili ju v Tatre Smíchov.
Narozdiel od električky, ozubnici sa veľmi nedarilo. Dôvodom bola pomalosť, nepohodlnosť a vysoké cestovné. Po zavedení autobusov a po hospodárskom útlme sa prevádzka ukončila v roku 1932. Vozidlá išli do šrotu a neskôr aj koľaj. Zubačka ožila až pred majstrovstvami v roku 1970.
V roku 1922 sa objavil nápad postaviť lanovku na Gerlach. Presadila sa však myšlienka lekára Juraja Országa, ktorý bol zástancom Lomnického štítu. V roku 1934 začala Krajina slovenská (súčasť ČSR) prípravu stavby lanovky na Lomnický štít. Už vtedy mala odporcov zo strany ochrancov prírody. Lanovka z Tatranskej Lomnice na štít je pri Skalnatom plese rozdelená na dve samostatné trate. Tá dolná časť má ešte medzistanicu Štart. Všetko spolu má dĺžku 6 km a prekonáva výškový rozdiel 1,7 km. Najväčšie stúpanie má pred Lomničákom - 800 promile a lanová dráha sa končí vo výške 2622 m n.m. Medzi Sklanatým plesom a vrcholom bola jedna podpera (dnes jej už niet). Rozpätie 1744 m medzi dvoma podperami v čase stavby patrilo medzi najväčšie na svete. Lanovka tam visela 240 m nad zemou.
Stavba bola samozrejme ťažká, pracovať sa mohlo len do 90 dní v roku. Materiál sa vozil autami, od Štartu vyššie na kárach, koré ťahali kone. Skúšobná prevádzka na prvom úseku k plesu začala v decembri 1937. Prvá nehoda sa stala v stanici Štart v roku 1938, keď zlyhal ukazovateľ polohy a lanovka vošla do stanice v plnej rýchlosti. Hore na druhom úseku to bolo ešte ťažšie, stavebný materiál vynášali horskí nosiči až kým sa nepostavila pomocná lanovka. Dvojkilometrové lano s priemerom 1 cm vynášalo hore 36 ľudí. Zhora pustili zaťažený koniec lana do doliny. Pomocou tohto lana vytiahli hore lano sedemnásť milimetrové a pomocou tohto vytiahli 24 milimetrové, ktoré slúžilo pre pomocnú lanovku. Ďalšie ťažkosti nastali cez vojnu, keď sa dodávateľská firma z Chrudimi "presunula" za hranice. Napriek tomu bol úsek na Lomnický štít skúšobne spustený v roku 1940. Vyskytol sa však problém a normálna prevádzka začala až v roku 1942.

V januári 1945 vyhodilo nemecké vojsko dolnú stanicu do vzduchu a lanovka tak mala ďalšiu pauzu až do roku 1946, horný úsek až do roku 1949.
Keďže po druhej svetovej vojne návštevnosť Tatier vzrástla, uvažovalo sa o nových možnostiach dopravy. Jednou z možností bol aj rýchly jednokoľajový systém ALWEG. Ukázalo sa však, že je do Tatranského počasia nevhodný a trať na vysokých podperách by nezapadala do prírody. Výsledkom bola rekonštrukcia TEŽ a obnova zubačky (a navyše horská cesta zo Štrbského Plesa do Podbanského). V roku 1970 bola rekonštruovaná aj pozemná lanovka na Hrebienok, pričom dodávateľom technológie bola talianská firma Ceretti-Tanfani. Vtedy boli prestavané aj stanice a vymenená koľaj. Odvtedy jazdí lanovka rýchlosťou 18 km/h zavesená na lanách s priemerom 31,5 mm a unesie 128 osôb. Je vybavená automatickými bezpečnostnými systémami.
Ozubnica vznikla väčšinou na telese starej trate, zmenili sa len konečné zastávky. Maximálne stúpanie sa zvýšilo na 150 promile. Trať bola postavená Železničným staviteľstvom Bratislava. Tri nové dvojdielne súpravy dodali švajčiarska lokomotívka vo Winterthure. Najrýchlejšie jazdia smerom hore - rýchlosťou 30 km/h. Najväčšia zaťažkavacia skúška jednej z najnovších zubačiek na svete prišlo hneď po otvorení - počas Majtrovstiev sveta v lyžovaní, keď prepravila 15 000 cestujúcich za deň. Keďže visutá lanovka tiež nestačila, v šesťdesiatych rokoch sa začala stavať obežná kabínková lanová dráha. Ochrancov prírody zrejme doteraz desí vtedajší pohľad na Skalnaté pleso, keď tu pracoval obrovský žeriav a neskôr aj betonárka. Hotová bola v roku 1974 a väčšia časť vedie súbežne so starou lanovkou. Životnosť technoloógie skončila v roku 1993, preto bola nahradená novou od firmy Girak. Môže prepraviť 900 ľudí za hodinu, čo veľmi prispieva k preplnenosti Tatier. Pre Lomnický štít postačuje aj stará 15 miestná kabínka. V roku 1978 bola dokončená aj sedačková lanovka zo Skalnatého plesa do Lomnického sedla. Pri tejto stavbe pomáhali aj vrtuľníky. Dolný úsek starej lanovky funguje doteraz postarom, technológia na dolnom úseku však bola vymenená za systém firmy Von Roll. Bola zlikvidovaná jediná podpera a zvýšila sa rýchlosť aj pohodlie. Nová lanovka funguje od roku 1989. Najnovším dopravným prostriedkom v našich veľhorách je nová električka, ktorá bola vyrobená na Slovensku.