Pri tvorbe zemského jadra, čo je ale možné iba pri homogénnom modeli vzniku planét, sa v priebehu sa počas taviaceho procesu ťažké prvky a nerasty premiestňovali do stredu Zeme, pričom sa uvoľňovala kinetická E., ktorá sa menila na tepelnú. Pri nárazoch meteoritov treba rozlišovať malé a veľké telesá. E., ktorá sa uvoľnila pri náraze malých telies, sa skôr či neskôr vyžiarila. Pri veľkých telesách sa vytvorili krátery a nahriali horniny, ktoré pri náraze zasypal vyvrhnutý materiál, teda vznikla izolačná vrstva, zabraňujúca vyžiariť tepelnú E. Získanie E. kompresiou možno prirovnať k zohriatiu zápalnej zmesi plynov pri kompresii vo valci vznetového motora. Pri zväčšovaní sa planét sa stupňovala aj ich gravitácia a aj hustota. Podľa odhadov mohla kompresia hornín zvýšiť teplotu planét o 100, v prípade veľkých planét až o 1000ºC. To bolo však v porovnaní s inými zdrojmi tepla bezvýznamné. Energia slapových javov síce vôbec neprispela k ohrevu planét, ale prispela k ohrevu malých mesiacov okolo planét. Najdôležitejšia tepelná E. sa uvoľňovala pri jadrových procesoch. Ak neutróny narážajú na nestabilné atómové jadrá môžu ich štiepiť, pričom sa zasa uvoľňujú neutróny. Ak je má štiepny materiál malú hustotu, odohrá sa iba niekoľko štiepení jadier. Ak je však hustota veľká, pravdepodobnosť nárazov stúpa. Ak sa prekročí hranica, pri ktorej na každý neutrón štiepiaci jadro pripadá nový podobne „úspešný“ neutrón nastane explozívne zvýšenie počtu neutrónov a nukleárna reťazová reakcia. Jadrové reakcie boli na prvotných planétach oveľa častejšie, lebo celkový obsah rádioaktívneho materiálu bol vyšší ako dnes.
Konečná fáza vzniku planét: Roztavenie planét umožnilo fyzikálne aj chemické diferencovanie ich štruktúry. Ťažšie látky išli k stredu, ľahšie zostali na povrchu. V jadre sa zhromaždili kovy, hlavne železo a nikel. Kôru tvorili ľahké kremičitany. Približne v tejto vývojovej etape sa Zem nachádzala asi pred 4 mld. r.