2 Etnikum

„Reálne existujúca a historicky vzniknuvšia skupina ľudí spoločného pôvodu, jazyka a spoločnej materiálnej a duchovnej kultúry. Vyznačuje sa stálosťou, unikátnosťou, územím, na ktorom buď vznikala alebo sa dlhú dobu vyvíjala, a antropologickým zložením: príslušníci etnickej skupiny prináležia spravidla k určitým výrazným typom a rasám.“

2.1 História

Zem s bohatou minulosťou, najväčší štát sveta. V minulosti sa Rusko potýkalo s výbojmi susedov i vzdialenejších mocností, napríklad Perzskej Ríše alebo Rímskej. Behom všetkých historických epoch sa však Ruskom preháňali najrôznejšie kočovné kmene, väčšinou s vidinou osídlenia Európy. Medzi takýchto osadníkov patrili napríklad Skythovia, Sarmati, Huni, Avari, Bulhari a Maďari. V 9. storočí tu vznikol prvý slovanský štátny útvar Kyjevská Rus, a to medzi riekami Dnester a Dneper. Už po troch storočiach sa však rozpadla na niekoľko samostatných kniežactiev, ktoré čiastočne spustošili výboje tatárskych nájazdov. Postupom času začalo silnieť predovšetkým Moskovské kniežactvo, ktorého vplyv sa skoro preniesol až do ďalekých krajín. V Európe stálo ďalšiemu mocenskému rozmachu v ceste hlavne Poľsko a Švédsko, veční rivali Ruska. Poľsko však padlo začiatkom 19. storočia, v rovnakej dobe Rusko získalo aj ďalšie državy na Ďalekom Východe. Snahy o nezávislosť väčšiny neruských národov vyvrcholili po prvej svetovej vojne, kedy boli vyhlásené jednotlivé slobodné štáty. Mnohé z nich sa však v najbližších rokoch dostali späť pod nadvládu Ruska. V roku 1922 vznikol ZSSR, v ktorom malo Rusko dominantnú úlohu. K rozpadu socialistickej mocnosti došlo v roku 1991.

2.1.1 Národnostná politika v Rusku v 90. rokoch 20. storočia

Bolo zpočiatku asi veľmi obtiažne nevidieť za činy boľševikov v otázke národnostnej samé pozitíva, zvlášt keď za ich pomoci dochádzalo k "vzniku" nových národov. Dvojakosť tejto politiky však spočívala v tom, že i cez poskytnutie národnej autonómie mal v budúcnosti vzniknúť, pochopitelne za ruskej dominancie, sovietský národ. Tato predstava však bola v neruských oblastiach dosť efemerná. Naopak nátlak na stieranie etnických rozdielov vyvolal pre boľševiky nečekaný odpor. Neruskí vedci píšuci národné dejiny napr. Tatárov, Baškirov či Udmurtov boli v neľahkej pozícii. Ich interpretácie nesmela predovšetkým "ohovárať" Rusov, ale musela zároveň presvedčivo vylíčit velikosť vlastného etnika v minulosti, čím mohli nenapadnuteľným spôsobom vyjadriť svoje etnické cítenie, tak aby neboli obvinení z nacionalizmu. Ciele týchto prác neboli ovšem vedecké, nie to čisto politické. Medzietnická rivalita bola ďalej posilňovaná i "koloniálnym syndrómom" sovietských orgánov, ktoré zachádzali s jednotlivými etnikami selektivnym spôsobom podľa ich významu pre Moskvu. Existovali národy, ktoré mali vlastnú autonómnu republiku, potom existovali etnika, které mali autonómny okruh, ďalší sa museli spokojiť s autonómnou oblasťou a boli i také etnické skupiny, ktoré nemali proste nič. Táto hierarchia vzniká v 20. a 30. rokoch a naprosto nejasné pravidlá získania príslušného statusu len prilievala olej do ohňa.

2.1.2 Rusko v 90. rokoch 20. storočia

Ruská federácia zostala i po rozpade Sovietského zväzu najvätším štátom sveta. Zostala rovnako jednou zo zemí, na ktorej území žije najviac etnických skupín. Odklon od komunistického ponímania národnostnej problematiky prejavil na najvyšších miestach samotný Boris Jelcin. Po roku 1991 vzniká dokonca v jeho administratíve špeciálne ministerstvo, ktoré sa zaoberalo touto problematikou. Z Jelcinového popudu bola rovnako zriadená pri úrade prezidenta Rada pre federativnu a národnostnú politiku.

Dnešná Ruská federácia sa skladá z 21 autonómnych republík, 1 autonómnej oblasti (Židovskej), 6 krajov, 49 oblastí, 10 autonómnych okruhov a dvoch miest so zvláštnym štatútom. Jednotlivé regióny si na začiatku 90. rokov "vydobili" v chaotickom právnom prostredí rôzne veľké právomoci, ale i povinnosti voči federálnemu centru. Do polovice 90. rokov bola tiež zrejme jedinečná možnosť pre neruské etniká získať na centru čo nejviac právomocí, prípadne sa pokúsiť o osamostatnenie. Súčasné Rusko se pravdepodobne, stejne ako kedysi Sovietský zväz javí nezaujatému pozorovateľovi ako zmes regiónov, ktoré majú k moskovskému centru naprosto neidentifikovateľný vzťah.

Dnes, stejne ako v minulosti, používajú autonomne republiky, okruhy, oblasti a rajóny naprosto odlišné výsady. Uveďme príklad: Tatarstán bol prvá autonómna republika sovietskou socialistickou republikou, ktorá už v roce 1990 deklarovala svoju suverenitu. Táto republika má svojeho prezidenta, parlament, ústavu, štátne symboly a znaky. Jediné, čo nemá a o čo nikdy ústami svojich oficiálnych prestaviteľov neusilovala, je nezávislosť. Národné emancipácie idú tak ďaleko, že mešita v Kazani zbúraná vojskami Ivana IV. onedlho uvíta prvých moslimov na rannej bohoslužbe. Predstavitelia Tatarstánu si dokonca v roku 1993 dovolili bojkotovať voľby do federálnej dumy, co bolo, hodnotené s odstupom, pravdepodobne nejsilnejším výrazom "nezávislej politiky". Ak si to všetky tieto skutočnosti zhrnieme, je patrné, že Tatarstán dosiahol maximum možného.

Na druhej strane tvorí súčasť federácie i autonomne okruhy, ktoré však nemajú onu "gusudarstvennosť" ako republiky. To znamená, že tieto subjekty nemajú prezidenta, ale majú rovnako vlastné parlamenty a ústavy. Domnievam sa, že zhruba do polovice 90. rokov bolo možné pre jednotlivé regióny získavať právomoci na úkor federácie, druhá polovica 90. rokov potom vyrovnala jazýčky na miskách váh a s nástupom Vladimíra Putina jednoznačne prevládla snaha centra "korigovať" nezrovnalosti predošlých rokov. Je taktiež treba zdôrazniť, že predovšetkým autonomne republiky a okruhy tu veľmi tažko považovať za subjekty, ktoré by mali plne uspokojiť "národné ciele" neruských etník. Všetky súčasné autonomne jednotky boli s drobnými hraničnými úpravami síce koncipované v 20. a 30. rokoch ako národné regióny, ale túto rolu hrali v podstate len navonok. Napríklad zmieňovaný Tatarstán nie len že nikdy nebol zcela zámerne domovom ani polovice Tatárov žijúcich v SSSR, ale v priebehu celého 20. storočia dochádzalo k trvalému zmenšovaniu ich podielu hlavne na úkor majoritného etnika, takže dnes žije v tejto republike približne 49% Tatárov a celých 43% Rusov! Tento fakt svojim spôsobom predstavuje onu povestnú guľu na nohe, ktorá by prípadne podstatne determinovala akékoľvek snahy autonómnych subjektov.

Stejne závažná je vo vzťahu centra a autonómnych regionov i otázka hospodársko-ekonomická. Najagilnejšie autonómne republiky ako napr. Baškortostán, Udmurtsko, Tatarstán, Jakutsko (Sacha) získali na počiatku 90. rokov vedľa výrazných politických právomocí i významné ekonomické "ústupky". Situácie došla dokonca tak ďaleko, že tieto subjekty zahrňovali dane vybrané na svojom území výhradne do svojich rozpočtov a do federálneho neodvádzali takmer nič. Naopak je prostým faktom, že nižší autonómne jednotky, tj. hlavne sibírske okruhy a oblasti, nikdy takéto výsady nezískali. Jeden príklad za všetky. Dva autonómne okruhy na západnom Sibíre Chanty-mansijský a Jamalo-nenecký patrí k jednoznačne najbohatším regionom Ruska, v ktorých se ťaží predovšetkým ropa a zemný plyn. Podiel pôvodných národov dosiahol tak mizivých hodnôt, že Chantové, Mansové a Nenci netvoria na "vlastnom" národnom teritóriu ani 10%, čím v postate nikdy nepredstavovali žiadny problém v zmysle národne odstredivých tendencií od centra. V týchto subjektoch sa ovšem objavuje iná forma "regionalizmu" (možno i separatismu) vedená ovšem ruskou ekonomickou elitou, ktorá odmieta poskytovať centru viac, než dostáva späť z prerozdeleného federálneho koláča.

Po nástupu prezidenta Putina dochádza rovnako k nátlaku na lokálne administratívy (predovšetkým autonomnych republík) za účelom zlaďovania ústav a zákonov jednotlivých subjektov s federálnymi. Nič menej i pre nich bude asi veľmi ťažké prebudovať federáciu na pevnejších základoch, pretože budú proste existovať ekonomicky silné subjekty, ktoré stále neradi platia do federálnej kasy viac než ostatní, a regiony, ktoré sa nezaobídu bez dotácií. Putin sa vznikom federálnych okruhov jednoznačne usiloval práve o posílnenie federatívnej ideii. Nový prezident taktiež krátko po svojom nástupe do funkcie prekvapil tím, že zrušil ono "Jelcinové" ministerstvo, ktoré sa zaoberalo problémami federácie, národnostnej a migračnej politiky.