Hlavné zóny potenciálnej nestabilityv Rusku:

a) Severný Kaukaz – len v prípade Čečenska ide o jednoznačne separatistické tendencie. V prípade ostatných republík ide skôr o dlhodobú nestabilitu, ktorá však môže viesť k sérii vážnejších konfliktov.

b) Povolžská zóna - je hlavným zdrojom nepokojov v Rusku, pričom bezpečnostné riziká sú spojené najmä so separatistickou politikou Tatarstanu a Baškirstanu, ktoré majú veľké zdroje ropy, zemného plynu a významný priemyselný potenciál. Odštiepením povolžských republík od Ruska by boli prakticky prerušené hlavné energetické tepny z východu na západ a zo severu na juh.

c) Zabajkalsko – napätie vo vzťahoch medzi národmi regiónu a všeobecná kríza štátnosti môžu viesť k nebezpečnému rozvoju separatistických snáh. Vážnym kandidátom na reálne sebaurčenie a pravdepodobné odtrhnutie od Ruska je Tuva, kde pôvodné etnikum predstavuje 2/3 obyvateľstva a Rusi sú rôznymi politickými a právnymi opatreniami nútení odchádzať. Vývojové trendy v Zabajkalsku sú riskantné z hľadiska vzájomných vzťahov Ruska s Čínou.

d) Severná zóna – zdrojom nestability je separatizmus regiónov bohatších na prírodné zdroje. Najväčšie nebezpečenstvo v tomto regióne je spojené s republikou Sacha. Aj keď je málo pravdepodobné oddelenie tejto republiky, väčšia ekonomická nezávislosť Sachy by mala ťažký dopad na ruskú ekonomiku a financie.

Čečensko (hlavné mesto Groznij)

Pred začiatkom konfliktu s Moskvou žilo na tomto území 1,1 milióna obyvateľov, z toho dve tretiny etnických Čečencov. Čečenci konvertovali na islam koncom 16. storočia. Rusko v súčasnosti obviňuje povstalcov zo spojenia s radikálnymi islamskými skupinami ako afganský Taliban a teroristická sieť Al-Kaidá. V roku 1991 získalo Čečensko nezávislosť, čo vadilo Rusku a pod zámienkou, že Čečenci podporujú terorizmus, uzavrela Moskva 5. decembra 1994 vzdušný priestor nad Čečenskom. 11. decembra 1994 prišlo asi 30 000 vojakov do Čečenska, pričom Čečensko disponuje len 3 000 vojakmi. Snahou Ruska bolo prinútiť obrancov Groznij k zloženiu zbraní, ale čečenské oddiely sa bránili a do bojov sa zapojilo aj obyvateľstvo. Kaukazské národy v Rusku a susedné štáty mobilizovali dobrovoľníkov na podporu Čečenska. Niektorí vojaci nechceli bojovať proti civilistom, a preto prestali bojovať. Rusi to rozbehli letecky a bombardovali nielen čečenské oddiely, ale aj mesto Groznij. V lete 1996 však bola Moskva nútená sa stiahnuť z čečenskeho územia a v r. 1997 bola podpísaná mierovú zmluva. Po vpáde do susedného Dagestanu v lete 1999 a sérií výbuchov v Rusku, z ktorých Rusko obvinilo Čečencov, sa však mier skončil a Rusi opäť vstúpili do Čečenska a obsadili väčšinu územia. Čečenskom vedie dôležitý ropovod z Kaspického mora do čiernomorských prístavov, vďaka čomu má oblasť strategický význam.

Samostatný Tatarstán

Autonómna republika Tatarstan vykazovala v roku 1994 najväčšiu samostatnosť. Už v roku 1992 priznalo Rusko Tatarstanu zmluvné právo disponovať zdrojmi na jeho území a obchodnú autonómiu. Tatarstan sa v decembri 1993 zdráhal zúčastniť sa volieb do ruského parlamentu. 14.2.1994 zostal Tatarstan ako stály člen vo federácii, je však suverénnym štátom s vlastným ministerským predsedom, prezidentom a parlamentom.

Gruzínsko

Krajina v etnicky zložitom regióne južného Kaukazu, v ktorom sú hranice nestabilné a nezodpovedajú národnostnému zloženiu obyvateľstva. Etnické konflikty sa často spájajú s vnútropolitickým napätím a zlou ekonomickou situáciou. Gruzínsko má dôležitú strategickú polohu, pretože ako jediná z troch kaukazských republík má prístup k Čiernemu moru, čo je dôležité z hľadiska transportu kaspickej ropy na európske trhy.

Asi 20% území súčasného gruzínskeho štátu tvoria oblasti, na ktoré Gruzínci nemajú jednoznačne historický, demografický alebo štátoprávne ospravedlniteľný nárok.

K prvým stretom v Gruzínsku došlo v apríli 1989, keď sovietske jednotky zasiahli proti gruzínskym demonštrantom požadujúcim nezávislosť krajiny. Táto udalosť radikalizovala gruzínsku politiku a posilnila tendencie na osamostatnenie republiky. Po získaní nezávislosti v roku 1991 sa Gruzínsko odmietlo zapojiť do vznikajúceho (SNŠ).

V skratke pre lepšie pochopenie- po rozpade ZSSR zostalo mnoho Rusov bývať v štátoch, ktoré už nepatria Rusku. A naopak, v rámci Ruska existuje mnoho neruských etník. Tie chcú byť sámostatné (sú im uberané práva), čo nevyhovuje Rusku, lebo na ich územiach majú bohaté zásoby nerastných surovín, alebo tade vedie ropovod, atď.

Od roku 1987, kedy vypukol prvý etnickopolitický konflikt v Náhornom Karabachu, prebehlo na území ZSSR 6 regionálnych vojen (karabašská, tadžická, juhoosetská, podnesterská, abcházska a čečenská), približne 20 krátkodobých ozbrojených konfliktov (ferganský, osetsko-ingušský, pohromy v Baku, Sumgaite a podobne), viac ako 100 neozbrojených vystúpení a demonštrácií (väčšina z nich sústredená v strednej Ázii a v oblasti Kaukazu), okrem toho existujú ešte potenciálne konfliktné zóny (Kazachstan, Ukrajina, Pobaltie, v rámci Ruska Povolžie, južný Sibír a ďalšie).