Rusko - multietnický štát

1 Rusko

Oficiálny názov: Ruská federácia. K Rusku patria aj ostrovy: Zem Františka Jozefa, Nová zem, Severná zem, Novosibírske ostrovy, Sachalin, Kurilské ostrovy Rusko je najväčšia a najľudnatejšia republika Spoločenstva nezávislých štátov. Rozlohou má prvenstvo medzi štátmi sveta. Zaberá prevažnú časť východnej Európy a celú severnú Áziu. Siaha od Fínskeho zálivu Baltského mora po okrajové moria Tichého oceánu. Rusku patrí aj priľahlá oblasť Arktídy. Veľká vzdialenosť v rovnobežkovom smere spôsobuje časový rozdiel 10 hodín. Nie je to potom vôbec nezvyčajné, že na jeho území sa nachádza množstvo národov a etnických skupín zoskupených pod spoločnou vlajkou Ruska.

1.1 Fyzicko – geografický opis Ruska

Najrozľahlejšia krajina na Zemi je 1,5-krát väčšia ako Európa. Leží na svetadieloch Európa a Ázia. Európsku časť zaberá Východoeurópska nížina rozčlenená pahorkatinami. Na juhu ju ohraničuje vrásové pohorie Kaukaz. Na východe ju zasa kryhové pohorie Ural oddeľuje od Západosibírskej nížiny. Medzi Jenisejom a Lenou sa dvíha riečnymi dolinami pretkaná Stredosibírska plošina, ku ktorej sa od juhu pripájajú pásma Altaja a Saján. Na východ od Leny náhorné plošiny, panvy, nížiny a doliny oddeľujú jednotlivé východosibírske pohoria. Kamčatka so svojimi činnými sopkami už patrí k tichooceánskemu vrásovému systému. Najvyšší vrch krajiny sa týči v Kaukaze. Podnebie na severe Ruska je studené, teploty dosahuju až – 50°.C,sever Ruska sa vyznačuje trvalo zmrznutou pôdou a zakrpatenou, nízkou vegetáciou. V južnejších zemepisných šírkach okolo Čierneho mora a na západe, kam preniká vplyv prímorskeho atlantického podnebia je teplota miernejšia ako na severe Ruska.

1.2 Humánno – geografický opis Ruska

Národnostné zloženie: 82,6% Rusi, 3,6% Tatári, 2,7% Ukrajinci, 1,2% Čuvaši, 0,9% Baškirci, 0,7% Bielorusi aj Moldvini, 0,6% Čečenci, 7% ostatní.

Náboženské vierovyznanie v Rusku je dominantou pravoslávnej cirkvi, takmer 35 mil. pravoslávni. Ďalšie významné náboženstvá hlavne v južnej časti je to 15-22 mil. moslimov, 700 tis. židov. Katolíci majú zastúpenie 320 tis. veriacich, menšie skupniny budhistov a protestantov. Úradným jazykom je ruština.

Na jeho území sa nachádza 21 autonómnych republík (Adygejská, Altajská, Baškirská, Buriatska, Čečenská, Čuvašská, Dagestanská, Chakaská, Ingušská, Jakutská, Kabardsko-balkarská, Kalmycká, Karačajsko-čerkeská, Karelská, Komijská, Marijská, Mordvianska, Severoosetská, Tatárska, Tuvianska, Udmurtská), jedna autonómna oblasť (Židovská autonómna oblasť), 10 autonómnych okruhov (Agský buriatsky, Čukotský, Evenkovský, Chantyjsko-mansijský, Jamalskonenecký, Komijsko-permský, Koriacky, Nenecký, Tajmýrsky, Usťordský buriatsky).

Hospodárstvo je poznačené historickým vývojom. Ruský štát disponuje obrovským bohatstvom nerastných surovín, z čoho vyplýva, že priemysel prevláda nad poľnohospodárstvom. Ťažobný priemysel má najväčší význam. Je to hlavne ťažba ropy a zemného plynu, čierneho uhlia, hnedého uhlia, rúd železných kovov, vzácnych kovov a chemických surovín. Taktiež ťažba dreva. Po ťažobnom sú najvýznamnejšie odvetvia: strojársky, hutnícky, chemický, drevársky, energetický, textilný a stavebný.

Poľnohospodárstvo: rastlinná výroba je sústredená hlavne do teplejších oblastí stepí a lesostepí mierneho pásma, kde sa pestuje pšenica, kukurica, raž, ovos, zemiaky, slnečnica a krmoviny. Živočíšna výroba je usporiadaná podľa rozmiestnenia poľnohosp. plodín, a podnebia. Na Juhu je to hlavne chov ošípaných a tiav. Na Severe dobytok, ovce, soby, rybolov- pri pobreží Čierneho mora a na severnom pobreží.

Základ ruskej dopravy tvoria železnice, ktoré sú najvýhodnejšie na svete. Dva významné trate amurská magistrála spájajúca Moskvu a Chubarovsk a transibírska magistrála spájajúca Moskvu a Vladivostok sa využívajú hlavne na nákladnú prepravu. Automobilová doprava prepravuje náklady na krátke vzdialenosti, lebo ju sťažuje nízka kvalita ciest. Rozsiahla potrubná doprava prepravuje.

Najrozvinutejšími regiónmi Ruska sú: Moskva a okolie, Sankt-Peterburg (Leningrad), Povolžie, Donbas, stredný a južný Ural, Kuzbas, Irkuts a oblasť východného pobrežia.

2 Etnikum

„Reálne existujúca a historicky vzniknuvšia skupina ľudí spoločného pôvodu, jazyka a spoločnej materiálnej a duchovnej kultúry. Vyznačuje sa stálosťou, unikátnosťou, územím, na ktorom buď vznikala alebo sa dlhú dobu vyvíjala, a antropologickým zložením: príslušníci etnickej skupiny prináležia spravidla k určitým výrazným typom a rasám.“

2.1 História

Zem s bohatou minulosťou, najväčší štát sveta. V minulosti sa Rusko potýkalo s výbojmi susedov i vzdialenejších mocností, napríklad Perzskej Ríše alebo Rímskej. Behom všetkých historických epoch sa však Ruskom preháňali najrôznejšie kočovné kmene, väčšinou s vidinou osídlenia Európy. Medzi takýchto osadníkov patrili napríklad Skythovia, Sarmati, Huni, Avari, Bulhari a Maďari. V 9. storočí tu vznikol prvý slovanský štátny útvar Kyjevská Rus, a to medzi riekami Dnester a Dneper. Už po troch storočiach sa však rozpadla na niekoľko samostatných kniežactiev, ktoré čiastočne spustošili výboje tatárskych nájazdov. Postupom času začalo silnieť predovšetkým Moskovské kniežactvo, ktorého vplyv sa skoro preniesol až do ďalekých krajín. V Európe stálo ďalšiemu mocenskému rozmachu v ceste hlavne Poľsko a Švédsko, veční rivali Ruska. Poľsko však padlo začiatkom 19. storočia, v rovnakej dobe Rusko získalo aj ďalšie državy na Ďalekom Východe. Snahy o nezávislosť väčšiny neruských národov vyvrcholili po prvej svetovej vojne, kedy boli vyhlásené jednotlivé slobodné štáty. Mnohé z nich sa však v najbližších rokoch dostali späť pod nadvládu Ruska. V roku 1922 vznikol ZSSR, v ktorom malo Rusko dominantnú úlohu. K rozpadu socialistickej mocnosti došlo v roku 1991.

2.1.1 Národnostná politika v Rusku v 90. rokoch 20. storočia

Bolo zpočiatku asi veľmi obtiažne nevidieť za činy boľševikov v otázke národnostnej samé pozitíva, zvlášt keď za ich pomoci dochádzalo k "vzniku" nových národov. Dvojakosť tejto politiky však spočívala v tom, že i cez poskytnutie národnej autonómie mal v budúcnosti vzniknúť, pochopitelne za ruskej dominancie, sovietský národ. Tato predstava však bola v neruských oblastiach dosť efemerná. Naopak nátlak na stieranie etnických rozdielov vyvolal pre boľševiky nečekaný odpor. Neruskí vedci píšuci národné dejiny napr. Tatárov, Baškirov či Udmurtov boli v neľahkej pozícii. Ich interpretácie nesmela predovšetkým "ohovárať" Rusov, ale musela zároveň presvedčivo vylíčit velikosť vlastného etnika v minulosti, čím mohli nenapadnuteľným spôsobom vyjadriť svoje etnické cítenie, tak aby neboli obvinení z nacionalizmu. Ciele týchto prác neboli ovšem vedecké, nie to čisto politické. Medzietnická rivalita bola ďalej posilňovaná i "koloniálnym syndrómom" sovietských orgánov, ktoré zachádzali s jednotlivými etnikami selektivnym spôsobom podľa ich významu pre Moskvu. Existovali národy, ktoré mali vlastnú autonómnu republiku, potom existovali etnika, které mali autonómny okruh, ďalší sa museli spokojiť s autonómnou oblasťou a boli i také etnické skupiny, ktoré nemali proste nič. Táto hierarchia vzniká v 20. a 30. rokoch a naprosto nejasné pravidlá získania príslušného statusu len prilievala olej do ohňa.

2.1.2 Rusko v 90. rokoch 20. storočia

Ruská federácia zostala i po rozpade Sovietského zväzu najvätším štátom sveta. Zostala rovnako jednou zo zemí, na ktorej území žije najviac etnických skupín. Odklon od komunistického ponímania národnostnej problematiky prejavil na najvyšších miestach samotný Boris Jelcin. Po roku 1991 vzniká dokonca v jeho administratíve špeciálne ministerstvo, ktoré sa zaoberalo touto problematikou. Z Jelcinového popudu bola rovnako zriadená pri úrade prezidenta Rada pre federativnu a národnostnú politiku.

Dnešná Ruská federácia sa skladá z 21 autonómnych republík, 1 autonómnej oblasti (Židovskej), 6 krajov, 49 oblastí, 10 autonómnych okruhov a dvoch miest so zvláštnym štatútom. Jednotlivé regióny si na začiatku 90. rokov "vydobili" v chaotickom právnom prostredí rôzne veľké právomoci, ale i povinnosti voči federálnemu centru. Do polovice 90. rokov bola tiež zrejme jedinečná možnosť pre neruské etniká získať na centru čo nejviac právomocí, prípadne sa pokúsiť o osamostatnenie. Súčasné Rusko se pravdepodobne, stejne ako kedysi Sovietský zväz javí nezaujatému pozorovateľovi ako zmes regiónov, ktoré majú k moskovskému centru naprosto neidentifikovateľný vzťah.

Dnes, stejne ako v minulosti, používajú autonomne republiky, okruhy, oblasti a rajóny naprosto odlišné výsady. Uveďme príklad: Tatarstán bol prvá autonómna republika sovietskou socialistickou republikou, ktorá už v roce 1990 deklarovala svoju suverenitu. Táto republika má svojeho prezidenta, parlament, ústavu, štátne symboly a znaky. Jediné, čo nemá a o čo nikdy ústami svojich oficiálnych prestaviteľov neusilovala, je nezávislosť. Národné emancipácie idú tak ďaleko, že mešita v Kazani zbúraná vojskami Ivana IV. onedlho uvíta prvých moslimov na rannej bohoslužbe. Predstavitelia Tatarstánu si dokonca v roku 1993 dovolili bojkotovať voľby do federálnej dumy, co bolo, hodnotené s odstupom, pravdepodobne nejsilnejším výrazom "nezávislej politiky". Ak si to všetky tieto skutočnosti zhrnieme, je patrné, že Tatarstán dosiahol maximum možného.

Na druhej strane tvorí súčasť federácie i autonomne okruhy, ktoré však nemajú onu "gusudarstvennosť" ako republiky. To znamená, že tieto subjekty nemajú prezidenta, ale majú rovnako vlastné parlamenty a ústavy. Domnievam sa, že zhruba do polovice 90. rokov bolo možné pre jednotlivé regióny získavať právomoci na úkor federácie, druhá polovica 90. rokov potom vyrovnala jazýčky na miskách váh a s nástupom Vladimíra Putina jednoznačne prevládla snaha centra "korigovať" nezrovnalosti predošlých rokov. Je taktiež treba zdôrazniť, že predovšetkým autonomne republiky a okruhy tu veľmi tažko považovať za subjekty, ktoré by mali plne uspokojiť "národné ciele" neruských etník. Všetky súčasné autonomne jednotky boli s drobnými hraničnými úpravami síce koncipované v 20. a 30. rokoch ako národné regióny, ale túto rolu hrali v podstate len navonok. Napríklad zmieňovaný Tatarstán nie len že nikdy nebol zcela zámerne domovom ani polovice Tatárov žijúcich v SSSR, ale v priebehu celého 20. storočia dochádzalo k trvalému zmenšovaniu ich podielu hlavne na úkor majoritného etnika, takže dnes žije v tejto republike približne 49% Tatárov a celých 43% Rusov! Tento fakt svojim spôsobom predstavuje onu povestnú guľu na nohe, ktorá by prípadne podstatne determinovala akékoľvek snahy autonómnych subjektov.

Stejne závažná je vo vzťahu centra a autonómnych regionov i otázka hospodársko-ekonomická. Najagilnejšie autonómne republiky ako napr. Baškortostán, Udmurtsko, Tatarstán, Jakutsko (Sacha) získali na počiatku 90. rokov vedľa výrazných politických právomocí i významné ekonomické "ústupky". Situácie došla dokonca tak ďaleko, že tieto subjekty zahrňovali dane vybrané na svojom území výhradne do svojich rozpočtov a do federálneho neodvádzali takmer nič. Naopak je prostým faktom, že nižší autonómne jednotky, tj. hlavne sibírske okruhy a oblasti, nikdy takéto výsady nezískali. Jeden príklad za všetky. Dva autonómne okruhy na západnom Sibíre Chanty-mansijský a Jamalo-nenecký patrí k jednoznačne najbohatším regionom Ruska, v ktorých se ťaží predovšetkým ropa a zemný plyn. Podiel pôvodných národov dosiahol tak mizivých hodnôt, že Chantové, Mansové a Nenci netvoria na "vlastnom" národnom teritóriu ani 10%, čím v postate nikdy nepredstavovali žiadny problém v zmysle národne odstredivých tendencií od centra. V týchto subjektoch sa ovšem objavuje iná forma "regionalizmu" (možno i separatismu) vedená ovšem ruskou ekonomickou elitou, ktorá odmieta poskytovať centru viac, než dostáva späť z prerozdeleného federálneho koláča.

Po nástupu prezidenta Putina dochádza rovnako k nátlaku na lokálne administratívy (predovšetkým autonomnych republík) za účelom zlaďovania ústav a zákonov jednotlivých subjektov s federálnymi. Nič menej i pre nich bude asi veľmi ťažké prebudovať federáciu na pevnejších základoch, pretože budú proste existovať ekonomicky silné subjekty, ktoré stále neradi platia do federálnej kasy viac než ostatní, a regiony, ktoré sa nezaobídu bez dotácií. Putin sa vznikom federálnych okruhov jednoznačne usiloval práve o posílnenie federatívnej ideii. Nový prezident taktiež krátko po svojom nástupe do funkcie prekvapil tím, že zrušil ono "Jelcinové" ministerstvo, ktoré sa zaoberalo problémami federácie, národnostnej a migračnej politiky.2.2 Zákonodárstvo

Otázky práv človeka, nehovoriac i etnických skupin, boli vždy vnímané v sovietskom Rusku ako prestížne hlavne vo vzťahu k okolitému svetu. Marxistická ideológia pokladala totiž národnostnú problematiku za definitívne vyriešenú. Preto sa ZSSR vždy hrdo hlásil o slovo, keď docházelo k porušovaniu práv "utláčaných" národov či národnostných menšín inde vo svete. Faktom však zostáva, že zdanlivo vyriešená národnostná otázka sa stala jednou z hlavných príčin, ktoré viedli k rozpadu tohoto súštátia.

V 90. rokoch prešlo Rusko od "deklaratívneho" sovietského pojatia k praktickým činom. Federálna ústava z roku 1993, oproti predošlým, jasne deklaruje základné práva všetkých etnických skupin v zhode s obecnými princípami a normami mezinárodného práva a mezinárodnými zmluvami Ruskej federácie. O pozornosti, ktorú venujú federálne inštitúcie tejto problematike, svedčí napr. i prijímanie mezinárodných konvencií o menšinách. Rovnako všetky autonomne jednotky Ruskej federácie v priebehu 90. rokov pripravili a postupne schvaľovali vlastné, rozširujúce koncepcie národnostnej politiky. Takže napr. v Udmurtskej republike bol prijatý zákon "o kultúre", ktorý okrem štandardných záležitostí týkajúcích sa ochrany kultúrnych tradícií všetkých etnik na jeho území žijúcich, obsahuje i články o ochrane kulturnych práv Udmurtov žijúcich v ostatných subjektoch Ruska, dokonca i v cudzine! Podobným prípadom sú i tzv. pôvodné malé národy (všetly etnika, ktorých počet členov nepresiahol 50 000) žijúce po celom území Ruskej federácie, ktorým federálne orgány pripravili v podobe zákonov akýsi rámec, ktorý si ovšem jednotlivé subjekty možu utvárať k obrazu svojmu. Takže napr. v Chanty-mansijskom autonómnom okruhu bol prijatý zákon o rodových územiach pre miestnych domorodcov, ktorí nikde inde neexistuje, alebo v Korjackom okruhu zákon o území s tradičným využívaním prírody. Tieto upresňujúce lokálne zákony boli nemálo v žiadnom prípade kolidovať s obecnou federálnou normou a sú aspoň podľa predstáv Moskvy len dočasné, pokiaľ nebudú prijaté ďalšie zákony s celofederálnou platnosťou. Pokiaľ by sa nejaký prípad nezrovnalostí v budúcnosti objavil, musí tieto nedostatky miestna legislatíva zladiť s federálnym znením, jak upravuje v nedávnej dobe schválený (1999) federálny zákon "O princípoch a spôsobe rozdelenia právomocí medzi orgány Ruskej federácie a orgány jednotlivých subjektov".

Vzťahy medzi federálnym centrom a národnými subjektami určujú v prvej rade ich ústavy a zmlouvy, ktoré vymedzujú ostatné právomoci. V prvnej časti prvného odstavca ústavy Udmurtskej autonómnej republiky sa píše, že "na základe vyjadrenia vôle občanov mnohonárodnostného Ruska je Udmurtská republika zemou v rámci Ruskej federácie . Základnými ústavnými zákonmi - Ústavou Ruskej federácie, Ústavou Udmurtskej republiky a Zmluvou o vymedzení právomocí medzi orgánmi Ruskej federácie a Udmurtskej republiky sa riadia sféry kompetencií Ruska a Udmurtska v prejednávaných záležitostiach". V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že nielen Ruská federácie ako celok, ale každá autonomna jednotka má vätčšie či menšie problémy s riešením vlastnej národnostnej problematiky, pretože každá z nich je multietnická.

V slobodnom Rusku je v oblasti národnostnej politiky pravdepodobne nejdôležitejším procesom ona právna harmonizácie s okolitím svetom. Je bez diskusie, že tieto zmeny neprebiehajú ľahko, a niektoré zákony garantujúce práva pôvodných malých národov sú už pri svojom vzniku mrtvo narodeným dieťaťom. Ničmenej prostá skutočnosť, že je vôbec možné po desaťročiach jednať otvorene v týchto záležitostiach, svedčí o zásadnom prehodnotení doterajšieho prístupu.

2.3 Typy národnostných etník na území Ruska

Na území Ruska sú tieto národnosté etniká a národy: Altajci, Avari, Balkarovia, Baškyrovia, Burjati, Čečenci, Čuvaši, Čerkezi, Dagestánci, Evenkovia, Inguši, Jakuti, Kabardinci, Kalmyci, Karelovia, Kurdi, Kumi, Marijci, Sachijci, Suniti, Tuvinci, Tatári, Udmuti ….

3 Spory a nepokoje etnických skupín s Ruskom

Separatizmus v SNŠ, najvýznamnejšie konflikty a súčasné pohraničné konflikty Ruska.

Separatizmus je slovo latinského pôvodu a znamená hnutie majúce za cieľ odlúčiť určitú časť od väčšieho celku; snaha po oddelení. V politickom zmysle je to teda hnutie národnostných menšín buržoáznych štátov o utvorenie samostatného štátu.

Rozpadom ZSSR sa začala aj vlna migrácie (dovtedy boli obyvatelia ZSSR a satelitných krajín úplne odrezaní od sveta), pričom nešlo len o ľudí vracajúcich sa do svojej vlasti, ale najmä ľudí, ktorí utekali pred národnostnými konfliktmi a ťažkými životnými podmienkami doma.Hlavné zóny potenciálnej nestabilityv Rusku:

a) Severný Kaukaz – len v prípade Čečenska ide o jednoznačne separatistické tendencie. V prípade ostatných republík ide skôr o dlhodobú nestabilitu, ktorá však môže viesť k sérii vážnejších konfliktov.

b) Povolžská zóna - je hlavným zdrojom nepokojov v Rusku, pričom bezpečnostné riziká sú spojené najmä so separatistickou politikou Tatarstanu a Baškirstanu, ktoré majú veľké zdroje ropy, zemného plynu a významný priemyselný potenciál. Odštiepením povolžských republík od Ruska by boli prakticky prerušené hlavné energetické tepny z východu na západ a zo severu na juh.

c) Zabajkalsko – napätie vo vzťahoch medzi národmi regiónu a všeobecná kríza štátnosti môžu viesť k nebezpečnému rozvoju separatistických snáh. Vážnym kandidátom na reálne sebaurčenie a pravdepodobné odtrhnutie od Ruska je Tuva, kde pôvodné etnikum predstavuje 2/3 obyvateľstva a Rusi sú rôznymi politickými a právnymi opatreniami nútení odchádzať. Vývojové trendy v Zabajkalsku sú riskantné z hľadiska vzájomných vzťahov Ruska s Čínou.

d) Severná zóna – zdrojom nestability je separatizmus regiónov bohatších na prírodné zdroje. Najväčšie nebezpečenstvo v tomto regióne je spojené s republikou Sacha. Aj keď je málo pravdepodobné oddelenie tejto republiky, väčšia ekonomická nezávislosť Sachy by mala ťažký dopad na ruskú ekonomiku a financie.

Čečensko (hlavné mesto Groznij)

Pred začiatkom konfliktu s Moskvou žilo na tomto území 1,1 milióna obyvateľov, z toho dve tretiny etnických Čečencov. Čečenci konvertovali na islam koncom 16. storočia. Rusko v súčasnosti obviňuje povstalcov zo spojenia s radikálnymi islamskými skupinami ako afganský Taliban a teroristická sieť Al-Kaidá. V roku 1991 získalo Čečensko nezávislosť, čo vadilo Rusku a pod zámienkou, že Čečenci podporujú terorizmus, uzavrela Moskva 5. decembra 1994 vzdušný priestor nad Čečenskom. 11. decembra 1994 prišlo asi 30 000 vojakov do Čečenska, pričom Čečensko disponuje len 3 000 vojakmi. Snahou Ruska bolo prinútiť obrancov Groznij k zloženiu zbraní, ale čečenské oddiely sa bránili a do bojov sa zapojilo aj obyvateľstvo. Kaukazské národy v Rusku a susedné štáty mobilizovali dobrovoľníkov na podporu Čečenska. Niektorí vojaci nechceli bojovať proti civilistom, a preto prestali bojovať. Rusi to rozbehli letecky a bombardovali nielen čečenské oddiely, ale aj mesto Groznij. V lete 1996 však bola Moskva nútená sa stiahnuť z čečenskeho územia a v r. 1997 bola podpísaná mierovú zmluva. Po vpáde do susedného Dagestanu v lete 1999 a sérií výbuchov v Rusku, z ktorých Rusko obvinilo Čečencov, sa však mier skončil a Rusi opäť vstúpili do Čečenska a obsadili väčšinu územia. Čečenskom vedie dôležitý ropovod z Kaspického mora do čiernomorských prístavov, vďaka čomu má oblasť strategický význam.

Samostatný Tatarstán

Autonómna republika Tatarstan vykazovala v roku 1994 najväčšiu samostatnosť. Už v roku 1992 priznalo Rusko Tatarstanu zmluvné právo disponovať zdrojmi na jeho území a obchodnú autonómiu. Tatarstan sa v decembri 1993 zdráhal zúčastniť sa volieb do ruského parlamentu. 14.2.1994 zostal Tatarstan ako stály člen vo federácii, je však suverénnym štátom s vlastným ministerským predsedom, prezidentom a parlamentom.

Gruzínsko

Krajina v etnicky zložitom regióne južného Kaukazu, v ktorom sú hranice nestabilné a nezodpovedajú národnostnému zloženiu obyvateľstva. Etnické konflikty sa často spájajú s vnútropolitickým napätím a zlou ekonomickou situáciou. Gruzínsko má dôležitú strategickú polohu, pretože ako jediná z troch kaukazských republík má prístup k Čiernemu moru, čo je dôležité z hľadiska transportu kaspickej ropy na európske trhy.

Asi 20% území súčasného gruzínskeho štátu tvoria oblasti, na ktoré Gruzínci nemajú jednoznačne historický, demografický alebo štátoprávne ospravedlniteľný nárok.

K prvým stretom v Gruzínsku došlo v apríli 1989, keď sovietske jednotky zasiahli proti gruzínskym demonštrantom požadujúcim nezávislosť krajiny. Táto udalosť radikalizovala gruzínsku politiku a posilnila tendencie na osamostatnenie republiky. Po získaní nezávislosti v roku 1991 sa Gruzínsko odmietlo zapojiť do vznikajúceho (SNŠ).

V skratke pre lepšie pochopenie- po rozpade ZSSR zostalo mnoho Rusov bývať v štátoch, ktoré už nepatria Rusku. A naopak, v rámci Ruska existuje mnoho neruských etník. Tie chcú byť sámostatné (sú im uberané práva), čo nevyhovuje Rusku, lebo na ich územiach majú bohaté zásoby nerastných surovín, alebo tade vedie ropovod, atď.

Od roku 1987, kedy vypukol prvý etnickopolitický konflikt v Náhornom Karabachu, prebehlo na území ZSSR 6 regionálnych vojen (karabašská, tadžická, juhoosetská, podnesterská, abcházska a čečenská), približne 20 krátkodobých ozbrojených konfliktov (ferganský, osetsko-ingušský, pohromy v Baku, Sumgaite a podobne), viac ako 100 neozbrojených vystúpení a demonštrácií (väčšina z nich sústredená v strednej Ázii a v oblasti Kaukazu), okrem toho existujú ešte potenciálne konfliktné zóny (Kazachstan, Ukrajina, Pobaltie, v rámci Ruska Povolžie, južný Sibír a ďalšie).