Kvitnúce rastliny

Krytosemenné, teda kvitnúce rastliny sa po prvý raz objavili pred asi 140 miliónmi rokov. Botanici dlho pokladali za jednu z najstarších čeľadí krytosemenných drevín magnóliovité. V súčasnosti sa považuje za najstaršiu kvitnúcu rastlinu fosílna forma z Číny, nazývaná Archeafructus.

V strednej kriede rýchlo pokročila mnohorakosť kvitnúcich rastlín smerom k rozdeleniu čeľade, ktoré poznáme aj v súčasnosti. Ide o jednoklíčnolistové (palmy, ľalie) a dvojklíčnolistové (širokolisté stromy, kry a mnohé byliny). Krytosemenné rastliny nahradili ginká, cykasy a papraďosemenné, ktorých rôznorodosť sa zmenšovala. Papraďosemenné vymreli v kriede, ginká a cykasy boli postihnuté pri vymieraní na konci kriedy. Iba veľmi málo druhov (len jedno ginko) vydržalo do súčasnosti. Papradiam a ihličnanom sa po tomto vymieraní darilo lepšie a sú bežne aj v dnešnej flóre.

Po hromadnom vymieraní na konci kriedy prevládala široká a mnohoraká škála kvitnúcich rastlín. Celosvetové zvýšenie vlhkosti podnebia podporilo vývoj tropických dažďových lesov s množstvom veľkolistých stromov. Veľké listy si vyvinuli predĺžený hrot, ktorý pomáhal zbavovať sa dažďovej vody. Vysoké priemerné teploty umožňovali tropickým dažďovým lesom rásť na niektorých miestach až na 60 stupni severnej zemepisnej šírky. Vo vyšších zemepisných šírkach nahradili tieto širokolisté vždyzelené formy (z ktorých mnohé vymreli) rozsiahle lesy s opadavými stromami. Všetky hlavné skupiny kvitnúcich rastlín, vrátane predzvesti tráv (medzi ktoré patria aj ryža, pšenica a kukurica) sa vyvinuli začiatkom treťohornej éry, ktorá sa začala pred 65 miliónmi rokov. Vyvinuli sa aj hlavné typy plodov, takže v raných treťohorách existovala široká škála rôznych orechov, kôstkového ovocia podobného slivkám, bobúľ a strukov. Vegetácia nadobúdala svoju dnešnú podobu.

Kvitnúce rastliny osídľovali rôzne biotopy. Veľa druhov rástlo na lúkach, ktoré zaberali čoraz väčšie rozlohy, hlavne v nížinách a pahorkatinách.

Stredné treťohory

V starších treťohorách bolo na svete teplé a vlhké podnebie. Pred asi 25 miliónmi rokov sa ochladilo a v Antarktíde sa začali vytvárať ľadové čiapočky. Všade začali prevládať suchšie podmienky. Hoci podnebie kolísalo od chladnejších fáz k teplejším, klimaticky Zem smerovala k ľadovým dobám štvrtohôr. Vyzdvihnutie Himalájí a Tibetskej náhornej plošiny podporilo vznik monzúnu, ktorý zmenil podnebie Ázie. Monzún vznikol preto, lebo rozsiahla vysočinová oblasť Himalájí sa v letnom slnku rýchlo zohrievala a teplé masy vzduchu nad ňou stúpali. Na uvolnené miesto prúdil vlhký vzduch od mora, z ktorého pochádzajú dažďové zrážky.

Hladina mora počas treťohôr kolísala, až napokon na celom svete klesla. Pri jej poklese zanikli moria na kontinentálnom šelfe. Koncom kriedy ležalo asi 60% územia dnešnej Severnej Ameriky pod vodou. V stredných treťohorách zatopená plocha nepresahovala viac ako 5% a odvtedy sa moria už nikdy nevrátili.

Riversleigh

Koncom eocénu sa Austrália oddelila od zvyšku sveta, čím boli izolované cicavce, ktoré tam žili. Patrili medzi ne vačkovce, ktoré sa vyvinuli v strednej kriede v Severnej Amerike a rozšírili sa do Južnej Ameriky a Austrálie. Výskyt austrálskych vačkovcov, ktoré žili v období od 23 mil. rokov do 20 tisíc rokov p.n.l., pochádza z vnútrozemského ranča pri Riversleighu v severozápadnom Queenslande. Prvé náleziská skamenelín sú z r.1900. Skutočný prelom v odkrývaní kostier nastal až v r.1983, keď sa našlo niekoľko zvetraných blokov vápenca preplnených kostrami. Boli tu objavené rôzne bylinožravé cicavce, mäsožravce, plazy, korytnačky, sumcovité ryby a vtáky.

Mladšie treťohory

V mladších treťohorách (pliocéne) sa prvýkrát objavili hominidi. V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa dokázalo, že 3 milióny rokov starý Australopithecus afarensis je najpravdepodobnejším predkom ľudskej línie, na ktorej začiatku stojí 2 milióny rokov starý Homo habilis, obyvateľ východnej a južnej Afriky. Miliónročnú medzeru vo fosílnom zázname medzi týmito druhmi v deväťdesiatych rokoch 20. storočia zaplnil nález nového australopitheka (Australopithecus garhi). Mali významný dopad na správanie a sociálny život, pretože pri love sa vyžadovala spolupráca a pri výrobe nástrojov zasa zručnosť.

Americké cicavce

Južná a Severná Amerika boli počas uplynulých 200 miliónov rokov oddelené. Izolácia premenila Južnú Ameriku vlastne na ostrov. Občasná migrácia zvierat oboma smermi po krátkotrvajúcich pevninských mostoch v rôznych obdobiach minulosti výrazne ovplyvnila spoločenstvá cicavcov na oboch kontinentoch.

V Južnej Amerike žilo počas kriedy popri dinosauroch aj spoločenstvo malých primitívnych cicavcov. V Severnej Amerike prevládala skupina živorodých cicavcov (Theria), ktorú tvorili placentovce a vačkovce. Koncom kriedy sa pri zmene výšky hladiny mora dočasne obnovilo spojenie medzi severom a juhom. Niektoré Theria migrovali na juh, kde sa z nich vyvinuli nezvyčajné a ojedinelé druhy. V Južnej Amerike sa vyvinulo asi 15 čeľadí vačkovcov. V tomto období vznikla aj najcharakteristickejšia skupina placentovcov Xenarthra, čiže slabozubce (leňochy, mravčiare, pásavce).