6.1. Kuba a jej politický vývoj
Kubánska republika sa zrodila 20. mája 1902. Jej prvým prezidentom bol zvolený Tomás Estrada Palma, presadzovaný Spojenými štátmi americkými. Jeho závislosť na USA vyvolávala hromadnú neobľúbenosť prakticky vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Palma riešil situáciu jednoducho, povolal proti svojim politickým odporcom severoamerické vojsko; okupácia trvala od roku 1906 do roku 1909, keď sa novým prezidentom stal liberál, generál José Miguel Gómez. Ten sa snažil rešpektovať svojich odporcov a podporovať prívržencov. Aj za jeho vlády niekoľkokrát zasiahla do vnútorných pomerov v zemi námorná pechota USA; námorníci odplávali až vtedy, keď bolo už isté, že Gómez vypuknutie hnutia černochov za rovnoprávnosť potlačí sám (3 000 obetí). V roku 1913 nastúpil do prezidentského úradu konzervatívec Mario García Menocal, taktiež bývalý generál. Toho sa Spojeným štátom podarilo presadiť znova na volebné obdobie 1917 – 1921. Liberálna opozícia zahájila povstanie a americký prezident Wilson siahol po osvedčenom prostriedku a proti povstalcom opäť vyplávala americká námorná pechota. V máji 1921 sa stal prezidentom liberál Alfredo Zayas y Alfonso, ktorý založil vlastnú Ľudovú stranu, aby si zaistil zvolenie. Za jeho vlády došlo k rozsiahlej korupcii a výbuchu povstania zabránilo iba prehlásenie USA, že neuzná neústavnú vládu. Až v roku 1925 sa novým preziden-tom stal kandidát liberálov generál Gerardo Machado (1925-1933). Machadovi sa pomocou úplatkov podarilo predĺžiť funkčné obdobie zo štyroch na šesť rokov. Dôsledky svetovej hospodárskej krízy z roku 1929 zasiahli tiež Kubu a došlo k veľkému nárastu opozície protestných manifestácií študentov. V roku 1933 celú zem zachvátila generálna stávka. Pretože vzrástli obavy z celokubánskeho povstania, prezident Machado nakoniec abdikoval a uvolneného úradu sa ujal Carlos Manuel de Céspedes.

Monokultúrne poľnohospodárstvo, zamerané predovšetkým na pestovanie prakticky jedinej plodiny – cukrovej trstiny, určovalo jednostranný smer hospodárskeho vývoja zeme. Táto skutočnosť tiež viedla k tomu, že sa Kuba stala ekonomicky veľmi zraniteľnou, závislou na vzostupe alebo prepadu cien cukru na svetovom trhu. Tabak a káva ako ďalšie vývozné položky nedokázali prípadný schodok vyrovnať. Politika vzájomných výhod s USA potom znemožňovala Kube progresívny vývoj smerom k väčšej industrializácii.

Po bankrote v roku 1920 cukrovarnícka výroba trvalo stagnovala a celkovú situáciu ešte zhoršoval neobvykle rýchlo rastúci počet obyvateľstva. Vysoká nezamestnanosť sa stala chronickým zjavom.

Z politického hľadiska bolo stále zjavnejšie vmiešavanie Spojených štátov amerických do vnútorných záležitostí zeme, kubánske vlády sa často držali u moci iba z ich milosti.Z toho dôvodu mal odpor proti USA charakter trvalého hnutia. Politické strany sa vo svojej väčšine reprezentovali len volebný nástroj k získaniu moci v štáte pre určitého kandidáta.

Dňa 4. septembra 1933 padla vláda Céspedesa. Civilisti dodali odvahu nižším dôstojníkom armády (seržantom) k vzbure, ktorú viedol Fulgencio Batista y Zaldívar. Batista sa bezprostredne potom stal vrchným veliteľom v hodnosti plukovníka. Prezidentský úrad bol predaný do rúk stúpenca reforiem dr. Ramóna Grau San Martína. Miesto ústavy z roku 1931 bol vyhlásený provizórny štatút bez Plattovej doložky. Hlavného inšpirátora progresívnych opatrení predstavoval minister vnútra dr. Antonio Guiteras Holmes. Bol uzákonený osem hodinový pracovný deň v priemysle a v obchode; bolo zaručené 50 % miest Kubáncom (tzv. kkubanizácia práce namierená proti zahraničným spoločnostiam), elektrárenský monopol musel znížiť svoje tarify. Spojené štáty však logicky Grauovu vládu neuznali.

Na rozdiel od ďalších členov Grauovovho kabinetu, ktorí zaujali k USA veľmi kritický postoj, nadviazal plukovník Batista úzke kontakty s americkým veľvyslanectvom a zostal oddaným vykonávateľom príkazov z Washingtonu až do druhej polovice 50. rokov, kedy ho Spojené štáty v kritickej situácii opustili. Batista to vzhľadom ku svojej celoživotnej preamerickej politike považoval za zradu, a za miesto svojho exilu preto nezvolil ako Machado Spojené štáty, ale Španielsko.

Vráťme sa však späť. V roku 1934 spravil Batista s pomocou amerického veľvyslanca na Kube puč. Sám však zostal v pozadí a behom nasledujúcich šiestich rokov sa vo funkcii kubánskeho prezidenta vystriedalo sedem politikov.

Hlavami štátu sa v tej dobe stávali väčšinou generáli, proti ich korupčným režimom bol zameraný národný oslobodenecký boj pomerne širokých vrstiev kubánskej spoločnosti. Pokiaľ sa opozícia pokúšala o násilný zvrat pomerov, preceňovala tradičné formy boja 19. storočia a nedoceňovala možnosti vtedajšej doby, modernejšie vybavenej armády.

Od roku 1925 mali stále významnejší podiel na priebehu politických bojov robotníci a študenti. Do roku 1933 bol politický nepokoj podmienený predovšetkým bojom proti neústavnému jednaniu mocichtivých prezidentov a proti ich korupčnosti. V máji 1934 zrušili USA Plattovu doložku, ktorú už predtým v podstate zmietlo revolučné hnutie z roku 1933. Po krvavej generálnej stávke v roku 1935 aktivita más ochabla.

V roku 1938 dosiahla svojej legalizácie Komunistická strana Kuby. Vzápätí nato došlo k ustaveniu odborovej organizácie –Konfederácia kubánskych pracovníkov (CTC), v ktorej získali komunisti značný vplyv. V roku 1940 vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá zakazovala dražbu pôdy, uzákonila 44 hodinový pracovný týždeň s platom za 48 hodín, dávala pracujúcim právo na mesačnú platenú dovolenku, ženám zaručovala za rovnakú prácu rovnakú mzdu ako mužom. Ústava bola považovaná za Batistovu zásluhu. Táto skutočnosť a pretrvávajúce ilúzie o Batistovi z dôb seržantské vzbury viedli k tomu, že v roku 1940 Batista nastúpil do úradu prezidenta. Porazeným protikandidátom sa stal dr. Grau San Martín. Batista získal časť lavicových kruhov tým, že nadväzoval diplomatické styky so SSSR (1942) a menoval komunistu Juana Marinella členom vlády.

V ďalšom volebnom období sa stal prezidentom neúspešný kandidát z roku 1940 dr. Grau San Marín. Za jeho vlády boli odbory postavené pod štátnym dozorom a komunisti odstránení z funkcií.

V období rokoch 1942-1952 bol zvolený prezidentom Carlos Prío Socarrás, predstaviteľ tej istej strany ako dr. Grau, tj. Kubánskej revolučnej strany.
Ďalšie voľby sa mali odohrať v polovici roku 1952. Na základe prieskumu verejnej mienky mal najväčšiu nádej na úspech Roberto Agramonte, predstaviteľ Strany kubánskeho ľudu. Na volebnej listine jeho strany bol tiež uvedený ako kandidát na poslanca dr. Fidel Castro Ruz. Pretože Batista nemal nádej na zvolenie prezidentom, zmocnil sa 10. marca 1952 vlády pučom. Prío Socarrás emigroval.

Udalosťami z marca 1952 sa uzavrel proces zahájený Batistovým pučom z roku 1934. V nových podmienkach bola do čela štátu uvedená stará moc. V roku 1952 však Batista jednal úplne inak, puč spravil preto, že sa nemohol legálne dostať k moci v štáte, v ktorom sa dalo vo vysokých funkciách rýchlo zbohatnúť. Z politických strán však proti prevratu takmer nikto neprotestoval, ojedinelý hlas zaznel iba z vedenia Ľudovej socialistickej strany Kuby, tj. zo strany komunistov.

Fidel Castro, vtedy dvadsaťšesť ročný právnik, podal na Batistu žalobu pre nelegálnu uzurpáciu vládnej moci a od septembra 1952 začal organizovať ozbrojený odpor. Za miesto povstania bolo zvolené Santiago de Cuba a kľúčovým bodom útoku sa stala kasárňa Moncada. 26. júla 1953, keď k útoku došlo, dal neskôr meno hnutiu, ktoré najvýraznejšie zdôrazňovalo následný boj vedený zo Sierra Maestry. Napriek začiatočným úspechom na iných miestach skončil útok na Moncadu katastrofou. O život prišiel tiež Abel Santamaría, druhá najvýznamnejšia postava spiknutia. Fidel Castro bol po nikoľkých dňoch dopadnutý v horách. Castrova obhajoba na súde sa stala neskôr revolučným programom. Tento Castrov program nemal vôbec nič spoločné s marxismom a Komunistická strana Kuby útok na kasárne odsúdila vo svojom liste Dnes. Odmietla myšlienku ozbrojeného boja proti diktatúre a označila Castrovu akciu za buržoázny avanturizmus. Castro a jeho spoločníci boli deportovaní k niekoľkoročnému väzeniu na ostrov Isla de Pinos.

Batista sa pokúšal zvýšiť svoju klesajúcu prestíž prípravou prezidentských volieb. Grau San Marín, jeho protikandidát, sa oficiálne vzdal svojej kandidatúry a Batista sa konštitučne ujal svojho úradu 24. februára 1955. Situácia sa však i naďalej radikalizovala a už v máji 1955 bol Batista donútený prepustiť z väzenia odsúdencov z Hnutia 26. júla. Tí väčšinou emigrovali do Mexika, kde sa pripravovali na ozbrojený výsadok na Kube. Celá akcia skončila úplnou katastrofou. Osemdesiatdva revolucionárov na zúfalo preplnenej a preťaženej jachte Granma sa síce dostalo ku kubánskym brehom, ale tam boli 5. decembra 1956 zaskočení vládnym vojskom a z väčšej časti zmasakrovaní. V pohorí Sierra Maestra sa nakoniec zišlo z pôvodného výsadku k ďalšiemu boju proti diktatúre 12 ľudí. Partizáni neboli pomerne dosť dlhú dobu schopní organizovať žiadne vojenské akcie. Dôležitú podporu im tiež poskytovali odbojoví pracovníci priamo zo Santiaga na čele s Frankom Paísom. K najvýznamnejším Castrovým spolubojovníkom priamo v horách patrili Camilo Cienfuegos, Argentínec Ernesto Guevara, Faustino Pérez, Raúl Castro a ďalší.

Dňa 13. marca 1957 sa pokúsilo študentské revolučné direktórium o útok na prezidentský palác s cieľom zavraždiť diktátora. Táto akcia skončila neúspechom. Kubánski komunisti síce vyjadrili verbálnu podporu Castrovej skupine, ale spoliehali sa viac na generálnu stávku než na možný úspech ozbrojeného boja. K prvej väčšej víťaznej zrážke povstalcov s vládnym vojskom došlo v máji 1957 v El Uveru, v júni navrhovali zástupci 45 občianskych organizácií mier s Batistom. V júli bol batistovými agentmi zastrelený Frank País a jeho smrť viedla ku generálnej stávke; tá však bola veľmi zle koordinovaná, takže sa ju diktátorovi podarilo zlikvidovať. V septembri došlo k povstaniu námornej posádky v prístave Cienfuegos, ktoré bolo vzápätí potlačené, ale počet demonštrácií ďalej vzrastal. V januári 1958 naviazali partizáni spojenie s podzemným hnutím v mestách a spoločne zorganizovali niekoľko úspešných akcií; v marci otvorili povstalci druhú frontu, ktorej veliteľom sa stal Raúl Castro.

Ku koncu roka už bola Kuba rozdelená vojenskými akciami povstalcov na niekoľko častí a Batistovu armádu zachvátila panika. Počas silvestrovskej noci 1958 dal diktátor moc vojenskej junte na čele s generálom Cantillom a 1. januára odletel do Dominikánskej republiky. Batistova osobná diktatúra padla.

6.2. Castrova Kuba
Dôraz na sociálne reformy, kritika americkej politiky na Kube a rezervovaný postoj k politickému systému založenom na konkurencii rôznych strán boli charakteristickými črtami režimu, ktorý sa dostal začiatkom roku 1959 v Havane k moci. Víťazstvo Castrovho krídla v Hnutiu 26. Júla v prvej polovici roku 1959 sprevádzala pozemková reforma, ktorá obmedzila veľkosť pozemkového majetku hranicou 400 ha. To sa týkalo aj majetku amerických občanov a reforma preto viedla k ďalšiemu zhoršeniu vzťahov Washingtonu a Havany.

Ekonomický tlak USA na Kubu, ktorej ekonomika závisela takmer životne na americkom trhu, však nepriniesol očakávané výsledky. Rastúceho napätia medzi oboma zemami využil Sovietsky zväz a ponúkol Kubu nie len výhodný úver, ale aj rozsiahlu hospodársku pomoc. Zatiaľ čo Spojené štáty posilnili na jeseň svoje vojnové loďstvo u kubánskych brehoch, vydala v októbri Castrova vláda dekréty o znárodnení veľkých priemyslových podnikoch a bánk. Ta však znamenalo koniec priameho vplyvu Spojených štátov na kubánsku ekonomiku a nástup socializácie Kuby nie len v ekonomickej, ale aj v politickej oblasti.

V samotných Spojených štátoch sa síce ozývali hlasy, ktoré varovali pred stupňovaním tlaku na Kubu a odmietali stotožňovanie Castrovej revolúcie s komunizmom, nemali však zďaleka takú váhu ako rozhodovanie Bieleho domu. A tam už stanovili dátum invázie, ktorá mala byť prevedená silami kubánskeho exilu bez priamej pomoci amerických ozbrojených síl. Jasným dôvodom bola obava z reakcie Sovietskeho zväzu. Moskva predtým varovala USA pred útokom na Kubu a hrozila odvetnou akciou. Invázia na Playa Girón a Playa Larga v Zátoke sviní skončila úplným fiaskom za tri dni od svojho zahájenia 19. apríla 1961.

Castrovi odporcovia na ostrove ani v emigrácii sa však svojich názorov nevzdali. V pohorí Escambray existovali až do roku 1966 ozbrojené skupiny vyvíjajúce sporadickú činnosť, zo zahraničia sa občas pokúšali na os- Fidel Castro r. 1991 trov preniknúť skupinky s teroristickými a sabotážnymi úlohami. Režim však už ohroziť nemohli. Veľkou prekážkou im boli okrem iného Výbory obrany revolúcie, lokálna organizácia kontrolujúca dianie v každej ulici a v najmenšej osade.

6.3. Prvá karibská kríza – Kuba
Castrova prestíž po týchto udalostiach vrástla, rovnako ako jeho nepriateľstvo voči USA. Ešte v priebehu bojov prehlásil kubánsku revolúciu za socialistickú a podoba spoločného zriadenia na Kube sa skutočne začala stále viac približovať systému existujúcemu v tej dobe v SSSR a v jeho satelitoch, a to v oblasti politického života, kultúry a ekonomiky. Zároveň sa však Castrov režim od európskych socialistických zemí podstatne líšil podporou, ktorú mu aj napriek všetkým problémom poskytovalo obyvateľstvo oboch zemí. Jednou z dôležitých otázok týchto vzťahov boli aj kontakty vo vojenskej sfére. Priateľské vzťahy s Kubou ponúkali Soviets-kemu zväzu možnosť významného strategického zisku – umiestnenie lietadiel a rakiet stredného doletu s nukleárnymi hlavicami v tesnej blízkosti Spojených štátov. V auguste 1962 dorazili na Kubu prvé sovietske jednotky a v polovici septembra boli v západnej časti ostrova jadrové rake-tové komplexy skutočne inštalované.

Základňa pri San Cristóbalu bola už tesne pred dokončením, keď správy o nej viedli 22. septembra 1962 USA k blokáde Kuby. Spojené štáty tiež ultimatívne vyzvali Sovietsky zväz k odstráneniu základní. Po niekoľkých dňoch sovietsko-amerických jednaní, kedy časť politikov a väčšina krajín z celého sveta nevylučovala možnosť nukleárneho konfliktu, Sovietsky zväz ustúpil a rakety a lietadla z Kuby odviezol. Spojené štáty sa zato zaviazali Kubu nenapadnúť, a naviac stiahli svoje vlastné rakety z Turecka. Hoci boli Spojené štáty za krízy donútené naozaj uznať existenciu Castrovho režimu nie len pre danú chvíľu, ale aj pre budúcnosť, snažili sa Kubu na západnej pologuli úplne izolovať. Na diplomatickej úrovni to skutočne dosiahli, vzdorovať im dokázala iba Mexiko, ktoré svojich zástupcov z Havany neodvolalo.

V období po roku 1962 sa Castrov režim načas vzdialil od sovietskych spojencov. Obviňoval SSSR z príliš miernej politiky voči USA a obracal sa s veľkými nádejami k Číne, ktorá sa na medzinárodnej scéne prezentovala podstatne radikálnejším prejavom.

Kuba, sama sužovaná ťažkými hospodárskymi problémami, poskytovala všestrannú pomoc Vietnamu počas celého obdobia vietnamskej vojny a kubánsky radcovia aj celé jednotky pôsobili v 70. a 80. rokoch v niektorých štátoch, kde bojovali v občianskych vojnách preamerické a presovietské skupiny. Kubánci tu pôsobili ako ozbrojení vyslanci svetového socializmu, pričom využívali autoritu, ktorú Kuba získala vďaka svojmu odporu voči jednej zo svetových veľmocí.

V 70. rokoch režim skoncoval s otvorenosťou kultúrnej scény, vzbudzujúcu do tej doby obdiv a závisť v krajinách tretieho sveta a vtedajšieho sovietskeho bloku. Ideologizácia umenia, známa vo východnej Európe už od päťdesiatych rokov , sa v tej dobe plno prejavila aj na Kube. Z pochopiteľných dôvodov prijala časť kubánskej kultúrnej verejnosti tento vývoj s otvorenou kritikou, a na Kube sa tak objavil disent podobný východoeurópskemu, ale v omnoho menšej miere. Príčin bolo niekoľko. Aj napriek všetkým problémom si Castrov režim stále uchovával u veľkej časti kubánskej verejnosti nemalú autoritu, hlavne vďaka osobnosti svojho najvyššieho predstaviteľa. Okrem iného aj preto, že si Castro svojou silnou protiamerickou rétorikou na vnútropolitickej aj medzinárodnej scéne vytvoril povesť obrancu záujmov obyvateľov ostrova pred hrozbami zo strany Spojených štátov. Režim naviac umožňoval čas od času masový odchod Kubáncov nespokojných a politickou či hospodárskou situáciou.

V roku 1979 bolo Kubánskej revolúcii dvadsať rokov a posledné kozmetické úpravy pred dosiahnutím vysnívaného komunistického blahobytu boli stále nekonečne ďaleko. Na každom kroku boli badať stopy sklamania a znechutenia.

Niektorým Kubáncom sa ďalej darilo utekať z ostrova pri mori. Bolo ich desaťkrát viac ako v predchádzajúcom roku. Zvýšená bdelosť úradov a nové hliadkové člny dovezené zo Sovietske-ho zväzu však tento spôsob emigrácie zmenili v náročné a riskantné dobrodružstvo. V Havane sa niektorí pokúšali nájsť azyl na zahraničných veľvyslanectvách. Ten však poskytovali iba latinskoamerické krajiny a budovy ambasád, z ktorých väčšina stála v úzkych uliciach lemovaných stromami, naviac bola dňom aj nocou strážená ozbrojenými vojakmi kubánskej armády. Dnu sa nedostal nikto, kto nemal v poriadku všetky potrebné dokumenty. Dve veľvyslanectvá – peruánske a venezuelské – však stáli na širokej Piatej avenide, ktorá bola hlavnou dopravnou tepnou mesta. Tam mohli ťažké a veľké vozidlá nabrať dostatočnú rýchlosť a energiu. V roku 1979 a začiatkom roku nasledujúceho, došlo k mnohým pokusom preraziť bránu autobusom alebo nákladným autom. Niektoré boli úspešné, väčšina však nie a trúfalí dobrodruhovia skončili za mrežami. Dňa 1. apríla 1980 ukoristený autobus prerazil bránu peruánskeho veľvyslanectva . Nasledovala prestrelka, pri ktorej zahynul jeden člen hliadky.

Kubánski disidenti nemali žiadne zbrane a bolo zrejmé, že vojaka zastrelili jeho vlastní kolego-via, noviny ho okamžite začali oslavovať ako revolučného hrdinu, ktorý padol pri výkone služby. Castrov režim sa dopustil veľkého omylu tým, že z propagandistických dôvodov následne odvolal hliadky od týchto ambasád. Popoludní 6. apríla sa už na pôde peruánskeho veľvyslanectva tiesnilo viac ako 10 000 Kubáncov. Problém emigrácie sa potom tiahol ečte dlho a úrady nakoniec otvorili žiadateľom o odchod prístav Mariel.

VÝZNAMNÉ UDALOSTI KUBY:
1492 - Kolumbus pristáva na Kube a vyhlasuje ju za španielske územie
1898 – USA porážajú Španielsko v španielsko-americkej vojne, Španielsko sa zrieklo všetkých nárokov na Kubu
1898 – 1902 – ostrov okupovaný americkou armádou
1902 – nezávislosť
1906 – 1909 – druhá americká okupácia
1952 – bývalý prezident Fulgencio Batista získava moc – začiatok krutej diktatúry
1953 – Fidel Castro vedie nevydarený puč
1956 – druhý nevydarený puč Castra, začiatok partizánskej vojny
1959 – Castro zvrhne Batistu a stáva sa predsedom vlády, vláda začne program rozsiahlych hospodárskych a sociálnych zmien
1961 – neúspešná invázia na Kubu podporovaná USA v Zálive svíň, Castro vyhlasuje Kubu za socialistický štát
1962 – USA uvaľujú na Kubu obchodné embargo, umiestnenie sovietskych jadrových rakiet na Kube a ich následné odstránenie v dôsledku amerického tlaku
1976 – Castro sa stáva prezidentom, nová ústava
1991 – hospodársky úpadok po rozpade socialistického bloku
1993 – epidémia spôsobená nedostatkom vitamínov postihla 43 000 ľudí
1997 – vlna bombových atentátov v hoteloch

ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 110 861 km²
Miestny názov: República de Cuba
Mena: kubánske peso
Mestá: Havana, Santiago de Cuba, Camagüey, Cienfuegos
Prírodné podmienky: prevažne roviny a zvlnené roviny, na juhovýchode zvlnené pahorkatiny a vrchoviny
Podnebie: tropické so silnými zrážkami, dažďové obdobie od mája do októbra
Politický systém: socialistická republika
Hlava štátu: Fidel Castro Ruz
Vývoz: cukor, nikel, zdravotnícke výrobky, mušle, citrusové ovocie, spracované minerály
Zdroje: kobalt, chróm, nikel, železná ruda, meď, mangán, soľ, drevo, kremeň

OBYVATEĽSTVO:
Počet: 11 141 997
Jazyk: španielčina
Zloženie: mulati 51 %, miešanci Hispáncov a Afričanov
Náboženstvo: rímskokatolíci 42 %, bez vyznania 49 %