1. Základné údaje
1.1. Geopolitický rámecKaribská oblasť je na jednej strane zovretá pobrežím Strednej a Južnej Ameriky, od predĺženého výbežku mexického polostrova Yucatanu až po venezuelské ústie orinockej delty. Na strane druhej už dlhé veky vzdorujú rady ostrovov narážajúcim vlnám Atlantického oceánu. Táto malebná časť vzdialeného a exotického sveta, ktorú pre Európu objavil Krištof Kolumbus v roku 1492, bola vždy zahalená do viac či menej skutočných povestí a legiend. Snáď najznámejšia z nich sa týka smutného osudu pôvodného indiánskeho obyvateľstva, ktoré v plameňoch ohňa, ktorý založila španielska conquista, a v potokoch krvi prakticky zmizlo zo zemského povrchu. V iných zaznievajú smutné piesne čiernych otrokov, kruto vytrhnutých zo svojich afrických domovov a ďalšie opisujú ostrovy plné pokladov a osudov pirátskych kapitánov. Nie je to vôbec divné, pretože dnešné karibské obyvateľstvo sa v priebehu storočí sformovalo splynutím etník Európy, Ázie, Afriky a Ameriky. Jeho korene pochádzajú zo vzdialených miest celého sveta.
Karibské more je okrajovým morom Atlantického oceánu rámcované pobrežím Strednej a Južnej Ameriky a Antilami. Pokrýva oblasť zhruba 2 600 000 km² (niekde sa však môže uvádzať aj 2 750 000 km²) a dosahuje maximálnu hĺbku 7 680 m. Jeho dno je rozčlenené na tri panvy: Venezuelskú panvu na východe (hĺbka až 6 060 m), Kolumbijská panva na juhozápade ( až 4 535 m) a Yucatanskú panvu na severozápade (až 4 950 m). Teplota vody dosahuje v priemere 25-29°C a slanosť 34-37 %. Antilské súostrovie je situované medzi 10° a 27° severnej šírky a 60° a 85° západnej dĺžky. Sedem tisíc ostrovov a útesov o rozlohe 238 000 km² tvorí oblúk, ktorý oddeľuje Karibské more od Atlantického oceánu. Zahrňuje tri veľké skupiny: Bahamy alebo Lucaye s 29 väčšími ostrovmi, 660 ostrovčekmi a tisícky útesov a skalísk; Veľké Antily, ktoré sa rozkladajú na západe a východe a tvoria ich ostrovy Kuba, Jamajka, Santo Domingo a Portoriko. Posledné súostrovie predstavujú Malé Antily zoskupené jednak do Náveterných ostrovov, postavených do oblúka, ktorý sa tiahne od severu k juhu medzi Karibským morom a Atlantickým oceánom, a jednak ostrovov Záveterných, rovnobežných s pobrežím Venezuely.
Meno Karibskej oblasti je odvodené od slova canibi, ktorým Taínovia usadení na Antilách oz-načovali juhoamerické kmene, majúce vo zvyku pojedať svojich nepriateľov.
Karibčania – tak ich nazývali Španieli – pochádzali pravdepodobne z Guayany. Najprv obsadili venezuelské a kolumbijské pobrežie a neskôr vďaka svojim rýchlym kanoe ovládli ostrovy v severnej časti mora. Keď prišli v 15. storočí Španieli, Karibčania už dosiahli Borinqen (Portoriko) a vtrhli tiež na Santo Domingo a Kubu. Karibské more bolo tiež nazývané americkým Stredomorím. V priebehu storočí sa tu krížili početné ekonomické, kultúrne a vojenské vplyvy. Prichádzali a odchádzali rôzne etniká, usadzovali sa v jednotlivých oblastiach a znova ich opúšťali. Po príchode Španielov predstavoval karibský areál po tri storočia pyrenejskej vlády stredisko najväčšieho a najživšieho obchodu. Bol ale aj krvavým bojiskom, na ktorom sa stretávala španielska flotila s pirátmi všetkých možných národností. Tiež tu bojovalo veľké množstvo bojovníkov proti španielskemu kolonializmu 19. storočia a je spojené s menami latinskoameric-kých hrdinov-osloboditeľov, akými boli Francisko Miranda (1750-1816) alebo Simon Bolívar (1783-1830). Ak sa pozrieme z iného zorného uhla, má táto oblasť radu geografických rysov, ktoré sa zhodujú so Stredozemným morom Starého sveta. Obidve tieto moria sú závislé na Atlantickom oceáne a fungujú ako komunikačný kanál v smere sever - juh a západ - východ.
1.2. Biogeografické vymedzenia a klimatické podmienkyKaribik je jednou z oblastí takzvaného neotropického kráľovstva. Žije v ňom bežná fauna a flóra typická pre teplé krajiny, so zaznamenateľnými príbuznými rysmi s východným pacifickým pobrežím. Odhaduje sa, že sa tu nachádza stovka druhov ulitníkov, 40 druhov hviezdic a morských ježkov a viac ako sto druhov rýb.
Dá sa povedať, že karibská klíma je charakterizovaná teplým tropickým počasím, a iba dvoma ročnými obdobiami: obdobie dažďov - leto, a obdobie sucha – zima. Napriek tomu teplota neukazuje nijaké veľké výkyvy. Počas mesiacov považovaných za najchladnejšie neklesá pod 24 °C, pritom ročný priemer sa kolíše okolo 27 °C. Priemerný stav dažďových zrážok sa na karibských ostrovoch pohybuje okolo 1 650 mm. Iba na Dominike boli zaznamenané hodnoty prekračujúce 3 050 mm a na Jamajke kolíšu počas roka medzi 2 540 až 1 020 mm v najsuchších častiach ostrova. Vietor fúka počas celého roka od severovýchodu k východu. Pre obdobie dažďov sú typické cyklóny a uragány. Najviac obetí si vyžiadali na Jamajke, Grenade, Barbadosu a Portoriku uragány v rokoch 1951, 1955 a 1961.
Pôvodná vegetácia, ktorá pokrýva väčšiu časť karibských ostrovov, zodpovedá najbujnatejšiemu a najpestrejšiemu typu tropického ekosystému na Zemi: večne zelenému dažďovému pralesu.
Tento druh porastu sa rozkladá od úrovne morskej hladiny až do výšky 1500 m. n. m. a tvorí ho predovšetkým stromy dosahujúce výšku až 25 metrov, ktoré vo svojej väčšine nestrácajú lístie počas suchého obdobia. Druhým typickým rysom je hojnosť drevnatých popínavých liánovitých rastlín, tvoriacich charakteristický, takmer nepreniknuteľný baldachýn. Pod ním, vo večnom tieni bojujú o svoje miesto na svete ďalšie, nižšie stromy, kery a trávy.
Na množstve menších ostrovoch, napríklad na Malých Antilách a v niektorých suchších oblastiach veľkých ostrovov, je však vegetácia tvorená tŕnitým lesnatým porastom, ktorý často prechádza do nízkej húštiny.
Jedinečná flóra sa vyskytuje na pobreží a na piesočných dunách. Tu prevládajú kokosové palmy, ktoré plnia dve dôležité úlohy: predstavujú významnú ochranu proti cyklónom a uragánom a tiež spevňujú piesočnú zem. Niektoré rozľahlé pobrežia oblasti sú pokryté savanami, typom otvorenej nízkej vegetácie s prevahou tráv a iba ojedinelých stromov alebo paliem. Odhaduje sa, že v Karibskej oblasti existuje 15 000 druhov rastlín, hoci na jednotlivých ostrovoch sa ich nájde v priemere iba 5 000, čo platí hlavne pre ostrovy Veľkých Antíl. Na Malých Antilách sa hovorí o tisícich druhoch, a na drobných ostrovčekoch alebo koralových útesoch sa môžeme stretnúť s približne dvoma stovkami, ale tiež iba s niekoľkými desiatkami druhov.
Najrozšírenejšími z pôvodných rastlín sú palma kráľovská a palma dažďová pochádzajúce z Portorika. Za najcennejší strom tropickej Ameriky sa považuje dominikánsky mahagon, jeho pôvodná vlasť sa však nachádza na juhu Floridy, ale tiež na Bahamách, Kube, Jamajke a v Dominikánskej republike.
Najrozmanitejší živočíšny druh predstavujú na Antilách vtáci (je ich viac ako 500 druhov) a hmyz. Ešte v koloniálnom období sa tu hojne vyskytovali obojživelní savci ako kapustňáci, krokodíly, korytnačky a iné. Dodnes sa dochovali najrôznejšie druhy jašteričiek, leguánov, žiab, volských žiab a hadov.
Asi na tisícich ostrovoch sa nachádzajú zástupcovia malých hmyzožravých stavovcov, ktorí predstavujú najprimitívnejšiu formu svojho druhu na svete. Je známych okolo ďalších tridsať druhov cicavcov, ktorých domovom sú karibské ostrovy. Dve tretiny z ich počtu predstavujú netopiere, zvyšok hlodavce.
2. Z histórie
2.1. Krištof KolumbusKrištof Kolumbus sa narodil v roku 1451 v talianskom prístave Janov a vo veku 14 rokov odišiel na more. Po preštudovaní máp a kníh bol presvedčený, že sa plavbou západným smerom cez Atlantický oceán dostane do Ázie. S podporou španielskej kráľovnej sa Kolumbus v auguste 1492 vybral na cestu. 12. októbra 1492 zazreli zem. Bol to jeden z Bahamských ostrovov, ostrov Guanahani, ktorý však hneď prekrstil na San Sal-vador (Spasiteľ). V ďalších týždňoch sa Kolumbus plavil po Karibiku a myslel si, že sa nachádza niekde blízko Indie. Obyvateľov s ktorými sa tam stretol nazval Indiáni. Keď sa obrátil na cestu domov, asi štyridsať mužov nechal na ostrove Hispaniola, aby tam hľadali zlato, pričom im sľúbil, že sa za nimi v nasledujúcom roku vráti. Kolumbus svoj sľub dodržal a v roku 1493 sa vrátil so sedemnástimi loďami a 1 500 mužmi. Zistil však, že mužov, ktorých na ostrove nechal, zabili miestni obyvatelia. Založil tam ďalšiu kolóniu, ktorá vydržala. Na ďalších cestách sa dostal na Trinidad a na juhoamerické pobrežie. Na svojich cestách sa plavil tromi loďami – Niña, Pinta a Santa Maria.
2.2. Predkolumbovské obdobieDávni obyvatelia Ameriky mali svoj pôvod v Ázii. Tento názor je založený predovšetkým na výsledkoch fyzickej antropológie. Na prechod zo Starého sveta (Ázia, Európa) do Nového sveta (Amerika) je najvhodnejšia Beringova úžina medzi Aljaškou a Sibírom. Za jasného počasia je možno zo Sibíru zbadať pobrežie Aljašky. Geológovia sa domnievajú, že za poslednej doby existoval suchozemský most spájajúci oba kontinenty. Túto geologickú argumentáciu podporujú aj archeologické výskumy. Najstaršie materiály boli nájdené blízko Beringovej úžiny. Na území dnešných Spojených štátov boli nájdené hroty kopijí, často vedľa zvyšku kostí dnes vyhynutých zvierat, napríklad mamutov. Tieto nálezy viedli mnohých bádateľov k domnienke, že musí ísť o pozostatky staré desiatky tisíc rokov, keď podobné zvieratá v Starom svete skutočne vyhynuli. Na južnom cípe Ameriky, v Patagónii boli nájdené podobné hroty, z čoho sa dá vyvodiť, že táto etnika sa špecializovala na lov veľkých druhov zvierat a vyznačovala sa dosť pokročilou technológiou spracovania kameňa, čo je predovšetkým vidieť na vypracovaní špičiek kopijí.
Po objave ostrovov nazývaných dnes Bahamy sa Kolumbus neplavil ďalej na západ, kde by narazil na vlastnú americkú pevninu, ale obrátil sa na juh. Objavil ostrov Kubu a pozdĺž jeho brehov sa plavil 120 leguí (5,5 km), neprišiel však na jeho koniec, preto sa nazdával, že sa nachádza pri brehoch pevniny, a bol presvedčený, že je to Čína.
6. decembra pristál Kolumbus pri brehoch Haiti, posledného ostrova, ktorý objavil na svojej prvej ceste. Odtiaľ 4. januára 1493 obrátil svoje dve lode (tretia stroskotala pri haitskom pobreží) späť do Európy. Španielsko a celá Európa sa dozvedeli, že Kolumbus našiel jedinou plavbou na západ cestu do „Indie“, kam sa Portugalci od začiatku storočia tak namáhavo a neúspešne predierali okolo Afriky.
Kolumbus podnikol ešte ďalšie tri výskumné plavby, objavil väčšinu ostrovov Veľkých a Malých Antíl a na dvoch miestach – pri pobreží Panamy a pri ústí Orinoca – sa dotkol americkej pevniny.
Po celý život (zomrel v Španielsku roku 1506) sa však tvrdošijne držal svojho pôvodného presvedčenia, že pristál na brehoch východnej Ázie a našiel cestu do Indie. Azda práve preto bola Amerika pomenovaná podľa moreplavca, ktorého objavy neboli nejako významné, ktorý však jasne vyhlásil, že objavená pevnina je nový svetadiel. Bol to Talian Amerigo Vespucci z Florencie. Vespucci podnikol azda dve významné plavby na západ, najmä k pobrežiu Brazílie. Správy o Vespuccim však boli sporné. Vyčíta sa mu, že pripravil Kolumba o jeho objaviteľský čin, avšak sám Kolumbus píše o ňom veľmi priaznivo. V každom prípade to bol až Vespucci, kto rozšíril po celej Európe povedomie, že bol objavený Nový svet.
Prvé objavy odkryli len veľmi nepatrné časti Nového sveta. Ďalší moreplavci, čo sa vydali na západ zanedlho po Kolumbovi, všade narazili na hradbu pobrežia, ktoré nemalo konca. Keďže nezodpovedalo správam o východnej Ázii, usilovali sa ho oboplávať, aby sa dostali do bohatej Indie. Objavovali však len zátoky a vodné toky, ktoré svojou mohutnosťou prekonávali všetko, čo poznali z Európy, a svedčili o rozľahlosti územia, odkiaľ vytekali.
2.3. Karibská oblasť v začiatkoch koloniálneho obdobiaVďaka prvým správam o objavení nového svetadielu sa rozšírili utopické sny o rajskej prírode a o ušľachtilých divochoch. Veľmi rýchlo však niekoľko kronikárov prírodu Nového sveta zhanobilo a obyvateľov prehlásilo za menejcenných a bez nesmrteľnej duše. Indiáni spočiatku verili, ako sám Kolumbus tvrdil, že biely ľudia prišli z nebies. Veľmi skoro sa však dostavilo rozčarovanie. Dobývanie Ameriky sa stalo záležitosťou úplne pozemskou. Začalo sa šírenie európskej kultúry, zotročovanie Indiánov, kríženie obidvoch rás a vytváranie novej spoločnosti. Conquista bola vojenským podnikom a súčasne do tej doby nevídaným úsilím o uplatnenie kresťanských prikázaní. Každý veliteľ mal stručne vyložiť Indiánom kresťanské myslenie, aby vedeli čím sa majú riadiť; a potom od nich mal vyžadovať, aby zvážili svoje postavenie a uznali cirkevnú nadvládu aj nadvládu kráľa. Ak by tak urobili, budú prijatí láskavo, ak nie, budú prenasledovaní. Španielski velitelia tieto predpisy, formulované v úradnom jazyku, naozaj väčšinou plnili, je však samozrejmé, že Indiáni z toho nerozumeli vôbec ničomu.
Španieli začali obchodovať; obchod s Novým svetom bol výnosný. Príliv zlata síce ustával a dopyt po striebre ešte nezačal, ale výhodný bol tiež cukor, koža a loj zo stád divokého hovädzieho dobytka z Hispanioly a z Kuby. Guvernérom sa stal Diego Colón, neskôr aj druhým zástupcom kráľa, ale narážal stále viac na snahy obmedziť jeho právomoci. Predovšetkým mu nebolo priznané právo obsadzovať svojimi ľuďmi výnosné úrady. Zariadenie v Santo Domingu bolo vážnym obmedzením jeho moci, rovnako ako založenie komory pre Hispaniolu, v ktorej zasadali pokladník, kontrolór a faktor. A tak boli na Hispaniole od roku 1512 tri na seba nezávislé orgány kráľovskej moci: guvernér, audiencia a komora. Malá kolónia na Panamskej šiji bola najskôr podriadená Santo Domingu, ale poslali tam po Balboovi, ako prvého guvernéra Zlatej Kastílie Pedrariasa de Avila, ktorý čoskoro dokázal zničiť väčšinu kladných výsledkov Balboovej vlády. Balbou samotného zatkol jeden z Pedrariasových kapitánov a hrdlorezov Francisco Pizarro. Balboa bol obžalovaný z velezrady a v roku 1519 sťatý. Iný hospodársky vzostup ríše snov bol nepopierateľný. Stúpal počet miest so samosprávou: v roku 1507 ich bolo sedem, vrátane Hispanioly, v roku 1514 štrnásť. Santo Domingo, založené podľa bežného plánu s námestím, radnicou, katedrálou, palácom a sieťou pretínajúcich sa ulíc sa stalo vzorom pre ďalšie nové mestá po celej Amerike.
V roku 1508 prekročilo Atlantik 66 lodí, v roku 1514 potom 77, a v roku 1520 už 108 plavidiel. Nie všetky lode sa vrátili naspäť. Niektoré boli rozobrané, iné zostali v Amerike pre miestnu dopravu. Tie, ktoré sa vrátili, privážali kráľovskej komore slušné zisky. Ďalším rasovým prvkom, ktorý rozširoval pestrosť karibskej spoločnosti a súčasne bol dôle-žitým hospodárskym činiteľom, boli černosi privážaní už od začiatku 16. storočia ako otroci. Otroci z prvého obdobia kolonizácie Nového sveta pochádzali aj zo Španielska. Černosi boli obmedzovaní vo svojom pohybe, nesmeli navštevovať školy a od druhej polovice 17. storočia sa pristúpilo na politiku obmedzujúcu svadby belochov s černoškami a mulatkami. Manželské, a hlavne mimomanželské styky boli však veľmi časté. Deti otrokyne a Indiána boli otrokmi, deti černochov – slobodných alebo otrokov – a Indiánok boli slobodnými ľuďmi, platia-cimi dane ako indiánske obyvateľstvo. Veľmi skoro, už v roku 1505, sa objavila v Novom svete prvá vzdelávacia inštitúcia a o niekoľ-ko rokov neskôr obdobný františkánsky ústav. V tomto období sa podporovali tieto aktivity zásielkou kníh, evanjelií a príkazom, aby deti boli vyučované v latinčine. Muži, ktorí prišli do Nového sveta, boli poháňaní duchovnou silou renesancie, ich myslenie však malo ešte stále stredoveký rámec.
2.4. Antilské miestodržiteľstvá
V dôsledku vyčerpania nerastného bohatstva a praktického vyhladenia domorodého obyvateľstva a vzhľadom k emigrácii prvých kolonizátorov na americkú pevninu boli Veľké Antily skoro po objavení odsunuté do pozadia záujmu a z ostrovov sa stala prestupná stanica práve na ceste ku kontinentu. Navzdory tomuto prudkému poklesu hospodárskeho významu a až prenikavému schudnutiu však prudko stúpala dôležitosť ich strategickej polohy. S výnimkou Malých Antíl akože neužitočných ostrovov tvorili totiž vstupnú bránu k bohatým indiánskym ríšam v Mexiku a neskôr v Peru, a boli preto priestorom, ktorý je nutné chrániť. Útoky ďalších európskych mocností v Karibiku a pirátske aktivity sa stali určujúcim faktorom siliacej militarizácie v 16. a 17. storočí, pretože antilská oblasť bola od roku 1620 hlavnou scénou intervencií Francúzka, Anglicka a Holandska, hľadajúcich americké poklady, a miestom, kde sa noví votrelci opevňovali na malých opustených ostrovoch.
V dôsledku vzrastajúceho čierneho obchodu, podporovaného samotnými obyvateľmi, a v dôsledku chudoby došlo vtedy k zmene v praxi španielskeho obchodného monopolu. Španielsko sa pokúšalo o jeho obranu výstavbou pevnostných systémov, vysielaním vojenských eskáder a posíl financovaných hlavne z mexických peňazí. tieto finančné injekcie pochádzajúce z novošpanielských strieborných dolov, mali vyriešiť otázku hospodárskej slabosti ostrovov. Z hľadiska sociálneho a etnického rozvrstvenia charakterizovalo Antily takmer úplné vymiznutie pôvodného obyvateľstva, rast populácie čiernych otrokov a len veľmi malý demografický pohyb bielej etniky. Pokiaľ ide o vývoj jednotlivých ostrovov, existovali určité rozdiely, s výnimkou Jamajky, ktorá z vlastenectva rodiny Kolumbových prešla nakoniec do anglických rúk.
2.5. Kultúra a literatúra Karibskej oblasti 19. storočiaKultúra pevninskej Hispanoameriky a Karibskej oblasti sa v prvej polovici 19. storočia vyvíjala podobne ako v Európe v znamení romantizmu.
Pred jeho plným nástupom však ešte dozrievali myšlienkové prúdy, či už teologické alebo filo-zofické. V Karibskej oblasti sa táto skutočnosť prejavuje hlavne na Kube a na Santo Domin-gu. Pre hispanoamerický romantizmus ako celok je príznačné, že jeho predstavitelia a nositelia nestáli v spoločenskej izolácii, naopak mali záujem o sociálnu realitu zemí, z ktorých pochádzali. Ďalšími dôležitými rysmi sú dôraz na opis prírody a úzky vzťah k histórii (hlavne vlastného národa), ktorej kult však nedosiahol taký stupeň ako v európskej romantickej literatúre. Nielen o literatúre, ale aj o celom 19. storočí v Novom svete sa dá povedať, že politika a sociálne prob-lémy boli prevládajúcou témou.
Na samom prahu romantizmu stojí Kubánec José María de Heredia (1803 – 1839). Hlavným motívom Herediovej poézie je nostalgia. K jeho najlepším dielam patria básne V cholulskom chráme a Hymna vyhnanca. Okolo roku 1830 sa začínajú prejavovať isté príznaky duchovnej zmeny. Idey romantickej filozofie slúžia novým generáciám k riešeniu politických a duchovných problémov. Začína pôsobiť francúzska filozofia a socializmus.
Pozitivizmus začal prenikať do Nového sveta až okolo roku 1870 a jeho vplyv trval asi 30 rokov. Jeho význam pre miestny život bol nesporný. Tento myšlienkový prúd stál v pozadí všetkých pedagogických reforiem uskutočnených v Novom svete spomínaného obdobia. Mal zásadný význam pre rozvoj moderných vedeckých odvetví a poslúžil aj k formulovaniu metodických východísk latinskoamerickej a karibskej ideológie. Niektorí autori však tvrdili, že pozitivizmus sa stal nielen novou filozofiou, ale vo svojej podstate aj politikou, a čo viac, tiež náboženstvom. Pozitivizmus prenikol do Ameriky rôznymi cestami a jeho vplyv závisel na podmienkach toho či oného prostredia. Na počiatku tohto vplyvu stál Gabino Barreda. Princípu pozitivizmu nájdeme aj v diele čelného predstaviteľa kubánskeho pozitivizmu Enriqua José Varony (1849-1933). Jeho prednášky z psychológie, logiky a etiky znamenali veľký prielom do oficiálneho školského systému, implantovaného na Kubu zo španielskej metropoly. Prenikanie pozitivizmu na Santo Domingo je spojené s menom Portoričana Eugenia Maríi de Hostose (1839-1903), ktorý do určitej miery patrí aj Kube, lebo aktívne bojoval za jej nezávislosť. Na Santo Domingu pôsobil ako pedagóg a rektor univerzity.
V literatúre druhej polovice 19. storočia je najvýznamnejším literárnym zjavom modernizmus (1860-1903), ktorý býva považovaný za prvý samostatný prejav literárnej Hispanoameriky. Romantizmus však nezaniká, pokračuje a vydáva svoje nezanedbateľné plody. Súčasne sa však objavujú nové umelecké smery ako realizmus, naturalizmus a parnasizmus. Modernizmus nebol ani tak literárnou školou, ako duchovným a individualistickým postojom, prejavujúcim sa nielen v literatúre, ale aj v iných oblastiach hispanoamerickej kultúry. Za jeho výrazné rysy sa pokladá kozmopolitizmus (orientácia na francúzsku literatúru a podľa niektorých autorov priama závislosť na nej) a esteticizmus (kult krásy a formy), ktorého dôsledkom je však obnovenie a rozšírenie básnického jazyka.
Časopisy – V 19. storočí nastala v Karibskej oblasti obdobná situácia. Časopisy tu vlastne nahrádzali dosiaľ neexistenciu najrôznejších typov literatúry od beletrie až po literatúru odbornú. Takú úlohu mal napríklad Kubánsky dvojmesačník, orgán Ekonomickej Spoločnosti priateľov zeme, vydávaný v rokoch 1831-1834.
Hudba - pre chudobných černochov z Kingstonu na Jamajke bola hudba vždy dôležitá. V 60. rokoch 20. storočia začali rozvíjať vlastný štýl, čiastočne založený na americkej sentimentálnej hudbe. Najprv sa objavila hudba zvaná ska a rock steady. Túto hudbu produkovanú hudobnou spoločnosťou Trojan hrali skupiny ako Toots a Maytals. Neskôr sa objavilo reggae so silným, jasným hlboký basovým rytmom a s hypnotizujúcimi hlasmi. Piesne reggae boli často zamerané politicky alebo nábožensky. Najznámejšia skupina, ktorá hrala reggae, bola Bob Marley and the Wailers.
2.6. Nekľudné 20. storočieV 20. storočí v Karibskej oblasti ešte viac vzrástol vplyv USA. V oboch svetových voj-nách boli niektoré ostrovy využívané americkou armádou ako dôležité strategické body, na kto-rých boli vybudované vojenské zariadenia. Napríklad v roku 1941 boli na základe angloamerickej dohody na ostrove Trinidad zriadené vojenské základne USA. Ďaleko markantnejší príklad však predstavuje republika Haiti. Tam na miesto Francúzska nastúpila nová koloniálna veľmoc Spo-jené štáty americké, ktoré v rokoch 1915-1934 Haiti obsadili. Údajne preto, aby zem zachránili pred chaosom. V skutočnosti však existoval jediný dôvod vedúci k tomuto kroku: snaha podrobiť tento ostrovný štát záujmom severoamerického kapitálu. Vzbury nemajetných roľníkov boli tvr-do potlačené americkou námornou pechotou. Počas druhej svetovej vojny kleslo Haiti ešte do hlbšej závislosti na USA. Po stiahnutí amerických jednotiek sa v zemi ujali moci mestskí mulati, ktorých nadvláda vyvolala odpor černošského obyvateľstva.
Tiež oslobodenecký zápas Portoričanov pramenil zo sklamania z americkej nadvlády, za ktorej prišlo k výpredaju španielskeho kultúrneho dedičstva. A však z druhého pohľadu posilňoval v an-glofónnej Karibskej oblasti kontakt s USA väzby so severoamerickými černochmi, s ktorými ma-jú antilskí černosi spoločný africký pôvod. V celom západoindickom regióne bol sledovaný boj za oslobodenie, sociálne povznesenie zrovnoprávnenie černošského obyvateľstva v Spojených štátoch amerických.
Na Jamajke sa od tridsiatych rokoch silnejšie rozvíjalo tzv. rastafariánstvo, ľudové hnutie zalo-žené na mýte o Afrike. Po korunovácii Ras Tafariho, neskôr známy ako Haile Selassie (1892-1975), etiopským cisárom (1930) si začali vrstvy prakticky negramotného vidieckeho obyvateľ-stva na ostrove neúmerne idealizovať Etiópiu. Táto africká zem so starou kultúrnou tradíciou kresťanstva sa v ich snoch a predstavách javila ako útočisko prenasledovaných černochov a ako budúca veľríša celého farebného ľudstva. Niektorí rastafariáni považujú dodnes etiópskeho cisára za nesmrteľného. Vyznačujú sa politickou angažovanosťou so silným nacionalistickým podtex-tom, odporom k alkoholu (nie však k drogám).
Najvýznamnejšou udalosťou v Karibiku sa jednoznačne stalo víťazstvo kubánskej revolúcie (1959). Tá sa pre mnohých obyvateľov nie len Karibskej oblasti, ale aj Latinskej Ameriky preme-nila až v akýsi mytologický vzor. Zároveň však bolo isté, že vnútorné pomery sa ostrov od ostrova podstatne líšia. Ďalším dôležitým momentom, tento krát v tzv. západoindickej oblasti Ka-ribiku, bol aj rýchly rozpad anglofónnej Západoindickej federácie (1958-1962), postavený na troskách anglického koloniálneho panstva. Jej jednotlivé členské územia boli hospodársky nerov-nako vyspelé a medzi lokálnymi nacionalistami a politickými vodcami dochádzalo k častým, ve-ľakrát k veľmi úporným konfliktom. V celej Karibskej oblasti neexistoval (a dodnes neexistuje) spoločný (kreolský) nacionalizmus, v období vrcholiaceho národne oslobodeneckého boja sa však presadzovala nutnosť reagovať na sociálny pohyb a ujasňovať si predovšetkým vzájomný vzťah medzi bývalými kolóniami a metropolami, medzi rasami a politickými tendenciami.
3. Obyvateľstvo
3.1. Osídlenie Karibiku v predkolumbovskom obdobíOsídlenie Antilských ostrovov v predkolumbovskom období je charakterizované štyrmi základnými kultúrnymi komplexmi. Prvý, z chronologického hľadiska najstarší, zodpovedá kultúre, ktorú v prípade Kuby označuje Fernando Portuondo del Prado ako Guanajatabeye, alebo kultúru lastúr, podľa najdôležitejšieho materiálu používaného k výrobe jednoduchých nástrojov. Je logické, že Guanajtabeyovia žili predovšetkým v pobrežných oblastiach, odkiaľ boli neskôr vytlačení Arawakmi. V období príchodu Španielov obývali poslední predstavitelia tejto paleolitickej etniky jaskyne v ústraní, predovšetkým v najzápadnejšej oblasti Kuby. Taínovia, v Kolumbových dobách známi ako Arawakovia z ostrovov, boli predstaviteľmi mierumilovnej roľníckej civilizácie. Delili sa na päť skupín: Ingeriovia (Trinidad), vlastní Taínovia a Subtaínovia (Kuba a Jamajka, oba vymreli), Siguajovia (Dominikánska republika) a Lukajovia (Bahamy). Príslušníci týchto etník dokázali prežiť vďaka pružnému vývoju poľnohospodárskych techník.
Najdôležitejšou kultúrnou plodinou, ktorá na nimi obývaných ostrovoch nahradzovala kukuricu, charakteristickou pre stre-doamerické plodiny, bol maniok, ktorý poskytoval veľmi výživný škrob. Koreň manioku Taíno-via nastrúhali a usušili v pytľoch z rastlinných vlákien. Táto hmota bola hlavnou súčasťou kasa-vy, typu nekvaseného alebo aj kvaseného chleba pripravovaného na platne z pálenej hliny. Kasava bola najdôležitejšou súčasťou stravovacieho systému Taínov. Maniokový škrob musel prejsť tepelnou úpravou, pretože za surová obsahoval jedovaté látky. Požívaním surového manio-ku páchali Taínovia po príchode Španielov hromadné sebevraždy. Okrem manioku pestovali ostrovania tiež kukuricu, ananás, tabak a svoju stravu dopĺňali zberom ovocia, ako je pápaya.
Druhá epocha objavov a dobývania zostane navždy poznamenaná ťažkou daňou preliatej krvi, ktorú zaplatili indiánske národy amerického kontinentu. Taínovia boli jedni z tých etník, ktorých príchod belochov zasiahol najtvrdším spôsobom. Títo hospodári a rybári, ktorí mali za sebou viac ako tisíc rokov mierumilovnej existencie, úplne zmizli z povrchu zeme. Kolumbus, ktorý sa s nimi stretol v roku 1492 po svojom vylodení na Hispaniole (územie dnešných Haiti a Dominikánskej republiky), o nich napísal: Milujú svojich blížnych ako seba a jazyk, ktorým ho-voria, je najsladší a najjemnejší, ktorý poznám. Stále sa usmievajú.
Po päťdesiatich rokoch, behom ktorých boli Taínovia stále decimovaní nezvyklou a vyčerpáva-júcou prácou – v baniach a na plantážach nových vládcov nad ostrovmi – ich nezostalo viac ako dve stovky. Choroby podporované podvýživou a podľa dobových kroník tiež kolektívne sebevraždy viedli k vyhubeniu tejto etniky. V Kolumbovom období obývali Taínovia Hispaniolu, Portoriko a osídlili tiež ostrovy Veľkých Antíl a Bahám, tiež Kubu a Jamajku.
Tretiu skupinu osídlení karibských ostrovov predstavujú Sibonejovia. Ich meno je odvodené z arawackého siba a ejeri, čo znamená Skalní ľudia. Pred príchodom Španielov obývali títo Indiáni väčšinu Kuby a časť Haiti. O ich živote a zvykoch existuje dosť informácií vďaka arche-ologickým nálezom a správam španielskych autorov z prvého obdobia dobývania Ameriky. Svoje dediny si stavali hlavne vo východnej časti Kuby. Hlavnou zložkou ich potravy bolo pečivo z maniokovej múky, ryby ale aj psy, kraby a mäkkýše, jednoducho všetko, čo v prírode našli alebo mohli uloviť svojimi kamennými zbraňami. Dediny mávali okolo sto domov postavených bez akéhokoľvek plánu alebo poriadku. Sibonejovia nepoznali ani tkaniny, ani odevy a svoje nástroje vyrábali z kameňov, mušlí a dreva. Náhrdelníky s ornamentami vyryté do mušličiek prekvapujú svojou jednoduchosťou, ale tiež krásou dodnes.
Štvrtou etnickou skupinou v poradí sú Karibčania, ktorí dali svoje meno celej ostrovnej oblasti a prislúchajúcemu moru. Príslušníci karibskej jazykovej rodiny hovorili asi stými jazykmi, ktorých klasifikácia nebola dodnes presne prepracovaná. Náboženstvo Karibčanov bolo animistické, veľa kmeňov uznávalo rituálny kanibalizmus. Z tradičných remesiel je významné košikárstvo, hrnčiarstvo a tkanie. Základnými sociálnymi jednotkami boli susedské občiny zložené z rozšírených rodín. Spoločnosť prakticky nebola sociálne stratifikovaná, náčelníci predstavovali skôr formálnych reprezentantov danej skupiny. Osobný prestíž sa získaval hlavne hrdinstvom v boji. Karibčania boli obávaní bojovníci. Behom 14. a 15. storočia osídlili Malé Antily, odkiaľ vytlačili Arawakov. Na Antilách sa jednotlivé skupiny nazývali podľa svojho ostrova, ale súhrnne si tu hovorili Kalinago alebo Kaligo. Kulumbus sa s nimi stretol pri svojej druhej ceste v roku 1493 a skomolil ich mená na Caribales (Carib), odkiaľ je dnešný termín kanibal. Konflikty medzi Arawakmi a Karibčanmi a akulturačný proces mali pre posledné menované dva významy; získanie zajatcov pre náboženské rituály a okrádanie arawackých žien, ktoré predstavovali dobre využívaný pracovný kapitál.
Na druhej strane istej arawackej skupiny ako Cabereovia a Waipunaveovia, prebrali karibské tradície (vojnové expedície na dlhé vzdialenosti riečnymi cestami a kanibalizmus). Ale v skutočnosti to bolo práve naopak, Karibčania preberali sociálne, náboženské a materiálne kultúry Arawakov. V spoločnosti Karibčanov je dôležité zdôrazniť dôležitosti vojny a obetných rituálov, ktoré s ňou boli spojené. Karibčania si prepichovali jazyky ako Mayovia. Rovnako ako oni mali poľnohospodárskych bohov, astronomické znalosti, hudobné nástroje, strom života ceibu a hrali tiež loptové hry. Podľa niektorých bádateľov boli jazyky Mayov-Quicheov a Karibčanov-Arawakov príbuzné v rámci hypotetického prajazyka.
3.2. Obyvateľstvo v súčasnostiDnešní obyvatelia sú zväčša potomkovia čiernych Afričanov, ktorých doviezli v 17. a 18. storočí na plantáže s cukrovou trstinou. Obyvatelia karibských ostrovov síce boli oslobodení z otroctva viac než pred 100 rokmi, väčšina z nich však mala málo majetku a zostala chudobná. Aj dnes mnohí pracujú za nízku mzdu na veľkých plantážach s cukrovou trstinou a kávou. Viac než polovica obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Niektorí popri práci na plantážach obrábajú aj vlastné záhumienky, aby mali dostatok potravy pre rodiny. V posledných rokoch sa tu vďaka teplému počasiu a čistému moru objavili turisti a pomohli doniesť do krajiny viac peňazí.
Na ľuďoch z karibskej oblasti badať vplyvy rozličných kultúr. Hovoria po španielsky, francúzsky alebo po anglicky, často však s miestnym dialektom. V ich živote zohráva dôležitú úlohu náboženstvo. Popri kresťanoch, hinduistoch a moslimoch možno stretnúť aj rastafariánov, ktorí uctievali Haile Selassiea ako boha. Na Haiti mnoho ľudí praktizuje vúdú, ktoré je zmesou afrického a kresťanského vierovyznania. Zo športu je tu populárny kriket.
4. HospodárstvoHospodárstvo Karibských ostrovov je závislé od susedných štátov a svetových veľmocí. Napríklad obyvatelia ostrovov Guadeloupe a Martinique sú úzko spätí s Francúzskom. Hovoria francúzsky, používajú frank ako peňažnú jednotku, vyvesujú francúzsku zástavu a oslavujú francúzske národné sviatky. Ďalšie ostrovy sú závislé od Veľkej Británie, Holandska alebo Spojených štátov amerických a prijímajú od nich hospodársku a finančnú pomoc. Je tu rozvinutý ťažobný priemysel – na Jamajke dobývajú bauxit, v Dominikánskej republike zlato. Na pobreží Kuby, Trinidadu a Barbadosu sú ložiská ropy a zemného plynu. Viac ako polovica obyvateľov Antíl si na živobytie zarába v poľnohospodárstve. Mnohí pra-cujú u statkárov na farmách, iní si prenajímajú alebo vlastnia malé kúsky pôdy. Na týchto poliach pestujú plodiny pre potreby vlastnej rodiny, prípadne na predaj na miestnom trhu. Hlavnou plodinou je cukrová trstina. Zo stebiel trstiny sa vytláča surová šťava, alebo sa z nich rafinuje kryštalický cukor. Ďalšími dôležitými plodinami sú banány, káva, kakaové bôby, bavlna a tropické ovocie.
5. Turistika, hurikány, pirátske poklady
5.1. Turistika
Karibská oblasť priťahuje turistov z celého sveta, vďaka čomu vznikli nové pracovné príležitosti, najmä v mestách. Mnohé ostrovy žijú z peňazí, ktoré im prináša práve turistický ruch. Karibské ostrovy sú naozaj krásne – nádherné pláže s bielym pieskom a kokosovými palmami kontrastujú s vnútrozemím, ktoré je bohaté na pohoria a sopky. Najdlhšie karibské pláže sa nachádzajú na pobreží Kuby, najväčšom ostrove Antíl. V ich blízkosti sa z mora dvíhajú koralové útesy.
5.2. HurikányKaribské ostrovy od mája do októbra ovplyvňujú silné tropické búrky známe ako hurikány. Hurikán vzniká ako bežná búrka nad oceánom, ale zosilnie, ak je voda oceánu mimoriadne teplá. vetry potom unášajú víriacu masu oblakov, vetra a dažďa na západ smerom k ostrovom. Pri dotyku so zemou môže hurikán spôsobiť obrovskú skazu. Slovo hurikán pochádza od miestneho názvu boha búrok – Huracana.
5.3. Ostrovy pirátskych pokladov – legendy a skutočnosťSnáď v každom mori a oceáne nájdeme veľa ostrovov a ostrovčekov, na ktorých mnohí hľadali a určite budú aj naďalej hľadať pirátske poklady. Nie raz tam dobrodruhovia zaplatili za svoju nenaplnenú túžbu aj životom. Najväčší počet takých miest sa nachádza práve v Karibskom mori, v oblasti najslávnejších pirátov. Nie je tam snáď jediný ostrov, kde by v minulosti námorní banditi nežili a neukrývali si tam zlato a iné cennosti ukradnuté najmä zo španielskych lodí. Napríklad na ostrove Aruba, neďaleko od venezuelského pobrežia, si vraj skryl v 16. storočí svoje, krvavou prácou nazhromaždené poklady Domingo Muńoz, pôvodne kňaz, z ktorého sa stal veľmi obávaný pirát. Ďalší poklad by mal byť zakopaný tiež niekde na malom ostrove Tristão da Cunha v Atlantic-kom oceáne. Keď tam v roku 1816 pristála britská vojenská loď, vezúca malú posádku, ktorej úlohou bolo zabrániť prípadným pokusom francúzskeho cisára Napoleona I. o útek z vyhnanstva na ostrove Svätej Heleny, našla tam jedného piráta – Thomasa Curryho. Ten sa po istej dobe v opitosti priznal, že sa v hádkach o nakradnutých cennostiach všetci piráti navzájom pozabíjali, a on, keď zabil posledných dvoch zo svojich druhov, ostal na ostrove úplne sám – aj so svojím zakopaným pokladom. Miesto samozrejme neprezradil, a hoci potom Briti prekopali celý ostrov, žiadne cennosti nenašli. A nič nenašiel ani jeden z celej rady neskorších hľadačov pokladov, ktorí sa do dnešných dní snažili poklad objaviť.
Ďalšími ostrovmi zlata a pokladov sú Šalamúnove ostrovy v Tichom oceáne. Oddávna sa povrávalo a písalo o tom, že odtiaľ bolo privážané kráľovi Šalamúnovi obrovské množstvo zlata. Mekka hľadačov pokladov na ostrovoch – najväčší trezor pirátskych pokladov – alebo najbohatší ostrov na svete. Takýmito a podobnými prívlastkami sa môže pýšiť Isla de Coco – Kokosový ostrov, ktorý leží v Tichom oceáne viac ako päťsto kilometrov na západ od Kostariky, ktorej administratívnu súčasť dodnes tvorí. Je to osamelý ostrov, dlhý asi sedem kilometrov a široký o niečo viac ako tri kilometre. Meno dostal podľa tisícok kokosových paliem, ktoré tam rastú spolu s ďalšou bujnou tropickou vegetáciou. Dodnes zostáva neobývaný a jeho vnútrozemie je len veľmi ťažko prístupné. Ostrov bol často postihnutý zemetraseniami, ktoré spolu s tropickými dažďami, ktoré spôsobili početné zosuvy pôdy celkom zmenili jeho povrch.
6. KubaKubou preteká viac ako 200 riek, ktoré zavlažujú zelenú scenériu najväčšieho ostrova v Karibskom mori. Krajinu tvoria vrchy, zvlnené pahorky a roviny. Pokryté sú úrodnou pôdou, čo je ideálne na pestovanie cukrovej trstiny, tabaku, rozličných druhov tropického ovocia a zeleniny. Väčšina Kubáncov je potomkami španielskych prvousadlíkov alebo Afričanov dovezených neskôr, aby pracovali ako otroci na plantážach.
Hlavné mesto Kuby Havana je najväčšie mesto v karibskej oblasti. Žije tu vyše 2 miliónov obyvateľov. Mesto založili Španieli r. 1515. Dodnes sa zachovali niektoré staré časti mesta s dláždenými ulicami a elegantnými stavbami v koloniálnom štýle. Časť starej Havany je schátraná a potrebuje opraviť. Bytová politika vlády sa však zaslúžila o to, že slumy okolo mesta zmizli.
Hospodárstvo – Kuba sa vyznačuje rozsiahlymi ložiskami niklu, vápenca, chrómu, medi a že-leznej rudy. Vyrábajú sa textílie, cement, topánky a oblečenie. Dôležitý je potravinársky priemy-sel a rafinovanie dovážanej ropy.
Poľnohospodárstvo – všetky významné farmy sú vo vlastníctve štátu a súkromní poľnohospo-dári sú nútení predávať svoje produkty štátu. Hlavnými plodinami sú cukrová trstina a tabak. Iné dôležité plodiny sú banány, kukurica, maniok, ovocie, káva, ryža, zemiaky a paradajky. Podpo-ruje sa chov hovädzieho dobytka a lov rýb. Významný je aj chov ošípaných, koní, oviec a kôz.
Cukrovarnícky priemysel – cukor bol pre Kubu dlhé roky dôležitým produktom a ešte nedáv-no tvoril až 75 % exportu krajiny. Cukrovarníctvo bolo na vzostupe už v 19. storočí vďaka drine afrických otrokov, ktorí ručne pracovali na obrovských koloniálnych plantážach. Dnes sa už pri zbere používajú modernejšie metódy a cukrovú trstinu zväčša zberajú stroje. Avšak začiatkom 90. rokov nepriaznivé počasie znížilo výnosy tejto plodiny, znížil sa jeho export a nastali problé-my s dovozom ropy z bývalého Sovietskeho zväzu. Na prekonanie tejto ropnej krízy mnohé to-várne začali používať na pohon strojov vedľajší produkt, ktorý vzniká pri výrobe cukru z cuk-rovej trstiny.
Kubánske cigary – teplé dni a chladné noci sú ideálne na pestovanie tabaku, z ktorého sa vyrá-bajú známe kubánske cigary. Tabakové listy sa zberajú, keď nadobudnú svetlozelenú farbu. Zavesia sa a sušia 40 až 45 dní. Potom sa triedia a lisujú. Prebieha fermentačný proces, ktorý zjemňuje chuť a vôňu listov. Dobrá cigara sa vyrába najmenej z piatich druhov tabaku. Až potom sa posielajú na ďalšie spracovanie. Cigary skrúcajú muži a ženy ručne. Pracujú pri dlhých dreve-ných stoloch. Cigary sa balia do škatúľ z cédrového dreva, aby sa zachovali čerstvé.
Hudba a tanec – rezká kubánska hudba je odrazom španielskych a afrických vplyvov. Španieli jej dali svoje charakteristické melódie spolu s gitarou a husľami, Afričania prispeli zasa veľmi odlišnými bubnami a krátkymi drevenými paličkami. Tieto žánre sa postupne zlúčili a vytvorili typický rytmus, ako je mamba a salsa. Dobre sa darí aj afrokubánskej džezovej scéne.
Turistické pozoruhodnosti – pláže, koralové ostrovy a útesy, potápanie a podmorský rybolov.
6.1. Kuba a jej politický vývojKubánska republika sa zrodila 20. mája 1902. Jej prvým prezidentom bol zvolený Tomás Estrada Palma, presadzovaný Spojenými štátmi americkými. Jeho závislosť na USA vyvolávala hromadnú neobľúbenosť prakticky vo všetkých vrstvách obyvateľstva. Palma riešil situáciu jednoducho, povolal proti svojim politickým odporcom severoamerické vojsko; okupácia trvala od roku 1906 do roku 1909, keď sa novým prezidentom stal liberál, generál José Miguel Gómez. Ten sa snažil rešpektovať svojich odporcov a podporovať prívržencov. Aj za jeho vlády niekoľkokrát zasiahla do vnútorných pomerov v zemi námorná pechota USA; námorníci odplávali až vtedy, keď bolo už isté, že Gómez vypuknutie hnutia černochov za rovnoprávnosť potlačí sám (3 000 obetí). V roku 1913 nastúpil do prezidentského úradu konzervatívec Mario García Menocal, taktiež bývalý generál. Toho sa Spojeným štátom podarilo presadiť znova na volebné obdobie 1917 – 1921. Liberálna opozícia zahájila povstanie a americký prezident Wilson siahol po osvedčenom prostriedku a proti povstalcom opäť vyplávala americká námorná pechota. V máji 1921 sa stal prezidentom liberál Alfredo Zayas y Alfonso, ktorý založil vlastnú Ľudovú stranu, aby si zaistil zvolenie. Za jeho vlády došlo k rozsiahlej korupcii a výbuchu povstania zabránilo iba prehlásenie USA, že neuzná neústavnú vládu. Až v roku 1925 sa novým preziden-tom stal kandidát liberálov generál Gerardo Machado (1925-1933). Machadovi sa pomocou úplatkov podarilo predĺžiť funkčné obdobie zo štyroch na šesť rokov. Dôsledky svetovej hospodárskej krízy z roku 1929 zasiahli tiež Kubu a došlo k veľkému nárastu opozície protestných manifestácií študentov. V roku 1933 celú zem zachvátila generálna stávka. Pretože vzrástli obavy z celokubánskeho povstania, prezident Machado nakoniec abdikoval a uvolneného úradu sa ujal Carlos Manuel de Céspedes.
Monokultúrne poľnohospodárstvo, zamerané predovšetkým na pestovanie prakticky jedinej plodiny – cukrovej trstiny, určovalo jednostranný smer hospodárskeho vývoja zeme. Táto skutočnosť tiež viedla k tomu, že sa Kuba stala ekonomicky veľmi zraniteľnou, závislou na vzostupe alebo prepadu cien cukru na svetovom trhu. Tabak a káva ako ďalšie vývozné položky nedokázali prípadný schodok vyrovnať. Politika vzájomných výhod s USA potom znemožňovala Kube progresívny vývoj smerom k väčšej industrializácii.
Po bankrote v roku 1920 cukrovarnícka výroba trvalo stagnovala a celkovú situáciu ešte zhoršoval neobvykle rýchlo rastúci počet obyvateľstva. Vysoká nezamestnanosť sa stala chronickým zjavom.
Z politického hľadiska bolo stále zjavnejšie vmiešavanie Spojených štátov amerických do vnútorných záležitostí zeme, kubánske vlády sa často držali u moci iba z ich milosti.Z toho dôvodu mal odpor proti USA charakter trvalého hnutia. Politické strany sa vo svojej väčšine reprezentovali len volebný nástroj k získaniu moci v štáte pre určitého kandidáta.
Dňa 4. septembra 1933 padla vláda Céspedesa. Civilisti dodali odvahu nižším dôstojníkom armády (seržantom) k vzbure, ktorú viedol Fulgencio Batista y Zaldívar. Batista sa bezprostredne potom stal vrchným veliteľom v hodnosti plukovníka. Prezidentský úrad bol predaný do rúk stúpenca reforiem dr. Ramóna Grau San Martína. Miesto ústavy z roku 1931 bol vyhlásený provizórny štatút bez Plattovej doložky. Hlavného inšpirátora progresívnych opatrení predstavoval minister vnútra dr. Antonio Guiteras Holmes. Bol uzákonený osem hodinový pracovný deň v priemysle a v obchode; bolo zaručené 50 % miest Kubáncom (tzv. kkubanizácia práce namierená proti zahraničným spoločnostiam), elektrárenský monopol musel znížiť svoje tarify. Spojené štáty však logicky Grauovu vládu neuznali.
Na rozdiel od ďalších členov Grauovovho kabinetu, ktorí zaujali k USA veľmi kritický postoj, nadviazal plukovník Batista úzke kontakty s americkým veľvyslanectvom a zostal oddaným vykonávateľom príkazov z Washingtonu až do druhej polovice 50. rokov, kedy ho Spojené štáty v kritickej situácii opustili. Batista to vzhľadom ku svojej celoživotnej preamerickej politike považoval za zradu, a za miesto svojho exilu preto nezvolil ako Machado Spojené štáty, ale Španielsko.
Vráťme sa však späť. V roku 1934 spravil Batista s pomocou amerického veľvyslanca na Kube puč. Sám však zostal v pozadí a behom nasledujúcich šiestich rokov sa vo funkcii kubánskeho prezidenta vystriedalo sedem politikov.
Hlavami štátu sa v tej dobe stávali väčšinou generáli, proti ich korupčným režimom bol zameraný národný oslobodenecký boj pomerne širokých vrstiev kubánskej spoločnosti. Pokiaľ sa opozícia pokúšala o násilný zvrat pomerov, preceňovala tradičné formy boja 19. storočia a nedoceňovala možnosti vtedajšej doby, modernejšie vybavenej armády.
Od roku 1925 mali stále významnejší podiel na priebehu politických bojov robotníci a študenti. Do roku 1933 bol politický nepokoj podmienený predovšetkým bojom proti neústavnému jednaniu mocichtivých prezidentov a proti ich korupčnosti. V máji 1934 zrušili USA Plattovu doložku, ktorú už predtým v podstate zmietlo revolučné hnutie z roku 1933. Po krvavej generálnej stávke v roku 1935 aktivita más ochabla.
V roku 1938 dosiahla svojej legalizácie Komunistická strana Kuby. Vzápätí nato došlo k ustaveniu odborovej organizácie –Konfederácia kubánskych pracovníkov (CTC), v ktorej získali komunisti značný vplyv. V roku 1940 vstúpila do platnosti nová ústava, ktorá zakazovala dražbu pôdy, uzákonila 44 hodinový pracovný týždeň s platom za 48 hodín, dávala pracujúcim právo na mesačnú platenú dovolenku, ženám zaručovala za rovnakú prácu rovnakú mzdu ako mužom. Ústava bola považovaná za Batistovu zásluhu. Táto skutočnosť a pretrvávajúce ilúzie o Batistovi z dôb seržantské vzbury viedli k tomu, že v roku 1940 Batista nastúpil do úradu prezidenta. Porazeným protikandidátom sa stal dr. Grau San Martín. Batista získal časť lavicových kruhov tým, že nadväzoval diplomatické styky so SSSR (1942) a menoval komunistu Juana Marinella členom vlády.
V ďalšom volebnom období sa stal prezidentom neúspešný kandidát z roku 1940 dr. Grau San Marín. Za jeho vlády boli odbory postavené pod štátnym dozorom a komunisti odstránení z funkcií.
V období rokoch 1942-1952 bol zvolený prezidentom Carlos Prío Socarrás, predstaviteľ tej istej strany ako dr. Grau, tj. Kubánskej revolučnej strany.
Ďalšie voľby sa mali odohrať v polovici roku 1952. Na základe prieskumu verejnej mienky mal najväčšiu nádej na úspech Roberto Agramonte, predstaviteľ Strany kubánskeho ľudu. Na volebnej listine jeho strany bol tiež uvedený ako kandidát na poslanca dr. Fidel Castro Ruz. Pretože Batista nemal nádej na zvolenie prezidentom, zmocnil sa 10. marca 1952 vlády pučom. Prío Socarrás emigroval.
Udalosťami z marca 1952 sa uzavrel proces zahájený Batistovým pučom z roku 1934. V nových podmienkach bola do čela štátu uvedená stará moc. V roku 1952 však Batista jednal úplne inak, puč spravil preto, že sa nemohol legálne dostať k moci v štáte, v ktorom sa dalo vo vysokých funkciách rýchlo zbohatnúť. Z politických strán však proti prevratu takmer nikto neprotestoval, ojedinelý hlas zaznel iba z vedenia Ľudovej socialistickej strany Kuby, tj. zo strany komunistov.
Fidel Castro, vtedy dvadsaťšesť ročný právnik, podal na Batistu žalobu pre nelegálnu uzurpáciu vládnej moci a od septembra 1952 začal organizovať ozbrojený odpor. Za miesto povstania bolo zvolené Santiago de Cuba a kľúčovým bodom útoku sa stala kasárňa Moncada. 26. júla 1953, keď k útoku došlo, dal neskôr meno hnutiu, ktoré najvýraznejšie zdôrazňovalo následný boj vedený zo Sierra Maestry. Napriek začiatočným úspechom na iných miestach skončil útok na Moncadu katastrofou. O život prišiel tiež Abel Santamaría, druhá najvýznamnejšia postava spiknutia. Fidel Castro bol po nikoľkých dňoch dopadnutý v horách. Castrova obhajoba na súde sa stala neskôr revolučným programom. Tento Castrov program nemal vôbec nič spoločné s marxismom a Komunistická strana Kuby útok na kasárne odsúdila vo svojom liste Dnes. Odmietla myšlienku ozbrojeného boja proti diktatúre a označila Castrovu akciu za buržoázny avanturizmus. Castro a jeho spoločníci boli deportovaní k niekoľkoročnému väzeniu na ostrov Isla de Pinos.
Batista sa pokúšal zvýšiť svoju klesajúcu prestíž prípravou prezidentských volieb. Grau San Marín, jeho protikandidát, sa oficiálne vzdal svojej kandidatúry a Batista sa konštitučne ujal svojho úradu 24. februára 1955. Situácia sa však i naďalej radikalizovala a už v máji 1955 bol Batista donútený prepustiť z väzenia odsúdencov z Hnutia 26. júla. Tí väčšinou emigrovali do Mexika, kde sa pripravovali na ozbrojený výsadok na Kube. Celá akcia skončila úplnou katastrofou. Osemdesiatdva revolucionárov na zúfalo preplnenej a preťaženej jachte Granma sa síce dostalo ku kubánskym brehom, ale tam boli 5. decembra 1956 zaskočení vládnym vojskom a z väčšej časti zmasakrovaní. V pohorí Sierra Maestra sa nakoniec zišlo z pôvodného výsadku k ďalšiemu boju proti diktatúre 12 ľudí. Partizáni neboli pomerne dosť dlhú dobu schopní organizovať žiadne vojenské akcie. Dôležitú podporu im tiež poskytovali odbojoví pracovníci priamo zo Santiaga na čele s Frankom Paísom. K najvýznamnejším Castrovým spolubojovníkom priamo v horách patrili Camilo Cienfuegos, Argentínec Ernesto Guevara, Faustino Pérez, Raúl Castro a ďalší.
Dňa 13. marca 1957 sa pokúsilo študentské revolučné direktórium o útok na prezidentský palác s cieľom zavraždiť diktátora. Táto akcia skončila neúspechom. Kubánski komunisti síce vyjadrili verbálnu podporu Castrovej skupine, ale spoliehali sa viac na generálnu stávku než na možný úspech ozbrojeného boja. K prvej väčšej víťaznej zrážke povstalcov s vládnym vojskom došlo v máji 1957 v El Uveru, v júni navrhovali zástupci 45 občianskych organizácií mier s Batistom. V júli bol batistovými agentmi zastrelený Frank País a jeho smrť viedla ku generálnej stávke; tá však bola veľmi zle koordinovaná, takže sa ju diktátorovi podarilo zlikvidovať. V septembri došlo k povstaniu námornej posádky v prístave Cienfuegos, ktoré bolo vzápätí potlačené, ale počet demonštrácií ďalej vzrastal. V januári 1958 naviazali partizáni spojenie s podzemným hnutím v mestách a spoločne zorganizovali niekoľko úspešných akcií; v marci otvorili povstalci druhú frontu, ktorej veliteľom sa stal Raúl Castro.
Ku koncu roka už bola Kuba rozdelená vojenskými akciami povstalcov na niekoľko častí a Batistovu armádu zachvátila panika. Počas silvestrovskej noci 1958 dal diktátor moc vojenskej junte na čele s generálom Cantillom a 1. januára odletel do Dominikánskej republiky. Batistova osobná diktatúra padla.
6.2. Castrova KubaDôraz na sociálne reformy, kritika americkej politiky na Kube a rezervovaný postoj k politickému systému založenom na konkurencii rôznych strán boli charakteristickými črtami režimu, ktorý sa dostal začiatkom roku 1959 v Havane k moci. Víťazstvo Castrovho krídla v Hnutiu 26. Júla v prvej polovici roku 1959 sprevádzala pozemková reforma, ktorá obmedzila veľkosť pozemkového majetku hranicou 400 ha. To sa týkalo aj majetku amerických občanov a reforma preto viedla k ďalšiemu zhoršeniu vzťahov Washingtonu a Havany.
Ekonomický tlak USA na Kubu, ktorej ekonomika závisela takmer životne na americkom trhu, však nepriniesol očakávané výsledky. Rastúceho napätia medzi oboma zemami využil Sovietsky zväz a ponúkol Kubu nie len výhodný úver, ale aj rozsiahlu hospodársku pomoc. Zatiaľ čo Spojené štáty posilnili na jeseň svoje vojnové loďstvo u kubánskych brehoch, vydala v októbri Castrova vláda dekréty o znárodnení veľkých priemyslových podnikoch a bánk. Ta však znamenalo koniec priameho vplyvu Spojených štátov na kubánsku ekonomiku a nástup socializácie Kuby nie len v ekonomickej, ale aj v politickej oblasti.
V samotných Spojených štátoch sa síce ozývali hlasy, ktoré varovali pred stupňovaním tlaku na Kubu a odmietali stotožňovanie Castrovej revolúcie s komunizmom, nemali však zďaleka takú váhu ako rozhodovanie Bieleho domu. A tam už stanovili dátum invázie, ktorá mala byť prevedená silami kubánskeho exilu bez priamej pomoci amerických ozbrojených síl. Jasným dôvodom bola obava z reakcie Sovietskeho zväzu. Moskva predtým varovala USA pred útokom na Kubu a hrozila odvetnou akciou. Invázia na Playa Girón a Playa Larga v Zátoke sviní skončila úplným fiaskom za tri dni od svojho zahájenia 19. apríla 1961.
Castrovi odporcovia na ostrove ani v emigrácii sa však svojich názorov nevzdali. V pohorí Escambray existovali až do roku 1966 ozbrojené skupiny vyvíjajúce sporadickú činnosť, zo zahraničia sa občas pokúšali na os- Fidel Castro r. 1991 trov preniknúť skupinky s teroristickými a sabotážnymi úlohami. Režim však už ohroziť nemohli. Veľkou prekážkou im boli okrem iného Výbory obrany revolúcie, lokálna organizácia kontrolujúca dianie v každej ulici a v najmenšej osade.
6.3. Prvá karibská kríza – KubaCastrova prestíž po týchto udalostiach vrástla, rovnako ako jeho nepriateľstvo voči USA. Ešte v priebehu bojov prehlásil kubánsku revolúciu za socialistickú a podoba spoločného zriadenia na Kube sa skutočne začala stále viac približovať systému existujúcemu v tej dobe v SSSR a v jeho satelitoch, a to v oblasti politického života, kultúry a ekonomiky. Zároveň sa však Castrov režim od európskych socialistických zemí podstatne líšil podporou, ktorú mu aj napriek všetkým problémom poskytovalo obyvateľstvo oboch zemí. Jednou z dôležitých otázok týchto vzťahov boli aj kontakty vo vojenskej sfére. Priateľské vzťahy s Kubou ponúkali Soviets-kemu zväzu možnosť významného strategického zisku – umiestnenie lietadiel a rakiet stredného doletu s nukleárnymi hlavicami v tesnej blízkosti Spojených štátov. V auguste 1962 dorazili na Kubu prvé sovietske jednotky a v polovici septembra boli v západnej časti ostrova jadrové rake-tové komplexy skutočne inštalované.
Základňa pri San Cristóbalu bola už tesne pred dokončením, keď správy o nej viedli 22. septembra 1962 USA k blokáde Kuby. Spojené štáty tiež ultimatívne vyzvali Sovietsky zväz k odstráneniu základní. Po niekoľkých dňoch sovietsko-amerických jednaní, kedy časť politikov a väčšina krajín z celého sveta nevylučovala možnosť nukleárneho konfliktu, Sovietsky zväz ustúpil a rakety a lietadla z Kuby odviezol. Spojené štáty sa zato zaviazali Kubu nenapadnúť, a naviac stiahli svoje vlastné rakety z Turecka. Hoci boli Spojené štáty za krízy donútené naozaj uznať existenciu Castrovho režimu nie len pre danú chvíľu, ale aj pre budúcnosť, snažili sa Kubu na západnej pologuli úplne izolovať. Na diplomatickej úrovni to skutočne dosiahli, vzdorovať im dokázala iba Mexiko, ktoré svojich zástupcov z Havany neodvolalo.
V období po roku 1962 sa Castrov režim načas vzdialil od sovietskych spojencov. Obviňoval SSSR z príliš miernej politiky voči USA a obracal sa s veľkými nádejami k Číne, ktorá sa na medzinárodnej scéne prezentovala podstatne radikálnejším prejavom.
Kuba, sama sužovaná ťažkými hospodárskymi problémami, poskytovala všestrannú pomoc Vietnamu počas celého obdobia vietnamskej vojny a kubánsky radcovia aj celé jednotky pôsobili v 70. a 80. rokoch v niektorých štátoch, kde bojovali v občianskych vojnách preamerické a presovietské skupiny. Kubánci tu pôsobili ako ozbrojení vyslanci svetového socializmu, pričom využívali autoritu, ktorú Kuba získala vďaka svojmu odporu voči jednej zo svetových veľmocí.
V 70. rokoch režim skoncoval s otvorenosťou kultúrnej scény, vzbudzujúcu do tej doby obdiv a závisť v krajinách tretieho sveta a vtedajšieho sovietskeho bloku. Ideologizácia umenia, známa vo východnej Európe už od päťdesiatych rokov , sa v tej dobe plno prejavila aj na Kube. Z pochopiteľných dôvodov prijala časť kubánskej kultúrnej verejnosti tento vývoj s otvorenou kritikou, a na Kube sa tak objavil disent podobný východoeurópskemu, ale v omnoho menšej miere. Príčin bolo niekoľko. Aj napriek všetkým problémom si Castrov režim stále uchovával u veľkej časti kubánskej verejnosti nemalú autoritu, hlavne vďaka osobnosti svojho najvyššieho predstaviteľa. Okrem iného aj preto, že si Castro svojou silnou protiamerickou rétorikou na vnútropolitickej aj medzinárodnej scéne vytvoril povesť obrancu záujmov obyvateľov ostrova pred hrozbami zo strany Spojených štátov. Režim naviac umožňoval čas od času masový odchod Kubáncov nespokojných a politickou či hospodárskou situáciou.
V roku 1979 bolo Kubánskej revolúcii dvadsať rokov a posledné kozmetické úpravy pred dosiahnutím vysnívaného komunistického blahobytu boli stále nekonečne ďaleko. Na každom kroku boli badať stopy sklamania a znechutenia.
Niektorým Kubáncom sa ďalej darilo utekať z ostrova pri mori. Bolo ich desaťkrát viac ako v predchádzajúcom roku. Zvýšená bdelosť úradov a nové hliadkové člny dovezené zo Sovietske-ho zväzu však tento spôsob emigrácie zmenili v náročné a riskantné dobrodružstvo. V Havane sa niektorí pokúšali nájsť azyl na zahraničných veľvyslanectvách. Ten však poskytovali iba latinskoamerické krajiny a budovy ambasád, z ktorých väčšina stála v úzkych uliciach lemovaných stromami, naviac bola dňom aj nocou strážená ozbrojenými vojakmi kubánskej armády. Dnu sa nedostal nikto, kto nemal v poriadku všetky potrebné dokumenty. Dve veľvyslanectvá – peruánske a venezuelské – však stáli na širokej Piatej avenide, ktorá bola hlavnou dopravnou tepnou mesta. Tam mohli ťažké a veľké vozidlá nabrať dostatočnú rýchlosť a energiu. V roku 1979 a začiatkom roku nasledujúceho, došlo k mnohým pokusom preraziť bránu autobusom alebo nákladným autom. Niektoré boli úspešné, väčšina však nie a trúfalí dobrodruhovia skončili za mrežami. Dňa 1. apríla 1980 ukoristený autobus prerazil bránu peruánskeho veľvyslanectva . Nasledovala prestrelka, pri ktorej zahynul jeden člen hliadky.
Kubánski disidenti nemali žiadne zbrane a bolo zrejmé, že vojaka zastrelili jeho vlastní kolego-via, noviny ho okamžite začali oslavovať ako revolučného hrdinu, ktorý padol pri výkone služby. Castrov režim sa dopustil veľkého omylu tým, že z propagandistických dôvodov následne odvolal hliadky od týchto ambasád. Popoludní 6. apríla sa už na pôde peruánskeho veľvyslanectva tiesnilo viac ako 10 000 Kubáncov. Problém emigrácie sa potom tiahol ečte dlho a úrady nakoniec otvorili žiadateľom o odchod prístav Mariel.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI KUBY:
1492 - Kolumbus pristáva na Kube a vyhlasuje ju za španielske územie
1898 – USA porážajú Španielsko v španielsko-americkej vojne, Španielsko sa zrieklo všetkých nárokov na Kubu
1898 – 1902 – ostrov okupovaný americkou armádou
1902 – nezávislosť
1906 – 1909 – druhá americká okupácia
1952 – bývalý prezident Fulgencio Batista získava moc – začiatok krutej diktatúry
1953 – Fidel Castro vedie nevydarený puč
1956 – druhý nevydarený puč Castra, začiatok partizánskej vojny
1959 – Castro zvrhne Batistu a stáva sa predsedom vlády, vláda začne program rozsiahlych hospodárskych a sociálnych zmien
1961 – neúspešná invázia na Kubu podporovaná USA v Zálive svíň, Castro vyhlasuje Kubu za socialistický štát
1962 – USA uvaľujú na Kubu obchodné embargo, umiestnenie sovietskych jadrových rakiet na Kube a ich následné odstránenie v dôsledku amerického tlaku
1976 – Castro sa stáva prezidentom, nová ústava
1991 – hospodársky úpadok po rozpade socialistického bloku
1993 – epidémia spôsobená nedostatkom vitamínov postihla 43 000 ľudí
1997 – vlna bombových atentátov v hoteloch
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 110 861 km²
Miestny názov: República de Cuba
Mena: kubánske peso
Mestá: Havana, Santiago de Cuba, Camagüey, Cienfuegos
Prírodné podmienky: prevažne roviny a zvlnené roviny, na juhovýchode zvlnené pahorkatiny a vrchoviny
Podnebie: tropické so silnými zrážkami, dažďové obdobie od mája do októbra
Politický systém: socialistická republika
Hlava štátu: Fidel Castro Ruz
Vývoz: cukor, nikel, zdravotnícke výrobky, mušle, citrusové ovocie, spracované minerály
Zdroje: kobalt, chróm, nikel, železná ruda, meď, mangán, soľ, drevo, kremeň
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 11 141 997
Jazyk: španielčina
Zloženie: mulati 51 %, miešanci Hispáncov a Afričanov
Náboženstvo: rímskokatolíci 42 %, bez vyznania 49 %
7. JamajkaKrásny ostrov Jamajka je krajinou výrazných protikladov. Na jednej strane sú dve národné vášne – kriket a hudba reggae. Na druhej strane existuje veľké sociálne napätie medzi niekoľkými mocnými rodinami a masou chudobných. Žijú v slumoch Kingstonu zaplavených násilím. Turisti, čo sem prichádzajú každý rok priťahovaní tropickým podnebím, túto stránku jamajského života vidia len málokedy.
Hospodárstvo – Jamajka získava peniaze z viacerých priemyselných odvetní od ropných rafinérií po výrobu odevov, napr. džínsov. Ťažia sa tu rozličné druhy nerastných surovín, z ktorých je najdôležitejší bauxit. Smutné je, že krajinu poškodzujú povrchové bauxitové bane, po ktorých ostávajú ohromné jamy s kyslým obsahom ničiacim vegetáciu. Jedným z prudko rastúcich odvetví je spracovanie počítačového softvéru, ktorý sa potom odosiela spoločnostiam v USA. Na rozdiel od ostatných karibských krajín však tunajšie počítačové firmy vlastnia prevažne Jamajčania a nie veľké zahraničné organizácie.
Poľnohospodárstvo – nie každý Jamajčan pracuje v priemysle alebo v službách, dôležité je aj poľnohospodárstvo. Plantáže, na ktorých sa pestuje cukrová trstina, banány, kávovníky a kakaovníky, zamestnávajú veľa ľudí. Mnoho Jamajčanov sa živí rybolovom alebo obrábaním vlastného kúska pôdy. Drobia si tak pre seba dosť potravín. Prebytok potravín ponúkajú na miestnych trhoviskách.
Kingston – Jamajská metropola a najdôležitejší prístav Kingston je jedno z najväčších miest v karibskej oblasti. Mesto založili Briti. Spočiatku bolo dôležitým prístavom na vývoz cukrovej trstiny do Európy. Zemetrasenie v roku 1907 však mesto veľmi poškodilo. Dnes je prebudované, má množstvo hotelov, bánk a úradov. Na západnej strane mesta existujú preľudnené slumy. V týchto chudobných štvrtiach sú časté násilnosti spojené buď s politickým nepokojom, alebo s dávno zavedeným ilegálnym obchodom s drogami.
Rastafarianizmus – rastafariánska viera vznikla medzi chudobou Kingstonu na Jamajke v 30. rokoch. Jej členovia veria, že bývalý etiópsky cisár Haile Selasie bol bohom. Takisto veria, že Boh (Jah) povedie čiernych späť do Etiópie, zasľúbenej zeme. Rastafariáni zvyčajne nejedia bravčové mäso, sú proti násiliu a vlasy nosia upravené v dlhých kučerách. Ich šaty majú často zelené, žlté a červené farby. Sú to farby etiópskej zástavy.
Reggae – dynamický rytmus reggae počuť po celom ostrove. Piesne často hovoria o ťažkom živote a politickom boji a sú spojené s rastafarianizmom. Reggae sa v Jamajke vyvinulo za ska, teda zo zmesi afrických, európskych a juhoamerických štýlov. Jamajský spevák Bob Marley (1945-1981) spopularizoval reggae po celom svete.
7.1. História JamajkyOd roku 1536 sa Jamajka dostala do rúk rodiny Kolumbových, čo ju veľmi poškodilo. Súdny spor so španielskou korunou o údajné práva vyplývajúce z objavenia, priviedol ostrov do stavu absolútneho bezvládia. V predchádzajúcom období sa guvernér Juan de Garay staral o pes-tovanie kukurice a juky, čo predstavovalo jediné hospodárske príležitosti, pretože na ostrove sa nenachádzalo zlato a indiánske obyvateľstvo bolo veľmi málo početné. Už v roku 1515 vzniklo opátstvo, ktorého úlohou mala byť evanjelizačná činnosť medzi Indiánmi, avšak bezúspešne. Sevillské biskupstvo (na ktorom do roku 1547 záviselo) bolo veľmi ďaleko, než aby sa mohli opátstva ujať právomoci. Jamajský opát predstavoval čestnú funkciu. V praxi sa jej prví štyria nositelia na ostrove ani neukázali a starali sa iba o vyberanie desiatok – Sancho de Matienzo, Andrés Frias López, hieronymita Luis de Figueroa a kronikár Pedro Mártyr de Anglería.
V roku 1536 sa ostrov stáva panstvom Kolumbovcov, s právom majorátu a titulom markíza, so všetkými výhodami z toho plynúcimi a naviac s oprávnením menovať guvernérov a opátov. Už vtedy sa Jamajka vyznačovala nepočetnou populáciou a malými hospodárskymi možnosťami (dokonca bola odbremenená od povinnosti platiť clo, čo malo prilákať nových osadníkov. Za kolumbovskej vlády sa to nijako nezlepšilo, naopak. Neustále spory viedli k nezáujmu a všeobecnej opustenosti. To spolu s obtiažnym spojením so Santo Domingom a väčšou blízkosťou Panamy a Cartageny prinútilo obyvateľov, aby žiadali o začlenenie do panamskej jurisdikcie. A konečne tiež o pripojenie ku Korune, aby sa tak (vzhľadom ku kolumbovskej závislosti) zabránilo pádu ostrova do cudzích rúk. V dôsledku týchto sporov boli guvernéri rovnako príležitostne menovaní Korunou a audienciou v Santo Domingu, čo prinášalo ďalšie komplikácie. Hoci v praxi robili všetci podľa svojej vôle, boli takmer neustále v spore s opátmi, prispievali k ešte väčšiemu nič nerobeniu a praktikovali pašeráctvo.
Hospodársky bola Jamajka od začiatku miestom zásobovania mäsom a ovcami, a tiež výroby niektorých bavlnených tkanín, kože a ťažby červeno žilkovaného ebenového dreva. Nakoniec sa jedinými zdrojmi obživy stalo pestovanie cukrovej trstiny a chov oviec. Preto sa do pašovania zapojili prakticky všetci usadlíci, tým skôr, že ostrov ležal na úplnom okraji plavebnej dráhy obchodných flotíl a strácal príliv hotových peňazí.
Behom 17. storočia sa obraz nezmenil. Guvernéri toho pre zlepšenie situácie veľa nespravili, opakuje sa história zákrokov proti obyvateľstvu obvinenému z pašeráctva, defraudácia kráľovských fondov a ďalších deliktov.
Jamajka zažila veľa pokusov o útok. V roku 1600 obliehal Angličan Christopher Newport neúspešne Santiago de la Vega, v ďalších rokoch nájazdy pokračovali, až do roku 1622, kedy utrpela fiasko u Portorika eskadra admirála Hendriksa, ktorá síce na Jamajke pristála, avšak nemala v úmyslu ju dobývať. Iná situácia nastala v roku 1643, keď dobil Santiago de la Vega Angličan William Jackson a prinútil obyvateľov k zaplateniu prehnaného výkupného. Naďalej sa pestovala cukrová trstina a chovali ovce, doplnok týchto aktivít predstavovala produkcia dreva a jamajského korenia. Najlepším spôsobom obživy však zostávalo pašeráctvo.
Od roku 1670, keď sa skončila vojna proti Angličanom, používali Briti ostrov ako základňu pre pašovanie a korzárstvo u okolitých pobrežiach a po čase úplne vymazali akékoľvek stopy bývalého španielskeho obdobia.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI JAMAJKY:
1509 – Španieli okupujú Jamajku
1655 – Briti dobili ostrov
1944 – obmedzená samospráva
1962 – nezávislosť v rámci Spoločenstva
1988 – hurikán Gilert zničil ostrov
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 10 991 km²
Mena: jamajský dolár
Mestá: Kingston, Montego Bay, Spanish Town
Prírodné podmienky: hornatá krajina s úzkymi pobrežnými rovinami
Podnebie: tropické nížiny a chladnejšie vysočiny
Politický systém: parlamentná demokracia
Hlava štátu: kráľovná Alžbeta II. zastúpená guvernérom Howardom Cookom (od r. 1991)
Predseda vlády: P. J. Patterson (od r. 1992)
Vývoz: bauxit, hliník, cukor, ovocie, stavebný materiál, melasa, rum
Zdroje: bauxit, sadra, vápenec, ebenové drevo
Turistické pozoruhodnosti: Modré vrchy, pláže
Národný sviatok: 5. august (Deň nezávislosti)
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 2 665 636
Pomer mestského a vidieckeho obyv.: 56 %/44 %
Priemerná dĺžka života: 73 (m), 78 (ž)
Jazyky: angličtina (úradný), kreolčina
Zloženie: Afričania 76 %, miešanci 15 %, Aziati, Európania
Náboženstvo: protestanti 60 %, rímskokatolíci 5 %
Gramotnosť: 85 %
HDP (USD/osoba): 3350
8. BahamyTáto dlhá reťaz asi 700 koralových ostrovov sa kľukatí teplými vodami západnej časti Atlantického oceánu. Práve na ostrove San Salvador pristál Krištof Kolumbus po svojom prícho-de do Nového sveta. Španieli nazývali tento ostrov Bajamar, čo znamenalo plytké more. Po nich prišli britskí osadníci a ostrov sa stal britskou kolóniou až do roku 1973. Dnes sú ostrovy rajom dovolenkárov všetkých národností. Bahamy sú aj veľkým finančným centrom, pretože daňové zákony sú výhodné pre banky a podnikateľské subjekty, ktoré tu majú svoje pobočky.
Cieľ turistov – ľudia z celého sveta prichádzajú odpočívať na biele piesočné pláže a kúpať sa v teplých vodách Bahám. Turistika je životne dôležitá pre hospodárstvo a štyri pätiny miestneho obyvateľstva pracujú v službách spojených s turistikou, napr. v hoteloch, reštauráciách a obchodoch. Mesto Freeport na Veľkej Bahame je najnavštevovanejším miestom s hlbinným prístavom pre zájazdové lode. Avšak ich pasažieri sa často stravujú na lodiach, čo miestnemu hospodárstvu neveľmi pomáha.
Slávnosť Junkanoo – na konci každého roka ulice ožijú hudbou a tancom, ktoré sú súčasťou sprievodu Junkanoo. Táto slávnosť tvorí spojivo a minulosťou krajiny. Hovorí sa, že keď africký náčelník menom John Canoe (Junkanoo) prišiel do krajiny ako otrok, tak mu zaručili právo sláviť svoje sviatky v pravom africkom štýle.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI BAHÁM:
1717 – stávajú sa britskou kolóniou
1964 – Briti poskytli samosprávu
1967 – prvé parlamentné voľby
1973 – dosiahnutie plnej nezávislosti v rámci britského Spoločenstva
1998 – založenie burzy
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 13 864 km²
Mena: bahamský dolár
Mestá: Nassau, New providence, Freeport
Prírodné podmienky: dlhé, ploché koralové ostrovy, zopár nízkych pahorkov
Podnebie: mierne a tropické
Politický systém: nezávislé spoločenstvo
Hlava štátu: kráľovná Alžbeta II., zastúpená guvernérom Orvillom A. Turnquestom (od r. 1995)
Predseda vlády: Hubert Ingraham (od r. 1992)
Vývoz: palivá, chemikálie, potraviny, tabak, dobytok, rum
Zdroje: soľ, aragonit, drevo
Turistické pozoruhodnosti: potápanie, podmorský rybolov, Andorské Modré zátoky, najdlhšie a najhlbšie podmorské jaskyne na svete, pláže
Národný sviatok: 10. júl (Deň nezávislosti)
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 297 852
Pomer mestského a vidieckeho obyv.: 88 %/12 %
Priemerná dĺžka života: 67 (m), 74 (ž)
Jazyky: angličtina (úradný), kreolčina
Zloženie: Afričania 85 %, Američania 15 %, Briti, Kanaďania
Náboženstvo: kresťania 71 %
Gramotnosť: 98 %
HDP (USD/osoba): 20 000
9. PortorikoNapriek tomu, že hlavným jazykom Portorika je španielčina, úradným jazykom je angličtina a cítiť tu silnú amerikanizáciu. Ostrov v rokoch po Kolumbovi osídľovalo Španielsko a Španieli ho riadili až do 90. rokov minulého storočia, keď správu nad ostrovom prevzali USA. Napriek vzrastajúcemu počtu tovární, ktoré tu zriaďujú americké spoločnosti, je stále dôležité pestovanie tabaku, cukrovej trstiny a tropického ovocia. Obyvatelia majú vynikajúce školstvo a zdravotnícky systém. Medzi dôležité priemyselné odvetvia patrí petrochemický, textilný a farmaceutický priemysel.
9.1. História PortorikaSvoj veľký rozkvet zažil tento ostrov už v rokoch kolonizácie, keď Juan Ponce de León zahájil ťažbu zlata, zaviedol chov dobytka a pestovanie banánov. Obdobie prosperity však malo krátke trvanie. Už v 30. rokoch sa prejavil zjavný úbytok kolonistov, ktorí smerovali do atraktívnejších lokalít na kontinente. Od roku 1536, kedy Kolumbusova rodina postúpila Korune svoje údajné práva na vládu v Indiách výmenou za ročné čiastky vyplácané z kráľovských výnosov z Portorika, vládli na ostrove dvaja poriadni starostovia, zvolení radami, ale tiež neprajníkmi Kolumbusových, čo viedlo k vzniku dvoch proti sebe stojacich skupín obyvateľov. Koruna preto nakoniec menovala guvernéra do doby, než bolo v roku 1564 ustanovené vojenské vrchné velenie.
V polovici 16. storočia sa zlato vyčerpalo, domorodé obyvateľstvo bolo prakticky zdecimované, španielskych obyvateľov tu žilo len veľmi málo a ostrov prerábal proces usadzovania obyvateľstva na vidieku. Jediným významným mestom bolo San Juan. Ekonomika sa stala závislou na cukre a chove oviec. Najväčšiu prednosť ostrova znamenala jeho strategicky výhodná zemepisná poloha. Tento obranný charakter sa prejavil po vojnových udalostiach z konca storočia, a práve preto boli menovaní vojenskí guvernéri. V roku 1582 sa tak San Juan stal miestom so stálou vojenskou posádkou a obrannou funkciou. K tomuto účelu bolo treba dotácie z pokladne Nového Španielska, rovnako ako v prípade Kuby.
Hoci sa systém obchodných flotíl dotýkal Portorika iba okrajovo, nezabránilo to znepriateleným európskym mocnostiam, aby sa o ostrov zaujímali.
Tridsiate roky 17. storočia sa vyznačovali pirátskymi a korzárskymi útokmi Angličanov, Francúzov a Holanďanov. Najväčšie problémy vznikali v súvislosti so zlou situáciou vojska. Portorické financie, z ktorých 70 % tvorilo mexické striebro, sa teoreticky vynakladali na financovanie vojska a na výdaje
na opevnenia. Avšak guvernéri, ktorí jazdili vyberať peniaze do Mexika, ich používali na nákup rôzneho tovaru na predaj na ostrove.
Obyvateľstvo Portorika bolo vždy veľmi málo početné, v 17. storočí, keď prebehlo sčítanie ľudu, žilo v San Juanu celkom 1763 osôb starších ako 10 rokov. Je však treba podotknúť, že ostrov postihli v rokoch 1647 a 1689 silné a opakované epidémie rôznych chorôb. Iné údaje hovoria o 666 rodinách na celom ostrove na konci storočia. Zlý bol tiež stav hospodárstva. Cukrovarnícky priemysel, ktorý spolu s vývozom kože predstavoval hlavný zdroj bohatstva, zaznamenal v polovici 17. storočia pokles. Z 11 cukrovarov a mlynov v roku 1582, zostalo v roku 1640 iba 7 týchto podnikov. Pestovanie zázvoru ukázalo v roku 1608 nárast, avšak v polovici storočia jeho produkcia prudko klesla. Cukrovú trstinu a zázvor doplňovalo neveľké množstvo tabaku a kakaa. V exporte sa ako jediná dôležitá vývozná komodita uplatňovala hovädzia koža. Táto mimoriadne tiažová situácia mala tiež vplyv na obmedzenie oficiálneho obchodu zo Španielskom. Jedinou cestou k prežitiu sa tak stávalo pašeráctvo, ktorému sa v praxi venovali všetci obyvatelia. V druhej polovici 17. storočia priplávalo zo Španielska iba 28 obchodných lodí zo Sevilly a ďalších 13 z Kanárskych ostrovov. To svedčí o minimálnom oficiálnom námornom obchode a vysvetľuje nárast ilegálneho obchodu, ktorý umožňoval získať za kožu hlavne tkaniny, odevy, víno, olej, múku a pálenku.
A tak v úpadku Portorika v 17. storočí zohral rolu nezáujem Španielska a chudoba jeho vlastného obyvateľstva. Jedinou kladnou stránkou tohto stavu vecí bolo možné zbadať v tom, že ostrov prestal byť terčom útoku.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1898 – krajina pripadla USA po španielsko-americkej vojne
1917 – Portoričania získavajú americké občianstvo
1952 – národné referendum odsúhlasilo štatút voľne pridruženého štátu
1967 – voľby potvrdili udržanie štatútu
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 9085 km²
Miestny názov: Estado Libre Asociado de Puerto Rico
Mena: americký dolár
Mestá: San Juan, Mayaguez, Ponce
Prírodné podmienky: na severe hlavne vrchoviny s úzkymi pobrežnými rovinami, na západnom pobreží pohoria náhle vyrastajú z mora
Podnebie: tropické s malými sezónnymi výkyvmi
Politický systém: pridružený štát USA
Hlava štátu: George W. Bush (od 2001)
Vývoz: farmaceutiká, elektrické stroje, tuniaky, rum
Zdroje: meď, nikel, ropa (neťažená)
Turistické pozoruhodnosti: Camuyské jaskyne
Národný sviatok: 25. júl (Deň ústavy)
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 3 808 610
Pomer mestského a vidieckeho obyv.: 67 %/33 %
Priemerná dĺžka života: 70 (m), 78 (ž)
Jazyky: španielčina, angličtina (obidva úradné)
Zloženie: Hispánci 100 %
Náboženstvo: rímskokatolíci 85 %, protestanti a iní 15 %
Gramotnosť: 89 %
HDP (USD/osoba): 9800
10. HaitiHaiti, najchudobnejšia krajina na západnej pologuli, sa delí o ostrov Hispaniola spolu s Dominikánskou republikou. Povstanie afrických otrokov roku 1791, ktoré viedol Toussaint Ouverture, zvrhlo francúzsku nadvládu a Haiti sa stalo prvou republikou černochov. Posledné desaťročia poznamenala krutá diktatúra Francoisa Duvaliera známeho ako Papa Doc a jeho syna nazývaného Baby Doc. Pretvárajú tu politické nepokoje a krajina trpí veľkou chudobou. Náboženstvo vúdú priniesli na Haiti africkí otroci. Spája tradičné africké viery s rímskokatolíckym náboženstvom. Rituál sa pokúša o kontakt s mŕtvymi, zahŕňa obetovanie zvierat, tanec, bubnovanie a spev.
Umenie a kultúra – mnohí Haiťania si privyrábajú predajom ručne vyrobených predmetov, napr. slamených klobúkov a drevorezieb, ako aj sprevádzaním turistov na čierno. Od 30. rokov sa haitskí umelci dostali do povedomia svojimi jednoduchými výraznými maľbami v štýle vúdú.
Pôdna erózia – obrábanie pôdy je na Haiti hlavným zamestnaním. Väčšina Haiťanov žije z výnosu malých kúskov zeme, kde pestujú plodiny a chovajú kozy. Zarábajú veľmi málo a potreba ďalšej pôdy spôsobuje, že sa stále vyrubujú stromy. Časť dreva sa spaľuje na drevené uhlie a používa ako palivo. Zvyšnú časť lesa spásajú kozy. Odhalená pôda podlieha silnej erózii, čo zapríčiňuje znižujúce sa výnosy úrody. Odhaduje sa, že jedna tretina haitskej pôdy je už poľnohospodársky nepoužiteľná.
10.1. História HaitiPovojnové obdobie republiky Haiti bolo charakterizované striedaním diktátorských režimov podporovaných USA. Za vlády generála Paula Eugéna Magloira, ktorý nastúpil po prezidentovi Lescottovi, prerástol odpor proti jeho diktatúre do ozbrojeného konfliktu, ktorý diktátora prinútil k úteku z krajiny. Po krátkej politickej kríze nastúpil do vlády predstaviteľ Strany národnej jednoty François Duvalier (1907-1971). Duvalier, povolaním vidiecky lekár, okrem toho bádateľ v obore vúdú a amatérsky národopisec, sa vlády zmocnil slobodnými voľbami. Zlikvidoval politickú opozíciu, zbavil moci armádu a nahradil ju ozbrojenými, sebe oddanými špeciálnymi oddielmi tonton macoutes (doslova ujovia ľudožrúti, termín, ktorý pochádza z vúdú), ktorých povzbudzoval k tomu, aby plienili a okrádali obyvateľstvo. Zároveň si zaistil podporu mocných vúduistických kňazov tým, že povýšil ich kult na štátne náboženstvo.
Náklady na potlačovanie si vtedy vyžiadali 2/3 štátneho rozpočtu. Takto represívnym režim sa stal neúnosným aj pre USA, ktoré od júla 1962 prestali poskytovať Duvalierovi pomoc. Teror vyvrcholil, keď bolo začiatkom roku 1963 odhalené spiknutie príslušníkov ozbrojených síl. Vnútropolitické problémy prerástli v medzinárodný konflikt, v prudkú krízu medzi Haiti a Dominikánskou republikou prezidenta Boscha. Podnetom ku konfliktu sa stalo obsadenie dominikánskeho veľvyslanectva v Port-au-Prince, ktoré slúžilo ako azyl haitským politickým utečencom. Tento incident skomplikoval nie len vzťahy oboch krajín. V snahe izolovať Duvalierov režim, prerušili v tejto dobe diplomatické styky s Haiti nielen USA, ale tiež mnohé latinskoamerické krajiny. Ani nové pokusy o odstránenie Duvaliéra, a to ako ozbrojenou mocou, tak atentátmi sa nepodarili a papá Duvalier alebo tiež papá Doc zomrel prirodzenou smrťou v roku 1971. Podľa Duvalierovej vôle sa v duchu jeho ústavy stal doživotným prezidentom krajiny jeho dvadsaťročný syn Jean-Claude Duvalier (1951), zvaný Baby Doc.
Kozmetickými reformami, napríklad zákazom vývozu krvnej plazmy a mŕtvol do USA k výskumným účelom pre americké univerzity (svojho času to bola jedna z významných haitských vývozných položiek), zlepšil Duvalier mladší medzinárodnú prestíž krajiny a obnovil dočasne zastavenú vojenskú a hospodársku pomoc z USA. Pre svoju strategicky výhodnú polohu prakticky pred bránami Kuby Fidela Castra slúži ostrov ako predsunutá bašta Američanom dodnes.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1804 – nezávislosť od Francúzska
1957 – začiatok diktatúry Duvaliera, „Papa Doc“
1971 – nástup syna Duvaliera „Baby Doc“
1986 – „Baby Doc“ Duvalier utiekol
1988 – vyhlásenie výnimočného stavu
1991 – prvý demokraticky zvolený prezident Jean Bertrand Aristide zosadený v puči vedenom brigádnym generálom Raoulom Cedrasom
1994 – americká invázia podporuje návrat Aristida do úradu
1995 – mierové sily OSN prevezmú zodpovednosť za Haiti
1996 – Aristid odovzdal moc Prévalovi
1998 – Hurikán George spôsobil smrť 140 ľudí a 160 000 nechal bez prístrešia
2000 – Aristid vyhráva prezidentské voľby
2002 – nevydarený pokus o prevrat
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 27 750 km²
Miestny názov: République d'Haďti
Mena: gourde
Mestá: Port-au-Prince, Les Cayes, Cap-Haitien, Gonaives
Prírodné podmienky: hlavne vrásové pohoria
Podnebie: tropické
Politický systém: republika
Hlava štátu: Jean-Baptiste Aristid (od 2001)
Vývoz: ľahké stroje, káva
Zdroje: bauxit
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 6 964 549
Pomer mestského a vidieckeho obyv.: 35 %/65 %
Priemerná dĺžka života: 50 (m), 54 (ž)
Jazyky: francúzština, haitská kreolčina (oba úradné)
Zloženie: ľudia afrického pôvodu 95 %
Náboženstvo: katolíci 80 %, protestanti 16 %, rozšírené praktizovanie vúdú
Gramotnosť: 45 %
HDP (USD/osoba): 1345
11. Dominikánska republikaDominikánska republika je krajinou vrchov a lesov, čim je možno podobná svojmu ostrovnému susedovi, ale inak veľmi odlišná. Hlavnou koloniálnou mocou tu bolo Španielsko a silný je aj vplyv USA. Ľudia a kultúra sú zmesou španielskych, afrických a indiánskych prvkov. Ostrov je bohatý na nerastné suroviny, má predovšetkým zásoby rúd striebra, platiny, uránu a niklu. Nachádza sa tu aj najväčšia zlatá baňa v karibskej oblasti. Turistika a trstinový cukor tvoria najdôležitejší zdroj zisku zo zahraničia.
Hospodárstvo – obyvatelia Dominikánskej republiky majú lepšiu životnú úroveň ako ich susedia na Haiti. Hospodárstvo je vyspelejšie ako na Haiti, lebo ho posilňujú príjmy z turistiky a ťažby surovín. Vláda podporuje nové odvetvia, ako napr. textilný priemysel. V posledných rokoch vznikli po celej krajine dovolenkové strediská, čím sa vytvorili nové pracovné príležitosti. Za prácou sem prichádzajú aj mnohí Haiťania.
Santo Domingo – hlavné mesto Santo Domingo založil brat Krištofa Kolumba Bartolomej v r. 1496. Mesto sa stalo hlavnou základňou, z ktorej sa Španieli vydávali na svoje výpravy do karibskej oblasti. V posledných rokoch sa zreštaurovalo mnoho stavieb v koloniálnom štýle, ktoré pochádzajú ešte zo 16. storočia.
11.1 História Dominikánskej republikyV období americkej okupácie Dominikánskej republiky začína kariéra Rafaela Leonidasa Trujilla Molina (1891-1961), najdôležitejšej postavy v novodobých dejinách krajiny. Za veľkej pomoci od USA sa dostal k moci v roku 1930. Odhaduje sa, že za viac ako jeho tridsaťročnej vlády v krajine sa stalo obeťami teroru viac ako 75 000 osôb. Jeho rodina vlastnila 50 % pôdy krajiny a 80 % celkového obchodného kapitálu. Trujillovo meno dostala najvyššia hora krajiny; letisko a snáď každé väčšie mesto bolo ozdobené sochou El Benefactora – Dobrodinca, ako sa sám dával nazývať.
Dominikánsky diktátor Trujillo bol zavraždený 30. mája 1961 a zanechal krajinu v úplnom rozklade, zničenú tvrdým despotizmom. Jeho nástupca Dr. Joaguín Balaguer, vtedajší viceprezident, bol pevne rozhodnutý pokračovať v kurze nastúpenom svojim predchodcom. Jeho vláda bola začiatkom roku 1962 prerušená prevratom vyvolaným príslušníkmi vojenského letectva a koncom roku bol prezidentom zvolený kandidát Revolučnej dominikánskej strany profesor Juan Bosch (nar. 1909). Za jeho vlády sa napätá politická situácia trochu uvolnila, bola dokonca ohlásená zmiernená pozemková reforma.
Konfliktnú situáciu znova priostril haitsko-dominkánsky konflikt a už za sedem mesiacov bol liberálny režim prezidenta Boscha zvrhnutý prevratom vojenskej junty. V roku 1965 bol starý Trujillov priateľ Balaguer za veľkej pomoci amerického námorníctva znovu dosadený do prezidentskej funkcie. Tiež voľby v roku 1970, ktoré opäť vyhral prezident Balaguer, sa odohrali v znamení osvedčeného volebného guláša v podobe peňazí, topánok a odevov.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI DOMINIKÁNSKEJ REPUBLIKY:
1844 – založenie Dominikánskej republiky
1930-1961 – diktatúra Rafaela Trujilla
1962 – v prvých demokratických voľbách je zvolený Juan Bosch
1963 – Bosch zosadený vo vojenskom prevrate
1965 – komunisti sa snažia zvrhnúť vojenskú juntu, zásah naámorníctva USA na obnovenie poriadku
1966 – obnovenie ústavnej vlády
1979 – hurikán zničil väčšinu ostrova
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 48 880 km²
Miestny názov: República Dominicana
Mena: pesa
Mestá: Santo Domingo, Santiago, San Pedro de Macoris
Prírodné podmienky: vyzdvihnuté vysočiny a pohoria rozdelené úrodnými dolinami
Podnebie: subtropické zo silnými zrážkami
Politický systém: republika
Hlava štátu a vlády: Hipólito Mejía (od 2000)
Vývoz: cukor, káva, melasa, kakao, zlato
Zdroje: nikel, bauxit, zlato, striebro
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 8 581 477
Pomer mestského a vidieckeho obyv.: 64 %/36 %
Priemerná dĺžka života: 71 (m), 76 (ž)
Jazyk: španielčina (úradný)
Zloženie: miešanci 73 %, Európania 16 %, Afričania 11 %
Náboženstvo: rímskokatolíci 95 %
Gramotnosť: 82 %
HDP (USD/osoba): 5400
12. Turks a CaicosOstrovný štát juhovýchodne od Bahamských ostrovov, tvorí ho okolo 30 ostrovov vo dvoch ostrovných skupinách (Turks Islands a Caicos Islands). Ostrovy objavil Juan Ponce de León v roku 1512 ako neobývané. Briti ich kolonizovali od roku 1678. Do roku 1874 boli spravované Bahamami; v rokoch 1874-1959 tvorili súčasť Jamajky. Od roku 1962 boli korunná kolónia (pod správou bahamského guvernéra). Od roku 1973 bol v čele ich vlastný guvernér.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 403 km²
Prírodné podmienky: 30 nížinatých ostrovov (6 obývaných) s koralovými útesmi
Štátne zriadenie: Britská korunná kolónia
Mestá: Cockburn Town, Kew, Bar, Conch
Jazyk: angličtina
Mena: americký dolár, Bahamský dolár
Hlavné zdroje: rybolov, turistický ruch
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 16 249
Zloženie: prevaha černochov
Náboženstvo: Baptisti 41.2 %, metodisti 18.9 %, advetisti siedmeho dňa 1.7 %, katolíci
13. Malé Antily
Súostrovie Malé Antily sa rozprestiera v miernom oblúku od ostrova Portoriko vo Veľkých Antilách na severe smerom na juh k pobrežiu Južnej Ameriky. Väčšina ostrovov, ktoré boli kedysi európskymi kolóniami, dnes tvorí nezávislé štáty. Pôsobením afrických, európskych a ázijských vplyvov vznikla charakteristická kultúra plná života zvýraznená v hudbe a sviatkoch. Banány, ktoré dozrievajú v horúčavách a silných dažďoch, sú hlavným vývozným artiklom, hoci niektorí pestovatelia riskujú, že im hurikány zničia úrodu.
Hospodárstvo - najpriemyselnejšou časťou Malých Antíl je Trinidad a Tobago, ktoré majú petrochemický, železiarsky a oceliarsky priemysel založený na vlastných zdrojoch ropy a zemného plynu. Ostatné ostrovy okrem Barbadosu majú málo nerastných surovín a sú závislé od vývozu banánov, cukru, bavlny a kakaa. V súčasnosti sa všetky ostrovy pokúšajú vyrábať viac rôzneho tovaru na export. Ostrov sv. Vincenta má mlyn a Martinique ropnú rafinériu. Na mnohých ostrovoch sa rozvíjajú podniky ľahkého priemyslu.
Poľnohospodárstvo - pre nedostatok pôdy sú ostrovné gazdovstvá malé. Roľníci pestujú plodiny pre vlastnú potrebu, prebytky ponúkajú na miestnych trhoviskách. Predávajú napr. sladké zemiaky, jamy, okru, šalátovú zeleninu, ovocie ako mango, citrusy, kokosové orechy a banány. Pestujú aj plodiny na export. Tie sa na jednotlivých ostrovoch menia: v Grenade je to muškátový orech, v Trinidade káva, maranta trstinová na Ostrove sv. Vincenta a cukrová trstina a banány takmer na každom ostrove.
Obyvatelia - väčšinu obyvateľov žijúcich na ostrovoch tvorí zmes potomkov afrických otrokov, Európanov a miestnych Indiánov Karibčanov. Výnimku tvoria obyvatelia Trinidadu, kde takmer 40 % pochádza z krajín Indického subkontinentu. Títo prisťahovalci sa sem preplavili
za prácou a priniesli si zo sebou svoje náboženstvo, postavili hinduistické chrámy, moslimské mešity a pokračujú v zachovávaní vlastných náboženských zvykov.
Doprava - v minulosti ľudí a tovary prepravovali lode premávajúce medzi ostrovmi. Aj dnes sú lode najhospodárnejším spôsobom prepravy nákladov a prístavy, ako je Castries na Ostrove sv. Lucie, ovládajú vývoz tovarov. Mnohé ostrovy nemajú železnicu a hlavné cesty sa často obmedzujú len na pobrežie, takže vnútrozemie je ťažko dostupné. Antigua, Barbados, Martinique a ostatné ostrovy majú vybudované veľké letiská schopné prijímať aj moderné lietadlá.
Turistika - hlavným hospodárskym odvetvím v karibskej oblasti je turistika. Poskytuje prácu pre miestnych obyvateľov v reštauráciách, hoteloch, obchodoch a stánkoch na plážach. Práca je však sezónna, pretože väčšina návštevníkov prichádza len vtedy, keď má doma zimu. Aj väčšina hotelov patrí zahraničným spoločnostiam a peniaze nie vždy ostávajú na ostrovoch. Niektoré miestne vlády sa pokúšajú zredukovať svoju závislosť od príjmov v turistike.
Kriket - kriket je národná hra na anglicky hovoriacich ostrovoch. Deti sa učia hrať na slnkom vysušených miestach, ktoré umožňujú, aby sa loptička kotúľala veľkou rýchlosťou. Dospelí môžu hrať za družstvo Malých Antíl. Vyberajú sa spomedzi najlepších hráčov jednotlivých ostrovov.
Šarlátové ibisy - karibská oblasť je útočiskom pestrej škály vtáctva vrátane šarlátového ibisa z Trinidadu a Tobaga. Ibis žije v mangrovových močiaroch ostrovov, z ktorých počas dňa odlieta za potravou. Tvoria ju kraby a iné drobné morské živočíchy žijúce pri pobreží.
Hudba ostrovov - takmer na každom karibskom ostrove počuť rytmus hudby kalypso, ktorá vychádza z piesní otrokov zo západnej Afriky. Kalypso má výrazný rytmus a lyriku, ktorá vypovedá o sociálnych a politických problémoch. V posledných rokoch začína byť populárna soca, zmes soulu a kalypso.
13.1 Antigua a Barbuda
Ostrov bol objavený v roku 1493 Krištofom Kolubusom na jeho druhej ceste do Západnej Indie a pomenovaný podľa kostola Panny Márie z Antiguy v Seville. Ako prví osadníci sa tu objavili Briti, ktorí prišli v roku 1632. Najprv sa pestoval hlavne tabak, ktorý bol neskôr nahradený výnosnejšou cukrovou trstinou. Prosperita ostrova nastala hlavne po dovoze lacnej pracovnej sily z Afriky. Napriek pokusom získať Antiguu (r. 1666) pre seba, udržali si ju Angličania. Otroctvo bolo zrušené v roku 1834. V rokoch 1871-1956 boli ostrovy súčasťou britskej kolónie, v rokoch 1958-1962 Západoindickej federácie. Od 27. februára 1967 je Antigua štátom pridruženým k Veľkej Británii. Od roku 1981 je konštitučnou monarchiou a členom Commonwealthu.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1932 - Angličania kolonizujú Antiguu
1981 - nezávislosť od Británie
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 442 km²
Mena: východokaribský dolár
Mestá: St. John´s, Bolans, Codrington
Prírodné podmienky: ostrovy sú z časti sopečného pôvodu s koralovými útesmi, pláže
Podnebie: tropické
Politický systém: konštitučná monarchia
Vývoz: ropné výrobky, bavlna, cukor, ovocie,
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 66 970
Jazyk: angličtina
Zloženie: hlavne potomkovia Afričanov
Náboženstvo: anglikáni
Gramotnosť: 90 %
HDP (USD/osoba): 8200
13.2 Barbados
Najstaršími obyvateľmi ostrova boli Indiáni Arawakovia, ktorí ho opustili ešte pred príchodom prvých Európanov. Presný dátum objavenia tohto ostrova nie je známy, ale predpokladá sa, že ho objavili Portugalci a pomenovali ho podľa stromov ktoré tu rástli. Angličania pristáli na Barbadose v roku 1620 a 1624. Prvých 80 kolonistov tu vysadil kapitán Powel v roku 1627 a v dôsledku prudkého nárastu prisťahovalectva ich bolo o rok neskôr viac ako 2000. V roku 1885 bola na Barbadose ustanovená samostatná vláda. Parlament na Barbadose bol po Bermudách najstarším v britskej koloniálnej ríši. Barbados sa stal zakladajúcim členom Západoindickej federácie ustanovenej v roku 1958 a zostal jej členom do mája 1962. Nezávislosť Barbadosu bola vyhlásená 30. novembra 1966.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1834 - zrušenie otrokárstva
1951 - zavedenie všeobecného volebného práva
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 431 km²
Mena: barbadoský dolár
Mestá: Bridgetown, Holetown
Prírodné podmienky: roviny, ktoré postupne prechádzajú do centrálnych vysočín
Podnebie: tropické so silnými dažďami
Politický systém: parlamentná demokracia
Vývoz: cukor a melasa, chemikálie, odevy, elektronické súčiastky, rum, konzumný olej, margarín
Zdroje: zemný plyn, ropa, ryby
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 275 330
Jazyk: angličtina
Zloženie: Afričania 80%, miešanci 16 %, belosi 4 %
Náboženstvo: rímskokatolícke 97 %
13.3. Bermudy
Bermudy boli objavené Juanom de Bermúdezom, podľa ktorého boli aj pomenované. Presný rok objavenia nie je známy, údaje sa pohybujú medzi rokmi 1503 až 1511. V poslednej dobe sa uvádza dátum 1515. Povolenie k ich osídleniu dostal ako prvý Fernando Camelo. Ten ho však príliš nevyužil, a keď pri ostrove stroskotal v roku 1609 anglický admirál sir Georges Somers so svojou loďou Sea Venture, vezúci osadníkov do americkej Virgínie, našiel ostrov ľudoprázdny. Sir Georges Somers na Bermudách v roku 1610 zomrel a jeho krajania pomenovali ostrovy na jeho pamiatku - The Somers Islands. Štatút anglickej kolónie získavajú Bermudy už od roku 1612. V roku 1620 bola na ostrovoch ustanovená reprezentatívna vláda, prvá v histórii anglickej koloniálnej ríše. V roku 1684 menoval anglický panovník guvernéra. V roku 1941 si USA po dohode s Veľkou Britániou najali vojenskú základňu na 99 rokov, politické strany do začiatku šesťdesiatych rokov prakticky neexistovali. Od roku 1968 bola rozsiahla vnútorná samospráva.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 53 km²
Prírodné podmienky: ostrovy sopečného a koralového pôvodu
Štátne zriadenie: britská korunná kolónia s vnútornou samosprávou
Hlavné mesto: Hamilton
Mena: bermudský dolár
Hlavné zdroje: turistika
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 62 000
Jazyk: angličtina
Etnické zloženie: černosi 61 %, belosi 37 %, mulati
Náboženská príslušnosť: protestanti
13.4. Britské panenské ostrovy
Ostrovy boli objavené Krištofom Kolumbusom na jeho druhej plavbe do Ameriky. Meno Las Virgine - Panny dostali podľa sv. Uršuli a jej panien. V prvých rokoch európskej kolonizácie boli Panenské ostrovy obľúbeným útulkom pirátov. Do roku 1666 boli ovládané Holanďanmi, potom obsadené Angličanmi (od roku 1762 anglická kolónia). Pôvodne boli ostrovy pod správou guvernéra Záveterných ostrovov. Od roku 1956 je administrátor Panenských ostrovov zodpoved-ný priamo britskej vláde.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 153 km²
Mena: dolár
Hlavné mesto: Road Town
Prírodné podmienky: ploché koralové ostrovy a pahorkatinové vulkanické ostrovy
Podnebie: tropické
Politický systém: závislé územie Veľkej Británie
Vývoz: rum, ryby, piesok, ovocie
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 20 812
Jazyk: angličtina
Zloženie: Afrokaribčania 90 %, Európania a Aziati 10 %
Náboženstvo: protestanti 86 %, rímskokatolíci 6 %, iné 8 %
Gramotnosť: 98 %
13.5. Dominika
Ostrov Dominika bol objavený a pomenovaný Krištofom Kolumbusom pri jeho druhej ceste do Nového sveta v roku 1493. Neskoršie pokusy ostrov kolonizovať dlho narážali na tuhý odpor miestnych karibských Indiánov. Pôvodne sa predpokladalo, že by ostrov mohol ostať neutrálny a ponechaný domorodému obyvateľstvu. Parížskou zmluvou z roku 1763 pripadala Dominika Anglicku. francúzske pokusy ostrov získať definitívne stroskotali v roku 1805, kedy francúzski vojaci zapálili hlavné mesto Roseau a nakoniec sa za odškodné 12 000 libier stiahli. Do roku 1959 bola Dominika spravovaná anglickým guvernérom Náveterných ostrovov. Členom Západoindickej federácie bola až do jej rozpadu v roku 1962. Od 1. marca 1967 je Dominika štátom pridruženým k Veľkej Británii.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1763 - britská kolónia
1978 - nezávislosť od Británie
1983 - Patrick John sa stáva hlavným iniciátorom invázie USA do Grenady
1991 - návrh začlenenia do Federácie Windwardských ostrovov
1992 - vláda schvaľuje kontroverzný plán vydať pasy obyvateľom Ďalekého východu, ktorí sú ochotní investovať na Dominike významné peniaze
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 780 km²
Mena: východokaribský dolár
Hlavné mesto: Roseau
Prírodné podmienky: vulkanické vrchoviny
Podnebie: tropické so silnými dažďami
Politický systém: parlamentná demokracia
Vývoz: banány, kokos, ovocný džús, éterické oleje, mydlo
Zdroje: drevo
Turistické pozoruhodnosti: vulkanické pohoria, Vriace jazero (únik podzemných plynov)
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 70 786
Jazyky: angličtina, francúzština
Zloženie: takmer všetci černosi a mulati, karibskoamerickí Indiáni
Náboženstvo: rímskokatolíci 77 %, protestanti 15 %
Gramotnosť: 90 %
13.6. Grenada
Ostrov bol objavený 15. apríla 1498 Krištofom Kolumbusom, ten mu dal meno Concepción. Pôvodní arawskí Indiáni boli vyhnaní karibskými prisťahovalcami. Prvými kolonistami boli Španieli, v rokoch 1627-1650 okupovali ostrov Briti. V rokoch 1650-1762 a 1779-1783 spravovali Grenadu Francúzi. Od roku 1783 bola Grenada pod britskou správou. Po rozpade Západoindickej federácie sa Grenada stala štátom pridruženým k Veľkej Británii. Od roku 1974 získala nezávislosť, v roku 1979 bol prevratom nastolený komunistický režim M. Bishopa, v roku 1983 bol zvrhnutý vojenskou intervenciou USA. Od roku 1984 je konštitučnou monarchiou na čele s britskou kráľovnou zastupovanou generálnym guvernérom. Ostrov Grenada je po Indonézii druhým najväčším producentom muškátových orechov na svete. Pestuje takmer jednu štvrtinu celkovej svetovej úrody. Muškátový orech sa používa na dochutenie potravy, pochádza z juhovýchodnej Ázie a do Grenady ho priniesli Holanďania v 19. storočí. Muškátovníkom sa darí na úrodných sopečných pôdach v horúcom podnebí a pri vysokých ročných zrážkach. Na ostrove sa pestuje aj ďumbier, škorica, čierne korenie a klinčeky.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1783 - stáva sa britskou kolóniou
1974 - nezávislosť od Británie, predseda vlády Eric Gairy
1979 - nekrvavý prevrat, predsedom vlády sa stáva Maurice Bishop, zrušenie ústavy, vznik ľavicovej vlády
1982 - zmrazenie vzťahov s USA a Britániou, silnejúce vzťahy so ZSSR a Kubou
1983 - opozícia vo vnútri strany zvrhla Bishopa vojenským pučom, Bishop a traja jeho kolegovia boli popravení, revolučná vojenská rada bola zvrhnutá Američanmi a východokaribskými vojskami, opätovné zavedenie ústavy z roku 1974
1991 - navrhnutie integrácie do Federácie Windwardských ostrovov
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 344 km²
Mena: východokaribský dolár
Mestá: St. George´s, Victoria, Grenville,
Prírodné podmienky: vulkanický pôvod s centrálnymi pohoriami
Podnebie: tropické
Politický systém: konštitučná monarchia
Vývoz: muškátové oriešky, muškátové kvety, banány, kakaové bôby
Zdroje: drevo, tropické ovocie, zaoceánske ostrovy
Turistické pozoruhodnosti: Annandalské vodopády, pláž Grand-Anse
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 89 227
Jazyky: angličtina (úradný), francúzština
Zloženie: africkí černosi 84 %
Náboženstvo: rímskokatolíci 53 %, anglikáni 33 %
Gramotnosť: 85 %
HDP (USA/osoba): 3700
13.7. Guadeloupe
Ostrovy boli pôvodne osídlené Arawakmi a Karibčanmi. Pre Európu ostrov objavil Krištof Kolumbus na druhej plavbe do Ameriky a nazval ich podľa kláštora Guadeloupe v Estremadure. Vlastníci ostrova sa striedali. Najprv ich obsadili Španieli, neskôr viedli tvrdé boje o jeho ovládnutie Angličania a Francúzi. Pod francúzskou správou je ostrov bez prerušenia od Napoleonovej porážky u Waterloo v roku 1815. Od 19. marca 1946 bol koloniálny štatút ostrova zmenený na zámorský deparlament Francúzska.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 1779 km²
Mena: francúzsky frank
Hlavné mesto: Basse-Terre
Prírodné podmienky: Basse-Terre: vulkanický pôvod s vrchovinami, Grande-Terre: nízko položená vápencová formácia
Podnebie: tropické
Politický systém: zámorský departmán Francúzska
Vývoz: banány, cukor, rum
Zdroje: úrodná pôda, pláže a klimatické podmienky pre turistov
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 431 170
Jazyky: francúzština, kreolčina
Zloženie: černosi a mulati 90 %, belosi 5 %,
východní Indovia, Libanončania a iné 5 %
Náboženstvo: rímskokatolíci 95 %, africké náboženstvá a hinduisti 5 %
13.8. Kajmanské ostrovy
Kolumbus zbadal dnešné Kajmanské ostrovy v roku 1503 nazval ich Las Tortugas, podľa veľkého počtu korytnačiek, ktoré tam našiel. Od roku 1530 sú ostrovy známe ako Kajmanské. Názov pochádza najskôr zo zámeny leguána s aligátorom (caymán). Dlhé roky boli pôvodnými osadníkmi ostrovov námorníci, dlžníci a iní vydedenci spoločnosti. O osídlení v pravom zmysle slova sa dá hovoriť až v 18. storočí. Pred zavedením paroplavby boli prístavy Kajmanských ostrovov vyhľadávaným útočiskom plachetníc. Parníky potom ostrovy míňali a ich izolácia bola prelomená až zavedením leteckej dopravy. Ostrovy Little Cayman a Cayman Brac boli osídlené neskôr a do roku 1877 spravované oddelene od ostrova Grand Cayman. až do roku 1962 spravoval Kajmanské ostrovy jamajský guvernér, po vyhlásení nezávislosti Jamajky sa dostali pod priamu správu Veľkej Británie. Kajmanská politika sa doteraz obišla bez politických strán, jedine v období volieb sa vytvárali tzv. týmy. Vo voľbách v novembri 1996 väčšinu kresiel získal Národný tým.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 246 km²
Prírodné podmienky: koralové útesy
Štátne zriadenie: pod priamou britskou správou
Hlavné mesto: Georgetown (Grand Cayman)
Úradný jazyk: angličtina
Mena: kajmanský dolár
Hlavný zdroj: turistika
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 37 716
Etnické zloženie: mulati 40 %, belosi 20 %, černosi 20 %, rôzne etnické skupiny 20 %
Náboženstvo: protestantské
13.9. Martinik
Krištof Kolumbus objavil ostrov na svojej štvrtej ceste do Ameriky - 15. júna 1502. Pôvodné meno ostrova bolo Madinina. Vo francúzskom držaní je Martinik s krátkodobými intervalmi anglickej okupácie od polovice 17. storočia. Osídlenie ostrova Európanmi boli sťažené odporom domorodých obyvateľov Indiánov Karibčanov. Pôvodní obyvatelia ostrova Siboneyovia boli vystriedaní Arawakmi a tí opäť Karibčanmi, ktorí museli ustúpiť pred európskymi kolonizátormi. V roku 1654 uzavreli Francúzi s Karibčanmi dohodu o rozdelenie ostrova na východnú francúzsku časť a západnú karibskú.
Už v 17. storočí bolo domorodé obyvateľstvo prakticky vyhubené a ako pracovná sila boli dovážaní africkí otroci. Definitívne bolo otroctvo zrušené až v roku 1848. Štatút zámorského deparlamentu Francúzska má Martinik od 19. marca 1946.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 1134 km²
Mena: francúzsky frank
Hlavné mesto: Fort-de-France
Prírodné podmienky: pohoria s pobrežnými nížinami
Podnebie: tropické
Politický systém: zámorský depertmán francúzska
Vývoz: spracované ropné produkty, banány, rum, ananás
Zdroje: úrodné pôdy, pláže a podnebie pre cestovný ruch
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 418 454
Jazyky: francúzština, kreolčina
Zloženie: černosi a mulati 90 %
Náboženstvo: kresťania 95 %, africké náboženstvá a hinduisti 5 %
13.10. Montserrat
Ostrov boj objavený Krištofom Kolumbusom v roku 1493 a pomenovaný podľa katalánskej hory neďaleko od Barcelony. Kolonizovaný bol Angličanmi v roku 1632 a pod brits-kou správou zostal na krátke obdobie francúzskej okupácie dodnes. Montserrat patril medzi členov Západoindickej federácie a po jej rozpade bol jeho štatút upravený na britskú kolóniu s reprezentatívnou vládou.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 83 km²
Mena: východokaribský dolár
Hlavné mesto: Plymouth
Prírodné podmienky: hlavne vrchoviny
Podnebie: tropické
Politický systém: závislé územie Veľkej Británie
Vývoz: elektronické súčiastky, štipľavá paprika
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 6409
Jazyk: angličtina
Zloženie: hlavne Afričania
Náboženstvo: rôzne kresťanské smery
13.11. Holandské Antily
V skorej histórii boli ostrovy osídlené Arawakmi a Karibčanmi. Curaçao objavil v roku 1499 Alonso de Ojedo pri výskumnej ceste pod záštitou Ameriga Vespucciho. Po roku 1527 bol ostrov obsadený a osídlený Španielmi. V 30. rokoch 17. storočia boli španielski osadníci Holanďanmi donútení vysťahovať sa na americkú pevninu. Holanďania sa stali jedinými pánmi ostrova Curaçao a obsadili aj Bonaire a Arubu. Za napoleonských vojen boli ostrovy prechodne okupované Angličanmi. V 19. storočí boli na Curaçau a ostatných ostrovoch vybudované prístavy, čím bola zaistená ich prosperita ako významných obchodných stredísk. Moderný priemyslový rozvoj sa zaznamenáva od roku 1916, kedy bola ango-holandskou firmou Royal Dutch-Shell vybudovaná prvá rafinéria nafty. Naftové rafinérie na ostrove Aruba boli založené v roku 1925. Využila sa jednak blízkosť bohatých ropných ložísk vo Venezuele, jednak výborné prístavné podmienky. Ostrovy Saba, St. Maarten a St. Eustatius sú súčasťou reťaze Záveterných ostrovov. Tieto ostrovy vystriedali počas 17. storočia niekoľko pánov, než sa definitívne stali holandským vlastníctvom. Od 29. januára 1954 predstavuje skupina šiestich antilských ostrovov integrálnu súčasť Holands-kého kráľovstva s vlastnou autonómnou vládou.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 800 km²
Prírodné podmienky: ostrovy koralového a sopečetného pôvodu
Štátne zriadenie: autonómne územie Holandska
Hlavné mesto: Willemstad
Úradný jazyk: holandský
Mena: holandsko-antilský gulden
Hlavné zdroje: spracovanie ropy dovážané z Venezuely, ťažba fosfátov, rybolov, nutný dovoz potravín
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 211 093
Etnické zloženie: kreoli 84 %, belosi 6 %, černosi, Indovia
Náboženstvo: katolíci 84 %
13.12. Panenské ostrovy USA
Ostrovy boli objavené Krištofom Kolumbusom pri jeho druhej ceste do Ameriky a ten ich nazval na počesť sv. Uršule a ich panien Panenskými ostrovmi. Panenské ostrovy často striedali majiteľov. Po Španieloch, Francúzoch, Angličanoch a Holanďanoch ich získali v roku 1671 Dáni a udržali ich do roku 1917, kedy ich predali za 25 miliónov dolárov USA.
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 342 km²
Mena: dolár
Hlavné mesto: Charlotte Amalie
Prírodné podmienky: od pahorkatín po vrchoviny
Podnebie: tropické, obdobie dažďov od mája do novembra
Politický systém: zámorské autonómne územie Spojených štátov
Vývoz: rafinované ropné produkty
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 120 917
Jazyk: angličtina
Zloženie: Afrokaribčania 74 %, miešanci 13 %, Portoričania 5 %, iné 8 %
Náboženstvo: protestanti 59 %, rímskokatolíci 34 %, iné 8 %
13.13. Svätý Krištof a Nevis
Svätý Krištof bol objavený v roku 1493 Krištofom Kolumbusom a bol po ňom pomenovaný Cristóbal (Christopher). Dnes je častejšie nazývaný Saint Kitts. Meno ostrova v jazyku karibských Indiánov bolo Liamuiga - Úrodný ostrov. Bol to prví ostrov Západnej Indie, ktorý kolonizovali Angličania (v roku 1632). O nadvládu nad ním potom súperili s Francúzmi Španieli. Kolóniou Veľkej Británie sa stal až v roku 1753. Od roku 1967 získal autonómiu a v roku 1983 nezávislosť. Ostrov je známy tým, že sa na ňom narodil Henry Christopher, neskorší diktátor Haiti.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1623 - prvé britské osady
1871-1956 - súčasť Federácie Lewardských ostrovov
1958-1962 - súčasť Západoindickej federácie
1967 - udelenie vnútornej samosprávy
1983 - dosiahnutie závislosti
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 270 km²
Mena: východokaribský dolár
Hlavné mesto: Basseterre
Prírodné podmienky: vulkanické ostrovy s vrchovinovým charakterom
Podnebie: tropické, ochladzované morom
Politický systém: konštitučná monarchia
Vývoz: cukor, oblečenie
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 38 756
Jazyk: angličtina
Zloženie: Afričania 95 %
Náboženstvo: protestanti 85 %
13.14. Anguilla
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 156 km²
Mena: východokaribský dolár
Hlavné mesto: The Valley
Prírodné podmienky: roviny a nízko položené časti
Podnebie: tropické
Politický systém: závislé územie Veľkej Británie
Vývoz: krevety, soľ
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 12 132
Jazyk: anglický
Zloženie: Afričania 94 %
Náboženstvo: protestanti 85 %, rímskokatolíci 3 %, iné 12 %
13.15. Svätá Lucia
Presný deň ani rok objavenia nie je známy, aj keď niektorí autori uvádzajú rok 1502. Obyvatelia ostrova oslavujú deň objavenia 13. decembra. Prví anglickí osadníci boli vyhladení karibskými Indiánmi. V roku 1651 sa na ostrove usadili Francúzi, ktorých v roku 1664 vytlačilo anglické koloniálne vojsko. Dlhé spory boli skončené v roku 1814 parížskou zmluvou, podľa ktorej sa Svätá Lucia stala britskou kolóniou. Najprv bola sídlom miestneho guvernéra, neskôr ju spravoval guvernér Náveterných ostrovov sídliaci na Barbadose. Po rozpade Západoindickej federácie sa stala štátom dobrovoľne pridruženým k Veľkej Británii.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1814 - stáva sa britskou kolóniou
1967 - vnútorná samospráva
1979 - nezávislosť v rámci spoločenstva
1991 - navrhnutie začlenenia do Federácie Windwardských ostrovov
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 616 km²
Mena: východokaribský dolár
Hlavné mesto: Castries
Prírodné podmienky: vulkanické pohoria
Podnebie: tropické, obdobie dažďov od mája do augusta
Politický systém: parlamentná demokracia
Vývoz: banány, odevy, kakao, zelenina, ovocie, kokos
Zdroje: drevo, minerály, geotermálny potenciál
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 158 178
Jazyky: angličtina, francúzština
Zloženie: afrického pôvodu 90 %, miešanci 6 %
Náboženstvo: rímskokatolíci 90 %, protestanti 7 %
13.16. Svätý Vincent a Grenadíny
Ostrov osídlený pôvodne Karibčanmi bol objavený v roku 1498 Krištofom Kolumbusom. V roku 1627 ho venoval anglický kráľ vojvodovi z Carlislu, ale ostrov zostával celkom stranou záujmu ako Angličanov, tak Francúzov. Vzájomnou francúzsko-anglickou dohodou bol vyhlásený za neutrálny a ponechaný pôvodným obyvateľom. Až v roku 1795 bol opäť prehlásený za súčasť britskej koruny. Za pomoci Francúzov sa však domorodí Karibčania proti Angličanom vzbúrili. Povstanie bolo zdolané a pre výstrahu, aby sa podobné vzbury neopakovali, sa rozhodla anglická vláda v roku 1797 transportovať 5080 Karibčanov z ostrova Sv. Vincent na ostrov Ruatan v honduraskom zálive. Sv. Vincent bol podobne ako väčšina ostatných karibských závislých krajín členom Západoindickej federácie až do jej rozpadu. Potom sa na základe zákona West Indies Act stal tiež štátom pridruženým k Veľkej Británii. Štatút pridružení bol potvrdený ústavnou konferenciou v Londýne v roku 1969. Od roku 1979 je Sv. Vincent nezávislý člen Commonwealthu.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1783 - stáva sa britskou kolóniou
1969 - získanie úplnej vnútornej samosprávy
1979 - plná nezávislosť v rámci britského Spoločenstva, predseda vlády Milton Cato
1984 - predsedom vlády sa stáva James Mitchell
1989 - Mitchell znovuzvolený
1991 - návrh začlenenia do Federácie Windwardských ostrovov
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 338 km²
Mena: východokaribský dolár
Hlavné mesto: Kingstown
Prírodné podmienky: vulkanické pohoria, činná sopka na ostrove Svätý Vincent
Podnebie: tropické, obdobie dažďov od mája do novembra
Politický systém: konštitučná monarchia
Vývoz: banány, kokos, korenie, taro, škrob, tenisové rakety
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 115 942
Jazyky: angličtina, francúzština
Zloženie: hlavne černošskí Afričania, malý počet belochov, východní Indovia, karibskí Indiáni
Náboženstvo: metodisti, anglikáni, rímskokatolíci
13.17. Trinidad a Tobago
Trinidad bol objavený Krištofom Kolumbusom 31. júna 1498 pri jeho tretej ceste do Ameriky. Kolumbus zanechal na ostrove posádku a prehlásil ju za súčasť španielskej Koruny. Ostrov sa stal významným strediskom obchodu medzi španielskou metropolou a kolóniami. Pre dôležitú geografickú polohu a výborné prístavy bol často prepadávaný anglickými korzármi. Španielsku posádku porazili v roku 1797 anglické vojská vedené Ralphom Abercrombym. V roku 1802 bol Trinidad definitívne prislúchajúci Veľkej Británii. Po zrušení otroctva v roku 1834 vznikol nedostatok pracovných síl. Do roku 1818 sa prisťahovalo na Trinidad asi 150 000 Arabov, Indov a Číňanov. Tobago bolo objavené Kolumbusom v tom istom roku ako Trinidad. V roku 1625 sa ostrova zmocnili Angličania, ktorí boli neskôr vytlačení Holanďanmi. V 18. storočí bolo Tobago predmetom sporu medzi Angličanmi a Francúzmi. Parížskou zmluvou z roku 1814 bolo určené Veľkej Británii. V roku 1888 boli obidva ostrovy administratívne spojené a stali sa súčasťou britskej koloniálnej ríše. V roku 1941 boli na základe angloamerickej dohody na ostrove Trinidad zriadené vojenské základne USA. V roku 1976 bola vyhlásená nezávislá republika, ktorá je členom Commonwealthu.
VÝZNAMNÉ UDALOSTI:
1888 - zjednotenie Trinidadu a Tobaga
1959 - získanie vnútornej správy
1962 - nezávislosť v rámci Spoločenstva
1976 - vyhlásenie republiky
1990 - nevydarený pokus o prevrat
ZÁKLADNÉ ÚDAJE:
Rozloha: 5200 km²
Mena: trinidadsko-tobagský dolár
Mestá: Port-of-Spain, San Fernando
Prírodné podmienky: hlavne roviny
Podnebie: tropické, vlhké
Politický systém: parlamentná demokracia
Vývoz: ropa, ropné výrobky, rum
Zdroje: ropa, zemný plyn, asfalt
Turistické pozoruhodnosti: asfaltové jazero
OBYVATEĽSTVO:
Počet: 1 169 682
Jazyky: angličtina, hindčina, francúzština, španielčina
Zloženie: Afričania 43 %, Indovia 40 %, miešanci 14 %
Náboženstvo: rímskokatolíci 32 %, protestanti 14 %, hinduisti 24 %
