1. Základné údaje
1.1. Geopolitický rámec
Karibská oblasť je na jednej strane zovretá pobrežím Strednej a Južnej Ameriky, od predĺženého výbežku mexického polostrova Yucatanu až po venezuelské ústie orinockej delty. Na strane druhej už dlhé veky vzdorujú rady ostrovov narážajúcim vlnám Atlantického oceánu. Táto malebná časť vzdialeného a exotického sveta, ktorú pre Európu objavil Krištof Kolumbus v roku 1492, bola vždy zahalená do viac či menej skutočných povestí a legiend. Snáď najznámejšia z nich sa týka smutného osudu pôvodného indiánskeho obyvateľstva, ktoré v plameňoch ohňa, ktorý založila španielska conquista, a v potokoch krvi prakticky zmizlo zo zemského povrchu. V iných zaznievajú smutné piesne čiernych otrokov, kruto vytrhnutých zo svojich afrických domovov a ďalšie opisujú ostrovy plné pokladov a osudov pirátskych kapitánov. Nie je to vôbec divné, pretože dnešné karibské obyvateľstvo sa v priebehu storočí sformovalo splynutím etník Európy, Ázie, Afriky a Ameriky. Jeho korene pochádzajú zo vzdialených miest celého sveta.

Karibské more je okrajovým morom Atlantického oceánu rámcované pobrežím Strednej a Južnej Ameriky a Antilami. Pokrýva oblasť zhruba 2 600 000 km² (niekde sa však môže uvádzať aj 2 750 000 km²) a dosahuje maximálnu hĺbku 7 680 m. Jeho dno je rozčlenené na tri panvy: Venezuelskú panvu na východe (hĺbka až 6 060 m), Kolumbijská panva na juhozápade ( až 4 535 m) a Yucatanskú panvu na severozápade (až 4 950 m). Teplota vody dosahuje v priemere 25-29°C a slanosť 34-37 %. Antilské súostrovie je situované medzi 10° a 27° severnej šírky a 60° a 85° západnej dĺžky. Sedem tisíc ostrovov a útesov o rozlohe 238 000 km² tvorí oblúk, ktorý oddeľuje Karibské more od Atlantického oceánu. Zahrňuje tri veľké skupiny: Bahamy alebo Lucaye s 29 väčšími ostrovmi, 660 ostrovčekmi a tisícky útesov a skalísk; Veľké Antily, ktoré sa rozkladajú na západe a východe a tvoria ich ostrovy Kuba, Jamajka, Santo Domingo a Portoriko. Posledné súostrovie predstavujú Malé Antily zoskupené jednak do Náveterných ostrovov, postavených do oblúka, ktorý sa tiahne od severu k juhu medzi Karibským morom a Atlantickým oceánom, a jednak ostrovov Záveterných, rovnobežných s pobrežím Venezuely.
Meno Karibskej oblasti je odvodené od slova canibi, ktorým Taínovia usadení na Antilách oz-načovali juhoamerické kmene, majúce vo zvyku pojedať svojich nepriateľov.

Karibčania – tak ich nazývali Španieli – pochádzali pravdepodobne z Guayany. Najprv obsadili venezuelské a kolumbijské pobrežie a neskôr vďaka svojim rýchlym kanoe ovládli ostrovy v severnej časti mora. Keď prišli v 15. storočí Španieli, Karibčania už dosiahli Borinqen (Portoriko) a vtrhli tiež na Santo Domingo a Kubu. Karibské more bolo tiež nazývané americkým Stredomorím. V priebehu storočí sa tu krížili početné ekonomické, kultúrne a vojenské vplyvy. Prichádzali a odchádzali rôzne etniká, usadzovali sa v jednotlivých oblastiach a znova ich opúšťali. Po príchode Španielov predstavoval karibský areál po tri storočia pyrenejskej vlády stredisko najväčšieho a najživšieho obchodu. Bol ale aj krvavým bojiskom, na ktorom sa stretávala španielska flotila s pirátmi všetkých možných národností. Tiež tu bojovalo veľké množstvo bojovníkov proti španielskemu kolonializmu 19. storočia a je spojené s menami latinskoameric-kých hrdinov-osloboditeľov, akými boli Francisko Miranda (1750-1816) alebo Simon Bolívar (1783-1830). Ak sa pozrieme z iného zorného uhla, má táto oblasť radu geografických rysov, ktoré sa zhodujú so Stredozemným morom Starého sveta. Obidve tieto moria sú závislé na Atlantickom oceáne a fungujú ako komunikačný kanál v smere sever - juh a západ - východ.

1.2. Biogeografické vymedzenia a klimatické podmienky
Karibik je jednou z oblastí takzvaného neotropického kráľovstva. Žije v ňom bežná fauna a flóra typická pre teplé krajiny, so zaznamenateľnými príbuznými rysmi s východným pacifickým pobrežím. Odhaduje sa, že sa tu nachádza stovka druhov ulitníkov, 40 druhov hviezdic a morských ježkov a viac ako sto druhov rýb.

Dá sa povedať, že karibská klíma je charakterizovaná teplým tropickým počasím, a iba dvoma ročnými obdobiami: obdobie dažďov - leto, a obdobie sucha – zima. Napriek tomu teplota neukazuje nijaké veľké výkyvy. Počas mesiacov považovaných za najchladnejšie neklesá pod 24 °C, pritom ročný priemer sa kolíše okolo 27 °C. Priemerný stav dažďových zrážok sa na karibských ostrovoch pohybuje okolo 1 650 mm. Iba na Dominike boli zaznamenané hodnoty prekračujúce 3 050 mm a na Jamajke kolíšu počas roka medzi 2 540 až 1 020 mm v najsuchších častiach ostrova. Vietor fúka počas celého roka od severovýchodu k východu. Pre obdobie dažďov sú typické cyklóny a uragány. Najviac obetí si vyžiadali na Jamajke, Grenade, Barbadosu a Portoriku uragány v rokoch 1951, 1955 a 1961.

Pôvodná vegetácia, ktorá pokrýva väčšiu časť karibských ostrovov, zodpovedá najbujnatejšiemu a najpestrejšiemu typu tropického ekosystému na Zemi: večne zelenému dažďovému pralesu.

Tento druh porastu sa rozkladá od úrovne morskej hladiny až do výšky 1500 m. n. m. a tvorí ho predovšetkým stromy dosahujúce výšku až 25 metrov, ktoré vo svojej väčšine nestrácajú lístie počas suchého obdobia. Druhým typickým rysom je hojnosť drevnatých popínavých liánovitých rastlín, tvoriacich charakteristický, takmer nepreniknuteľný baldachýn. Pod ním, vo večnom tieni bojujú o svoje miesto na svete ďalšie, nižšie stromy, kery a trávy.
Na množstve menších ostrovoch, napríklad na Malých Antilách a v niektorých suchších oblastiach veľkých ostrovov, je však vegetácia tvorená tŕnitým lesnatým porastom, ktorý často prechádza do nízkej húštiny.

Jedinečná flóra sa vyskytuje na pobreží a na piesočných dunách. Tu prevládajú kokosové palmy, ktoré plnia dve dôležité úlohy: predstavujú významnú ochranu proti cyklónom a uragánom a tiež spevňujú piesočnú zem. Niektoré rozľahlé pobrežia oblasti sú pokryté savanami, typom otvorenej nízkej vegetácie s prevahou tráv a iba ojedinelých stromov alebo paliem. Odhaduje sa, že v Karibskej oblasti existuje 15 000 druhov rastlín, hoci na jednotlivých ostrovoch sa ich nájde v priemere iba 5 000, čo platí hlavne pre ostrovy Veľkých Antíl. Na Malých Antilách sa hovorí o tisícich druhoch, a na drobných ostrovčekoch alebo koralových útesoch sa môžeme stretnúť s približne dvoma stovkami, ale tiež iba s niekoľkými desiatkami druhov.
Najrozšírenejšími z pôvodných rastlín sú palma kráľovská a palma dažďová pochádzajúce z Portorika. Za najcennejší strom tropickej Ameriky sa považuje dominikánsky mahagon, jeho pôvodná vlasť sa však nachádza na juhu Floridy, ale tiež na Bahamách, Kube, Jamajke a v Dominikánskej republike.

Najrozmanitejší živočíšny druh predstavujú na Antilách vtáci (je ich viac ako 500 druhov) a hmyz. Ešte v koloniálnom období sa tu hojne vyskytovali obojživelní savci ako kapustňáci, krokodíly, korytnačky a iné. Dodnes sa dochovali najrôznejšie druhy jašteričiek, leguánov, žiab, volských žiab a hadov.
Asi na tisícich ostrovoch sa nachádzajú zástupcovia malých hmyzožravých stavovcov, ktorí predstavujú najprimitívnejšiu formu svojho druhu na svete. Je známych okolo ďalších tridsať druhov cicavcov, ktorých domovom sú karibské ostrovy. Dve tretiny z ich počtu predstavujú netopiere, zvyšok hlodavce.


2. Z histórie
2.1. Krištof Kolumbus
Krištof Kolumbus sa narodil v roku 1451 v talianskom prístave Janov a vo veku 14 rokov odišiel na more. Po preštudovaní máp a kníh bol presvedčený, že sa plavbou západným smerom cez Atlantický oceán dostane do Ázie. S podporou španielskej kráľovnej sa Kolumbus v auguste 1492 vybral na cestu. 12. októbra 1492 zazreli zem. Bol to jeden z Bahamských ostrovov, ostrov Guanahani, ktorý však hneď prekrstil na San Sal-vador (Spasiteľ). V ďalších týždňoch sa Kolumbus plavil po Karibiku a myslel si, že sa nachádza niekde blízko Indie. Obyvateľov s ktorými sa tam stretol nazval Indiáni. Keď sa obrátil na cestu domov, asi štyridsať mužov nechal na ostrove Hispaniola, aby tam hľadali zlato, pričom im sľúbil, že sa za nimi v nasledujúcom roku vráti. Kolumbus svoj sľub dodržal a v roku 1493 sa vrátil so sedemnástimi loďami a 1 500 mužmi. Zistil však, že mužov, ktorých na ostrove nechal, zabili miestni obyvatelia. Založil tam ďalšiu kolóniu, ktorá vydržala. Na ďalších cestách sa dostal na Trinidad a na juhoamerické pobrežie. Na svojich cestách sa plavil tromi loďami – Niña, Pinta a Santa Maria.

2.2. Predkolumbovské obdobie
Dávni obyvatelia Ameriky mali svoj pôvod v Ázii. Tento názor je založený predovšetkým na výsledkoch fyzickej antropológie. Na prechod zo Starého sveta (Ázia, Európa) do Nového sveta (Amerika) je najvhodnejšia Beringova úžina medzi Aljaškou a Sibírom. Za jasného počasia je možno zo Sibíru zbadať pobrežie Aljašky. Geológovia sa domnievajú, že za poslednej doby existoval suchozemský most spájajúci oba kontinenty. Túto geologickú argumentáciu podporujú aj archeologické výskumy. Najstaršie materiály boli nájdené blízko Beringovej úžiny. Na území dnešných Spojených štátov boli nájdené hroty kopijí, často vedľa zvyšku kostí dnes vyhynutých zvierat, napríklad mamutov. Tieto nálezy viedli mnohých bádateľov k domnienke, že musí ísť o pozostatky staré desiatky tisíc rokov, keď podobné zvieratá v Starom svete skutočne vyhynuli. Na južnom cípe Ameriky, v Patagónii boli nájdené podobné hroty, z čoho sa dá vyvodiť, že táto etnika sa špecializovala na lov veľkých druhov zvierat a vyznačovala sa dosť pokročilou technológiou spracovania kameňa, čo je predovšetkým vidieť na vypracovaní špičiek kopijí.

Po objave ostrovov nazývaných dnes Bahamy sa Kolumbus neplavil ďalej na západ, kde by narazil na vlastnú americkú pevninu, ale obrátil sa na juh. Objavil ostrov Kubu a pozdĺž jeho brehov sa plavil 120 leguí (5,5 km), neprišiel však na jeho koniec, preto sa nazdával, že sa nachádza pri brehoch pevniny, a bol presvedčený, že je to Čína.

6. decembra pristál Kolumbus pri brehoch Haiti, posledného ostrova, ktorý objavil na svojej prvej ceste. Odtiaľ 4. januára 1493 obrátil svoje dve lode (tretia stroskotala pri haitskom pobreží) späť do Európy. Španielsko a celá Európa sa dozvedeli, že Kolumbus našiel jedinou plavbou na západ cestu do „Indie“, kam sa Portugalci od začiatku storočia tak namáhavo a neúspešne predierali okolo Afriky.
Kolumbus podnikol ešte ďalšie tri výskumné plavby, objavil väčšinu ostrovov Veľkých a Malých Antíl a na dvoch miestach – pri pobreží Panamy a pri ústí Orinoca – sa dotkol americkej pevniny.

Po celý život (zomrel v Španielsku roku 1506) sa však tvrdošijne držal svojho pôvodného presvedčenia, že pristál na brehoch východnej Ázie a našiel cestu do Indie. Azda práve preto bola Amerika pomenovaná podľa moreplavca, ktorého objavy neboli nejako významné, ktorý však jasne vyhlásil, že objavená pevnina je nový svetadiel. Bol to Talian Amerigo Vespucci z Florencie. Vespucci podnikol azda dve významné plavby na západ, najmä k pobrežiu Brazílie. Správy o Vespuccim však boli sporné. Vyčíta sa mu, že pripravil Kolumba o jeho objaviteľský čin, avšak sám Kolumbus píše o ňom veľmi priaznivo. V každom prípade to bol až Vespucci, kto rozšíril po celej Európe povedomie, že bol objavený Nový svet.

Prvé objavy odkryli len veľmi nepatrné časti Nového sveta. Ďalší moreplavci, čo sa vydali na západ zanedlho po Kolumbovi, všade narazili na hradbu pobrežia, ktoré nemalo konca. Keďže nezodpovedalo správam o východnej Ázii, usilovali sa ho oboplávať, aby sa dostali do bohatej Indie. Objavovali však len zátoky a vodné toky, ktoré svojou mohutnosťou prekonávali všetko, čo poznali z Európy, a svedčili o rozľahlosti územia, odkiaľ vytekali.

2.3. Karibská oblasť v začiatkoch koloniálneho obdobia
Vďaka prvým správam o objavení nového svetadielu sa rozšírili utopické sny o rajskej prírode a o ušľachtilých divochoch. Veľmi rýchlo však niekoľko kronikárov prírodu Nového sveta zhanobilo a obyvateľov prehlásilo za menejcenných a bez nesmrteľnej duše. Indiáni spočiatku verili, ako sám Kolumbus tvrdil, že biely ľudia prišli z nebies. Veľmi skoro sa však dostavilo rozčarovanie. Dobývanie Ameriky sa stalo záležitosťou úplne pozemskou. Začalo sa šírenie európskej kultúry, zotročovanie Indiánov, kríženie obidvoch rás a vytváranie novej spoločnosti. Conquista bola vojenským podnikom a súčasne do tej doby nevídaným úsilím o uplatnenie kresťanských prikázaní. Každý veliteľ mal stručne vyložiť Indiánom kresťanské myslenie, aby vedeli čím sa majú riadiť; a potom od nich mal vyžadovať, aby zvážili svoje postavenie a uznali cirkevnú nadvládu aj nadvládu kráľa. Ak by tak urobili, budú prijatí láskavo, ak nie, budú prenasledovaní. Španielski velitelia tieto predpisy, formulované v úradnom jazyku, naozaj väčšinou plnili, je však samozrejmé, že Indiáni z toho nerozumeli vôbec ničomu.

Španieli začali obchodovať; obchod s Novým svetom bol výnosný. Príliv zlata síce ustával a dopyt po striebre ešte nezačal, ale výhodný bol tiež cukor, koža a loj zo stád divokého hovädzieho dobytka z Hispanioly a z Kuby. Guvernérom sa stal Diego Colón, neskôr aj druhým zástupcom kráľa, ale narážal stále viac na snahy obmedziť jeho právomoci. Predovšetkým mu nebolo priznané právo obsadzovať svojimi ľuďmi výnosné úrady. Zariadenie v Santo Domingu bolo vážnym obmedzením jeho moci, rovnako ako založenie komory pre Hispaniolu, v ktorej zasadali pokladník, kontrolór a faktor. A tak boli na Hispaniole od roku 1512 tri na seba nezávislé orgány kráľovskej moci: guvernér, audiencia a komora. Malá kolónia na Panamskej šiji bola najskôr podriadená Santo Domingu, ale poslali tam po Balboovi, ako prvého guvernéra Zlatej Kastílie Pedrariasa de Avila, ktorý čoskoro dokázal zničiť väčšinu kladných výsledkov Balboovej vlády. Balbou samotného zatkol jeden z Pedrariasových kapitánov a hrdlorezov Francisco Pizarro. Balboa bol obžalovaný z velezrady a v roku 1519 sťatý. Iný hospodársky vzostup ríše snov bol nepopierateľný. Stúpal počet miest so samosprávou: v roku 1507 ich bolo sedem, vrátane Hispanioly, v roku 1514 štrnásť. Santo Domingo, založené podľa bežného plánu s námestím, radnicou, katedrálou, palácom a sieťou pretínajúcich sa ulíc sa stalo vzorom pre ďalšie nové mestá po celej Amerike.

V roku 1508 prekročilo Atlantik 66 lodí, v roku 1514 potom 77, a v roku 1520 už 108 plavidiel. Nie všetky lode sa vrátili naspäť. Niektoré boli rozobrané, iné zostali v Amerike pre miestnu dopravu. Tie, ktoré sa vrátili, privážali kráľovskej komore slušné zisky. Ďalším rasovým prvkom, ktorý rozširoval pestrosť karibskej spoločnosti a súčasne bol dôle-žitým hospodárskym činiteľom, boli černosi privážaní už od začiatku 16. storočia ako otroci. Otroci z prvého obdobia kolonizácie Nového sveta pochádzali aj zo Španielska. Černosi boli obmedzovaní vo svojom pohybe, nesmeli navštevovať školy a od druhej polovice 17. storočia sa pristúpilo na politiku obmedzujúcu svadby belochov s černoškami a mulatkami. Manželské, a hlavne mimomanželské styky boli však veľmi časté. Deti otrokyne a Indiána boli otrokmi, deti černochov – slobodných alebo otrokov – a Indiánok boli slobodnými ľuďmi, platia-cimi dane ako indiánske obyvateľstvo. Veľmi skoro, už v roku 1505, sa objavila v Novom svete prvá vzdelávacia inštitúcia a o niekoľ-ko rokov neskôr obdobný františkánsky ústav. V tomto období sa podporovali tieto aktivity zásielkou kníh, evanjelií a príkazom, aby deti boli vyučované v latinčine. Muži, ktorí prišli do Nového sveta, boli poháňaní duchovnou silou renesancie, ich myslenie však malo ešte stále stredoveký rámec.

2.4. Antilské miestodržiteľstvá
V dôsledku vyčerpania nerastného bohatstva a praktického vyhladenia domorodého obyvateľstva a vzhľadom k emigrácii prvých kolonizátorov na americkú pevninu boli Veľké Antily skoro po objavení odsunuté do pozadia záujmu a z ostrovov sa stala prestupná stanica práve na ceste ku kontinentu. Navzdory tomuto prudkému poklesu hospodárskeho významu a až prenikavému schudnutiu však prudko stúpala dôležitosť ich strategickej polohy. S výnimkou Malých Antíl akože neužitočných ostrovov tvorili totiž vstupnú bránu k bohatým indiánskym ríšam v Mexiku a neskôr v Peru, a boli preto priestorom, ktorý je nutné chrániť. Útoky ďalších európskych mocností v Karibiku a pirátske aktivity sa stali určujúcim faktorom siliacej militarizácie v 16. a 17. storočí, pretože antilská oblasť bola od roku 1620 hlavnou scénou intervencií Francúzka, Anglicka a Holandska, hľadajúcich americké poklady, a miestom, kde sa noví votrelci opevňovali na malých opustených ostrovoch.

V dôsledku vzrastajúceho čierneho obchodu, podporovaného samotnými obyvateľmi, a v dôsledku chudoby došlo vtedy k zmene v praxi španielskeho obchodného monopolu. Španielsko sa pokúšalo o jeho obranu výstavbou pevnostných systémov, vysielaním vojenských eskáder a posíl financovaných hlavne z mexických peňazí. tieto finančné injekcie pochádzajúce z novošpanielských strieborných dolov, mali vyriešiť otázku hospodárskej slabosti ostrovov. Z hľadiska sociálneho a etnického rozvrstvenia charakterizovalo Antily takmer úplné vymiznutie pôvodného obyvateľstva, rast populácie čiernych otrokov a len veľmi malý demografický pohyb bielej etniky. Pokiaľ ide o vývoj jednotlivých ostrovov, existovali určité rozdiely, s výnimkou Jamajky, ktorá z vlastenectva rodiny Kolumbových prešla nakoniec do anglických rúk.

2.5. Kultúra a literatúra Karibskej oblasti 19. storočia
Kultúra pevninskej Hispanoameriky a Karibskej oblasti sa v prvej polovici 19. storočia vyvíjala podobne ako v Európe v znamení romantizmu.
Pred jeho plným nástupom však ešte dozrievali myšlienkové prúdy, či už teologické alebo filo-zofické. V Karibskej oblasti sa táto skutočnosť prejavuje hlavne na Kube a na Santo Domin-gu. Pre hispanoamerický romantizmus ako celok je príznačné, že jeho predstavitelia a nositelia nestáli v spoločenskej izolácii, naopak mali záujem o sociálnu realitu zemí, z ktorých pochádzali. Ďalšími dôležitými rysmi sú dôraz na opis prírody a úzky vzťah k histórii (hlavne vlastného národa), ktorej kult však nedosiahol taký stupeň ako v európskej romantickej literatúre. Nielen o literatúre, ale aj o celom 19. storočí v Novom svete sa dá povedať, že politika a sociálne prob-lémy boli prevládajúcou témou.

Na samom prahu romantizmu stojí Kubánec José María de Heredia (1803 – 1839). Hlavným motívom Herediovej poézie je nostalgia. K jeho najlepším dielam patria básne V cholulskom chráme a Hymna vyhnanca. Okolo roku 1830 sa začínajú prejavovať isté príznaky duchovnej zmeny. Idey romantickej filozofie slúžia novým generáciám k riešeniu politických a duchovných problémov. Začína pôsobiť francúzska filozofia a socializmus.

Pozitivizmus začal prenikať do Nového sveta až okolo roku 1870 a jeho vplyv trval asi 30 rokov. Jeho význam pre miestny život bol nesporný. Tento myšlienkový prúd stál v pozadí všetkých pedagogických reforiem uskutočnených v Novom svete spomínaného obdobia. Mal zásadný význam pre rozvoj moderných vedeckých odvetví a poslúžil aj k formulovaniu metodických východísk latinskoamerickej a karibskej ideológie. Niektorí autori však tvrdili, že pozitivizmus sa stal nielen novou filozofiou, ale vo svojej podstate aj politikou, a čo viac, tiež náboženstvom. Pozitivizmus prenikol do Ameriky rôznymi cestami a jeho vplyv závisel na podmienkach toho či oného prostredia. Na počiatku tohto vplyvu stál Gabino Barreda. Princípu pozitivizmu nájdeme aj v diele čelného predstaviteľa kubánskeho pozitivizmu Enriqua José Varony (1849-1933). Jeho prednášky z psychológie, logiky a etiky znamenali veľký prielom do oficiálneho školského systému, implantovaného na Kubu zo španielskej metropoly. Prenikanie pozitivizmu na Santo Domingo je spojené s menom Portoričana Eugenia Maríi de Hostose (1839-1903), ktorý do určitej miery patrí aj Kube, lebo aktívne bojoval za jej nezávislosť. Na Santo Domingu pôsobil ako pedagóg a rektor univerzity.

V literatúre druhej polovice 19. storočia je najvýznamnejším literárnym zjavom modernizmus (1860-1903), ktorý býva považovaný za prvý samostatný prejav literárnej Hispanoameriky. Romantizmus však nezaniká, pokračuje a vydáva svoje nezanedbateľné plody. Súčasne sa však objavujú nové umelecké smery ako realizmus, naturalizmus a parnasizmus. Modernizmus nebol ani tak literárnou školou, ako duchovným a individualistickým postojom, prejavujúcim sa nielen v literatúre, ale aj v iných oblastiach hispanoamerickej kultúry. Za jeho výrazné rysy sa pokladá kozmopolitizmus (orientácia na francúzsku literatúru a podľa niektorých autorov priama závislosť na nej) a esteticizmus (kult krásy a formy), ktorého dôsledkom je však obnovenie a rozšírenie básnického jazyka.

Časopisy – V 19. storočí nastala v Karibskej oblasti obdobná situácia. Časopisy tu vlastne nahrádzali dosiaľ neexistenciu najrôznejších typov literatúry od beletrie až po literatúru odbornú. Takú úlohu mal napríklad Kubánsky dvojmesačník, orgán Ekonomickej Spoločnosti priateľov zeme, vydávaný v rokoch 1831-1834.

Hudba - pre chudobných černochov z Kingstonu na Jamajke bola hudba vždy dôležitá. V 60. rokoch 20. storočia začali rozvíjať vlastný štýl, čiastočne založený na americkej sentimentálnej hudbe. Najprv sa objavila hudba zvaná ska a rock steady. Túto hudbu produkovanú hudobnou spoločnosťou Trojan hrali skupiny ako Toots a Maytals. Neskôr sa objavilo reggae so silným, jasným hlboký basovým rytmom a s hypnotizujúcimi hlasmi. Piesne reggae boli často zamerané politicky alebo nábožensky. Najznámejšia skupina, ktorá hrala reggae, bola Bob Marley and the Wailers.

2.6. Nekľudné 20. storočie
V 20. storočí v Karibskej oblasti ešte viac vzrástol vplyv USA. V oboch svetových voj-nách boli niektoré ostrovy využívané americkou armádou ako dôležité strategické body, na kto-rých boli vybudované vojenské zariadenia. Napríklad v roku 1941 boli na základe angloamerickej dohody na ostrove Trinidad zriadené vojenské základne USA. Ďaleko markantnejší príklad však predstavuje republika Haiti. Tam na miesto Francúzska nastúpila nová koloniálna veľmoc Spo-jené štáty americké, ktoré v rokoch 1915-1934 Haiti obsadili. Údajne preto, aby zem zachránili pred chaosom. V skutočnosti však existoval jediný dôvod vedúci k tomuto kroku: snaha podrobiť tento ostrovný štát záujmom severoamerického kapitálu. Vzbury nemajetných roľníkov boli tvr-do potlačené americkou námornou pechotou. Počas druhej svetovej vojny kleslo Haiti ešte do hlbšej závislosti na USA. Po stiahnutí amerických jednotiek sa v zemi ujali moci mestskí mulati, ktorých nadvláda vyvolala odpor černošského obyvateľstva.

Tiež oslobodenecký zápas Portoričanov pramenil zo sklamania z americkej nadvlády, za ktorej prišlo k výpredaju španielskeho kultúrneho dedičstva. A však z druhého pohľadu posilňoval v an-glofónnej Karibskej oblasti kontakt s USA väzby so severoamerickými černochmi, s ktorými ma-jú antilskí černosi spoločný africký pôvod. V celom západoindickom regióne bol sledovaný boj za oslobodenie, sociálne povznesenie zrovnoprávnenie černošského obyvateľstva v Spojených štátoch amerických.

Na Jamajke sa od tridsiatych rokoch silnejšie rozvíjalo tzv. rastafariánstvo, ľudové hnutie zalo-žené na mýte o Afrike. Po korunovácii Ras Tafariho, neskôr známy ako Haile Selassie (1892-1975), etiopským cisárom (1930) si začali vrstvy prakticky negramotného vidieckeho obyvateľ-stva na ostrove neúmerne idealizovať Etiópiu. Táto africká zem so starou kultúrnou tradíciou kresťanstva sa v ich snoch a predstavách javila ako útočisko prenasledovaných černochov a ako budúca veľríša celého farebného ľudstva. Niektorí rastafariáni považujú dodnes etiópskeho cisára za nesmrteľného. Vyznačujú sa politickou angažovanosťou so silným nacionalistickým podtex-tom, odporom k alkoholu (nie však k drogám).

Najvýznamnejšou udalosťou v Karibiku sa jednoznačne stalo víťazstvo kubánskej revolúcie (1959). Tá sa pre mnohých obyvateľov nie len Karibskej oblasti, ale aj Latinskej Ameriky preme-nila až v akýsi mytologický vzor. Zároveň však bolo isté, že vnútorné pomery sa ostrov od ostrova podstatne líšia. Ďalším dôležitým momentom, tento krát v tzv. západoindickej oblasti Ka-ribiku, bol aj rýchly rozpad anglofónnej Západoindickej federácie (1958-1962), postavený na troskách anglického koloniálneho panstva. Jej jednotlivé členské územia boli hospodársky nerov-nako vyspelé a medzi lokálnymi nacionalistami a politickými vodcami dochádzalo k častým, ve-ľakrát k veľmi úporným konfliktom. V celej Karibskej oblasti neexistoval (a dodnes neexistuje) spoločný (kreolský) nacionalizmus, v období vrcholiaceho národne oslobodeneckého boja sa však presadzovala nutnosť reagovať na sociálny pohyb a ujasňovať si predovšetkým vzájomný vzťah medzi bývalými kolóniami a metropolami, medzi rasami a politickými tendenciami.