Humenné: História

Osídľovanie mesta Humenné

V staršej dobe kamennej-paleolite (približne do roku 8 200 p. n. l.) prevládala v strednej Európe step s ostrovčekami drevinatého porastu. Osídlenie okresu a mesta v tejto dobe je len veľmi sporadické. Staršia literatúra uvádza medzi náleziskami kostí mamuta Brekov, Karnú a Topoľovku. Do obdobia stredného paleolitu patria dva kamenné artefakty z ílovca nájdené pri výskume na lokalite Humenné - Pod Sokolom. Nástroje z Kalvárie v Humennom budeme môcť presnejšie zaradiť iba na základe ďalších zberov a výskumov. Obdobná situácia je aj pri nálezoch z okolia mesta v Brestove pri Humennom a Ľubiše.

Stredná doba kamenná - mezolit (približne medzi rokmi 8 200 až 5 000 pred n. l.) nie je doteraz v nálezoch z Humenného, ale aj celého okresu zastúpený.

Keď architekti plánovali výstavbu sídliska Pod Sokolom určite nevedeli, že sa vrátili tam, kde sa to všetko začalo. Na tomto mieste existovala najstaršia osada na území dnešného mesta. Ľavobrežná terasa Laborca bola ideálnou polohou pre usadenie sa nositeľov dvoch kultúr mladšej doby kamenej - neolitu (5 000 - koniec 4. tisícročia pred n. l.).

Prvou bola kultúra s mladšou lineárnou keramikou a po nej nasledujúcou bukovohorská kultúra.

Na tomto mieste sa musíme na chvíľu zastaviť. Pre potreby orientácie sa v dlhom období praveku si vedci vytvorili systém pomenovaní pre jednotlivé kratšie časové úseky - kultúry. Nazvali ich podľa miesta prvého nálezu, podľa charakteristických tvarov, výzdobných prvkov atď. A tak sa i my po prvýkrát stretávame s takýmito pomenovaniami. V polohe Pod Sokolom boli preskúmané sídliskové objekty (pozostatky chát, výrobný objekt, zásobnicové a odpadové jamy, kolová jamka) a deštrukcia ohniska. Objekty majú tvar nepravidelných oválnych jám s orientáciou V - Z, prípadne SV - JZ o rozmeroch od 80 do 220 cm. Materiálnu náplň oboch kultúr predstavuje predovšetkým keramika, od hrubostenných zásobníc cez zlomky miskovitých nádob mladej lineárnej keramiky až po reprezentatívne tenkostenné, bohato zdobené nádoby bukovohorskej kultúry. Druhým charakteristickým prvkom sú kamenné nástroje. Štiepaná kamenná industria je zastúpená čepeľami, škrabadlami, vrtákmi vyrobenými z obsidiánu (sopečného skla), menilitového rohovca, pazúrika, limnokvarcitu. Hladená kamenná idustria - sekerky a dlátka sú z rohovca, ílovca a bridlice. K predmetom umeleckého či kultového charakteru patria ploché amulety s prevŕtanými dierkami z menilitového rohovca. Nálezy obdobného charakteru pochádzajú aj z iných polôh - Krámovej, Dubníka-Kotnovej, ale aj z Hažína, Brekova, Mysliny, Závadky.

Neskorá doba kamenná - eneolit (3 200 - 1 900 rokov pred n. l.) je v okrese charakterizovaná zoskupeniami mohýl na hrebeňoch horských pásiem do nadmorskej výšky 300 - 350 m n. m. Zaraďujeme ich do tzv. skupiny východoslovenských mohýl. V okolí Humenného ich nájdeme na rozhraní katastrov Brekova a Topoľovky, nad Brestovom pri Humennom, Udavským, Veľopolím, Dlhým nad Cirochou. Predstavuje skupiny od troch do pätnástich mohýl. Ich inventár je veľmi chudobný. Sídliskové objekty - dielne na výrobu kamenných nástrojov boli preskúmané v Brestove pri Humennom a Ľubiši. V meste zatiaľ doklady osídlenia v tejto dobe neboli zistené.

Doba bronzová (1 900 - 700 rokov pred n. l.) je zastúpená nálezmi zo svojho stredného až neskorého obdobia. Osídlenie sa opäť sústreďuje na polohu Pod Sokolom a Dubník-Kotnová. Spolu sme preskúmali 23 objektov, ktorých materiálna náplň - keramika patrí kultúram Suciu de Sus a Gáva.

Samostatným nálezom je depot - poklad bronzových predmetov nájdený v roku 1955 pri stavbe bloku N/1 na sídlisku I. Ten obsahoval dva meče, päť záveskov v tvare polmesiaca, päť bronzových sekeriek a bronzový drôt. Zaraďujeme ho do obdobia neskorej doby bronzovej a do toho istého obdobia patrí aj bronzová sekerka náhodne nájdená pri stavbe čističky odpadových vôd v Humennom.

Staršia doba železná (približne 700 - 500 rokov pred n. l.) nie je zatiaľ v nálezoch z mesta a jeho okolia zastúpená.

Mladšia doba železná - latén (500 pred n. l. až 0) je na našom území spojená s keltsko-dáckym etnikom. Dôležitým a hlavne zaujímavým je preto nález pokladu strieborných mincí z tohto obdobia v Pričom. Stalo sa tak v roku 1950 a poklad obsahoval 236 mincí - napodobením tetradrachien kráľa Filipa II. Macedónskeho (359 - 336 pred n. l).

Do obdobia mladšej doby rímskej (180 - približne 380 n. l.) zaraďujeme materiálnu náplň objektu preskúmaného na sídlisku Pod Sokolom a ďalšie nálezy z tejto lokality.

Doba sťahovania národov (asi 380 - 568 n. l.) je doteraz na území mesta zastúpená nálezom z roku 1958 v mieste terajšej budovy VÚB, ktorý predstavovala valcovitá a dve hrncovité nádoby a držadlo vedierka zo železa.

Slovanské osídlenie predstavujú nálezy na lokalite Pod Sokolom z 8. - 10. storočia a v blízkom okolí na lokalitách Hažín (slovanské sídlisko z 9. storočia) a hlavne v Brekove, kde je niekoľko polôh so zisteným slovanským osídlením - hradný vrch (8. - 9. storočie), Nive - osada z 9. - 10. storočia. A ako poslednú lokalitu uvedieme slovanský mohylník - zoskupenie 34 mohýl v polohe Lipky z 10. až 11. storočia.

Ale vráťme sa do mesta. Archeologický výskum jeho centra je sťažený už existujúcou, hustou zástavbou. A tak ďalšie poznatky môžeme získať len vďaka náhode.

No práve toto centrum je možné stotožniť s centrom stredovekého mestečka, ktoré vzniklo s najväčšou pravdepodobnosťou na slovanskom základe. Jej pretiahnutý tvar v smere východ - západ signalizuje, že naozaj nešlo o mestečko postavené na zelenej lúke. A jeho meno? Jazykovedci sa dnes zhodujú, že vychádza zo slova humno.

Samotné Humenné sa vyvíjalo ako zemepánske mestečko a dá sa povedať, že ťažilo zo svojej polohy na ceste zo Sedmohradska a Podunajska do Poľska. Prvou písomnou zmienkou je stručný zápis s dátumom 1317 v elenchu rodiny Drugeth, ktorý hovorí o darovaní mestečka kráľom Karolom Róbertom za vernosť. Drugethovci už v krátkom čase po získaní majetku spravili z Humenného stredisko svojho domínia, ktoré riadili z novopostaveného sídla - humenského kaštieľa. Do tohto obdobia spadá aj usadenie františkánov v meste a výstavba kostola s kláštorom na darovaných pozemkoch.

Už v 14. storočí bolo Humenné tridsiatkovým mestom s právom vyberať mýto. Diplomy z rokov 1470 a 1484 ho uvádzajú ako „oppidum“. Z 15. storočia pochádza i najstaršia pečať mesta, na kruhopise ktorej sa uvádza:

„Sigillum civitatis Homonna“.

Okrem textu je na pôvodnej pečati pravé rameno držiace gotický kľúč, šesťcípa hviezda a mesiac. Heraldická figúra prešla neskôr i do mestského erbu. V roku 1491 malo Humenné magistrát (v tomto roku to boli dvaja richtári Peter Banás a Gregor Czapka) a verejná správa mala aj dvoch sudcov, dvoch prísediacich a niekoľkých prísažných.

Významnou udalosťou v dejinách Humenného bolo založenie a existencia kolégia. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo 23. novembra 1613 a zakladajúca listina bola po súhlase panovníka v roku 1615 podpísaná aj grófom Jurajom Drugethom. Vyučovanie bolo prerušené vlnou stavovských povstaní, ktoré neobišli ani Humenné. V roku 1630 sa však už opäť vyučuje a o desať rokov rozhodol Ján Drugeth preložiť školu do Užhorodu. Prvým rektorom bol Alexander Dobokay, po prerušení vyučovania boli rektormi Georgius Forro, Thomas Jazbereni a Georgious Dobronoki. Všetci pôsobili aj na univerzite v Trnave.
Taktizovanie miestnych zemepánov v tých dobách charakterizuje aj život posledného mužského potomka rodu Drugethovcov, Žigmunda. Keď v roku 1648 zomrel, jeho majetku a teda aj Humenného sa zmocnil Imrich Thököly. Donáciou (darovaním) cisárom Leopoldom I. prešli majetky na dcéry a tak sa v mestečku objavujú noví zámockí páni z rodu Zichy a Althan. I napriek nepriaznivým okolnostiam však hospodársky život fungoval ďalej.

V roku 1638 dostalo mestečko od cisára Ferdinanda III. Privilégium poriadať jarmoky, a to 5. - 7. februára a 13. - 15. septembra. Prvý cech, krajčírsky vznikol v Humennom v roku 1603, mäsiarsky a hrubosúkennícky cech vznikli v roku1630, kožušnícky roku 1640 a 1642 čižmársky cech a v roku 1643 debnársky cech. Je pravdepodobné, že v prvej polovici 17. storočia existoval aj hrnčiarsky a tkáčsky cech. Potvrdené cechové artikuly kováčov, zámočníkov a remenárov existujú z roku 1718. V rokoch 1796-97 bolo v Humennom 148 remeselníkov.

Začiatkom 18. storočia slabne intenzita obchodu severojužným smerom a mesto stráca trocha na význame. Naďalej tu však funguje soľný úrad, ktorý kontroluje obchod so soľou, výhodným tovarom na pašovanie.

Zavedenie tereziánskeho urbára (1773), zrušenie nevoľníctva (1785) a tolerančný patent znamenajú spoločenský rozvoj. V meste rastie počet remeselníkom a obchodníkov, teda mešťanov. V 80-tych rokoch 18. storočia ich bolo 138 z celkového počtu 1914 obyvateľov.

V tomto období sa aj do kaštieľa sťahujú príslušníci ďalších dvoch rodov - Csákyovci a Wandernáthovci, v roku 1778 vyhorel pôvodný rímsko-katolícky farský kostol na námestí a farským sa stáva kláštorný kostol a po viac ako 150-tich rokoch sa v meste opäť stretávame so školou.

Z driemot sa mesto prebúdza na začiatku 19. storočia. Novými majiteľmi panstva sa stávajú Andrássyovci, vzrastá počet obyvateľov (v roku 1828 ich bolo 2666) a mesto sa rozrastá, vznikajú nové ulice. V polovici storočia bolo zavedené prvé poštové spojenie mesta so svetom a v roku 1874 začína prvé pravidelné vlakové spojenie medzi Budapešťou a Przemyslom, ktoré viedlo cez Humenné. I napriek výstavbe železnice sa však nezmenili životné podmienky obyvateľstva a nezabránilo sa vysťahovalectvu za prácou.

Postupne narastá aj počet škôl, okrem dvoch ľudových sa v roku 1876 začalo s vyučovaním na meštianskej škole, v roku 1877 na drevárskej odbornej škole a v školskom roku 1889/1890 bolo otvorená prvá trieda obchodnej školy. Na začiatku 20. storočia sa meštianska a vyššia obchodná škola stávajú štátnymi.

DRUGETHOVCI A ĎALŠIE VÝZNAMNÉ RODY V HUMENNOM

Medzi šľachticmi, ktorí prišli s Karolom Róbertom z Anjou do Uhorska boli aj Filip a Ján Drugethovci, príslušníci významnej šľachtickej rodiny, ktorá sa vyznačovala neobyčajnou vernosťou Anjuovcom. Rodinný erb Drugethovcov zobrazuje na červenom štíte zelené brvno a na ňom tri zlaté spony, v hornom poli štítu štyri a v dolnom tri čierne drozdy. Klenot tvoria dve orlie krídla (pravé čierne, ľavé červené) na ktoré je prenesené štítové znamenie. Drozdy sú v klenote zlaté. Prikrývadlá sú zlato-čierne a zlato-červené. Filip sa po bitke pri Rozhanovciach, kde prejavil veľkú statočnosť stal vlastníkov majetkov na Spiši, vymenovali ho za hlavného župana Spišskej a Ujvárskej stolice a neskôr sa stal palatínom.

Ján (zomrel 1335) dostal do daru rozsiahle majetky v Zemplínskej a Užskej stolici, po smrti brata ho vymenovali za palatína, a čo je dôležité stal sa zakladateľom uhorskej vetvy rodu. Mal troch synov - Viliama (stal sa nástupcom strýka Filipa), Mikuláša (bol vychovávateľom princa Ľudovíta) a Jána, ktorý po sebe zanechal päť synov a stal sa zakladateľom humennej vetvy rodu (existovala aj užhorodská vetva).

Posledným potomkom rodu bol Žigmund (vnuk Jána IX.). Študoval na viedenskej univerzite, kde v roku 1676 získal doktorát. V roku 1675 sa stal zemplínskym, neskôr užským a boršódskym županom, kráľovským komorníkom, členom komisie na úpravu práva slobôd, na navrátenie kostolov evanjelikom a na úpravu hraníc s Poľskom. Keď vypuklo povstanie Imricha Thökölyho (1638) postavil sa proti povstalcom a zvolal na hrad Čičavu kongregáciu. To sa mu stalo osudným. Thököly chcel s tureckou pomocou v severovýchodných stoliciach urobiť poriadok. Tiahol s vojskom a zabral hrady Užhorod, Čičavu a Trebišov, Humenné padlo bez boja. Zhabal všetky drugethovské majetky, zajal Žigmunda, odvliekol ho do Košíc a 19. apríla 1684 ho nechal sťať.

Manželka Žigmunda Drugetha Terézia Keglevichová získala späť rodové majetky až po porážke Thökölyho povstania v roku 1702 od Leopolda I. Dve z jej troch dcér (stredná Barbora sa stala mníškou) si majetok i kaštieľ rozdelili na polovice. Julianna Terézia sa stala manželkou grófa Václava Althana, potomka starej švábskej rodiny, ktorej jedna vetva prišla do Uhorska v 16. storočí. Ďalšia dcéra Klára sa v roku 1669 alebo 1700 stala manželkou Petra Zichyho, majiteľa Červeného Kameňa, sabolčského župana a hlavného kapitána hradu Zsámbék. V roku 1726 po smrti Petra Zichyho sa delí kaštieľ na tri časti: časť Františka Zichyho, biskupa, časť Anny Márie, grófky Csáky a časť Terézie, grófky Vandernath. K posledne menovanému rodu sa viaže legenda a náhrobok v lese nad Humennom. Terézia a Jozef Gotthard Vandernath mali iba jedného syna Henrika, ktorý sa oženil s grófkou Antóniou Hoyosovou. Nimi sa táto vetva rodu končí. Podľa legendy grófka Antónia čakala nemanželské dieťa a z humenského kaštieľa ju vyhnali. Uchýlila sa do Brestova k učiteľovi alebo bývalému sluhovi a tam porodila dieťa - dcéru. Obe zomreli a miesto posledného odpočinku našli práve na nezvyčajnom mieste, v lese vedľa cesty - kočovky.

Csakyovci vlastnili kaštieľ potom až do začiatku 19. storočia. Pochádzajú zo Satumarskej stolice (Rumunsko). Prvým z Csákyovcov, ktorí prišli na Slovensko, bol Štefan Csáky, ktorý získal Šarišský hrad s celým panstvom a ten sa stal jeho sídlom. Na Slovensku vlastnili rozsiahle majetky až do roku 1945. V Humennom sa vďaka sobášu Františka Csakyho s Annou Máriou Zichyovou v roku 1728 stávajú majiteľmi časti kaštieľa. Ladislav Csáky - váradský kanonik, bol synom Imricha Csákyho a grófky Rozálie Engelovej. Pochádzal zo šiestich súrodencov a jeho brat Mikuláš bol ostrihomským kanonikom.

Ich sestra Julianna sa vydala za grófa Petra Szapáryho, majiteľa panstva Trebišov. Mali dcérku Etelku, ktorá sa vydala za Karola III. Andrássyho a doniesla ako veno pôvodný drugethovský majetok, medzi iným aj Humenné.

Andrássyovci pochádzajú zo Sedmohradska z obce Csík - Szentkirály. Ako prvý prichádza na Slovensko Peter Andrássy najprv do Komárna ako hradný kapitán v pevnosti (1577) a v roku 1578 sa dáva preložiť ako hradný kapitán na Krásnu Hôrku. Do dedičného vlastníctva získali hrad až v roku 1642 od cisára Ferdinanda III. Začiatkom 18. storočia sa rodina rozdelila na monockú a betliarsku vetvu.

Andrássyovci odvodzovali svoje meno od Andorasa, ktorý vraj prišiel s Arpádom. Usadili sa a získali majetky v Sedmohradsku. Z rodiny pochádzali skvelí vojvodcovia a župani. Jeden z potomkov, Ladislav začal koncom 12. storočia používať meno Andorássy, neskôr upravené na Andrássy.

Do histórie sa však najviac zapísal Július. Študoval na gymnáziu v Sátoraljaújhely a právo na univerzite v Pešti. V roku 1848 bol zemplínskym županom, ale už v roku 1847 vzbudil pozornosť na bratislavskom uhorskom sneme ako ohnivý rečník. V roku 1849 bol vyslancom revolučnej vlády v Istanbule. Počas jeho neprítomnosti bol po potlačení povstania odsúdený na trest smrti. Ako emigrant žil spolu s rodinou v Paríži a Londýne. V roku 1858 dostal milosť a po návrate sa zapojil do jednania o Rakúsko - Uhorskom vyrovnaní podpísanom v roku 1867. Stal sa prvým uhorským ministerským predsedom (1867 - 1871) v dualistickej monarchii. V rokoch 1871 - 1879 bol rakúsko-uhorským ministrom zahraničných vecí. Bol napr. španielským grandom I. triedy, rytierom Rádu zlatého rúna atď. Oženil sa s grófkou Katarínou Kendefi, ktorá mu darovala dvoch synov Júliusa a Teodora a dcéru Ilonu. Patril mu kaštieľ v Trebišove, kde je v zámockom parku aj pochovaný. Július ml. (1860 - 1929) pokračoval v otcových šľapajách na poli zahraničnej politiky.

V Humennom žil syn Aladára Andrássyho, Alexander, ktorý sa narodil v roku 1863, poslanec Uhorského snemu, doktor práv, člen c. - k. komory. Jeho manželkou bola grófka Mária Esterházy. Vďaka jeho iniciatíve sa začalo s prebudovaním kaštieľa v Humennom do dnešnej podoby, upravil park na francúzsky a anglický so zvernicou na Hubkovej. Dal postaviť (1907) neďaleko kaštieľa elektráreň zásobujúcu nielen kaštieľ, ale aj mesto a vlastnil aj tehelňu, v ktorej vyrobili aj sklenené škridle na zakrytie jeho skleníkov.