Proti tejto teórii vystúpil hydrogeológ F. Katzer (1909) s teóriou, že v rozpukaných a skrasovatených vápencoch existuje iba cirkulácia podzemných vôd v podzemných vodných tokoch podobných povrchových a odvádzajúcich infiltrované vody rozvetvenou sieťou podzemných tokov k výverom. Popieral akúkoľvek možnosť zastihnúť podzemnú krasovú vodu v karbonátovom komplexe mimo týchto privilegovaných ciest.
Prvú syntézu (model) režimu krasových podzemných vôd podal J. Cvijič (1918), ktorý rozlišuje tri hydrografické zóny s odlišnými formami cirkulácie podzemnej vody a objasňuje ich ako bezprostredný následok evolúcie krasového procesu. Sú to: suchá zóna, prechodná zóna a zóna so stálym prietokom podzemných vôd. Suchá zóna sa nachádza bezprostredne pod povrchom terénu. Vyznačuje sa bohatstvom prázdnych kavern, kanálov a puklín, cez ktoré voda prechádza prevažne vertikálne až po prechodnú zónu.
Prechodná zóna sa vyznačuje stálymi i občasnými hydrogeologickými prejavmi. V období zrážok prestup vody horninou sa zastavuje v tejto zóne. Dochádza v nej ku koncentrácii vôd a k formovaniu podzemných tokov. Táto zóna sa nachádza nad úrovňou krasových depresií, charakterizujú ju občasné pramene, prejavujúce sa v zrážkovom období. Zóna so stálym prietokom vody sa nachádza pod úrovňou krasových depresií. Najväčšia časť vôd z tejto zóny odtečie prameňmi. Je to zóna s riedkymi rozšírenými puklinami a so spomaleným pohybom podzemnej vody. Hranice medzi jednotlivými zónami sa krátkodobe menia podľa úhrnu zrážok.
V roku 1932 O. Lehman prichádza s novou teóriu o dynamike krasových vôd, pričom vychádza zo starého učenia o samostatnosti krasových tokov, ktoré sa viažu na široko rozvetvený rúrovitý systém. Podľa neho je prevládajúcim druhom pohybu vody sú jaskynné toky. Nazdáva sa, že vznik jaskynných priestorov bol tektonicky podmienený a jasykyne boli rozpúšťaním len o niečo rozšírené. Rozlišuje siršie, navzájom spojené pukliny, ktoré sú hydrograficky účinné a pukliny kapilárne, ktoré brzdia až znemožňujú pohyb vody. Celým týmto puklinovým systémom sa voda pohybuje pomaly a zväčša pod tlakom. Kedže celkové vývery krasových vôd sú menšie ako množstvo spadnutých zrážok, usudzuje sa, že značná časť vody sa v podzemí akumuluje v samostatných krasových nádržiach, ktoré sú tlakom preplavované a vyprázdňované. Krasovú hydrografiu predstavuje ako uzavretý puklinový systém. V rámci takéhoto systému badať smerom nadol spájanie rúrovitých ciev a jeho odvodňovanie krasovým prameňom. Tlakové prúdenie je nahradené veľkým prúdením a len v čase silných dažďov, keď sú zaplnené všetky jaskynné priestory, na krátku chvíľu tu prevláda tlakové prúdenie. Lehman odmieta existenciu jednotnej hladiny podzemnej vody z toho dôvodu, že prierezy rúrovitých ciev a rýchlosti prúdenia v nich si navzájom nezodpovedajú.
Krasové výskumy v šesdesiatich rokoch (D. Sokolov 1962, A. Bogli 1966, M. Maximovič 1963) vyvracajú Lehmanovu teóriu a potvrdzjú existenciu jednotlivých krasových nádrží s hydraulicky spojeným zvodneným horizontom, ktorých výšky sú závislé od úrovne odvodňovacej bázy. V krasovej nádrži vyčleňujú 3 – 5 vertikálnych hydrografických zón s obehom krasovej vody: vertikálnym, horizontálnym a sifónovým.
Obeh krasových vôd
Základným elementom krasovej hydrografie aplikovaným na podmienky Slovenského krasu sú samostatné krasové nádrže – rozsiahle sústavy krasových vôd s hlavným podzemným tokom a mnohými bočnými, často len epizodicky preplavovanými tokmi. V podmienkach planín Slovenského krasu je hydrografická sieť z karbonátového povrchu úplne prenesená do podzemia. Tu v krasových nádržiach v závislosti od odvodňovacích báz a nezávisle od geologickej štruktúry hornín a ich úložných pomerov vytvorili krasové dutiny – jaskyne s horizontálnym dnom. Krasové vody sú schopné znižovať svoju hladinu sledujúc pokles úrovne odvodňovacích báz. Pod vpylvom toho sa krasové dutiny poschodovite usporiadali a navzájom sú spojené komínmi a zvislými puklinami, po ktorých sa voda vodopádmi prepadá na nižšie úrovne.
Pre všetky krasové nádrže je príznačná vertikálna členitosť obehu krasových vôd, ktorú môžeme označiť ako zónu vertikálneho – zostupného obehu. Nachádza sa nad zónou úplného nasýtenia, t.j. nad hladinou krasových vôd. Táto zóna je aktívna hlavne v čase topenia snehu, kedy sa vody z krasového povrchu prostredníctvom závrtov, puklín ponorov pohybujú k hladine krasových vôd.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie