Hornou hranicou zóny horizontálneho obehu je hladina krasovej vody, ktorá neustále kolíše podľa množstva vytekajúcej vody. Určiť jej spodnú hranicu je komplikované, nakoľko prechádza do zóny sifónového obehu. Pohyb vody v tejto zóne je usmernený od miest doplňovania k miestam odvodňovania či už prameňmi občasnými – odvodňujúcich hornú časť tejto zóny, alebo stálymi – odvodňujúcimi dolnú časť zóny horizontálneho obehu. Zóna sifónového obehu vytvára spolu so zónou horizontálneho obehu hydraulický spojený zvodnený horizont krasových vôd, pričom sa v jeho vrchnej časti sa uskutočňuje horizontálny obeh a v spodnej časti vertikálny sifónový obeh. Táto zóna je odvodňovaná výstupnými prameňmi na úrovni odvodňovania, ale i pod ňou.


Režim a výdatnosť krasových prameňov

Krasové vody sa fomujú pod komplexným vplyvom fyzickogeografických podmienok, z ktorých sú dôležité litologické, chemické štruktúrno-tektonické, geomorfologické, klimatické, hydrologické a vplyv pôdneho krytu a vegetácie. Žiaľ, na území Slovenského krasu sa nerobili pozorovania na základe ktorých by sme mohli stanoviť mieru spätosti fyzickogeografických podmienok a ich vplyvu na režim krasových vôd. Poznatky sú prevzaté z výskumov Aggtelekského krasu (Maďarsko), krasovej planiny Dolného vrchu v Slovenskom krase a z pozorovania niektorých prameňov Slovenského krasu. Ale tento pozorovací materiál je dosť heterogénny, jednotlivé pramene neboli merané v rovnakom úseku a nedá sa jednoznačne vyhodnotiť režim krasových vôd.
Režim krasových vôd Slovenského krasu študoval M. Zaťko (1966). Pramene začlenil do prvého výškového stupňa výškovej zonálnosti režimu podzemných vôd a to na základe toho, že v dlhodobom priemere maximum výdatnosti pripadá na jar (marec, apríl) a minimum na jeseň (október, november). Nasledujúca tabuľka uvádza najvýdatnejšie pramene Slovenského krasu a z nameraných hodnôt je zrejmá značná rozkolísanosť výdatnosti prameňov. Tie pramene, ktoré dostávajú aj vodu z nekrasového územia, majú oveľa viacej nevyrovnené výdatnosti ako pramene živené len krasovou vodou.

Podľa zložitosti obehových ciest môžeme rozlíšiť 4 základné druhy prameňov:

Skupina prameňov vyživovaných vlastnou vodou prostredníctvom úpätných ponorov. Tieto ponory sa vyskytujú na styku krasovej a nekrasovej krajiny na úpätí krasových planín. Ponory sú nízko položené a voda vstupuje skoro priamo do zóny horizontálneho obehu. Topenie snehu alebo dažďová perióda sa prejavuje na výdatnosti prameňa náhle a zakalením vyvierajúcej vody. Režim výdatnosti prameňov je hlavne odrazom režimu povrchových vôd nekrasového územia. Rozkyv výdatnosti prameňov je veľký.

Skupina prameňov vyživovaných vlastnou vodou prostredníctvom aktívenho povrchu, ale hlavne planinovými ponormi. Planinové ponory odvodňujú rozsiahlejšie planinové depresie. Toky sa v nich ponárajúce sú len epizodické. Topenie snehu a dažďová perióda sa prejavia v režime výdatnosti jej stúpnutím s malou časovou stratou za dažďovou periódou nakoľko voda cirkuluje celým hydrografickým systémom.

Skupina prameňov vyživovaných vlastnou krasovou vodou len prostredníctvom aktívneho krasového povrchu (závrty a iné vertikálne pukliny). Voda z roztopeného snehu a z dažďových period je odvádzaná do podzemia rozsiahlou sieťou hydrograficky aktívnych puklín, voda cirkuluje celým hydrografickým systémom a preto zásoby krasových vôd sa dopĺňajú plynule, čo sa prejavuje zvýšenou výdatnosťou prameňov oneskorene za časovou periodou.

Skupina prameňov zóny sifonového obehu. Vyživované sú vodou jednotného zvodneného horizontu a ich výdatnosť je závislá od veľkosti hydrostatického tlaku a priepustnosti odvodňovacích puklín. Režim meterologických faktorov sa v ich režime už skoro neodráža.


Chemické zloženie krasových vôd

Vody krasových prameňou sú najčastejšie slabo alkalické až alkalické, stredne mineralizované (okolo 300 mg/l) a dosť tvrdé až tvrdé (13 – 22 ºN). Na základe chemických rozborov môžeme vyčleniť dva základné typy hydrochemických krasových vôd:
-vody kalcium-bikarbonátového charakteru viazané na vápence
-vody kalcium-magnezium-bikarbonátového charakteru viazané na vápencovo-dolomitické a dolomitické horniny


Využitie krasovo podzemným vôd

Vápencovo-dolomitické komplexy Západných Karpát majú veľké množstvá krasových podzemných vôd. Ich veľkou nevýhodou vo vzťahu k vodohospodárskemu využitiu je vo väčšine hydrogeologických štruktúr veľký rozkyv odtokou podzemných vôd, ktorý rastie so vzrastom filtračnej homogenity horninového prostredia. V horninových prostrediach s väčšou až veľkou filtračnou heterogenitou trvale zabezpečená výdatnosť zdrojov tvorí často iba 10 - 20% priemernej výdatnosti zdroja.