4.3. Ponuka výletov počas pobytov

Tri veľké ihlany so sfingou v popredí sú asi najčastejším používaným symbolom Egypta.Udivujúce je, že vznikly už v ranom začiatku egyptskej civilizácie za vlády 4. dynastie. Tieto tri veľké pyramídy v Gize sú síce najznámejšie, avšak v žiadnom prípade jediné. Po celom Egypte je roztrúsených množstvo menej známych, ale nie menej cenných pyramíd. Že tieto monumentálne stavby boli postavené preto, aby chránily večný spánok faraónov, vie dnes každé malé dieťa. Už pät tisícročí zamestnávajú myseľ architektov, matematikov, archeológov, staviteľov, ale i vyznávačov menej exaktných smerov.

Známe ju tiež pod názvom Chefrenova pyramída. Podľa vzoru svojho otca Chufeva si necháva stavať svoju hrobku aj faraón Rachef. Táto pyramida, ktorá je o desať metrov nižšia, ako bola pôvodná výška Chufevovy pyramidy a o meter nižšia ako je dnes, pôsobí ďaleko vyšším dojmom, pretože je postavená na mieste vyššie postavenom. Obidve sú však takmer rovnako veľké. Rozdiel desiatich metrov výšky a dvadsiatich metrov v jednej strane základne (Rachefova má základňu 210 x 210 m) už na výslednom monumentálnom dojme nič neberie. Ako jediná si zachovala s výnimkou vrcholového ihlanu pôvodné vápencové obloženie na svojom vrchole. Vstup do tejto pyramídy se nachádza v jej severnej stene a vedie do pasáže cez chodbu do pohrebnej komory, v ktorej dodnes leží Rachevov žulový sarkofág.

Z troch gízskych veľkých pyramid je táto najmenšia a tiež najmenej známa. Stojí tak trochu stranou a svojou výškou 66 m pôsobí ako dieťatko dvoch veľkých rodičov. Tento drobček však zabírá plochu dvou fotbalových hřišť. Handicap rozmerov múdro vyvážil jej stavitel efektývním riešením: Základňa bola z červenej asuánskej žuly, stredná čast z bieleho turského vápenca a špička opät červená. O svoju farebnú krásu prišla v 16. storočí, kedy obloženie odvezli mameluci na inú stavbu.

Názov Sfinga pochádza z gréčtiny, ktorá ho však prevzala z egyptského slovného spojenia šepses anch, ktorý znamená živý obraz. My si však pod týmto pojmom okamžite predstavíme známu veľkú sfingu, ktorá opatruje pohrebisko v Gize. Tento 60 m dlhý 20 m vysoký kolos bol vytesaný do vápencového pahorku, ležiaceho pred východnou stranou Rachefovy pyramídy. Predpokladá sa, že jej tvár je v skutočnosti podobizňou samotného faraóna Rachefa. Tento najnižší prvok gízskej panorámy je zaujímavý aj tým, že ju niektoré generácie Egypťanov vôbec nepoznajú. Dokonca ani Hérodótos sa o nej vo svojich spisoch nezmieňuje. Dôvod je jednoduchý: sfinga bývala veľmi často skrytá pod nánosom piesku. Už tisíc rokov po jej vytvorení sú zachované prvé doklady o jej vyslobodení z piesku faraónom Thutmosom IV. , rovnako tak ako o dve sto rokov neskôr Ramessom II.

Luxor. Karnak. Veset. Théby.

Štyri názvy označujúce asi nejvýznamnejšie miesto starovekého Egypta. Pôvodný názov bol Veset, zo začiatku malé bezvýznamné mestečko na Níle. V roku 1550 pr. Kr. sa stalo základňou pre oslobodzujúcí boj Egypťanov proti Hyksósom. Po víťaznej vojne sa stalo dôležitým náboženským a správným strediskom, hlavným mestom novej zjednotenej ríše a jeho sláva sa šírila po celom vtedy známom svete. Mesto sa rýchlo rozrastalo podľa jednoznačných pravidiel: východný breh Nílu patril živým, západný slúžil ako pohrebisko. Nad ním se týčila hora Vrchol.

Egypťania verili, že je to vstupná brána do ríše mŕtvych, a tak v jej blízkosti pochovávali svojich mŕtvych. Názov Théby je grécky, zatiaľčo Luxor pochádza z arabského slova el-Uxur, čo znamená opevnenie súvisiace s vojenskými tábormi z rímskej doby. Karnak je názov slávneho kláštora vo Vesetu. V tejto oblasti se nachádzajú slávne miesta ako Údolie králov, kde sú hroby mnohých slávnych panovníkov, Údolí královien s hrobmi královien a veľmi zaujímavá Der el-Medína, dedina remeselníkov z obdobia Novej ríše.

Tento chrám zasvätený bohovi Amonovi nájdeme v južnej časti Théb, zatiaľčo Karnak je v ich severnej časti. Obidva tieto komplexy boli spojené Alejou sfing, ktorá vznikla v Neskorom období. Do chrámu sa vstupuje jedným z najpôsobivejších vchodov v Egypte. Pylón bol vyzdobený motívom bitky pri Kadeši, kde vojská faraóna Ramesse II. „remizovali“ s chetitskou armádou. Aj napriek nerozhodnému výsledku bitky bol tento záver dôležitý, pretože dve veľmoci vtedy uzavreli mierovú zmluvu a mohli sa venovať iným činnostiam – napríklad stavbe chrámov. Pred pylónom stojí niekoľko obrích sôch Ramesse II. a jeden z dvoch obeliskov z červenej žuly. Druhý je od roku 1883 v Paríži.

Chrám má dve nádvoria spojené úzkou a bohato zdobenou kolonádou. Vo vnútri je sieň, ktorej steny rozprávajú príbeh narodenia Amenhotepa III. Ďalšia časť chrámu slúžila od roku 300 n.l.ako svätyňa rímskych cisárov a o tisíc rokov neskôr bola na nádvorí Ramesse II. postavená mešita, v ktorej sa moslimský veriaci dodnes modlia. Inak bol chrám zčasti zaviaty pieskom a čiastočne poskytoval prístrešok dedinčanom. V roku 1885 začal francúzsky archeológ G. Maspero odborné práce v tejto lokalite a v roku 1990 pri bežných statických skúškach boli objavené unikátne sochy, ktoré dnes môžeme obdivovať v múzeu v Luxore.

Chrám v Karnaku

Tento monument nebol budovaný ako jednoznačne architektonicky premyslená stavba, lebo bol stavaný a rozvíjaný po dobu takmer 2 000 rokov. Hlavným bohom, ktorý tu bol uctievaný, bol samozrejme najvyšší boh Nové ríše Amon, ale dostalo sa aj na iných bohov, ako napr. Nút a Chons. Vznikol tu najväčší chrámový komplex, kde sa každý faraón snažil zapáčiť Amonovi novou stavbou, alebo aspoň stavebnou úpravou. Hradba z nepálených tehiel chráni tri posvätné areály, z ktorých prvý bol zasvätený miestnemu bohovi vojny Montovi, druhý hlavnému bohovi Théb Amonovi a tretí jeho manželke Mút. Hlavná časť komplexu bol veľký Amonov chrám pochádzajúci pravdepodobne z obdobia tretej ríše, ale hlavného rozmachu dosiahol až za vlády panovníkov 18. dynastie. Asi posledný panovník, ktorý do vývoja komplexu významne zasiahol, bol král 30. dynastie Nechtnebef. Ten dal chrámom podobu, ktorú poznáme dnes.