Inkovia nakoniec ostali pri Titicace natrvalo až do zániku svojej civilizácie. Bolo pre nich oázou uprostred nehostinnej, divokej a monotónnej krajiny, ktorú obývali. Dodnes patrí okolie jazera Titicaca k najhustejšie osídleným územiam Peru a Bolívie, pretože aj napriek značnej nadmorskej výške, v ktorej leží, možno pri jeho brehoch pestovať rôzne poľnohospodárske plodiny. Hlavnou skupinou žijúcou pri jazere sú indiáni z kmeňa Uru.
Indiáni si vždy vážili pôdu a bojujú o každý kúsok zeme aj dnes. Vlastníctvo pôdy je u Indiánov veľmi dôležité, pretože podľa miestnych tradícií môže zastávať verejnú funkciu a mať vážnosť v obci len ten, kto vlastní pozemok. Väčšina polí leží priamo pri brehoch jazera. Práce na poli začínajú ihneď po skončení obdobia dažďov, (február, marec), keď je pôda dostatočne vlhká a ľahko sa obrába. Druhý krát sa pri jazere seje v auguste. Indiáni pestujú najmä zemiaky, quinu a trochu nižšie aj kukuricu a jačmeň. Obdobie medzi zberom úrody ľudia využívajú na lov jedlých rýb, ktoré im ponúka samotné jazero, opravujú si svoje domy, vyrábajú nové náradie. Domorodci, žijúci pri jazere využívajú na rôzne účely aj trstinu - totoru, ktorá pokrýva plytké časti jazera. Zhotovujú si z nej domy, niektoré druhy nábytku, ale najmä pre túto oblasť typické primitívne člny niekedy poháňané aj plachtami zhotovenými z toho istého materiálu. Nórsky bádateľ Thor Heyerdahl si všimol, že tieto člny, ktoré na oboch koncoch čnejú takmer kolmo do výšky, pripomínajú člny používané v starom Egypte. Dokázal to tým, že v 70. rokoch sa preplavil Maroka až na Barbados na člne RA II, ktorý mu zhotovili Aymarskí indiáni. Z tejto výpravy vznikli dohady, či sa náhodou k jazeru Titicaca niekedy nedostali dokonca aj starí Egypťania.
Jazero Titicaca tvorí aj významnú križovatku vodnej dopravy v tejto časti Južnej Ameriky. Pretínajú ho mnohé významné vodné cesty, ktoré spájajú Bolíviu a Peru a prostredníctvom ďalšej komunikačnej siete aj s prístavmi na pobreží Pacifiku. Pravidelná lodná doprava na jazere funguje už od roku 1871, kedy na jazero dopravili dva veľké parníky, Yavari a Yapura. Dopravenie parníkov na jazero nebolo jednoduchou zaležitosťou, pretože dopraviť taký kolos do výšky vyše 3 800 m bol veľký problém. Avšak vynaliezaví domáci si poradili, parníky hore k jazeru dopravili po častiach, na chrbtoch mulíc a indiánskych nosičov. Po vynesení všetkých častí sa robila celková montáž.