Rozloha: 8800 km²
Dĺžka: 195 km
Šírka: 100 km
Hĺbka: na niektorých miestach až vyše 250 m

Jazero Titicaca je navyššie položeným jazerom na svete. Je to niečo ako pozostatok obrovského vnútrozemského mora, ktoré sa v dávnych dobách rozkladalo na plošine Altiplano, kde dnes na hraniciach Peru a Bolívie leží v nadmorskej výške až vyše 3800 m v objatí dvoch horských pásiem – Ánd a pásma Cordillera Real (Kráľovská Kordillera), ktoré dosahujú výšku až 6500 m, samotná Titicaca. Je to najväčší sladkovodný zdroj v Južnej Amerike. Polostrov Copacabana rozdeľuje Titicacu na dve časti. Severná časť Titicaca je omnoho väčšia, má rozlohu cez 7000 km² a je aj hlbšia, má hĺbku približne 304 m. Južnejšia časť Uinamarco je podstatne menšia, má rozlohu iba okolo 1280 km².
Jazero leží v bezodtokovej panve, ktorá nemá spojenie s morom. Okolo 60 % príjmu vody pochádza priamo zo zrážok, zvyšok vody privádzajú do jazera rieky a potoky, ktoré stekajú z horských chrbtov Ánd. Vo vlhkom letnom období, kedy spadne najviac zrážok, až 90 % celoročného objemu, stúpne hladina jazera až skoro o 1,5 metra. Keď je leto veľmi daždivé, stúpne výška vody ešte viac. Z jazera Titicaca vyteká rieka Desagnadero, ktorá ústi asi po 400 km do jazera Poopó.
Zvláštnosťou fauny jazera je aj unikátna žaba, ktorá môže dosiahnuť až veľkosť potkana a žije pod vodou. Kyslík získava prostredníctvom kožného dýchania a na súš takmer nevychádza.
Názov Titicaca v jazyku pôvodných obyvateľov tejto oblasti, Aymarských indiánov, znamená „cínové pole“. Toto slovné spojenie je naozaj výstižné – jeho šedá – až cínová hladina uchvacuje každého, kto do týchto končín zavíta.
Jazero Titicaca považovali Inkovia žijúci v jeho blízkosti za posvätné. Verili, že na mieste, kde sa teraz rozkladá tá obrovská vodná plocha, bolo kedysi mesto. Ľudia, ktorí v ňom žili, boli veľmi bohatí a ich kráľ si myslel, že sa vyrovná bohom. Za to ich bohovia potrestali strašnou prietržou červených mračien, ktorú prežili iba kňazi modliaci sa na vŕšku, z ktorého je dnes posvätný ostrov Titicaca (Ostrov slnka). Je kultovým miestom rovnako, ako susedný ostrovček Coati (Ostrov mesiaca). Na Ostrove mesiaca je dokonca až do dnešných dôb zrúcanina Chrámu Slnečnej panny, ktorý vybudovali Inkovia a kam sa chodievali modliť, aby ich bohovia už nikdy tak strašne nepotrestali.
Inkovia prišli ku brehom jazera Titicaca už pred vyše tisíc rokmi. Našli tam primitívny kmeň Aymarov, ktorým podľa legendy priniesli múdrosť a kultúru.

Inkovia nakoniec ostali pri Titicace natrvalo až do zániku svojej civilizácie. Bolo pre nich oázou uprostred nehostinnej, divokej a monotónnej krajiny, ktorú obývali. Dodnes patrí okolie jazera Titicaca k najhustejšie osídleným územiam Peru a Bolívie, pretože aj napriek značnej nadmorskej výške, v ktorej leží, možno pri jeho brehoch pestovať rôzne poľnohospodárske plodiny. Hlavnou skupinou žijúcou pri jazere sú indiáni z kmeňa Uru.
Indiáni si vždy vážili pôdu a bojujú o každý kúsok zeme aj dnes. Vlastníctvo pôdy je u Indiánov veľmi dôležité, pretože podľa miestnych tradícií môže zastávať verejnú funkciu a mať vážnosť v obci len ten, kto vlastní pozemok. Väčšina polí leží priamo pri brehoch jazera. Práce na poli začínajú ihneď po skončení obdobia dažďov, (február, marec), keď je pôda dostatočne vlhká a ľahko sa obrába. Druhý krát sa pri jazere seje v auguste. Indiáni pestujú najmä zemiaky, quinu a trochu nižšie aj kukuricu a jačmeň. Obdobie medzi zberom úrody ľudia využívajú na lov jedlých rýb, ktoré im ponúka samotné jazero, opravujú si svoje domy, vyrábajú nové náradie. Domorodci, žijúci pri jazere využívajú na rôzne účely aj trstinu - totoru, ktorá pokrýva plytké časti jazera. Zhotovujú si z nej domy, niektoré druhy nábytku, ale najmä pre túto oblasť typické primitívne člny niekedy poháňané aj plachtami zhotovenými z toho istého materiálu. Nórsky bádateľ Thor Heyerdahl si všimol, že tieto člny, ktoré na oboch koncoch čnejú takmer kolmo do výšky, pripomínajú člny používané v starom Egypte. Dokázal to tým, že v 70. rokoch sa preplavil Maroka až na Barbados na člne RA II, ktorý mu zhotovili Aymarskí indiáni. Z tejto výpravy vznikli dohady, či sa náhodou k jazeru Titicaca niekedy nedostali dokonca aj starí Egypťania.
Jazero Titicaca tvorí aj významnú križovatku vodnej dopravy v tejto časti Južnej Ameriky. Pretínajú ho mnohé významné vodné cesty, ktoré spájajú Bolíviu a Peru a prostredníctvom ďalšej komunikačnej siete aj s prístavmi na pobreží Pacifiku. Pravidelná lodná doprava na jazere funguje už od roku 1871, kedy na jazero dopravili dva veľké parníky, Yavari a Yapura. Dopravenie parníkov na jazero nebolo jednoduchou zaležitosťou, pretože dopraviť taký kolos do výšky vyše 3 800 m bol veľký problém. Avšak vynaliezaví domáci si poradili, parníky hore k jazeru dopravili po častiach, na chrbtoch mulíc a indiánskych nosičov. Po vynesení všetkých častí sa robila celková montáž.

V dnešnej dobe patrí k hlavným linkám spojenie peruánskeho mesta Puno s bolívijskými prístavmi Copacabana a Guaqui.
Toto prekrásne jazero je neodmysliteľnou zastávkou každého turistu, ktorý zavíta do oblasti Bolívie a Peru. Tamojší obyvatelia majú veľmi zaujímavú kultúru, ktorá stojí za spoznanie. Aj preto by som v budúcnosti jazero Titicaca veľmi rada navštívila.

Zdroje:
Internet (http://fstav.utc.sk, http://peru.host.sk, http://www.index.sk/skrznaskrz)
Ingrid Cranfieldová – 100 Najväčších divov prírody
Danièle Küssová, Jean Torton – Mýty a legendy amerického kontinentu
Pavol Korec, Gabriel Zubriczký – Krajiny Zeme 2
Kolektív autorov – Svet okolo nás.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Titicaca - jazero Inkov