Potencionálna a reálna vegetácia Ipeľskej kotliny

1.1 Poloha a vymedzenie územia

Ipeľská kotlina patrí do sústavy nízko položených kotlín, ktorá je označovaná ako sústava juhoslovenských kotlín. Na naše územie zasahuje len jej severná časť, zvyšok leží na území Maďarska. Úzkym pruhom územia, ktorý predstavuje niva Ipľa, susedí na západe s Podunajskou nížinou, na východe s Lučeneckou kotlinou a na severe s Krupinskou planinou.

Mierne pretiahnutá kotlina v smere Z-V dosahuje na našom území dlžku 50km a max. šírku20 km. Maximálna nadmorská výška 327 m dosahuje Olovársky vrch, minimálna na nive Ipľa 128m.

Fytogeografické členenie- oblasť panónskej flóry (Pannonicum)- obvod pramatranskej xerotermnej flóry.

Geomorfologická členenie- Lučenecko- košická zníženina (oblasť), Juhoslovenská kotlina (celok), Ipeľská kotlina (podcelok 1), Hontianske terasy, Čebovská pahorkatina, Pôtorská pahorkatina.

1.2 Charakteristika územia

Kotlina má tektonicko-erozny pôvod a je založená v mäkkých, málo odolných neogénnych sedimentoch. Ostrovčekovite tu vystupujú aj vrstvy paleogénu. Tektonické pohyby v tortone a v období po ňom ju rozčlenili na množstvo hrastí a priekopových prepadlín.

Nerastné suroviny sú zastúpené najme hnedým uhlím, ktoré sa ťažílo v Bani Dolina pri Veľkom Krtíši.

V rámci kotliny možno rozlíšiť dva stupne: ploché územia pozdĺž Ipľa a jeho väčších prítokov. Ploché územia reprezentujú nivy týchto tokov. Osobitne široká je niva Ipľa, ktorý na nej meandruje, nachádzajú staré početné mŕtve ramená. Doliny niektorých tokov, ako Ipľa medzi Muľou a Bušincami, medzi Veľkou Čalomijou a Ipeľským Predmostím i Starej rieky, Krtíša a Čebovského potoka, lemujú po pravých stranách terasy, ktoré v pleistocéne pokrývala spraš. Ďalší stupeň je pahorkatinný, ktorý vystupuje 70-100 m nad dná dolín. Pahorkatinný stupeň je členený hustou sieťou dolín, založených na priečnych poruchách smeru SZ- JV, a bezodtokových úvalín do širokých nízkych chrbtov, pokrytých sprašami alebo sprašovými hlinami. Pahorkatinný stupeň predstavuje staré dno kotliny- poriečnu roveň.
Ipeľská kotlina je podľa priemerných ročných teplôt 9°C teplou oblasťou. Najchladnejším mesiacom je január. Najteplejším mesiacom je júl. Ročné množstvo zrážok sa pohybuje okolo 600mm.

1.3 Charakteristika potencionálnej vegetácie

Potencionálna prirodzená vegetácia:

- dubové a cerovo- dubové lesy (Quercion pubescentipetraeae Braun- Blanquet)
- dubovo- hrabové lesy (Carpinion betuli)- v povodí potokov
- vrbovo- topoľové lužné lesy (Salicion albae)
-jaseňovo- brestovo- dubové a jelšové lužné lesy (Ulmion Oberdorfer) – v povodí riek Krtíš, Ipeľ1.4 Charakteristika reálnej vegetácie

Rastlinstvo

Fytogeografické zaradenie

Územie možno zaradiť do oblasti panónskej flóry a v rámci nej do podoblasti matranskej flóry. Na celú oblasť panónskej flóry sa viažu mnohé teplomilné druhy.
Územie patrí do stupňa teplomilných dubín a stupňa dubohrabín. Rozsiahle plochy v Ipeľskej kotline zaberali kedysi dubovo-hrabové lesy. Na stanovištiach dubovo-hrabových lesov sa darí viniciam a sú to aj výborné plochy pre ovocinárstvo.

V stromovom poschodí prevláda dub zimný, niekedy dub letný, ďalej hrab, javor poľný, čerešňa vtáčia a buk. Z krovín je významná ruža poľná (Rosa arvensis), zemolez obyčajný (Lonicera xylosteum), svíb krvavý (Cornus sanguinea), lieska obyčajná (Corylus avellana), vtáči zob obyčajný (Ligustum vulgare). V bylinnom poschodí sú najčastejšie: reznačka laločnatá mnohosnubná (Dactylis polygama), ostrica chlpatá (Carex pilosa), ľubovník chlpatý (Hypericum hirsutum), iskerník zlatožltý (Ranunculus auricomus). V Ipeľskej kotline prevláda miestami zvyšky teplomilných a suchomilných zmiešaných dubových lesov. Tieto spoločenstvá pôvodne plošne prevládali v Ipeľskej kotline, kde boli spraše a sprašové hliny príhodnými stanovišťami na ich rast. Dnešné lesy, sú zasiahnuté hospodárskou činnosťou, pretože ich stanovištia sú po odlesnení vhodné pre rozličné poľnohospodárske kultúry, pšenica, kukurica a pod. Len menšiu plochu z celkovej rozlohy pokrývajú a pokrývali bučiny. Zastúpená je tu skupina bučín, tzv. submontánne bučiny. V rámci submontánnych bučín vystupujú v študovanom území kvetnaté bukové lesy. K lesnej pokrývke na území možno zaradiť aj lužné lesy. Treba však pripomenúť, že tieto spoločenstvá sa nikde nezachovali v súvislejších plochách, ale sú vyvinuté len fragmentárne, v podobe úzkych pásov stromov, ktoré sprevádzajú Ipeľ, ale aj všetky ostatné toky v kotline.

Hlavným činiteľom, ktorý sa zúčastňoval na odstránení pôvodných lužných lesov, bol človek. Ich pôvodné stanovištia človek odlesnil, premenil na lúky, zreguloval toky a odvodnil nivy pozdĺž tokov. Z prirodzených spoločenstiev sa pri Ipeľskom Predmostí zistili aj panónske piesočnaté spoločenstvá kostravy pošvatej (Festucion vaginatae). Z druhov sú významné trávy: kostrava pošvatá (Festuca vaginata), stoklas strechový (Bromus tectorum), kavyľ piesočnatý(Stipa Sabulosa), jasienka piesočnatá (Colchicum arenaria), klinček neskorý (Dianthus serotinus).

Na menších plochách v Ipeľskej kotline sa rozprestierajú spoločenstvá slaných a zasolených lúk. Sú to spoločenstvá halofytných a suhalofytných stanovíšť s ťažkými alkalickými a neutrálnymi pôdami, ktoré sú silno zamokrené a na jar celkom zaplavené. Významnými druhmi sú: ďatelina jahodová( Trifolium fragiferum), sitina Gerardova( Juncus gerardii), ostrica delená( Carex divisa). Rozsiahle plochy pokrývajú hospodárske lúky a pasienky. Z pasienkových spoločenstiev sú najväčšmi rozšírené suchšie svahové pasienky. Osobitné postavenie zajímajú spoločenstvá agátových monokultúr.

Živočíšstvo

Územie možno zo zoo geografickej stránky zaradiť do palearktickej oblasti. V tejto oblasti je súčasťou jej eurosibírskej podoblasti. Prevažná časť územia je súčasťou stepnej zóny eurosibírskej podoblasti a severná časť je súčasťou lesnej zóny.

Biotop listnatých lesov

Listnaté lesy pokrývajú menšie plochy v Ipeľskej kotline. Z poľovníckej zver súvislejších lesných porastoch žijú: jeleň obyčajný (Carvus elaphus), daniel škvnitý (Dama dama), srnec hôrny (Capreolus capreolus), sviňa divá (Sus scrofa), líška obyčajná (Vulpes vulpes). K dravcom patrí kuna hôrna (Martes martes), jazvec obyčajný(Meles meles), tchor obyčajný (Putorius putorius). Z cicavcov: zajac poľný (Lepus europaeus), králik divý (Oryctolagus cuniculus), veverica obyčajná (Sciurus vulgaris), jež obyčajný (Erinaceus europaeus)a i.

Biotop poľných hôrok

Charakteristické druhy sú: bažant obyčajný, dateľ hnedkastý (Dendrocopos syriacus), drozd čvikotavý (Turdus pilaris)…

Biotop polí a lúk

Sú to druhy: hrabavka škvrnitá (Pelobates fuscus), prepelica poľná (Coturnix coturnix), jarabica poľná (Perdix perdix), kaňa sivá (Circus cyaneus)…

Biotop ľudských sídlisk

Tvoria skupiny zvierat: potkan obyčajný (Ratus norvegicus), bocian biely (Ciconia ciconia), dáždovník obyčajný (Apus apus), lastovička obyčajná (Hirundo rostica)…

Biotop vôd

Sú to napr.: rybárik obyčajný (Alcedo atthis), vodnár obyčajný (Cinclus cinclus), kačica divá (Anas platyrhynchos), šťuka obyčajná (Esox lucius)…2. Pôdy vybraného geomorfologického celku

2.1 Pôdne druhy

V rámci vybraného územia možno vyčleniť niekoľko pôdnych druhov, pričom možno pozorovať súvislosť medzi zrnitostným zložením jemnozeme a materskými horninami. Nachádzajú sa tu ílovito-hlinené až ílovité pôdy, ktoré vznikajú na andezitových tufotoch, tufitoch, sprašových hlinách, na ťažkých aluviálnych náplavoch, treťohorných íloch. Hlinité pôdy vznikajú na vápnitých pieskovcoch, andezitoch, sprašiach. Piesočnato- hlinité pôdy produkujú pieskovce, treťohorné štrky. Hlinito – piesočnaté až piesočnaté pôdy sa tvoria na viatych pieskoch a hrubých aluviálnych náplavoch, na terasových štrkopieskoch.

Najväčšie plochy s uvedených pôdnych druhov pokrývajú ílovito- hlinité až ílovité pôdy. Pretože horniny, na ktorých sa tieto pôdy tvoria, plošne prevládajú- sú to najmä tufy, tufyty, sprašové hliny, ťažšie aluvialne náplavy. Potom nasledujú hlinité pôdy, piesočnato- hlinité len veľmi malé plochy pokrývajú hlinito- piesočnaté až piesočnaté pôdy.

2.2 Pôdne typy

V Ipeľskej kotline výrazne dominujú hnedozeme- typické a oglejené. Hnedozeme typické sa utvorili na sprašiach a sprašových hlinách, menej na polygentických hlinách. Značné plochy v Ipeľskej kotline pokrývajú aj ilemerizované pôdy, ktoré sa viažu na vlhkejšiu klímu, pričom ich substrátom môžu byť aj sprašové a polygenetické hliny. Oglejené pôdy( pseudogleje) sú viazané na najvlhšie časti Ipeľskej kotliny. Často vystupujú v súbore s hnedými lesnými pôdami.

Menšie ostrovčeky tvoria v Ipeľskej kotline pararedziny, ktoré vznikli na stredne ťažkých zvetralinách silikátovo- karbonátových hornín, tu sa často vyskytujú v súbore s hnedozemami. Aluviálne nivy vodných tokov, najmä nivu Ipľa, Čebovského potoka a iných tokov, pokrývajú nivné pôdy glejové, ktoré sa vyskytujú v súbore s glejovými pôdami, lokálne aj s lužnými pôdami. Malé plochy v okolí Bušiniec a Slovenských Ďarmot pokrývajú soľné pôdy- slaniská a slance, ktoré majú nepriaznivé vlastnosti:ťažko prijímajú vodu, v suchých obdobiach sú tvrdé, vo vlhkých napučia, obsah soli v nich je pre rastliny škodlivý, takže nie sú vhodné na obrábanie.