Trenčín - významné hudobné centrum na Slovensku

Ako je všeobecne známe, v roku 1649 sa v Trenčíne usadili jezuiti a už o tri roky začali vyučovať v škole. Trenčín bol vtedy mestom s prevahou slovenského obyvateľstva (neboli tu prakticky Nemci ani iné národnosti ako napr. v Bratislave, Trnave a pod.), ktoré bolo takmer výlučne evanjelickej konfesie. Jezuiti teda začali v Trenčíne pôsobiť aj v súvislosti s rekatolizáciou a ich kolégium sa stalo čoskoro jedným z najdôležitejších na celom území dnešného Slovenska: v roku 1655 začal v Trenčíne fungovať noviciát, v roku 1657 bola otvorená nová budova kolégia, v ktorom bola aj divadelná sála (theatrum), v roku 1694 vznikol aj šľachtický konvikt (convictus nobilium). V súvislosti s rýchlym rozvojom trenčianskeho jezuitského kolégia sa rozvíjala aj hudba, ale napríklad aj divadlo (hudobné divadlo), ktoré bolo dobrým nástrojom pôsobenia na obyvateľstvo. Ešte pred otvorením divadla no aj potom hrali jezuiti divadlo - školské hry i s hudbou (so slávnostným zvukom trúbok a tympánov) aj na námestí (pompézne predstavenia najmä na Božie telo, na Veľkú noc) a tieto hry zanechali podľa kronikárov veľký vplyv na protestantské obyvateľstvo. Spolupracovali pritom aj s hudobníkmi farského kostola. Vzácny doklad nadkonfesionálnej spolupráce sa zachoval z tejto doby (z rokov 1658-68) práve z Trenčína: evanjelici posunuli svoje bohoslužby tak, aby ich, resp. mestkí hudobníci (trubači) mohli hrať na veľkých slávnostiach aj u jezuitov. Veľkým mecénom trenčianskych jezuitov bol novomestský prepošt M. Lippay, zásluhou ktorého boli napríklad zakúpené kostýmy až v Benátkach. Trenčianski jezuiti spolupracovali v oblasti hudobného divadla s poprednými skladateľmi, ktorí komponovali pre jezuitské kolégiá aj v Rakúsku, napríklad hudbu k hre „Vindicta Sancta in Alexandro Hierosolymorum patriarcha“ (1699) skomponoval neskorší basista Cisárskej dvorskej kapely vo Viedni Caspar Liedmayr (1669-1724).

Keď sme už začali divadlom, resp. hudobným divadlom, tak to dokončíme: trenčianski jezuiti hrali hudobné divadlo aj v 18. storočí – až do zrušenia rádu (v roku 1773). Z Trenčína sa zachovali aj veľmi cenné pramene v tejto oblasti – napríklad „Musica Theatralis“ viedenského rodáka a žiaka trnavského jezuitského kolégia Josepha Umstatta (1761), ďalej kompletne zhudobnená pašiová hra Josefa Schreiera v slovenskom jazyku z roku 1768 („Opera a duetto de Amara Passione D. N. J.C.“), alebo niekoľko fašiangových paródií, z ktorých najzaujímavejšia je zhudobnená paródia filozofickej dišputy („Syllogismus de ente rationis“ – O podstate, resp. o pôvode rozumu), ktorá sa pripisuje významnému českému skladateľovi F. X. Briximu.

Na tradíciu jezuitského hudobného divadla nadviazali piaristi, ktorí v roku 1776 prevzali školu a kostol. Jedna z najzaujímavejších fašiangových skladieb za chovaných u nás vôbec, je už z piaristickej éry (ktorá trvala až do barbarského zrušenia reholí v roku 1950): je to skladba na latinsko-slovenský text „Rekviem jak pijem, taj pijem“ (mohli by sme povedať akési „pochovávanie basy“ v učenom, vzdelanom prostredí kláštora). Početné podobné skladby sa zachovali najmä v odpise P. Augustína Šmehlíka (v Trenčíne pôsobil ako regenschori a pedagóg v rokoch od r. 1800 až do smrti 1844), napríklad zábavné kánony o tabaku, žabách a pod. od piaristu P. Norberta Schreiera (syna pred chvíľou spomínaného Josefa Schreiera), jednej z najvýznamnejších postáv našich cirkevných dejín v 18. storočí vôbec (nielen čo sa týka hudby).

Jezuitská éra kolégia a tohto kostola bola významná nielen pre hudobné divadlo, kde patrí Trenčín k najvýznamnejším miestam na Slovensku, ale aj pre samotnú hudbu. Jezuiti dávali veľký dôraz na hudobnú výchovu, čiže aj ich žiaci mali často výborné hudobné vzdelanie, no popritom jezuiti zamestnávali aj svetských (platených) hudobníkov: organistov, regenschori, lebo jezuita, člen rádu sa zriedkakedy mohol venovať hudbe úplne. Najznámejším svetským hudobníkom z jezuitskej éry kolégia a kostola bol Ján Ignác Ambro, organista v rokoch 1748-1765, ktorý prišiel do Trenčína z Bojníc (jeho predchodca Jozef Pinkay bol dokonca skladateľ). Ambro obohatil trenčiansku zbierku o mnohé vzácne hudobniny, jeho repertoár bol veľmi bohatý, moderný, zahŕňal najmä skladby talianskych, juhonemeckých a rakúskych skladateľov, ako napr. J. A. Hasse (významný nemecký operný skladateľ, jeden z vrcholných predstaviteľov neapolskej opernej školy), ďalší Neapolčania N. Porpora významný pedagóg) a F. Durante, slávny G. B. Pergolesi, vynikajúci spevák V. B. Faitelli alebo nemecký benediktín Fr. M. Königsberger, od ktorého sa zachovali v trenčianskej zbierke unikátne sinfonie (zoznam by bol dlhší – G. Gonelli, G. J. Donberger, J. G. Zechner a mnohí iní). Trenčianski jezuiti už veľmi zavčasu poznali nielen aktuálnu dobovú barokovú hudbu, ale aj hudbu nového štýlového smerovania – klasicizmu.

Trenčín patrí k najstarším miestam výskytu skladieb J. Haydna (1765) a C. Dittersa von Dittersdorfa, najmä symfónií týchto dvoch vynikajúcich majstrov hudobného klasicizmu (hrali sa v kostole na začiatku a počas bohoslužby už v 60. rokoch 18. storočia). V týchto tendenciách, t. j. výbornej znalosti dobového repertoáru pokračovali piaristi – veď najstaršie známe odpisy diel W. A. Mozarta a L. van Beethovena pochádzajú tiež z Trenčína (1787, resp. 1811).

V tomto veľmi stručnom prehľade hudobných dejín Trenčína nemožno zabudnúť na skutočnosť, že mesto malo centrálne postavenie na strednom Považí aj v hudbe. Jeho pozitívny vplyv na hudobnú kultúru sa prejavoval tak smerom od Nového Mesta nad Váhom až po Žilinu (Dubnica, Ilava, Považská Bystrica, Púchov, Pruské a ďalšie menšie centrá). Význam Trenčína ako hudobého centra však ďaleko presiahol stredné Považie. Trenčín patril v minulosti - a vďaka vzácnej zbierke jezuitov a piaristov dodnes patrí - k najvýznamnejším hudobným centrám na Slovensku.