Pezinok
Územie, na ktorom sa dnes rozkladá mesto Pezinok, sa v písomných materiáloch prvýkrát spomína v listine z roku 1208 ako "terra Bozin". V nasledujúcich storočiach sa mesto postupne zmenilo z banskej osady na vinohradnícke mestečko po druhej vlne nemeckej kolonizácie na začiatku 16. stor. Snaha mešťanov a obyvateľov Pezinka o získanie práv slobodného kráľovského mesta vyvrcholila 14. júna 1647, kedy kráľ Ferdinand III. udelil Pezinku tieto privilégiá.
V 17. - 18. storočí zažíval Pezinok svoj najväčší rozkvet a patril medzi najbohatšie mestá Uhorska. Jeho sláva a bohatstvo bolo založené na produkcii kvalitných vín.
V 19. storočí začalo postupné spriemyselňovanie mesta; bola tu založená prvá továreň na výrobu kyseliny sírovej v Uhorsku, továreň na výrobu ihiel a taktiež veľká tehelňa. Dočasnú konjunktúru v 19. stor. spôsobilo predovšetkým obnovenie ťažby zlata v chotári Pezinka a zavedenie železnice, čím sa Pezinok stal najdôležitejším mestom Malokarpatskej vinohradníckej oblasti.
Prvá polovica 20. stor. predstavovala úpadok mesta. V tomto čase nebolo v Pezinku väčšieho priemyselného podniku, čo zároveň s poklesom vinohradníckej produkcie spôsobilo masívne vysťahovalectvo do Ameriky. Postupné zlepšenie začalo až po skončení II. svetovej vojny.
Dnes je Pezinok moderným okresným mestom s vybudovaným priemyslom (najmä drevospracujúca, tehliarska a stavebná výroba), kvalitnou vinohradníckou a vinárskou produkciou, rozvinutým obchodom a zaujímavými historickými pamiatkami. Pre mesto je charakteristické historické centrum s typickými meštianskymi domami, ulicami v pravidelnom sieťovom pôdoryse a zvyškami pôvodných hradieb. K najvýznamnejším kultúrnohistorickým pamiatkam patrí zámok z 13. storočia, 4 historicky aj architektonicky cenné kostoly a renesančná radnica.
Obec Báhoň
Obec Báhoň leží v dolnej časti úrodnej trnavskej tabule. Patrí do vinárskej oblasti Malokarpatského regiónu a mikroregiónu Červený Kameň. Najstaršia písomná zmienka o obci (villa Bahun) pochádza z roku 1244.
Počiatky osídlenia však siahajú až do mladšej doby kamennej, čo dokazujú nálezy neolitného sídliska - volútovej a lengyelskej kultúry, rímsko-barbarského a slovanského sídliska i pohrebiska z doby veľkomoravskej. Od polovice 10. až do 13. storočia obec bola kráľovským majetkom patriacim k bratislavskému hradu, od roku 1306 Martinovi synovi Bugára.
V stredoveku viackrát zmenila majiteľov. Dejiny Báhoňa od r. 1580 na viac ako tristo rokov ovplyvnila zemianska rodina Jezernických, ktorých potomkovia postupne získali do svojej držby prevažnú časť obce a stali sa patrónmi tunajšej farnosti. V polovici 16. storočia Báhoň bol dvojrečovou nemecko-slovenskou obcou s prevahou nemeckého obyvateľstva, koncom storočia sa tu usadili aj chorvátski osadníci.
V roku 1845 život v obci priaznivo poznačilo vybudovanie trate konskej železnice z Bratislavy do Trnavy. Po prvej svetovej vojne sa začala rozvíjať spoločenská činnosť v rôznych spolkoch, ochotníckom divadle a v športe. V bývalom kaštieli Jezernických v roku 1930 bol otvorený Kaplického ústav pre slepcov. Areál doteraz slúži ako domov pre nevidiacich dospelých z celého Slovenska. Pre nevidiacich a ťažko zdravotne postihnutých bola zriadená prevádzka výrobného družstva invalidov a neskôr vybudovaný nový závod výrobného družstva ELEKTRO ĽUDIB.
V roku 1954 zahájila činnosť Odrodová skúšobňa Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho. Kostol sv. Františka z Assisi postavil v rokoch 1914 – 1921 arch. M. Harminec. V obci sa zachovali dve kaplnky, tri sakrálne prícestné sochy a dva kríže z r. 1874 a 1906. V strede obce je pomník padlým v prvej a druhej svetovej vojne.
Obec má komplexnú technickú vybavenosť. K športovej činnosti slúži futbalový štadión i tenisové kurty. V obci je viac predajní potravín, pohostinstiev a ubytovacie služby v súkromí. Rekreačné možnosti poskytujú blízke Slnečné jazerá v Senci a turistické výlety do horského prostredia Malých Karpát.
Počet obyvateľov: 1615, rozloha územia: 1057 ha.