Po viacerých zmenách usporiadania behom rokov 1961-65 sa krajina zase dala dokopy.

Kultúrna revolúcia 1966
V snahe znovu získať politickú iniciatívu zahájil Mao „veľkú proletársku kultúrnu revolúciu“. Tá však mala za následok anarchiu: intelektuáli a umelci sa stali obeťami vyšetrovania mladými „červenými“ gardistami, mnohí z vyšetrovaných boli týraní a zabití. Vlna teroru mala na svedomí najmenej 400 000 Číňanov. Orgány moci a celá spoločnosť boli paralizované a kľúčové pozície v krajine zaujala armáda.

Záver
Aj napriek tomu bola Čína v roku 1971 prijatá za člena OSN a nasledujúci rok prišiel na štátnu návštevu do Číny americký prezident Richard Nixon. Po Maovej smrti v roku 1976 sa rozpútal boj o jeho nástupníctvo, v ktorom nakoniec zvíťazili umierení prívrženci postupných hospodárskych reforiem, ktoré Čína koncom 70. rokov podstúpila Pod vedením Teng Siao-pchinga bola v roku 1982 vypracovaná nová ústava. Po odstúpení Teng Siao-pchinga z ústredného výboru komunistickej strany v roku 1987 sa rozvinula široká debata o demokratizácii krajiny. V máji 1989 sa do vĺn revolúcií zapojila aj Čína, ale pokojná demonštrácia študentov bola zmasakrovaná armádou. Zahynuli stovky ľudí, prevažne študentov. Vláda, ktorá umožnila liberalizáciu ekonomiky a má záujem o zahraničné investície, napriek svetovej kritike zotrváva pri svojom tvrdom politickom režime.