Košice boli jednak sídlom mnohých remesiel združených v desiatkach cechov, jednak centrom sústreďujúcim výrobné prebytky zo širokého okolia, s ktorými potom obchodovali na Balkáne, hlavne však v severných častiach Európy, v oblasti hanzovných miest. V diaľkovom obchode boli Košice pojmom počas celého 14. a 15. storočia. V tomto čase získali výsady slobodného kráľovského mesta a stali sa jedným z najbohatších miest Uhorska. Vtedy tiež vznikli ich najkrajšie stavebné pamiatky. Od počiatku 16. storočia však kupecká sláva Košíc začala upadať. Po období ekonomického rozkvetu a relatívneho mieru prežívali Košice v 16. a 17. storočí veľmi rušné časy spôsobené tureckým ohrozením krajiny a sériou stavovských povstaní, počas ktorých často prechádzali z rúk do rúk bojujúcich strán. K tomu sa najviac pridala reformácia a časom protireformácia. V súvislosti s častými vojnami boli Košice prestavané na najsilnejšiu uhorskú mestskú pevnosť a bolo v ních sídlo kapitanátu. Napriek rinčaniu zbraní sa tej dobe stalo mesto aj sídlom univerzity a stredného školstva spojeného s rekatolizáciou. Pôsobili tu tlačiarne a stavali sa nové kostoly. Zmätky nastupujúceho novoveku vystriedal mier a postupný rozkvet.

Košice sa vzchopili z ekonomického a demografického úpadku. Rástla tu nová baroková architektúra, ktorú vystriedal klasicizmus a romantizmus, do mesta sa sťahovala šľachta, pestovalo sa umenie, divadlo, spoločenský život. Po vojnových udalostiach rokov 1848-49 sa rozmach mesta urýchlil. Do konca 19. storočia sa stalo jedným z najvýznamnejších priemyselných miest Uhorska. Vzrástlo čo do veľkosti i krásy a stalo sa akýmsi taviacim kotlom národov Slovákov, Nemcov, Maďarov, Židov, ale i rôznych náboženstiev a kultúr. Kultúrnu a národnostnú pestrosť si Košice podržali až do polovice 20. storočia napriek tomu, že od konca roka 1918 sa stali súčasťou Československej republiky a na krátky čas, v roku 1919 súčasťou Rádovej republiky. Až okupácia v rokoch 1938 až 1945 znamenala opäť ekonomický a demografický úpadok a hlavne zánik významnej židovskej komunity v meste. Na konci druhej svetovej vojny boli Košice načas hlavným mestom obnoveného Československa. V tomto storočí najväčšou pohromou pre európske mestá bola 2. svetová vojna. Na začiatku tejto pohromy sa ničili mestá pre zastrašenie, na konci opäť pre zastrašenie s nádychom pomsty. Košice počas 2. svetovej vojny mali šťastie. Okrem bombardovania v roku 1941, mesto bolo ušetrené pred náletmi a zničením. Nasledujúce roky však mesto - jeho historické jadro neušetrili.
Za 45 rokov mieru padlo za obeť železobetónovému lobby a politickým rozhodnutiam viac objektov ako za prvej a druhej svetovej vojny. Zmenou vlastníckych vzťahov, zanedbávaním údržby zoštátnených bytových a nebytových objektov, podstatná časť historického centra bola pripravovaná na fyzickú likvidáciu.

To, čo nestihol zub času, stihol dynamit a násilné vysťahovanie neprispôsobivého obyvateľstva do centra mesta z chatrčí pod sladovňou. Politológovia, ale aj triezvo zmýšľajúci ľudia sa domnievajú, že táto cieľavedomá akcia bola vlastne 45 ročná vojna proti strednej vrstve spoločnosti, ktorú pre jej vzdelanosť a informovanosť nemohli ideológovia totality zmanipulovať v prospech podpory na krach odsúdenej teórie.
Na hotel, parné kúpele, banku a obytné domy dnes už môžeme len spomínať.