Samotná romanizácia sa rozdeľuje na tri obdobia:

218 pred Kr. - 69 - od vylodenia Rimanov v Ampuriase po udelenie rímskeho práva (ius Latii) Vespasiánom k bližšie neurčenému dátumu (69 - 79) všetkým občanom Rímskej ríše. V tomto období dochádzalo k postupnému prerodu domorodých miest na mestá rímske; k vzniku nových kolónii, ktoré zakladali vojaci prepustení z armády; a k zužitkovaniu poľnohospodárskej pôdy, ktorá dovtedy bola zväčša nevyužitá.

69 - 212 - od začiatku vlády cisára Vespasiána (69-79) a platnosti rímskeho práva. Hoci úplnú plnoprávnosť mali len rímski občania, Hispánia sa ďalej začleňovala do Rímskej ríše a preberala jej zvyky a zákony. Najvýznamnejšími predstaviteľmi rímskej kultúry sa stali v tomto období práve Hispánci - Marcus Valerius Martialis, Marcus Fabius Quintilianus, Seneca Starší a Mladší, Pomponius Mela, Lucius Junius Moderatus Columella, a ďalší. Z Hispánie pochádzali aj rímski cisári Traján, Hadrián a Nerva.
212 - 409 - obdobie od udelenia rímskeho občianstva všetkým obyvateľom ríše až do prvých migrácii barbarov. V tomto období došlo k rozvoju vidieka a úpadku mestskej správy. Výrazne sa po polostrove začalo šíriť kresťanstvo. Keď do oblasti prenikli germánske národy (z nich sa tu dlhšie udržali len Svébi), začali obyvatelia radšej žiť medzi barbarmi, oslobodení od daní a záväzkov voči Rímu.

Barbari

Obdobie príchodu barbarov na Pyrenejský polostrov je chaotické a historicky málo preskúmané. Známa je zmluva medzi barbarskými národmi a Constantiom III., zrejme z roku 411. V nej si zmluvné strany rozdelili polostrov na štyri oblasti: tarragonskú (ktorá zostala pod rímskym velením), Gallaeciu, luzitánsko-kartáginskú oblast a Baetiku, ktoré boly priznané barbarom. Vplyvy a územia obsadené jednotlivými národmi sa rýchlo menili, okrem Svébov významnú úlohu zohrávali Vizigóti. Príčinou tejto nestability a častých zmien boli hlavne občianske vojny. Na konci vlády Vizigótov došlo v dejinách tohoto územia k ďalšiemu zásadnému prelomu: jedna z bojujúcich strán požiadala o pomoc moslimov. Kalif al-Walid I. se tak stal právoplatným nástupcom posledných vizigótských kráľov, čo malo v ďalšom období za následok masívne a dobrovoľné prestupovanie obyvateľov na moslimskú vieru.

Stredoveké Španielsko

Začiatok tohoto obdobia kladú niektorí historici do 5. storočia (príchod barbarov), iní do až 8. storočia (príchod moslimov na Pyrenejský polostrov v roku 711). V každom prípade sa toto územie na dlhé storočia stalo moslimskou krajinou (známou ako Al-Andalus), čo výrazne ovplyvnilo miestne aj európske dejiny. Islam priniesol na polostrov jedno z vrcholných období španielskej kultúry a nastolil unikátnu politickú i hospodársku situáciu, ktorá nikde v Európe nemala obdoby.

Významným faktom je aj to, že hoci sa tieto územia islamizovali, nedošlo k ich arabizácii - arabskí prisťahovalci tvorili totiž len veľmi malé percento celkového obyvateľstva. I to dokazuje, že súžitie islamu a kresťanstva bolo pokojné, islamizácia nenásilná a dobrovoľná. Kresťania v islamskom Španielsku sa nazývali mozarabi - pod podmienkou platenia určitých poplatkov mohli vyznávať svoju vieru a mať vlastné náboženské inštitúcie; moslimovia ich vo viere podporovali, prinášala im totiž zisk. Ako napísal jeden moslimský kronikár - kresťania prestupovali na moslimskú vieru len z troch dôvodov: ak chceli uniknúť kresťanskej spravodlivosti, nechceli platiť dane, alebo chceli mať viac manželiek. Navyše otroci dostali slobodu.

Kresťanské kráľovstvá, ktoré na polostrove vznikli ako reakcia na moslimský vpád, boli rovnako v porovnaní so svojimi náprotivkom na východe unikátne. Panovník tu mal oveľa vyššiu, takmer absolútnu moc; šľachta a duchovenstvo nevlastnili pôdu (všetka neobrábaná pôda patrila kráľovi) a žili len z toho, čo im on sám poskytol. Navyše na hranici medzi kresťanským a moslimským svetom v tomto období existovala hranica (la frontera) - akési „územie nikoho“, kde žila veľká skupina slobodných roľníkov, ktorí tu na vlastné riziko obrábali dostupnú pôdu - pritom v ostatnej Európe vládlo nevoľníctvo. Moslimovia žijúci na kresťanskom území sa nazývali mudejári - dosiahli vysokú kultúrnu vyspelosť: v neskorom stredoveku mali v Zaragoze dokonca vlastnú univerzitu.

Vo včasnom stredoveku existovali na Pyrenejskom polostrove dve úplne odlišné skupiny: kresťanská s vidieckym, nerozvinutým a primitívnym hospodárstvom, ktorého základom bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka, a moslimská. Tá mala výrazne obchodný charakter, s prosperujúcim hospodárstvom mestského typu, s dostatkom pevnej meny, kontrolujúca celý európsky trh so zlatom.