O znovudobití moslimských území sa začalo v kresťanských oblastiach vážnejšie uvažovať až v 11. storočí, kedy boli kresťania už dostatočne silní: zrodila sa myšlienka rekonkvisty. Príčinou bolo náboženský ideál „šírenia viery s mečom v ruke,“ ktorý sa v Európe objavil a viedol k vzniku prvých krížových výprav. Dovtedy na boj nebol dôvod, pretože moslimovia na svojich územiach umožňovali slobodné vyznávanie kresťanskej viery.

Od 11. storočia prúdilo veľké množstvo moslimského zlata do kresťanských pokladníc prostredníctvom daní, ktoré moslimskí vládcovia platili vládcom kresťanským. Tieto dane, známe ako vazalské dávky (parias), sa s prestávkami vyberali až do polovice 15. storočia. V tom čase priplávali Portugalci do Guinejského zálivu a začali so strediskami v severnej Afrike (Sudán), produkujúcimi zlato obchodovať priamo. Tovar vyrábaný v moslimskej Granade stratil svoje odbytisko a Granada nebola ďalej schopná platiť. Katolícki králi potom tento štát zlikvidovali.

Hoci je Pyrenejský polostrov považovaný za veľmi príjemnú a úrodnú oblasť, skutočnosť je odlišná. Veľké výkyvy teploty a časté obdobia sucha sú tu bežné. Početné hladomory z neúrody tak výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny, architektúru i umenie Španielska. Rovnako slová Hispánia a „España“ (Španielsko) nemali vždy rovnaký význam. Za vlády Vizigótov slovo označovalo celý polostrov, potom do 12. storočia sa slovom „España“ v stredovekých kronikách označovali len moslimami ovládané územia. Potom sa znovu začal takto označovať celý polostrov bez ohľadu na územné členenie a aktuálnu politickú situáciu.

Stredoveký obyvateľ Pyrenejského polostrova bol vždy veriaci: či už kresťan alebo moslim. Náboženské vedomosti obyčajných ľudí však boli veľmi slabé. Navyše vieru v tomto období veľmi výrazne ovplyvňovali povery, pričom nezáležalo na postavení.

Raný stredovek (8. - 11. storočie)

Bolo to obdobie rozkvetu moslimských území na Pyrenejskom polostrove; ich postupný úpadok je zároveň jeho koncom. V ôsmom storočí boli vizigótski králi nahradení moslimským emirom, kresťanstvo islamom a vidiecke hospodárstvo mestským. Tento proces začal 28. apríla 711, kedy sa v oblasti Gibraltaru vylodil moslim Tárik ibn Zijád, aby pomohol stúpencom Witiza proti vizigótskemu kráľovi Roderichovi. Tárik zvíťazil v bitke pri rieke Guadalete (19. - 26. júl 711, pri meste Lakka), v ktorej Roderich zahynul; to ho však nezastavilo a pokračoval v obsadzovaní ďalších území, až 11. novembra 711 dobil Toledo. V auguste 712 sa spája s Músá ibn Nusajrom, ktorý sa vylodil v Algecirase, dobil Sevillu a Méridu a spoločne s Tárikom obsadil Zaragozu (714) a Lugo. Al-Hurr se v rokoch 716-719 zmocnil oblasti dnešného Katalánska; as-Samh dobil Narbonne (720) a Anbasa dokončil v tom istom roku obsadenie vizigótskej Septimánie.

Zábor území mal dve formy:

sulh - násilné zabratie (kresťania na nich boli považovaní za chránencov)
ahd - nenásilné zabratie po vyjednávaní (uznával vlastníctvo pôdy, zachovával slobodu vyznania a politickú autonómiu; kresťania boli považovaní za spojencov)
V oboch prípadoch mohli kresťania - ak platili dane - slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Moslimské sily boli malé, odhadujú sa dnes asi na 10 000 mužov; väčšinu tvorili Berberi zo severnej Afriky, Arabov bolo málo. Neskôr prišli Sýrčania v počte asi 30 000.

Hranice medzi kresťanskými a moslimskými územiami v 8. storočí tvorila línia vedúca údolím Miˆa a Duera, navarrsko-aragonským krajom Las Bárdenas, Cinco Villas, pustinou Violada, oblasťou Los Monegros a La Litera a léridskou nížinou. Tieto územia boli väčšinou pusté, velmi riedko obývané, a medzi obomi skupinami tak zostali len dve významejšie styčné oblasti: stredné povodie rieky Ebra a katalánske pobrežie. Kresťania v týchto miestach postavili veľké množstvo opevnení a hradov, podľa ktorých dostali neskôr svoje mená – Kastília (lat. castella - hrad) a Katalánsko (krajina castlans, hradných pánov.

Neskorý stredovek (13. - 15. storočie)
Toto obdobie bolo charakteristické rozmachom kresťanstva a vznikli tu základy budúceho zjednoteného Španielska.