Španielsko, dlhý tvar Španielske kráľovstvo, je štát v juhozápadnej Európe.

Geografia

Španielsko leží v JZ časti Európy, na Pyrenejskom polostrove. Jeho severné hranice tvorí pobrežie s Biskajským zálivom, severovýchodne susedí s Francúzskom, kde tvoria prírodnú hranicu Pyreneje, južne a juhovýchodne je hranicou pobrežie Stredozemného mora, severnú hranicu tvorí pobrežie Atlantického oceánu a hranica s Portugalskom.
Jeho hranice majú celkovo 1917,8 km a hraničí s nasledovnými krajinami:

Andorra - 63,7 km
Francúzsko - 623 km
Gibraltar - 1,2 km
Portugalsko - 1214 km
Maroko - provincia Ceuta 6,3 km a provincia Melilla 9,6 km
Pobrežie má celkovú dĺžku 4964 km.

Krajina leží v miernom klimatickom pásme. Najnižším bodom je Atlantický oceán - 0 metrov nad morom, najvyšším Pico de Teide na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy) - 3718 metrov nad morom.

Španielsko je vcelku bohaté i na prírodné zdroje - uhlie, lignit, železnú a medenú ruda, olovo, zinok, urán, ortuť, wolfrám, magnezit, kaolín a ďalšie. Má veľké plochy ornej pôdy - viac ako 27%, trvalo je obrábaných cca 10%.

Dejiny:

Dejiny územia súčasného Španielska
Paleolit a mezolit
Prvé známky ľudského osídlenia Pyrenejského polostrova sa datujú do obdobia paleolitu, konca treťohôr. Postupne sa tu objavovali okruhliakové industrie (najmä olduvan), rôzne staro- a stredopaleotické kultúry a v mladom paleolite napríklad gravettien, epigravettien a magdalenien. K najvýznamnejším náleziskám z paleolitu patria oblasti v blízkosti Sorie, Madridu a Lisabonu, jaskyňa Castillo (Santander), terasy rieky Manzanaresu, jaskyňa Negra (Valencia) a ďalšie. Paleolitický človek sa živil najmä lovom zvierat a rybolovom.

Časť obdobia paleolitu sa v tejto oblasti vyznačovala jaskynným umením, ktoré sa okrem územia Francúzska zachovalo iba tu. Asi najznámejšou jaskynnou galériou je Altamira, objavená Marcelinom de Sautuola v roku 1879.

V mezolite asi došlo k zmieseniu epigravettienského človeka a kultúry capsienu zo severnej Afriky. Na severe Španielska sa vyskytovala kultúra asturien.

Neolit

Neolit je charakteristický zmenou spôsobu života: z kočujúceho lovca-zberača sa stáva poľnohospodár, ktorý sa usadzuje v blízkosti vodných tokov a zakladá prvé stabilnejšie sídla. Objavujú sa prvé nálezy tkanín, kovových predmetov a nástrojov, ale najmä keramiky. Tento spôsob života a nové zručnosti sa sem dostávajú z Mezopotámie, no má i svoje lokálne osobitosti: vzniká tu napríklad kultúra zvoncovitých pohárov, známa neskôr aj v západnej Európe. Objavuje sa zreteľný kult uctievania mŕtvych a typické pohrebiská pre toto obdobie: dolmeny.

Bronzová doba

Okolo roku 2000 pred Kr. sa v oblasti Pyrenejského polostrova rozvíja výroba bronzu - bohaté náleziská cínovca boli najmä na severozápade. Najvýznamnejšie vykopávky z tohoto obdobia sa nachádzajú v Los Millares (provincia Almería). Nastáva pomerne pokojné obdobie s rozvojom poľnohospodárstva a keramiky. Okolo roku 1100 pred Kr. sa sem z Blízkeho východu dostávajú Feničania. Usadzujú sa v Gadire (súčasný Cádiz) a začínajú ovplyvňovať dianie v tejto oblasti. Súčasne prekračujú stredoeurópske národy (najmä Kelti) Pyreneje a usadzujú sa na juhu od nich (údolie Ebra, stredomorské pobrežie). Následkom je postupné zvýrazňovanie kultúrnych rozdielov medzi jednotlivými oblasťami polostrova: juhovýchod sa dostáva pod vplyv stredomorských národov, atlantické pobrežné pásmo je pod vplyvom západnej Európy a vnútrozemie ovplyvňujú prisťahovalci zo severu, ktorý so sebou prinášajú znalosti nového kovu - železa.

Najvýznamnejší vplyv na oblasť Pyrenejského polostrova v období posledného tisícročia pred Kr. mali mesto Tartessos a Kartágo, Iberovia, Feničania, Gréci a Kelti. Najmä Kartágo tu po strate Sicílie, Sardínie a Korziky získalo vďaka generálovi Hamilkarovi Barkasovi a jeho zaťovi Hasdrubalovi veľké územné zisky: podarilo sa im dobyť celú južnú časť Pyrenejského polostrova až po rieku Ebro a potvrdiť ich podpisom tzv. „Dohody o Ebre“ s Rímom v roku 226 pred Kr. Hasdrubalov nástupca Hannibal sa rozhodol získané územie ešte viac rozšíriť; jeho vojenský úder na Saguntum vyvolal druhú púnsku vojnu, ktorej dôsledkom bolo v roku 206 pred Kr. vyhnanie Kartágincov Rimanmi z Pyrenejského polostrova.

Grécky vplyv sa uplatňoval najmä prostredníctvom obchodu: Gréci mali na pobreží Stredozemného mora niekoľko prístavov - najvýznamnejším bol pravdepodobne Emporion - ktoré čulo obchodovali s vnútrozemím. Ich vplyv však po príchode Kartága do oblasti postupne zanikol.

Kelti pôsobili na území polostrova vo viacerých skupinách; najvýznamnejšiu z nich tvorili Keltiberi, ktorí tu žili ako samostatné spoločenstvo až do roku 133 pred Kr., kedy Rimania dobili ich hlavnú baštu, Numanciu.

Romanizácia a vznik Hispánie

Dôležitým historickým medzníkom bolo postupné začlenenie národov Pyrenejského polostrova do rímskeho kultúrneho sveta. Začalo sa druhou púnskou vojnou (219 - 202 pred Kr.). Vojenské akcie Rimanov mali spočiatku za úlohu len odrezať zásobovaciu cestu Hannibalovi, no neskôr zmenili taktiku a rozhodli sa Pyrenejský polostrov podmaniť. Viedli ich k tomu najmä ekonomické dôvody - bohaté náleziská kovov a úrodná pôda. V tomto období sa objavuje i nové meno pre túto oblasť - Hispánia. Obsadzovanie polostrova Rimanmi prebiehalo pomerne pomaly: trvalo od roku 218 pred Kr. až do 19 pred Kr., kedy do rúk Ríma padli aj územia Galície, Astúrie a Santanderu.