HISTÓRIA
Fragmenty kamennej dejepravy objasnili, že v predhistorickej dobe sa Egypt delil na dve ríše-
-Horný a Dolný Egypt – nad ktorými vládli dvaja panovníci. Podľa prírodných podmienok nazývali starí Egypťania dve ríše aj „ Červená a Čierna“. Horný Egypt, kráľovstvo púští a kameňa so skromnými životnými podmienkami, dostal meno Červený, zatiaľ čo Dolný Egypt, zázračné údolie černozeme v nílskej delte, sa nazýval Čiernym. Horný Egypt symbolizovala kvitnúca trstina a Dolný Egypt chumáčovitý kvet papyrusu.
Vlastné dejiny Egypta sa začínajú zjednotením oboch ríší. Prvý vstupuje do dejín faraón Meni, ktorý okolo roku 2900 pred n. l. zakladá 1. faraónsku dynastiu Starej ríše, zahrňujúcu historické obdobie až do roku 2190 pred n. l. Kráľa Meniho považujú nielen za zjednotiteľa Egypta, ale aj za prvého organizátora krajiny a jej zákonodarcu.
Asi tridsať kilometrov južne od dnešnej Káhiry založil tento kráľ mesto Mennofer, jednu z najslávnejších egyptských metropol, ktorej lesk zatienila až o 26 storočí Alexandria. Faraón Meni hľadal predovšetkým „men-nefer“, t. j. dobré miesto. Keď takéto miesto našiel, vybudoval Bielu stenu, pevnosť, odkiaľ mohol bezpečne pozorovať celú zem, a ktorá ho chránila proti vpádu nepriateľov. Biela stena bola baštou, ktorú museli obsadiť všetky invázne kmene Etiópčanov, Asýrčanov a Peržanov, keď chceli získať skutočnú vládu nad zemou.
Meni dal na rieke vybudovať najväčší egyptský prístav s veľkými skladmi pre všetky druhy tovaru. Dlhé stáročia tu prekvitali remeslá. Najväčší rozkvet dosiahlo mesto v období vlád 3. až 6. dynastie a nestratilo svoju dôležitosť ani v nasledujúcich storočiach, keď egyptskí králi premiestnili svoje sídlo do Vésetu (Téb).
Prvý smrtiaci úder zasadila mestu Alexandria a druhý o tisíc rokov neskôr Arabi, keď dobili nílske údolie a založili Káhiru.
Už v štvrtom storočí pred n. l. zbúral chrámy mesta cisár Theodosius. Neskôr náboženskí fanatici ničia ďalšie pamiatky a odvážajú kameň po kameni na stavbu palácov a mešít. V polovici pätnásteho storočia dal jeden z emirov rozbiť aj slávnu „zelenú kaplnku“ vytesanú z jediného monolitu.
Už za vlády 2. dynastie došlo k opätovnému rozvoju krajiny, ktorú nanovo zjednocuje až jej posledný faraón- Chasechemvéj.
Vláda 3. dynastie začína novú éru pyramíd.
Jej najvýznamnejším panovníkom je faraón Džóser (Zoser). Vládol len devätnásť rokov, to však stačilo na to, aby dal postaviť prvú pyramídu sveta- slávnu stupňovitú pyramídu v Sakkáre.
Najväčšie pyramídy vybudovali za vlády 4. dynastie. Bolo to obdobie obrovského rozvoja panovníckej moci.
Za tejto éry vyrástli dášúrske pyramídy a slávna skupina gízskych pyramíd- Chufevova (Cheopsova), Chafréova (Chefrenova) a Menkofréova (Mikerinova), ktoré Filón označil za prvý div sveta.
V období 5. dynastie dosiahol Egypt vrchol svojej kultúry. K faraónskemu titulu sa pridružuje aj boží titul- syn Ré – a bohovi slnka Ré stavajú veľa chrámov, ktoré dnes prekvapujú obrovitosťou a nádherou reliéfovej výzdoby.
Pyramidálne pamiatky po 5. dynastii sa zachovali v okolí Abúsíra, kde kedysi stálo aj známy Slnečný chrám.
Aj v Sákkare nachádzame niektoré vzácne pamätihodnosti z tohto obdobia.
Pjopej I. (Pepi I.) začal v egyptskej histórii prvé výboje na sever proti Palestíne a na juh proti Núbii. Na sklonku kraľovania Pjopeja II. Vypukli v krajine opäť vnútorné nepokoje a provinčná šľachta sa uchádzala o moc. Týmto sa končí historické obdobie Starej ríše.
ÚZEMIE
Hranice Egypta – Zjednotenej arabskej republiky – zaberajú územie 994 300 km2 , z ktorého od praveku vyše 96% pokrývajú púšte a holé skalné útvary. Severný a východný okraj tejto takmer štvorcovej piesočnej pláne sa dotýka Stredozemného a Červeného mora.
Tisícročné nánosy rieky a nepredstaviteľne ťažká práca egyptského ľudu sformovali obývaný priestor iba na úzkych, pobrežných pásoch nílskeho údolia. Úrodná černozem sa rozširuje nad Káhirou do trojuholníka s vrcholmi v Alexandrii a Port Saide a vytvára známu nílsku deltu.
V predhistorických časoch Stredozemné more siahalo až po dnešnú Káhiru. Tisícročné náplavy úrodného humusu vytláčali more z tohto lievika kedysi siedmych ramien Nílu, z ktorých dodnes zostali iba dve (rozettské a diametské). A tieto dva mútne artiére oživujú dnes okolo 20 000 km2 úrodných deltových polí, popretkávaných stovkami rozvodných kanálov a kanálikov.
Od Káhiry po Asuán mení nílske údolie svoju šírku od 25 do dvoch kilometrov. Južne od Asuánu sputnalo tok rieky tvrdošijné granátové pohorie v ktorom majestátny Níl už od nepamäti modeluje jednu z najkrajších prírodných scenérii.
Egypt je aj dnes rozdelený do troch geografických oblastí. Územie delty po Káhiru tvorí Dolný Egypt, od Káhiry po Asuán Horný Egypt a od Asuánu po sudánske hranice – Núbiu.
Okrem nílskeho zeleného pásu života sú vhodné na osídlenie len oázy Siva, Fajúm, Al Charga, Dachla, Baharia a Farafra.
Západne od pásma oáz sa vlní územie putujúcich pieskových dún, vytvárajúcim smerom k líbyjským hraniciam skutočné pieskové more, do ktorého sa zatiaľ neodvážil ani jeden beloch.
PODNEBIEV dávnych časoch, po objavení sa človeka v končatinách severovýchodnej Afriky, prechádzala celá oblasť Sahary a územie dnešného Egypta mnohými klimatickými premenami. Nesčíselné generácie ľudí, ktoré vyrábali stroje a nástroje ešte z paoletického pazúrika, žili v chladnom a vlhkom podnebí. Potom sa tu vystriedalo veľa polotropických periód so suchými intervalmi a posledné obdobie dažďov, akýsi druh klimatického optima, nastalo na celom tomto území v období neolitickej civilizácie.
Dnes má Egypt subtropické podnebie, tvoriace prechod medzi horúcimi, vlhkými trópmi a miernym pásmom. Belasá obloha, jasný slnečný svit a mimoriadne suchý vzduch – to sú charakteristické klimatické prvky nílskeho údolia. Ale aj napriek tomu ho môžeme rozdeliť do troch takmer presne ohraničených klimatických pásiem. Pobrežie a severná časť delty má vlhké leto a v zime morské búrky, od Káhiry po Asjutu nasleduje prechodné pásmo, kde je dážď len zriedkavým hosťom, a Horný Egypt, južne od Asjutu, je územím, na ktorom aj malá spŕška za rok je výnimočnou udalosťou. Meteorológovia zaznamenali prípady, že za celé desaťročie tu nespadla ani kvapka.
V Egypte nerozoznávajú štyri ročné obdobia ako v Európe. Sú tu iba dve. Od mája do októbra obdobie horúčav a od novembra do apríla miernejšie obdobie. Ortuť káhirských teplomerov nikdy neklesne pod 7°C a v júli a v auguste nie je vôbec zriedkavosťou , že niekedy aj celé týždne je v tieni viac ako 45°C. Všeobecne dni sú veľmi horúce a noci relatívne chladné. Horný Egypt má najväčšie výkyvy teploty medzi dňom a nocou v dôsledku rýchlo chladnúcich púští.
RASTLINSTVO A ŽIVOČÍŠSTVOKeby dnes jestvoval prístroj, ktorý by mohol vzkriesiť niektorého z mumifikovaných Egypťanov, nebol by tento praobyvateľ asi veľmi prekvapený, pretože pod rovnako belasou oblohou by videl rovnako ťažko pracujúce osly a jedol by v podstate to isté jedlo.
Nemusel by sa síce báť krokodíla a hrocha v hustých porastoch papyrusu a lotosu, ani leva na púšti, azda by sa však naľakal neznámych zvierat – byvola a ťavy, dnes najväčších pomocníkov felaha pri obrábaní poľa. Na úrodných plantážach by zočil aj úplne nové rastliny, ako bavlnu, cukrovú trstinu, ryžu, kukuricu a citrusové plody.
Kedysi sa na trávnatých savanách preháňali jelene, žirafy, pštrosy a v kroviskách nerušene prežúvali stáda nosorožcov a slonov. Premena saván na púšte, postupná akumulácia humusu a zúrodnenie delty a okrajov púští – to trvalo dlhé veky. Na nové kultúrne plochy sa presťahovala z púštnych oáz palma datľová a veľa rastlín prišlo už v predhistorickej ére z tropickej Afriky a západnej Ázie, medzi nimi obilie, ľan a hrozno. Oliva a granátové jablko sa udomácnili už za faraónskych čias, keď sa do Egypta dostal aj kôň a mačka. Už v staroveku poznali dva druhy oviec. Starší typ, mocný vzrastom a charakteristický horizontálnymi alebo pozdĺžnymi rohmi, ustúpil koncom druhého tisícročia klasickému druhu klasickej saharskej ovce. Aj ošípaná bola známa už v starom Egypte a vyvinula sa z divokého kanca.
Nálezy mumifikovaných zvierat, zvyškov pokrmov, semien a rastlín poskytujú ideálnu prehliadku tisícročného vývoja flóry a fauny, ktorý ešte upresňujú maľby a reliéfy rastlín a zvierat na nesčíselných miestach.
Príroda Egypta bola vždy skúpa na drevo. Domáce druhy sa používali len na výrobu menej dôležitých výrobkov. Obyčajné rakvy vyrábali zo sykomory (egyptský figovník), niektoré zbrane a nábytok z agáta a vŕby. Na drahé sarkafády a najmä lode donášali kvalitný céder z Libanonu.
Dnešný návštevník Egypta nenájde už lúky ani savany. Všetko ustúpilo poliam a iba okraje polí, ciest a kanálov sú tienené nílskym agátom, tamariškami, eukalyptami a vŕbami. Medzi plodosnými stromami prevláda palma datľová s jej odrodami. Na severnom pobreží pestujú figovník, medzi kanálmi sa dobre darí pomarančom, mandarínkam, nízkej banánovej palme, drobným citrónom, granátovým jablkám a mangovníkom. Výber ovocia spestruje ešte hrozno, marhuľa, broskyňa a dyne.
Okrem tohto tu nájdeme aj kukuricu, ryžu, jačmeň, fazuľu, šošovicu, hrach, horčicu, sezam a podzemnicu olejnú. Na egyptskom stole nemôže chýbať čerstvá zelenina: cibuľa, tekvica uhorky, rajčiaky, karfiol, mrkva, petržlen, šalát a reďkovka.
Zo zvierat tu nájdeme gazely, šakaly, hyeny, krokodíly a z menších zvierat tu nájdeme chameleóna, zmija púštnu, okuliarnika egyptského a škorpióny.
