Kežmarok
Prvá "neoficiálna" správa o Kežmarku sa datuje z roku 1190, kedy levočský kronikár Gašpar Hain spomína na mieste dnešného hradu ženský kláštor. Pri ňom by sa podľa všetkého mal nachádzať aj kostol, či menšia osada... Prvá "oficiálna" správa o meste pochádza z r.1251 - v darovacej listine dáva panovník Belo IV. kláštoru turčianskych premonštrátov veľké majetky, medzi ktorými sa spomína aj dedina Sasov s kostolom sv.Alžbety (jeho základy sú dodnes viditeľné na hradnom nádvorí). Chotár obce siahal až po kostol sv.Michala.

Mesto Kežmarok vzniklo pravdepodobne zo štyroch osád - z osady pri kostole sv. Michala Archanjela, osady Sasov pri kostole sv. Alžbety, osady pri kostole (dnes Bazilike Minor) sv. Kríža (nazývanej tiež Windischgrund) a osady Petra - Pavla situovanej niekde neďaleko dnešnej ulice Kamenná baňa. Prvý raz sa spomína v listine z r.1269, kedy získal mestské práva.
Drevený artikulárny kostol : Je najväčším turistickým lákadlom Kežmarku. Pochádza z čias náboženskej neslobody protestantov, ktorým bolo stavanie kostolov povolené až v roku 1681 na základe 26. artikulu Šopronského snemu. Protestantské kostoly museli stáť na vopred presne určenom mieste mimo mestských hradieb. Náklady spojené s výstavbou niesla evanjelická cirkev, preto kvôli zníženiu nákladov bolo ako stavebný materiál použité výlučne drevo, ešte aj klince boli drevené. Prvá stavba stála už v roku 1687, v r. 1717 bol kostol prestavaný. Kostol je postavený na štyroch točitých stĺpoch a obvodových múroch. Na prízemie a šesť chórov sa zmestí približne 1500 osôb. V roku 1985 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Hrad patrí k typu tzv. mestských hradov - bol postavený priamo na území mesta Kežmarok, aby ho bránil pred prípadnými nepriateľmi. Postavenie hradu sa spája s rodinou Zápoľských - prvá písomná správa pochádza z roku 1463. V priebehu storočí sa v kežmarskom hrade vystriedalo mnoho majiteľov. V r. 1579 sa hrad spolu s mestom nezákonne dostal do rúk rodiny Thököly, ktorej štyri generácie sídlili v Kežmarku do r. 1684. Posledným vlastníkom hradu bol Ferdinand Rueber, od ktorého mesto v r. 1702 hrad zakúpilo. Najmladšou časťou hradu je baroková kaplnka postavená v rokoch 1657 - 1658. V r. 1931 bolo v hrade otvorené múzeum, ktoré obsahuje viacero expozícií - v súčasnosti sú to: expozícia cechov, dejín Kežmarku, zbraní, kežmarského streleckého spolku, Spišských lekárnikov, Dr.Alexandra, galéria historických portrétov, expozícia Kežmarok a Tatry; súčasťou prehliadky je aj hradná kaplnka a vyhliadková veža.

Nový evanjelický kostol sa nachádza hneď vedľa Dreveného kostola. Jeho história siaha na koniec 19. storočia (1894), keď sa v starom evanjelickom drevenom kostolíku objavili statické problémy. Kežmarskí evanjelici sa preto rozhodli pre stavbu nového, reprezentatívnejšieho chrámu. Plány im daroval viedenský architekt Theofil Hansen s podmienkou, že sa od nich pri stavbe nesmú odkloniť. V interiéri vládne prísna symetria (veľmi netypicky pôsobia dve kazateľnice). V kostole sa nachádza hrobka Imricha Thökölyho, vodcu proticisárskeho povstania, postavená v roku 1909.

Podolínec
Podtatranské mesto Podolínec (lat. Podolinum, nem. Pudlein, maď. Podolin, poľ. Podolincz) je z historického hľadiska jedno z najkrajších stredoeurópskych miest. Keď poodhrnieme pláštik dejín a sfúkneme z nich prach, ktorý so sebou prinášajú ubiehajúce roky, nájdeme mesto bohaté na históriu, kultúru, mesto opradené legendami, mesto, ktoré zažilo obrovský hospodársky rozmach a na druhej strane mesto skúšané živelnými pohromami - požiarmi, morom, povodňami, hladom, zemetrasením. Napriek všetkému toto mesto prežilo, zo všetkého sa zotavilo a do bohatých dejín Spiša sa zapísalo zlatými a nezmazateľnými písmenami. Rád piaristov mu pripisoval taký veľký význam, že ho nazval: Atény nad Popradom.
Pôvodný kostol z konca 13. storočia bol prestavaný a zaklenutý v druhej polovici 14. storočia. V priebehu renesancie a po požiari roku 1684 bol upravovaný a v 18. storočí barokizovaný a rozšírený. Po zemetrasení roku 1789 bol klasicisticky prefasádovaný. Do dnešnej podoby sa kostol dostal po viacerých prestavbách, úpravách a opravách, ktoré vtlačili doň svoju pečať. Pôvodne jednoloďový gotický kostol bol v prvej polovici 18. storočia rozšírený bočnými prístavbami dvoch kaplniek, ktoré sú loďou prepojené polokruhovo zakončenými arkádami. Svätyňa má polygonálny uzáver a zaklenutá je gotickou klenbou. Na južnej strane je gotický portál a dve sedílie. Na severnej strane je gotický sedlový portál do sakristie. V zamurovaných oknách svätyne sa zachovali špalety pôvodných gotických okien. Fasády sú hladké, členené opornými piliérmi. Veža svätyne má v hornom podlaží železnú ochodzu, zakončenú oplechovanou baňou s laternou. Bola prestavaná do barokového štítu. Celá svätyňa je pokrytá vzácnymi stredovekými maľbami z rokov 1360 – 1430 v niekoľkých vrstvách. Usporiadané sú do troch radov a delené podľa scén do jednotlivých obrazov. V medailónoch klenbovej výzdoby sú vyobrazené postavy svätcov čiastočne podľa byzantskej ikonografie.

Objekt kláštora a kostola je jednou z významných dominánt Podolínca. Ranobaroková stavba bola postavená v severovýchodnej časti mesta za hradbami v rokoch 1642 – 1648 podľa plánov a za dozoru viedenského staviteľa Pochsbergera.
Budova kláštora so štyrmi vežami je poschodová a v jej strede je umiestnený dvojvežový kostol, ktorý delí vnútorný dvor na dve časti. Patrónom kostola je krakovský biskup, mučeník sv. Stanislav (+ 1079), ktorého obraz je nad vchodom do kostola. Kostol má nádherné, štíhle, 44 m vysoké veže. Fasáda kostola je neobyčajne krásna, pôsobí úchvatným dojmom. Esteticky prevyšuje košické a prešovské dvojvežové kostoly. Horizontálne delenie zvýrazňuje silná rímsa, nad ktorou je železná pavlač. Terajšie zakončenie veží má rokokovú príchuť. Vnútro kostola predstavuje krásny barokový priestor, kde členitá biela rímsa pôsobí ako závoj Baránkovej snúbenky.

Vyšné Ružbachy
Obec pod východnými svahmi Spišskej Magury známa predovšetkým svojimi kúpeľmi s liečivými teplými prameňmi. Chotár obce bol osídlený už v paleolite, čo dokazujú nálezy v travertínových lomoch. Obec bola osídlená na zákupnom práve z Podolínca, prvá zmienka o nej je z roku 1329. S podolínskym panstvom sa v rokoch 1412 až 1772 dostala do poľského zálohu. Obyvatelia boli roľníci a plátenníci, obchodovali aj s dobytkom. Od 17. do 19. storočia tu bola papiereň, ktorej výrobky mali veľmi dobrý chýr, ďalej veľká píla a ešte v 20. storočí dva mlyny, travertínové lomy, obecná elektráreň.
Uprostred lesoparku na západnom okraji obce vznikli pri liečivých teplých minerálnych prameňoch kúpele Vyšné Ružbachy. Ich história sa začína v 15. storočí. Prvý rozvoj spadá do konca 16. storočia, keď boli vlastníctvom Ľubomirských, starostov Ľubovnianskeho hradu a spišských miest, ktoré boli zálohované Poľsku. Vtedy si získali obľubu medzi poľskou šľachtou, neskôr aj u uhorských feudálov. Po prinavrátení spišských miest Uhorsku sa dostali kúpele do štátnej správy čo ich rozvoju neprospelo. Čiastočnú renesanciu prežívali v 19. storočí, keď sa stali majetkom rodiny Zamoyských a najmä za posledného z nich, ktorý ich zveľadil v období pred 2. svetovou vojnou.
Liečivé kúpeľné vody patria do skupiny hydro-uhličitanovo-síranových, vápenato-horčíkových minerálnych vôd. Deväť prameňov dáva asi 150 litrov vody za sekundu s teplotou 19 až 22 °C. V kúpeľoch sa liečia choroby nervové, duševné a choroby z povolania. Ružbachy sú aj vyhľadávaným letoviskom.
Zvláštnosťou je najväčšie travertínové jazierko Kráter na Slovensku s priemerom 20 metrov a hĺbkou 3 metre.
V obci sa nachádza rímskokatolícky barokový kostol z 2. polovice 17. storočia so súdobým barokovým interiérom a Biely dom, stavebná dominanta kúpeľného parku vybudovaná na travertínových skaliskách.